Aby človek lepšie pochopil islam, musí chápať komplexnú, právne formalistickú povahu náboženstva. Podľa šaríe (islamského práva) každý predstaviteľný ľudský skutok patrí buď do kategórie zakázaný, neodporúčaný, povolený, odporúčaný alebo povinný.
"Zdravý rozum" alebo "všeobecný názor" má málo do činenia s islamskými predstavami správneho a nesprávneho. Záleží len na tom, čo Alláh (prostredníctvom Koránu) a jeho prorok Mohamed (prostredníctvom hadísov) hovoria o akomkoľvek danom probléme; a na tom, ako to najväčší teológovia a právnici islamu - kolektívne známy ako ulema, doslovne "tí, ktorí vedia" - formulujú.
Podľa šaríe je podvádzanie - známe tiež ako "takíja", čo pochádza z koránovej terminológie - v určitých situáciách nie len povolené, ale niekedy i povinné. Napríklad, v protiklade ku ranej histórii kresťanstva, moslimovia, ktorí si musia vybrať medzi zrieknutím sa islamu alebo zabitím nemajú len povolené klamať tak, že budú predstierať odpadlíctvo, ale mnohí právnici nariadili, podľa Koránu 4:29, že moslimovia sú povinní v takých prípadoch klamať.
Pôvod takíje
Ako doktrína bola takíja po prvý krát uzákonená šiitskymi moslimami, primárne ako výsledok ich historickej skúsenosti. Šiiti boli dôraznou a silnou odnožou islamu, ktorá sa objavila po Mohamedovej smrti, pričom trvali na tom, že kalifát oprávnene patrí Mohamedovmu bratancovi a zaťovi, Alímu (a následne jeho potokom). Po vnútorných vojnách islamskej fitny (občianskej vojny v Rášidskom kalifáte - pozn. prekl.) v rokoch 656 až 661 sa však šiiti stali menšinovou odnožou, prenasledovanou moslimami hlavného prúdu, alebo sunnitmi, - ktorí sa tak nazývali preto, lebo nasledovali príklad "sunny" Mohameda a jeho spoločníkov. Takíja sa pre prežitie šiitov stala kľúčovou.
Šiiti, rozptýlení medzi omnoho početnejšími sunnitmi, ktorí v súčasnosti tvoria zhruba 90 percent islamského sveta, často praktizovali takíju prostredníctvom predstierania, že sú navonok sunnitmi, kým vnútorne si zachovávali šiitske presvedčenie, ako to povolil koránový verš 16:106. Dokonca aj dnes, najmä v tých moslimských štátoch, kde je malá náboženská sloboda, šiiti stále praktizujú takíju. V Saudskej Arábii, napríklad, považuje sunnitská väčšina šiitov za kacírov, zradcov a neveriacich a ako ostatní nesunnitskí moslimovia sú často prenasledovaní.
Niekoľko z najvyšších duchovných Saudskej Arábie vydalo fatwy schvaľujúce zabíjanie šiitov. Výsledkom toho je, že počet šiitov v arabskom kráľovstve sa divoko líši, od 1 percenta po takmer 20 percent. Mnohí tamojší šiiti očividne skrývajú svoju náboženskú identitu. Výsledkom asi 1400 rokov šiitskej takíje je, že šiiti sú sunnitmi často obviňovaní, že sú notorickí klamári, trvajúc na tom, že takíja je zakorenená v šiitskej kultúre.
Naopak, sunniti mali historicky len málo dôvodov, aby predstierali alebo zatajovali ktorýkoľvek aspekt svojej viery, ktorý by bol považovaný za nečestný, najmä pri jednaní so svojimi historickými rivalmi a nepriateľmi, kresťanmi. Islam už od začiatku vyrazil z Arábie, podrobujúc si veľkú časť známeho sveta, a v priebehu stredoveku hrozil pohltením celého kresťanstva. Vo svete, kde silnejší presadzoval svoju vôľu nebolo nič, za čo by sa sunniti museli ospravedlňovať, o to menej skrývať pred "neveriacimi".
Dnes sa však, paradoxne, mnohí sunniti ocitajú na mieste šiitov: žijú ako menšiny v západných krajinách, kde sú obklopení svojimi tradičnými nepriateľmi, ktorí im aj vládnu. Primárnym rozdielom je, že extrémistickí sunniti a šiiti majú tendenciu otvorene odmietať toho druhého, čo dokazuje pokračujúci sunnitsko-šiitsky boj v Iraku, kým na Západe, kde je garantovaná sloboda náboženstva, potrebujú sunniti zakrývať len niekoľko aspektov svojej viery.
Formulovanie takíje
Podľa autoritatívneho arabského textu, Al-Takíja Fi Al-Islam: "Takíja (podvádzanie) je v islame fundamentálne dôležitá. Prakticky každá islamská sekta s ňou súhlasí a praktizuje ju. Môžeme zájsť až tak ďaleko že povieme, že praktizovanie takíje je v islame bežné a že tých pár siekt, ktoré ju nepraktizujú, sa odkláňa od hlavného prúdu... Takíja je veľmi rozšírená v islamskej politike, najmä v súčasnej dobe."
Primárny koránový text povoľujúci takíju vo vzťahu k nemoslimom tvrdí: "Nech si veriaci neberú za priateľov a spojencov neveriacich namiesto veriacich. Kto tak urobí, nedostane sa mu od boha ničoho, iba v prípade, že by ste sa od nich obávali nejakej hrozby" (Korán 3:28, pozri tiež 2:173; 2:185; 4:29; 22:78; 40:28).
Al-Tabarího (838-923) tasfír, alebo výklad Koránu, je v podstate štandardnou referenciou v celom moslimskom svete. Pokiaľ ide o verš 3:28, napísal: "Ak ste (moslimovia) pod ich autoritou (neveriacich) a bojíte sa o seba, správajte sa ku nim lojálne svojím jazykom, kým skrývate vnútorné nepriateľstvo voči nim... Alláh zakázal veriacim priateliť sa alebo mať dôverný vzťah s neveriacimi namiesto veriacimi - okrem prípadov, kedy sú neveriaci nad nimi (v autorite). V takom prípade sa ku nim chovajte priateľsky."
Podľa ide o verš 3:28, islamský učenec Ibn Katir (1301-1373) napísal: "Ktokoľvek sa kedykoľvek a na ktoromkoľvek mieste bojí ich zla (neveriacich), sa môže ochrániť pomocou prejavovania sa navonok."
Ako dôkaz tohto cituje Mohamedových spoločníkov. Abú Darda povedal: "Usmievajme sa do tváre niektorých ľudí, zatiaľ čo ich naše srdcia preklínajú." Al-Hassán povedal: "Robenie takíje je prijateľné až do súdneho dňa (naveky)."
Iný prominentný ulema, ako al-Kurtubí, al-Razí a al-Arabí rozšírili takíju, aby zahrňovala aj skutky. Moslimovi sa môžu správať ako neveriaci - od klaňania a uctievania modiel a krížov až po odhaľovanie "slabín" ostatných moslimov neveriacemu nepriateľovi - čokoľvek okrem skutočného zabitia iného moslima.
Vojna je klamanie
Nič z tohto by nemalo byť prekvapujúce vzhľadom k tomu, že sám Mohamed, ktorého príklad ako "najdokonalejšieho človeka" má byť vytrvalo nasledovaný, mal účelný názor na vec podvádzania. Napríklad, Mohamed povolil klamanie v troch situáciách: na zmierenie dvoch alebo viacerých rozhádaných strán; manželovi voči manželke a naopak; a vo vojne (viď Sahíh Muslim 32.6303, považovaný za "autentický" hadís).
Počas bitky o priekopu (627), v ktorej Mohameda a jeho stúpenci stáli proti niekoľkým nemoslimským kmeňom kolektívne známym ako "členovia konfederácie", člen konfederácie zvaný Naím bin Masúd šiel do moslimského tábora a konvertoval na islam. Keď Mohamed zistil, že členovia konfederácie nevedia o Masúdovej konverzii, poradil mu, aby sa vrátil a pokúsil sa nejako presvedčiť svojich súkmeňovcov, aby prestali s obliehaním. "Lebo vojna je klamanie," uistil ho Mohamed.
Masúd sa vrátil ku členom konfederácie, ktorí nevedeli, že vymenil strany, a začal dávať svojim bývalým príbuzným a spojencom zlé rady. Šiel tiež do krajnosti, aby vyvolal roztržky medzi rôznymi kmeňmi, až kým si celkom prestali dôverovať, nerozpadli sa a nezrušili obliehanie. Podľa tohto záznamu klamanie zachránilo islam počas jeho embryonálneho štádia (viď Al-Takíja Fi Al-Islam; taktiež Síru od Ibn Isháka, najranejší životopis Mohameda).
Demonštratívnejším záznamom legitimity podvádzania vo vzťahu k nemoslimom je nasledovný príklad. Básnik Kab bin al-Ašraf urazil Mohameda svojou hanlivou poéziou o moslimkách. Mohamed pred svojimi stúpencami zvolal: "Kto zabije tohto muža, ktorý urazil Alláha a jeho proroka?"
Dobrovoľne sa prihlásil mladý moslim menom Mohamed bin Maslama, ale s námietkou, že aby sa dostal bližšie ku Kabovi a zavraždil ho, musí mať povolené klamať mu. Mohamed súhlasil.
Maslama sa hnal za Kabom a začal ohovárať islam a Mohameda a pokračoval v tom, až kým jeho nelojálnosť nebola dosť presvedčivá na to, aby mu Kab začal dôverovať. Čoskoro potom sa Maslama objavil s ďalším moslimom a kým si Kab nedával pozor, zaútočili na neho a zabili ho. Bežali za Mohamedom s Kabovou hlavou, ktorej Mohamed povedal: "Alláhu abkar" alebo "boh je veľký" (viď záznamy v hadísoch zo zbierky Sahíh Bucharí a Ibn Sad).
Celé poradie koránových odhalení je výpoveďou takíje a keďže Alláh je ten, kto odhalil tieto verše, považuje sa za páchateľa klamania. Toto nie je prekvapujúce, keďže Alláh sám je v Koráne často opisovaný ako "najlepší podvodník" alebo "intrigán" (viď 3:54, 8:30, 10:21). Tento jav sa točí okolo faktu, že Korán obsahuje mierumilovné a tolerantné verše rovnako ako násilné a intolerantné.
Ulema si nebola istá, ktoré verše má uzákoniť do svetonázoru šaríe. Napríklad, mali by použiť ten čo tvrdí, že v náboženstve niet donútenia (2:256), alebo tie, ktoré nariaďujú veriacim bojovať proti všetkým nemoslimom, kým buď nekonvertujú alebo sa aspoň nepodriadia islamu (9:5, 9:29)? Na vyriešenie tejto náročnej situácie vyvinuli doktrínu abrogácie - nasch, ktorú podporuje verš Koránu 2:106. Ten v podstate vyhlasuje, že verše "odhalené" neskôr počas Mohamedovej kariéry majú prednosť pred tými, ktoré boli zjavené skorej, kedykoľvek sa medzi nimi vyskytne rozpor.
Ale najskôr, prečo vôbec existujú protirečenia? Štandardná odpoveď je, že vzhľadom k tomu, že v skorších rokoch islamu boli Mohamed a jeho komunita čo do počtu ďaleko prevýšení neveriacimi, bolo posolstvo mieru a koexistencie v poriadku. Avšak po migrácii Mohameda do Mediny a nadobudnutí vojenskej sily boli odhalené militantné a intolerantné verše, ktoré moslimov podnecovali k útoku.
Podľa tohto štandardného názoru podmienky diktujú, ktoré verše sa majú vykonať. Keď sú moslimovia slabí, mali by kázať a správať sa v súlade s mekkánskymi veršami; keď sú silní, mali byť ísť do útoku, v súlade s medínskymi veršami. Mnohé islamské knihy sa do veľkej miery zaoberajú doktrínou abrogácie, alebo Al-Nasich Wa Al-Manusch.
Vojna je večná
To, že islam legitimuje klamanie počas vojny nemôže byť až tak prekvapujúce; Sun C' (asi 543-495 pred Kristom), taliansky politický filozof Machiavelli (1469-1527) a anglický filozof Thomas Hobbes (1588-1679) ospravedlňovali klamanie vo vojne.
Avšak, podľa všetkých štyroch uznávaných škôl sunnitskej právnej školy, vojna proti neveriacim pokračuje natrvalo, až kým "už nebude pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Alláhovo" (Korán 8:39). Podľa konečnej encyklopédie islamu: "Povinnosť džihádu existuje dovtedy, kým nebude dosiahnutá univerzálna nadvláda islamu. Mier s nemoslimskými krajinami je preto len dočasná situácia; samotná zmena okolností ho môže dočasne ospravedlniť. Navyše, skutočné mierové dohody s týmito krajinami neprichádzajú do úvahy; sú povolené len prímeria, ktorých trvanie by v princípe nemalo prekročiť desať rokov. Ale aj takéto prímeria sú neisté, pretože pred vypršaním môžu byť jednostranne zavrhnuté, keby sa pre islam zdalo byť výhodnejšie obnoviť konflikt."
Predstavu povinného džihádu najlepšie vyjadruje islamský dichotomický svetonázor, ktorý stavia proti sebe Dar al Islam (oblasť islamu) a Dar al Harb (oblasť vojny alebo nemoslimov), až kým tá prvá nezačlení tú druhú. Moslimský historik a filozof Ibn Chaldún (1332-1406) vyjadril toto rozdelenie slovami: "V moslimskej komunite je džihád náboženskou povinnosťou, a to kvôli univerzalizmu moslimského poslania a povinnosti konvertovať každého na islam, buď pomocou presviedčania alebo pomocou sily. Ostatné náboženské skupiny nemali také univerzálne poslanie a džihád pre nich nebol náboženskou povinnosťou, iba ak pre účely obrany. Ale islam má povinnosť získať moc nad ostatnými národmi."
Túto predstavu zdôrazňuje fakt, že na základe desaťročnej dohody z Hudajbíje, ratifikovanej medzi Mohamedom a jeho kurajšovskými protivníkmi v Mekke (628), je desať rokov teoreticky maximálne časové obdobie, počas ktorého môžu byť moslimovia v mieri s neveriacimi (ako skorej naznačila encyklopédia islamu). Vzhľadom k Mohamedovmu príkladu, keď porušil dohodu po dvoch rokoch, odvolávajúc sa na porušenie zmluvy Kurajšovcami, je jedinou funkciou "mierovej dohody" (hudna) získať pre oslabených nemoslimov čas, aby sa preskupili na novú ofenzívu. Mohamed je citovaný v hadísoch ako hovorí: "Ak zložím prísahu a neskôr nájdem niečo čo je lepšie, urobím čo je lepšie a poruším svoju prísahu (viď Sahíh Bucharí 7.67.427)."
Toto je to, čo mohol myslieť bývalý vodca OOP (Organizácie za oslobodenie Palestíny - pozn. prekl.) a víťaz Nobelovej ceny mieru Jásir Arafat, keď po vyjednaní mierovej dohody, kritizovanou jeho protivníkmi za to, že toho Izraelu veľa priznáva, v mešite povedal: "Nepovažujem túto dohodu za nič iné než dohodu podpísanú medzi naším prorokom Mohamedom a Kurajšovcami v Mekke."
Pri niekoľkých príležitostiach dal Hamas najavo, že jeho najvyššou túžbou je vidieť Izrael zničený. V akom kontexte by chcel iniciovať "dočasný" mier so židovským štátom? Keď Usáma bin Ládin ponúkol USA prímerie, zdôrazňujúc, že "my (moslimovia) sme ľudia, ktorým Alláh zakázal podvádzanie a klamanie," aká bola jeho najvyššia túžba?
Vzhľadom ku hore uvedenému sú toto príklady, kedy moslimskí extrémisti predstierali otvorenosť myšlienke mieru jednoducho preto, aby počkali na svoju príležitosť.
Ak islam musí byť v nepretržitom stave vojny s nemoslimským svetom - ktorá nemusí byť fyzická, keďže radikáli spomedzi ulemy klasifikovali niekoľko nedoslovných foriem džihádu, ako je "džihád otvoreným perom" (propaganda), a "džihád peniazmi" (ekonomika) - a ak moslimovia majú dovolené klamať a predstierať lojalitu neveriacim, aby podporili svoje vojnové snahy, ponuky mieru, tolerancia alebo dialóg zo strany extrémistických moslimských kútov sveta sú spochybnené.
Náboženská povinnosť?
Po teroristických útokoch 11. septembra 2001 na Spojené štáty napísala skupina prominentných moslimov list Američanom, v ktorom písali, že islam je tolerantné náboženstvo, ktoré sa snaží koexistovať s ostatnými.
Bin Ládin ich pokarhal slovami: "Pokiaľ ide o vzťah medzi moslimami a neveriacimi, toto je zosumarizované v slovách najvyššieho: 'My sa vás zriekame a prepuklo medzi nami a vami nepriateľstvo a nenávisť až naveky, pokiaľ neuveríte v Alláha jediného.' (Korán 60:4). Takže je tu nepriateľstvo, dokázané neľútostným nepriateľstvom zo srdca. A toto neľútostné nepriateľstvo - to znamená boj - vyprší len ak sa neveriaci podriadi autorite islamu, alebo ak bude zakázané preliať jeho krv (dhimmí - nemoslimský subjekt žijúci ako "druhotriedny" občan v islamskom štáte v súlade s veršom Koránu 9:29), alebo ak sú moslimovia v tom čase slabí a neschopní (okolnosť, kedy platí takíja). Ale ak nenávisť kedykoľvek vyhasne v srdci, je to veľké odpadlíctvo! Taký je teda základ vzťahu medzi neveriacim a moslimom. Boj, nepriateľstvo a nenávisť namierené od moslima k neveriacemu, sú základom nášho náboženstva. A považujeme to za spravodlivosť a láskavosť voči nim."
Nepriateľský svetonázor sa dá vystopovať do škôl islamského právnictva. Keď mal bin Ládin prejav pre západné obecenstvá, jeho tón sa výrazne zmenil. Uviedol zoznam ľubovoľného počtu krívd ako dôvodov na boj proti Západu - od politiky Izraela voči Palestínčanom cez západné využívanie žien a americké zlyhanie podpísať Kjótsky protokol - nikdy však nenarážal na boj proti USA z dôvodu, že je to nepriateľský subjekt, ktorý musí byť podriadený. Svoje posolstvá Západu často začínal slovami: "Obojstranné správanie je súčasťou spravodlivosti."
Toto je jasný príklad takíje, keďže bin Ládin nevedie len fyzický džihád, ale aj propagandistický. Presvedčením Západu o tom, že súčasný konflikt je úplne jeho chybou, mu získa viacej sympatie pre seba a svoju vec. Naopak, vedel tiež, že ak si jeho západné obecenstvá uvedomia - bokom od všetkých skutočných alebo vymyslených politických krívd - že podľa islamského svetonázoru, ktorý bol opísaný vyššie a ktorý bin Ládin akceptuje, nič okrem ich podriadenia sa islamu nemôže priniesť mier, jeho propagandistickej kampani sa vyhovie. Ako výsledok je tu neustále klamanie, "lebo vojna je klamanie".
Ak bin Ládinove slová a skutky predstavujú samostatný prípad takíje, potom vzbudzujú otázky ohľadom niekdajšej iniciatívy Saudskej Arábie pre "dialóg". Saudská Arábia sa úzko riadi právom šaría. Napríklad, saudská vláda nepovolí výstavbu kostolov alebo synagóg na svojom území; biblie sú zakázané a pália sa. Kresťania zapojení do akejkoľvek misionárskej činnosti sú zatýkaní, mučení a niekedy i zabíjaní. Moslimskí konvertiti na kresťanstvo môžu byť v tomto kráľovstve zabití.
Napriek takým obmedzeniam náboženskej slobody Saudi naliehajú na väčší dialóg medzi moslimami a nemoslimami. Na medzináboženskej konferencii v Madride v júli 2008 kráľ Abdulláh tvrdil: "Islam je náboženstvo umiernenosti a tolerancie, posolstvo, ktoré vyzýva na konštruktívny dialóg medzi stúpencami všetkých náboženstiev."
O niekoľko dní neskôr bolo odhalené, že saudské knižky pre deti nazývajú kresťanov a Židov "neveriacimi", "nenávidenými nepriateľmi" a "prasatami a sviňami". Test s viacerými odpoveďami v knihe pre štvrtákov sa pýta: "Kto je 'pravý' moslim?" Správna odpoveď nie je človek, ktorý sa modlí a drží pôst, ale skorej: 'Človek, ktorý uctieva jediného boha, miluje veriacich a nenávidí neveriacich.' Týmito neveriacimi sú tí istí ľudia, s ktorými chcú Saudi dialóg. Toto vyvoláva otázku, či Saudi len nenasledujú príklad Mohamedovho spoločníka Abú Darda, ktorý radil: "Usmievajme sa do tváre niektorých ľudí kým ich naše srdcia preklínajú", keď vyzývajú na dialóg?
S takíjou je tiež filozofický - konkrétnejšie, gnozeologický problém. Ktokoľvek, kto skutočne verí, že nijaká iná autorita než boh ospravedlňuje a prostredníctvom príkladu svojho proroka niekedy i podporuje klamanie, nezažije nijaké etické pochybnosti alebo dilemy ohľadom tohto klamania. Toto zvlášť platí, ak je ľudská myseľ naozaj tabula rasa, ovplyvnená prostredím a vzdelaním. Podvádzanie sa stáva druhou povahou.
Zvážte prípad bývalého operatívca Al-Kájdy, Alího Mohameda. Hoci bol pevne zakotvený v najvyšších stupňoch teroristickej siete, Mohamedovo sebavedomie v pretvárke mu na roky umožnilo stať sa agentom CIA a informátorom FBI. Ľudia ktorí ho poznali sa na neho dívali "so strachom a hrôzou pre jeho úžasné sebavedomie, jeho neschopnosť byť zastrašený, absolútne bezohľadné odhodlanie zničiť nepriateľov islamu, a jeho horlivým presvedčením v princípy militantného islamského fundamentalizmu", podľa Stevena Emersona. Skutočne, tento postoj to všetko zhrňuje: že horlivé presvedčenie v princípy islamu, ktoré, ako bolo opísané vyššie, legitimuje podvádzanie, určite dosiahne veľký úspech vo vytváraní úžasného sebavedomia pri podvádzaní nepriateľov.
Odhalenie doktríny
Všetko vyššie uvedené je vysvetlenie doktríny a je rôznych prejavov, nie tvrdenie o skutočných metódach priemerného moslima. Rozhodujúcou otázkou je, ako presne ľubovoľný moslim nasleduje šaríu a jej svetonázor.
Takzvaní "umiernení" moslimovia - alebo, konkrétnejšie, sekularizovaní moslimovia - sa šaríe príliš úzko nedržia a preto nemajú veľmi čo zatajovať. Na druhej strane "radikálni" moslimovia, ktorí dôkladne dodržiavajú právo šaría, ktoré rozdeľuje svet na dve neustále bojujúce polovice, budú vždy mať "božsky schválené" právo podvádzať, až kým "už nebude pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Alláhovo" (Korán 8:39).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára