Jeden nevyvrátiteľný problém s islamom
Nedávna správa MEMRI pomenovaná "Arabskí redaktori: Prestaňte hovoriť o útočnom džiháde", naráža na najvyšší problém medzi islamom a nemoslimským svetom: útočný džihád, alebo džihád al-taláb - islamský príkaz na podrobenie si sveta. Správa začína tvrdením, že "Jednou dominantnou témou počas Ramadánu v arabskom svete je diskusia v médiách a v náboženských kruhoch o príkaze džihádu, a jeho sa týkajúcej povinnosti viesť vojnu proti neveriacim." Potom sa zameriava na dva nedávne komentáre napísané Arabmi - moslimami, ktorí diskutujú o potrebe potlačiť diskusiu moslimov o útočnom džiháde.
Jeden pisateľ, Chálid Al-Ghanamí, tvrdí, že "múdrejší" podporovatelia útočného džihádu veria, že moslimovia "musia sedieť a čakať, kým sa éra našej sily nevráti." Medzitým, podľa týchto moslimov, "na takíji (klame) nie je nič hanebné, kým nie je vhodný čas." Al-Ghanamí narieka nad faktom, že takí moslimovia pracujú naivne "na základe predpokladu, že svet nečíta, nemonitoruje... a nevenuje pozornosť výzvam na zabíjanie, tyraniu a agresiu, ktorú šírime."
Podobne, Abdalláh Al-Naggar píše: "Dnes sú okolnosti moslimov odlišné (t.j. sú slabí), a rozhovor o tomto aspekte (o džiháde) si vyžaduje šikovný prístup, taký, ktorý zdôrazňuje aspekt sebaobrany namiesto agresie a útoku," keďže diskusia o útočnom džiháde "vzbudzuje nepriateľstvo ľudí"; teda, "je tu potreba po múdrosti (t.j. kitman) v našich vášnivých diskusiách o vojne a bitkách."
Títo pisatelia sú dostatočne bystrí aby pochopili, že islamský príkaz pre moslimov, aby viedli útočný džihád, je jednou neprekonateľnou prekážkou pre mier medzi moslimami a nemoslimami. Potom je najlepšie nepripomínať to neveriacemu svetu.
Uvažujte: väčšina vecí, za ktoré je islam kritizovaný - nedostatok demokracie, vzťahy medzi mužmi a ženami, drakonické tresty atď. - sú islamskej civilizácii vlastné; to znamená, že ovplyvňujú len moslimov. Keď je tomu tak, je na moslimoch, aby rozhodli o ich užitočnosti; pretože je zodpovednosťou každej civilizácie reformovať sa zvnútra, nie prostredníctvom vonkajšej "pomoci" alebo donútenia, keďže tomu prvému nedôverujú a k tomu druhému cítia odpor. Súčasná demokracia na Západe sa vyvinula až potom, ako ju ľudia na Západe chceli tak veľmi, že za ňu bojovali sami, a až po storočiach krvavých - ale vnútorných - konfliktov. Feminizmus nebol násilne importovaný z nejakej cudzej civilizácie, ale vyrástol na Západe. Pragmaticky povediac, kým príkazy šaríe ovplyvňujú moslimov samotných, nemoslimovia nemajú žiadne legitímne dôvody na sťažnosť.
A toto je deliaca čiara: čo jedna civilizácia obhajuje ako "správne" a "normálne" pre seba je prijateľné. Avšak, keď sa jedna civilizácia pokúša prostredníctvom sily zaviesť tie isté princípy do iných civilizácií - či už sa Západ pokúša importovať liberalizmus do islamu, alebo či už sa islam pokúša šíriť fašizmus v štýle šaríe na Západ - je to objektívne zlé. Napokon, odveký argument, že "musíme nahradiť vaše spôsoby našimi spôsobmi pre vaše vlastné dobro" funguje obojsmerne a v skutočnosti je často citovaným ospravedlnením pre útočný džihád od 7. storočia.
Alebo by bol čitateľ prekvapený keby zistil, že džihádisti (t.j. teroristi) pravidelne postulujú svoju vojnu ako vyjadrenie altruizmu na "oslobodenie" Západu z "bludov", ktoré dobrovoľne prijal? Aj Al-Kájda čiastočne odôvodňuje svoj džihád proti Amerike, za to, že je "krajinou, ktorá využíva ženy ako spotrebiteľské výrobky"; za neodmietanie "nemorálnych skutkov smilstva, homosexuality, omamných nápojov, hazardných hier a úžery." Skrátka, ak je "bremenom bieleho muža" "civilizovať" moslimov, "bremenom moslimského muža" je už dlho "civilizovať" Západniarov, menovite, presadením práva šaría. Ospravedlniť jedno znamená dovoliť druhé.
No kým sa civilizácie naďalej hádajú o filozofickom postavení človeka, jeden fakt zostáva: všetci ľudia - sekulárni alebo veriaci, moslimovia alebo nemoslimovia, od staroveku po súčasnosť - súhlasia s tým, že byť prinútený dodržiavať konkrétny životný štýly proti vlastnej vôli je zlé, čo nás privádza späť k našej téme: účelom útočného džihádu je práve toto - energicky vnútiť konkrétny životný štýl nemoslimom, čo vyvrcholí statusom dhimmí pre tých, ktorí po dobytí odmietnu konvertovať.
Čo je horšie, útočný džihád je neoddeliteľnou súčasťou islamu; nie je uzákonený o nič menej než, povedzme, päť pilierov islamu, ktoré neodmieta žiaden moslim. Článok v Encyklopédii islamu pod heslom "džihád" uvádza, že "šírenie islamu zbraňami je vo všeobecnosti náboženskou povinnosťou moslimov... Džihád musí byť vykonávaný dovtedy, kým celý svet nebude pod vládou islamu... Islam musí byť úplne prerobený skorej, než bude doktrína džihádu eliminovaná." Učenec Madžíd Chadurrí (1909 - 2007), po tom, čo definoval džihád ako vojnu, napísal, že džihád "považujú všetci znalci práva, bez takmer žiadnej výnimky, za kolektívnu povinnosť celej moslimskej komunity."
Dokonca aj ten chronický sťažovateľ Usáma bin Ládin sa jasne vyjadril, že útočný džihád je koreňom problému: "Náš rozhovor s neveriacim Západom a náš konflikt s nimi sa napokon točia okolo jedného problému... Núti alebo nenúti islam ľudí pomocou sily meča, aby sa podriadili jeho autorite telesne, ak nie duchovne? Áno. V islame sú len tri možnosti... Buď sa podriadiť, alebo žiť pod zvrchovanosťou islamu, alebo zomrieť."
Potom je jasné, že je v záujme moslimského sveta, aby držali Západ v nevedomosti ohľadom faktu, že bez ohľadu na sťažnosti všetkých moslimov - skutočné alebo predstierané - nič menej než islamské právo samotné prikazuje stav stáleho nepriateľstva. Skutočne, ak dôsledky útočného džihádu budú plne prijaté, ľudstvo by mohlo byť donútené považovať moslimský svet za večnú, existenciálnu hrozbu, potrebujúcu preventívne obmedzenie vplyvu. Keď okrem tohto zoberieme do úvahy tvrdohlavú nevedomosť politickej elity Západu - ktorá sa menej riadi objektívnymi faktami a viacej svojimi myšlienkami typu "cíťte sa dobre" - rozhovor moslimov o útočnom džiháde, bez ohľadu na to, aký je hlasný alebo všadeprítomný, bude pravdepodobne naďalej padať do hluchých uší.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára