Sväté vojny a pirátske vlády: Berberskí korzári - 2. časť

IV. Galeje a lode

---

Berberskí korzári využívali úzke, štíhle galeje, aby uháňali vedľa obchodných lodí, na ktoré sa potom nalodili a zaútočili. (65) Veslá sa nachádzali na jednej strane s dvadsiatimi štyrmi až dvadsiatimi ôsmymi lavičkami, s dvomi veslami na lavičku a štyrmi až piatimi otrokmi na veslo (čo je spolu 192 až 280 veslárov). (66) Galeja bola na korme (v zadnej časti - pozn. prekl.) uzavretá, aby poskytla úkryt rote bojujúcich janičiarov, no zvyšok lode bol vystavený počasiu. (67) Plavba na korzárskej galeji mohla trvať šesť až osem týždňov alebo menej, ak galeja rýchlo našla korisť. (68) Keďže úspech závisel od rýchlosti, časté nakláňanie a odieranie boli úplne nevyhnutné a galeje boli vyťahované z vody asi každé dva mesiace. (69)

Galejní otroci sedeli nahí na lavičkách a boli pripútaní reťazami na členkoch a pripevnení k lodi, pričom posádka ich neustále bičovala. (70) Keď kapitán vydal rozkaz veslovať, dôstojník dal signál píšťalou a poddôstojník zopakoval signál otrokom, aby sa všetkých približne päťdesiat vesiel ponorilo do vody naraz. (71) "Galejní otroci niekedy veslovali desať, dvanásť či dokonca dvadsať hodín v kuse, bez najmenšieho oddychu či prestávky. Vtedy dôstojník chodil dokola a úbohým veslárom dával do úst kusy chleba namočeného vo víne, aby nestratili vedomie..." (72) Ak vyčerpaný otrok spadol na svoje veslo, bičovali ho, až kým ho "nepovažovali za mŕtveho" a následne ho bez okolkov hodili do mora. (73) Galejný otrok mohol niekedy pracovať až dvadsať rokov. (74) Keď nebolo dosť kresťanských otrokov na veslovanie, boli najatí arabskí alebo maurskí otroci za cenu desať dukátov za plavbu, či už sa podarilo niečo ukoristiť alebo nie. (75)

Za velenie lode bol zodpovedný Reis, teda kapitán. (76) Reisa vyberal štát a skúmala ho rada starších kapitánov. (77) Jeho posádka bola často zmesou moslimských námorníkov, odrodilcov, Grékov a zajatých kresťanov, ktorých pred lavičkou galejného otroka zachránili ich námorné zručnosti. (78) Takíto kresťanskí námorníci mohli slobodne pracovať na lodi, ale keď bezprostredne hrozil útok, nasadili im okovy.

Okrem posádky niesli všetky korzárske lode plný oddiel janičiarov. (80) Týchto ozbrojených bojujúcich mužov prilákali z osmanskej armády Levantu (východného Stredomoria) náboroví dôstojníci, ktorí ich ľahko nalákali na službu na Berberskom pobreží svojimi príbehmi o obrovských ziskoch, ktoré im mal priniesť boj proti kresťanom. (81) Janičiari sa nepodieľali na veslovaní či navigácii a na palube veľkej lode ich bolo zvyčajne 100 až 140. (82) Veliteľom janičiarov bol Aga, vyšší dôstojník, ktorý rozhodoval o tom, či napadnú inú loď. (83) Títo janičiari s turbanmi a vo svojich uvoľnených šatách trpezlivo vysedávali a fajčili ópium alebo tabak, až do tej slávnej chvíle, kedy chodža, teda lodný hospodár, neprečítal nahlas verše z Koránu, zatiaľ čo sa valili cez boky zajatej lode s kopijami, mušketami a šabľami a premohli odpor v boji muža proti mužovi. (84) Janičiari boli horliví bojovníci, lebo ak nič neukoristili, nezaplatili im. (85)

V prvom desaťročí sedemnásteho storočia začali korzári zaraďovať do svojich flotíl bojové plachetnice. (86) Tento proces urýchlilo zbehnutie niekoľkých stoviek anglických a holandských pirátov a kaperov na Berberské pobrežie, ktorí prišli na svojich lodiach potom, ako ich na konci španielskych vojen vyhodili z práce. (87) Plachty neskôr zvíťazili nad galejami, lebo plachty nemali ústa, ktoré by bolo treba kŕmiť a mohli niesť mnoho potravín bez toho, aby sa unavili ako ľudské ruky. (88) Preto si korzári z väčšej časti osvojili plachetnice s rahnovými plachtami (štvoruholníkovými priečnymi plachtami - pozn. prekl.). (89)

Korzári dosiahli vrchol svojej moci v týchto prvých desaťročiach sedemnásteho storočia. (90) Jeden benátsky pozorovateľ zaznamenal, že v rokoch 1624-25 mal Alžír šesť galejí a sto bojových plachetníc; Tunis mal šesť galejí a štrnásť plachetníc a Tripolis mal malú flotilu dvoch až troch plachetníc. (91) Ďalší historik odhadoval, že od roku 1622 do roku 1642 zajali korzári viac než tristo anglických lodí a asi 7000 anglických občanov. (92) To je v priemere pätnásť lodí a 350 mužov (a príležitostne žien a detí) ukoristených ročne len z Anglicka. (93)

V šestnástom storočí patrila väčšina korzárskych galejí štátu a fungovali podobne ako vojenské námorníctva ostatných krajín, s dôležitým rozdielom, že vždy boli vo vojne s kresťanstvom a preto sa každý rok vydávali na svoje koristnícke plavby. (94) V sedemnástom storočí však štát naďalej vlastnil väčšinu galejí, ale mnohé plachetnice patrili súkromníkom. (95) Lode si zaobstarávali a vybavovali jednotlivci. (96) Tým jednotlivcom bol niekedy samotný Reis, čiže kapitán, ale častejšie bolo vlastníkom združenie miestnych obchodníkov, majiteľov lodí, korzárov, úradníkov a niekedy dosť obyčajných ľudí ako majitelia malých obchodov, umelci alebo ktokoľvek iný, kto mal nejaké úspory, ktoré chcel investovať. (97) Investovanie do plachetnice bolo veľmi lákavé, lebo bolo pravdepodobné, že uspokojí ľudskú túžbu po zbožnosti a zisku zároveň. (98)

V deň spustenia novo vybavenej lode prišli všetci majitelia do lodenice s peňažnými darmi a šatami, ktoré sa mali rozdeliť medzi otrokov, ktorí pomáhali s vybavovaním lode. (99) S výkrikom "Alláhu Akbar", čo znamená "Boh je najväčší" (presnejšie "Alláh je najväčší", viď tu - pozn. prekl.), bola nad provou lode obradne zabitá ovca ako symbol kresťanskej krvi, ktorá mala byť na jej plavbách preliata. (100)

V. Delenie koristi

Podnikanie korzárov bolo vysoko organizované. (101) Delenie lupu bolo dobre regulované ako komerčná operácia, v ktorej určitý podiel smeroval štátu a prístavným úradníkom, rovnako ako kapitánom a posádke galejí. (102) Navyše, aj platenie výkupného a predaj zajatcov boli vysoko regulované a komercionalizované. (103) Vzhľadom k povahe tohto podnikania boli korzári pozoruhodne dobre disciplinovaní a vo všeobecnosti dodržiavali vlastné pravidlá, (104) zatiaľ čo tí, ktorí pravidlá porušili a teda podviedli svojich druhov, mohli očakávať rýchle tresty. (105)

Podľa jedného zaužívaného pravidla bolo vybavenie zajatej lode a jej tovar súčasťou koristi a museli sa započítať. (106) Majetok cestujúcich a posádky však mohli korzári beztrestne vydrancovať. (107) Príklad na toto pochádza z rozprávania zajatého amerického námorníka Johna Fossa. (108) V roku 1798 sa plavil z Massachusetts do Cádizu, keď jeho loď zajali korzári z Alžíru. (109) Posádka si z lode všimla v diaľke ďalšiu loď, na ktorej viala anglická vlajka. (110) Keď sa táto loď rútila na americkú loď, jeden muž na palube v "kresťanskom habite" pozdravil po anglicky americkú loď. (111) Hneď na to sa však objavilo niekoľko "Maurov" a preskočili z korzárskej lode, na ktorej viali falošné anglické farby, na loď Američanov. (112) Vyhrážali sa okamžitým zabitím a vypáčili všetky kufre a truhlice a vyrabovali všetky lôžkoviny, šaty, knihy, lodné mapy, kvadranty (stredoveké prístroje na meranie výšky nebeských telies nad obzorom - pozn. prekl.) a všetok hnuteľný tovar okrem nákladu a nábytku. (113) Korzári následne vyzliekli z chrbtov námorníkov a cestujúcich všetky šaty a nechali ich len v košeliach a spodkoch. (114) Všetkých zajatcov vzali na palubu korzárskej lode a tam ich vypočúval Reis, ktorý sa predstavil ako Reis Hudga Mohamet Salamia z Alžíru. (115) Aby zabránil "pokusu o vzburu", zajatcov prerozdelil na paluby ostatných korzárskych lodí, ktoré nič neukoristili, a dopravili ich späť do Alžíru. (116)

Keď otrokov, korisť a samotné lode odviedli späť do domácich prístavov korzárov a predali, zisky sa starostlivo rozdelili. (117) Islamské právo vyhradilo pevne stanovený podiel ukoristeného tovaru "pre boha", preto šla zvyčajne jedna sedmina alebo jedna osmina ziskov štátu. (118) Platilo sa tiež za údržbu prístavu a za podporu úradníkov, ktorí sa podieľali na správe systému. (119) Zvyšok sa rovnomerne rozdelil medzi majiteľov lodí (často združenie investorov) a posádku. (120) Námorníci, ktorí sa počas útoku vyznamenali, dostali bonus a zvyšok sa rozdelil v pomere ku služobnému veku. (121) Reis (kapitán) zvyčajne dostal asi dvanásť krát viac než námorník a janičiar mohol očakávať asi polovicu námorníkovho podielu. (122) Pisár dohliadal na presnosť a spravodlivosť pri delení. (123)

VI. Otroci

Odhady sa dosť líšia, ale jeden zdroj naznačuje, že v roku 1621 bolo len v samotnom Alžíri 20 000 kresťanských otrokov a podľa ďalšieho zdroja v 30-tych rokoch 17. storočia to bolo 25 000 mužských a 2000 ženských otrokov. (124) Väčšina hodnoty otrokov spočívala v ich spoločenskom postavení. Anglický šľachtic bol veľmi hodnotnou korisťou, lebo sa dalo spoľahnúť na to, že jeho rodina ho vykúpi značnou sumou. (125) Služobník alebo robotník však mal omnoho menšiu hodnotu. (126) Takíto kresťanskí otroci bez peňazí mali len malú šancu na prepustenie, pokiaľ nemali toľko šťastia, že ich z otroctva vykúpila európska náboženská vykupiteľská organizácia. (127) Také vykúpenie bolo veľmi drahé a výkupné za anglických otrokov v roku 1798 bolo 1200 dolárov za každého. (128) Často sa stávalo, že keď bezprostredne hrozil útok berberských korzárov, šľachtici si rýchlo vymenili šaty so svojimi služobníkmi. (129) Korzári však prekukli toto skrývanie identity vďaka prehliadke rúk zajatcov. (130) Z jemných rúk šľachtica a mozoľovitých rúk služobníka bolo zjavné ich spoločenské postavenie.

Po zajatí boli otroci privedení najprv do Dejovho paláca, kde si vybral tých najlepších (čísla naznačujú, že si zobral jedného z ôsmich otrokov) a zvyšných otrokov odviedli na trh, aby ich vydražili. (131) Tam dilalín, čiže dražitelia, chodili s otrokmi hore-dole po ulici, pričom vyvolávali vlastnosti a povolanie každého z nich a upresňovali poslednú ponúknutú cenu, pokiaľ sa neobjavil dražiteľ s vyššou sumou. (132) Čo je zaujímavé, tento konkrétny predaj bol len predbežný a otroka po ňom odviedli späť do Dejovho paláca. (133) Tam si Dej mohol kúpiť ľubovoľného otroka za najvyššiu cenu, ktorá bola pôvodne ponúknutá. (134) Potom sa konala druhá dražba otrokov, ktorých sa Dej rozhodol nekúpiť a ceny všeobecne stúpli na vyššiu úroveň, než na akej boli vysoké ponuky z trhu na ulici. (135) Rozdiel v cene medzi víťaznými ponukami na prvej a druhej dražbe šiel do verejnej pokladnice a nižšia ponuka sa následne rozdelila ako zisk podľa vyššie uvedených pravidiel. (136)

Nepredaných otrokov vzali do bagniosov, čo boli väznice pre otrokov. (137) Väčšina otrokov zostala v bagniosoch len v noci, lebo každý deň zavčas rána šli pracovať ako galejní otroci, robotníci na verejných projektoch, domáci služobníci či remeselníci. (138) Ak sa otrok nedostavil na nočný nástup, trestom bolo bežne 150-200 bastinadov (úderov po chodidlách). (139) Otroci si za svoju prácu zarobili malé množstvo peňazí a mohli odpočívať v deň moslimského sabatu a každý deň tri hodiny pred západom slnka. (140) Niekoľko podnikavých otrokov si dokonca požičalo peniaze a v bagniosoch založili krčmy, a zopár z nich si zarobilo dosť peňazí na to, aby si napokon sami kúpili slobodu. (141) Napriek tomu, "stále existujú otroci, takmer vždy nenávidení kvôli svojmu náboženstvu; neustále preťažovaní prácou." (142) Jedným ojedinelým príkladom prestíže však bol James Leander Cathcart, ktorého zajali koncom 19-teho storočia a napokon sa vypracoval na najvyššiu pozíciu, ktorú mohol kresťanský otrok zastávať - hlavný kresťanský tajomník alžírskeho Deja. (143)

Okrem výkupného mohol otrok rýchlo získať slobodu prestúpením na islam alebo tým, čo sa označovalo ako "poturčenie". (144) Kresťanskí otroci, ktorí konvertovali, sa buď usilovali vymaniť z ťažkej práce a života v otroctve a/alebo boli pod neúprosným nátlakom, aby sa pridali k islamu. (145) Títo európski kresťania, ktorí sa "poturčili", boli známi ako "odrodilci" a mohli si užívať úplné výhody kariéry rabovania v moslimskom svete a ostatní moslimovia sa ku nim správali doslova ako k rovným. (146) Preto takým konvertitom priznali plné islamské privilégiá, ako možnosť oženiť sa a získať zamestnanie. (147)

Ktosi položil dobrú otázku, prečo kresťanský otrok proste nekonvertoval na islam, aby získal slobodu a následne okamžite ušiel späť do Európy. (148) Zdá sa, že existujú dve rozumné vysvetlenia, prečo k tomu nedochádzalo tak často, aby sa to zaznamenalo. Za prvé, kresťanskí otroci boli v Európe veľmi chudobní a dokonca mohli ako otroci viesť život s vyšším štandardom než aký by viedli doma. (149) Preto bolo čaro voľného života a bohatstva ako odrodilý korzár, žijúceho na prosperujúcom stredomorskom pobreží, skutočne veľmi príťažlivé. (150) Druhý dôvod, prečo sa zdá, že ku konverziám a útekom nedochádzalo, súvisel s absolútnym pohŕdaním voči moslimom v európskej spoločnosti. (151) Príbehy zajatcov naznačujú, že keď sa do dediny alebo mesta dostali správy, že jeden z nich bol zajatý a následne "poturčený", toho človeka sa prakticky zriekli a pohŕdali ním. (152)

(65) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 81.
(66) Id.
(67) Id.
(68) Id. na str. 85.
(69) Id.

(70) Id. na str. 82-84.
(71) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(72) Id.
(73) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 215.
(74) Id. na str. 215-16.
(75) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221.

(76) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(77) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(78) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(79) Id.

(80) Earle, supra poznámka 4, na str. 43-44.
(81) Id.
(82) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(83) Id. Aga bol úplne nezávislý od Reisa a teda tvorila efektívnu kontrolu Reisovho správania. Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.
(84) Earle, supra poznámka 4, na str. 44. Pozri tiež Cordingly, supra poznámka 1, na str. 82.
(85) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.

(86) Earle, supra poznámka 4, na str. 40.
(87) Id. na str. 41.
(88) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 229.
(89) Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 11.

(90) Earle, supra poznámka 4, na str. 41.
(91) Id.
(92) Id. na str. 42.
(93) Id.

(94) Id. na str. 43.
(95) Id.
(96) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(97) Id.
(98) Id.

(99) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221.
(100) Id.

(101) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 11.
(102) Id.
(103) Id.
(104) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(105) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.

(106) Id.
(107) Id.
(108) Foss, supra poznámka 49, na str. 71.
(109) Id. na str. 74.
(110) Id. na str. 74-75.
(111) Id. na str. 75.
(112) Id.
(113) Id.
(114) Foss, supra poznámka 49, na str. 75.
(115) Id. na str. 75-76.
(116) Id. na str. 76.

(117) Earle, supra poznámka 4, na str. 44. Ak bola korisť veľmi veľká, únoscovia ju zvyčajne odtiahli do domáceho prístavu, ale menšie lode spravidla posielali domov pod vedením poručíka a "sudcovského zboru Maurov". Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 225.
(118) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(119) Earle, supra poznámka 4, na str. 44.
(120) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(121) Id.
(122) Id.
(123) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 225.

(124) White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 3 (Paul Baepler ed., 1999).

(125) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 86.
(126) Id.
(127) Id. na str. 90.
(128) Foss, supra poznámka 49, na str. 82 (spoločenské postavenie týchto otrokov je neznáme).
(129) Viď Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.
(130) Id.

(131) Id.
(132) Id. na str. 88.
(133) Id.
(134) Id.
(135) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(136) Id.

(137) Id.
(138) Earle, supra poznámka 4, na str. 42.
(139) Foss, supra poznámka 49, na str. 82.
(140) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(141) Id.
(142) Id.
(143) James Leander Cathcart, The Captives, Eleven Years a Prisoner in Algiers (1899) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 178 (Paul Baepler ed., 1999).

(144) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(145) Id. na str. 89.
(146) Earle, supra poznámka 4, na str. 28.
(147) Baepler, supra poznámka 124, na str. 43.

(148) Otázka vznesená počas prezentácie tejto témy v triede v apríli 2006.
(149) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(150) Id. na str. 89.
(151) Id. na str. 88.
(152) Viď Milton Giles, White Gold (2005).

Prevzaté z http://www.daviddfriedman.com/Academic/Course_Pages/Legal%20Systems%202017/final_papers_06/barbary_corsairs.html

Sväté vojny a pirátske vlády: Berberskí korzári - 1. časť

(S porovnávacím pohľadom na maltézskych korzárov)

Marisa Huber

I. Úvod

---

Vykrádanie lodí za účelom prežitia bolo vždy najzákladnejšou formou pirátstva. (1) Navyše, kariéra piráta, so všetkými svojimi príležitosťami, bola často veľmi prosperujúca. (2) Berberskí korzári však boli ešte odhodlanejší kvôli svojmu náboženstvu. (3) Korzári Stredozemného mora robili to, čo sami považovali za svätú vojnu proti nepriateľom svojej viery. (4) Títo korzári sa venovali oficiálne sponzorovanému pirátstvu, na ktoré mali splnomocnenia od svojich panovníkov a považovali sa za bojovníkov islamu. (5) Navyše, mnohé vlády podporovali alebo aspoň tolerovali pirátstvo, ktoré vykonávali ich občania, lebo ho považovali za lacný a efektívny spôsob napomáhania obchodu a ríši. (6)

Zvyčajné vysvetlenie pôvodu slova "Barbaria" (po anglicky Barbary - pozn. prekl.) je, že je to skomolenina slova "Berber", ktoré je odvodené od hanlivého starogréckeho slova s významom čokoľvek negrécke. (7) Tento hanlivý pojem sa tiež stal koreňom slova "barbar". (8)

Slovo "korzár" sa etymologicky odvodzuje od talianskeho slova corso, ktoré znamená naháňať, preto korzár znamená "ten, kto naháňa". (9) Tento výraz má rôzne lingvistické a kultúrne konotácie. Napríklad, v stredomorských jazykoch corsaro alebo corsaire znamená len kaper, to znamená niekto, koho štát splnomocnil k vykonávaniu koristníckych aktivít na mori. (10) V angličtine (a zrejme aj v iných jazykoch - pozn. prekl.) je však korzár zvyčajne synonymom slova pirát (11), alebo niekto, kto pácha nelegitímne krádeže na mori. (12)

Od najranejších čias používali kresťania názov "Barbaria" na opis južného pobrežia Stredozemného mora, od Egypta po Atlantik a ďalej za Gibraltár. (13) Hoci pirátstvo bolo v Stredozemnom mori bežné od čias staroveku, vzor pre neskoršie pirátstvo v regióne stanovili križiacke výpravy. (14) Neskôr, v rokoch 1519 až 1573, osmanskí Turci rozšírili svoju ríšu na celú severnú Afriku. (15) Od tej doby berberskí korzári operovali z troch tureckých severoafrických regentstiev, Alžír, Tunis a Tripolis (zhruba zodpovedajúcich dnešným krajinám Alžírsko, Tunisko a Líbya). (16)

Flotily operujúce z každého prístavu boli v zásade oportunistické, aby naplno využili stredomorskú námornú dopravu. (17) Každá flotila však mala základné územie: korzári Alžíru sa plavili medzi Sicíliou a Gibraltárom, flotily z Tripolisu brázdili vody na východ od Sicílie a korzári sídliaci v Tunise križovali stredné a východné Stredomorie. (18)

II. Dejiny

Za zabudovanie prístavov osmanských regentstiev do základní berberských pirátov sú z veľkej časti zodpovední dvaja bratia. (19) Arudž a Chajr ad-Dín pochádzali z gréckej rodiny, ktorá konvertovala na islam. (20) Keď sultán Mohamed II. v roku 1462 dobyl Lesbos, ich otec Ja'kub zostal na ostrove. (21)

Starším bol Arudž, ktorého považovali za Barbarossu, lebo mal červenú bradu. (22) Kým odišiel, aby prevzal velenie nad kaperskou loďou, slúžil najprv v legitímnom tureckom vojenskom námorníctve. (23) Počas svojich následných plavieb sa zastavil v prístave Tunis, kde uzavrel dohodu s kráľom. (24) Výmenou za doky a ochranu pred prenasledovaním (25) mal Arudž kráľovi platiť jednu pätinu zo všetkého, čo ukoristí. (26) Arudž bol veľmi úspešný korzár. (27) Začal zajatím dvoch pápežových veľkých galejí a behom piatich rokov sa s ôsmimi loďami pod svojím velením stal slávnym. (28) Na začiatku 16-teho storočia Maurovia, ktorých vyhnali zo Španielska, trpeli v Alžíri kvôli blokáde uvalenej Španielmi a poprosili Arudža o pomoc. (29) Arudž a jeho brat Chajr ad-Dín sa teda vypravili so 6000 mužmi a šestnástimi galeotami (menšími vojnovými veslovými loďami - pozn. prekl.). (30) Dvaja brata a ich flotila nad Alžírom rýchlo prevzali moc, potlačili vzburu a zahnali flotilu španielskych lodí. (31) Do roku 1517 Arudž kontroloval väčšinu súčasného Alžírska. (32)

Po smrti svojho staršieho brata v boji zaujal Chajr ad-Dín, čo znamená "obranca viery", Arudžovo miesto ako vplyvnej sily v Alžíri. (33) Hoci jeho brada nebola taká červená ako Arudžova, aj on bol známy ako Barbarossa. (34) Chajr ad-Dín bol omnoho kultivovanejší a sofistikovanejší než jeho brat a plynule hovoril šiestimi jazykmi. (35)

V roku 1519 sultán Osmanskej ríše Selim vymenoval Chajr ad-Dína za beglerbega, čiže všeobecného guvernéra Alžíru. (36) Do roku 1525 Chajr ad-Dín posilnil svoje postavenie nad Alžírom a vybudoval z neho veľmi silnú korzársku základňu, čím zároveň posilnil osmanskú moc. (37) Jeho flotila sa nepretržite zväčšovala, až mal napokon tridsať šesť vlastných galeot, s ktorými sa v lete neustále plavil. (38) Jeho bojujúce vojská sa taktiež neustále zväčšovali a pridalo sa ku nim asi 70 000 Moriskov (Moriskovia - Maurovia na španielskych územiach dobytých kresťanmi počas Reconquisty, ktorí zostali a konvertovali na kresťanstvo - pozn. prekl.), ktorých Chajr ad-Dín zachránil z poddanstva v Španielsku. (39) Potom, ako Osmanská ríša obsadila Rodos a vyhlásila úplnú nadvládu nad východným Stredomorím, (40) sultán povýšil Chajr ad-Dína na Kapudana Pašu, teda vysokého admirála osmanskej flotily. (41) V lete 1538 velil Chajr ad-Dín viac než sto päťdesiatim lodiam. (42)

III. Štruktúra vlády berberských štátov

Štáty berberského pobrežia boli regentstvami Osmanskej ríše, ale fakticky sa stali vcelku nezávislými autonómnymi poddanstvami. (43) Hoci regentstvá bojovali za osmanského sultána, keď si to okolnosti vyžadovali, tešili sa značnej autonómii a vykonávali nezávislú diplomatickú a vojenskú politiku. (44) Galeje berberských štátov boli najprv integrované do flotily Osmanskej ríše, ale do konca šestnásteho storočia operovali nezávisle. (45)

Pokiaľ ide o formálne vedenie, osmanský sultán vymenoval Pašu (napríklad Chajr ad-Dína), aby spravoval regentstvá a prístavy. (46) Pašovu autoritu zaručoval oddiel janičiarov - elitných bojovníkov osmanskej armády. (47) Počas neskorého šestnásteho storočia sa však rovnováha moci presunula od Pašu k rade janičiarskych dôstojníkov nazývanej "Divan". (48) Divan vymenoval "Deja", ktorý skutočne spravoval berberské kráľovstvo. (49)

Koncom šestnásteho storočia bol Dej zdanlivo absolútnym panovníkom, s ostatnými vrcholovými funkcionármi, pomenovanými Haznagi, Aga, Hoodge de Cabellos a Petit Mell. (50) Existoval tiež Aga de Baston, ktorý zastával funkciu dva mesiace, po ktorých odišiel do dôchodku. (51) Medzi ostatných dôležitých funkcionárov v tom čase patrili: dvadsať štyri Čiah Baffov, plukovníkov podriadených Agovi; 200 starších Reisov, čiže kapitánov; 400 poručíkov; Muftí, vysoký duchovný; Kádí, najvyšší sudca v duchovných záležitostiach; a veľký Marabut, náčelník rádu svätcov či pustovníkov. (52)

Pokiaľ ide o diplomatické vzťahy, väčšina európskych námorných národov mala voči Berberskému pobrežiu vždy dvojtvárny postoj. (53) Na verejnosti odsudzovali korzárov a požadovali spoločnú akciu, aby sa im postavili. (54) V súkromí však priznávali, že korzári konajú vo svoj obchodný prospech, keď poškodzujú námorné záujmy menších národov. (55) Anglicko, Holandsko a Francúzsko, každá krajina zvlášť, príležitostne uzatvárali s berberskými štátmi dohody, aby získali nedotknuteľnosť pre svoje obchodné loďstvo v Stredozemnom mori. (56) Pretože však tieto dohody postupne oslabovali živobytie korzárov, často sa porušovali. (57)

V roku 1662 uzavrelo Anglicko s korzármi svoju prvú dohodu. (58) Vyjednávajúci diplomat poznamenal, že "je ťažké vyjednávať, keď sú podmienky úplne jednostranné. Berberské súdy sa oddávajú zvykom, diktujúcimi vlastné podmienky vyjednávania." (59) Vyjednávacie metódy sa však zlepšili potom, keď krajina za krajinou vymenovali konzulov, ktorí dohliadali na ich záujmy v Alžíri a Tunise. (60) Dohody však boli stále veľmi drahé. V roku 1799 novovytvorené Spojené štáty americké uzavreli s Alžírom dohodu o "50 000 dolároch ako preddavku, 8000 dolároch pre tajnú službu, dvadsiatich ôsmych kanónoch, 10 000 delových guliach a veľkom množstve strelného prachu, súprave lán a šperkoch." (61)

Za účelom posilnenia zmlúv niesli nedotknuteľné európske obchodné lode stredomorské doklady. (62) Tie doklady boli pekné pergamenové dokumenty, na ktorých bolo meno, miesto pôvodu a opis lode, aby sa dala určiť ich identita, keď o nej korzári pochybovali. (63) Jeden zdroj naznačuje, že tieto dokumenty moslimovia takmer vždy rešpektovali a systém sa ukázal ako pomerne efektívny napriek takým podvodným praktikám akým bolo masové falšovanie. (64)

(1) Pirates: Terror on the High Seas From the Caribbean to the South China Sea 8 (David Cordingly ed., 2004).
(2) Stanley Lane-Poole, The Barbary Corsairs 12 (1901).
(3) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 11.
(4) Peter Earle, The Pirate Wars 39 (2004).

(5) Id. na str. 41.

(6) Id. na str. X1.

(7) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 78.

(8) Id.

(9) http://en.wikipedia.org/wiki/Corsair

(10) Earle, supra poznámka 4, na str. 39.

(11) Id.

(12) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 15 (definícia pirátstva podľa britského súdu z roku 1696).

(13) Id. na str. 78.

(14) Id. na str. 77. Prvú križiacku výpravu zahájil pápež Urban II. v roku 1095. Earle, supra poznámka 1, na str. 46.

(15) Louis B. Wright and Julia H. Macleod, The First Americans in North Africa: William Eaton's Struggle for a Vigorous Policy Against the Barbary Pirates, 1799-1805 5 (1945).
(16) Earle, supra poznámka 4, na str. 39. Korzári tiež operovali zo Salle na atlantickom pobreží Maroka. Id. Maroko však nebolo pod tureckou správou, preto nie je v tomto článku brané do úvahy. Viď Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 5.

(17) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 85.

(18) Id.

(19) Id. na str. 80.

(20) Id.

(21) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 31.

(22) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.

(23) Id.

(24) Id.

(25) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 35.

(26) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(27) Id.
(28) Id.

(29) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 45.
(30) Id. na str. 45-46.
(31) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(32) Id. na str. 90.

(33) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 53.
(34) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(35) Id.

(36) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 54.
(37) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(38) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 59.
(39) Id.

(40) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 74.
(41) Id. na str. 94.
(42) Id. na str. 98.

(43) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 81.
(44) Earle, supra poznámka 4, na str. 39-40.
(45) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 85.

(46) Id. na str. 81.
(47) Id.
(48) Id.

(49) Id. (niektoré zdroje používajú výrazy "Dej" and "Bej" zameniteľne, no ostatné zdroje naznačujú, že "Dej" je vo vyššom úradnom postavení než "Bej." ViďJohn Foss, A Journal of the Captivity and Sufferings of John Foss (1798) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 87 (Paul Baepler ed., 1999)).

(50) Foss, supra poznámka 49, na str. 91.
(51) Id.
(52) Id.

(53) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 91.
(54) Id.
(55) Id.
(56) Id.
(57) Id.

(58) Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 13.
(59) Id. na str. 36.
(60) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 251.
(61) Id. na str. 258 (táto dohoda predpokladala neustálu nedotknuteľnosť, hoci existujú dôkazy, že sa platil ďalší "príspevok").

(62) Earle, supra poznámka 4, na str. 79.
(63) Id.
(64) Id.

Prevzaté z http://www.daviddfriedman.com/Academic/Course_Pages/Legal%20Systems%202017/final_papers_06/barbary_corsairs.html

Mohamed a smrť Asmy bint Marwan

Úvod

---

Potom, ako sa Mohamed presťahoval do Jathríbu, začala jeho moc narastať. Niekoľko ľudí, Židov i Arabov, mu však oponovalo. Mohamed začal svojich odporcov umlčiavať rôznymi spôsobmi. Jedným z nich bola ich vražda. Mohamed mal niekoľkých nepriateľov a kritikov, niektorí boli nebezpeční, iní boli obyčajní ľudia, ktorí žili v oblasti a nemysleli si o Mohamedovi nič. Nanešťastie pre nich, vyjadrovali svoje názory. Jeden po druhom boli umlčaní. Mohamed získal moc v Medine zmluvami, intrigami či otvoreným terorom. Napokon sa stal pánom oblasti. Vedel, že jeho stúpenci ho milujú a zomreli by za neho. Boli mu k dispozícii a niekedy ich využíval, aby vykonali jeho rozkaz.

Prezentácia islamských zdrojov

Poznámka: Moje komentáru budú v [] zátvorkách. Poznámky prekladateľa textov budú v {} zátvorkách.

Zo Sírat Rasúl Alláh od Ibn Isháka (preklad A. Guilaumea, "The Life of Muhammad"), strany 675, 676.

Cesta Umajra b. Adijja na zabitie Asmy B. Marwan

Bola z B. Umajja b. Zajda. Keď zabili Abú Afaka, prejavila nespokojnosť. Abdulláh b. al-Haríth b. Al-Fudajl, ktorému to povedal jeho otec, povedal, že bola vydatá za muža z B. Chatmá, zvaného Jazíd b. Zajd. Obviňovala islam a jeho stúpencov so slovami:

Pohŕdam B. Málik a al-Nabít

A Aus a B. al-Chazradž.

Poslúchate cudzinca, ktorý nie je jedným z vás,

Z Murada ani Madhidža. {1}

Očakávate od neho dobré potom, ako zabil vašich náčelníkov

Ako hladný muž čakajúci na kuchárovu polievku?

Nie je tu hrdý muž, ktorý by na neho prekvapivo zaútočil

A zmaril nádeje tých, ktorí od neho niečo očakávajú?

Hassan b. Thabít jej odpovedal:

Banú Va'il a B. Vakif a Chatmá

Sú menejcenné oproti B. al-Chazradž.

Keď vyzývala na bláznovstvo, beda jej pri plači,

Lebo smrť sa blíži.

Nahnala strach mužovi slávneho pôvodu,

Šľachetného pri svojom odchode a pri svojom príchode.

Pred polnocou ju zafarbil od jej krvi

A nespôsobil si tým žiadnu vinu.

Keď apoštol počul, čo povedala, povedal, "Kto ma zbaví Marwanovej dcéry?" Umajr bin Adij al-Chatmí, ktorý bol s ním, ho počul, a ešte v tú noc šiel do jej domu a zabil ju. Ráno prišiel za apoštolom a povedal mu čo urobil a on povedal, "Pomohol si Bohu a Jeho apoštolovi, ó Umajr!" Keď sa ho opýtal, či bude musieť znášať nejaké zlé následky, apoštol povedal, "Dve kozy sa nepobijú kvôli jej smrti," tak sa Umajr vrátil späť ku svojim ľuďom.

V ten deň bol v radoch B. Chatmá veľký nepokoj kvôli afére s bint (dievkou) Marwan. Mala päť synov a keď za nimi Umajr prišiel od apoštola, povedal, "Zabil som bint Marwan, ó synovia Chatmá. Zneste ma, ak môžete; nenechajte ma čakať." To bol prvý deň, kedy sa islam stal silným v radoch B. Chatmá; tí, ktorí boli moslimami, to predtým tajili. Prvým z tých, ktorí prijali islam, bol Umajr bin Adij, ktorého prezývali "Čitateľ" a Abdulláh b. Aus a Chuzajma b. Thábit. Deň po tom, ako bola bint Marwan zabitá, sa ľudia z B. Chatmá stali moslimami, lebo videli moc islamu.

{1} - V poznámke sa píše, "Dva kmene jemenského pôvodu."

Z Kitab Al-Tabakát Al-Kabír od Ibn Sa'da, preložil S. Moinul Hak, zväzok 2, strany 30-31.

Saríja Umajra Ibn Adija

Potom (sa uskutočnila) saríja Umajra ibn Adija Ibn Charašaha al-Chatmího proti Asme Bint Marwan, z Banú Umajja ibn Zajda, keď z mesiaca Ramadán zostalo päť nocí, na začiatku devätnásteho mesiaca od hidžri apoštola Alláhovho. Asma bola manželkou Jazída ibn Zajda ibn Hisn al-Chatmího. Nadávala na islam, urážala proroka a podnecovala (ľudí) proti nemu. Skladala poéziu. Umajr bin Adij prišiel za ňou v noci a vstúpil do jej domu. Jej deti spali okolo nej. Jedno kojila. Pohľadal ju svojou rukou, lebo bol slepý, a dieťa od nej odsunul. Vrazil jej do hrude meč, až vyšiel z chrbta. Potom v Medine predniesol s prorokom ranné modlitby. Apoštol Alláhov mu povedal: "Zabil si dcéru Marwanovu?" On povedal: "Áno. Mám urobiť ešte niečo?" On (Mohamed) povedal: "Nie. Dve kozy sa kvôli nej nepobijú." Toto slovo sme počuli od apoštola Alláhovho ako prvé. Apoštol Alláhov ho nazval "Umajr, basir (vidiaci)". [Koniec citátu Ibn Sa'da]

Dosvedčujúce spisy

V knihe "23 rokov: Štúdia prorockej kariéry Mohameda" od Alího Daštího (Mazda Press, 1994), autor taktiež zmieňuje vraždu Abú Afaka a Asmy bint Marwan. Napísal (strana 100):

"Abú Afak, muž vysokého veku (údajne 120 rokov), bol zabitý za zosmiešňovanie Mohameda. Skutok vykonal Sálim b. Umajr na príkaz proroka, ktorý sa opýtal, "Kto si poradí s týmto lotrom namiesto mňa?" Zabitie takého starého muža prinútilo poetku Asmu b. Marwan zložiť neúctivú báseň o prorokovi, a aj ona bola úkladne zavraždená."

Diskusia

Tak si to zhrňme a vysvetlime.

Mohamed nechal zavraždiť Abú Afaka. Asma b. Marwan sa kvôli vražde toho starca vyjadrila proti Mohamedovi. Presviedčala svojich súkmeňovcov, aby proti vrahovi niečo podnikli. Keď sa Mohamed dopočul, čo povedala, pokračoval vo svojej vražednej horúčke a nechal ju zavraždiť. Akú veľkú hrozbu pre Mohameda predstavovala? S najväčšou pravdepodobnosťou by jej robilo veľký problém, aby na Mohameda zaútočila sama. Potrebovala mužov, ktorí by sa Mohamedovi postavili. Pozrime sa na tú udalosť podrobnejšie a preskúmajme súvislosti Asminho vzťahu s jej kmeňom.

1) V prvom rade, jej kmeň nebol pod nadvládou Mohameda. Možno mali s Mohamedom dohodu, možno nie. Tak či onak, táto žena mohla vyjadriť svoj názor. Ak existovala dohoda a ak ju porušila, Mohamed sa mohol sťažovať u vodcov jej kmeňa a tí jej mohli prikázať, aby mlčala.

2) Na tejto udalosti je pozoruhodnejšie to, že potom, ako bola zavraždená, Mohamed povedal, "Dve kozy sa kvôli nej nepobijú", čím myslel, že jej smrť nebude nikoho zaujímať (nuž, okrem jej detí a rodiny).

Všimnite si tiež, že niektorí ľudia z jej kmeňa sa už stali moslimami. Je isté, že oni by ju nepočúvali.

Pointou je toto: ak jej vražda naozaj nikoho nezaujímala, tak naozaj nikoho nezaujímalo, čo povedala. Jej ľudia taktiež vedeli o tom, že Mohamed nechal zavraždiť Abú Afaka a zdá sa, že ani to ich nezaujímalo. Aj vzhľadom k tomu by ju nikto nebral dosť vážne na to, aby počúval jej výzvy na zabitie Mohameda, ktorý bol vodcom mocnej skupiny ľudí. Nikto z jej ľudí nebol ochotný riskovať svoj život kvôli jej slovám.

Najdôležitejšie je toto: Asma b. Marwan nebola pre Mohameda legitímnou hrozbou.

Preskúmajme podobný príklad. Po celom Strednom východe sú moslimovia, ktorí nazývajú Ameriku Veľkým Satanom. Títo moslimovia vyzývajú na násilné zničenie Ameriky. Často sa zhromažďujú veľké davy, ktoré skandujú "Smrť Amerike, smrť Reaganovi/Bushovi/Clintonovi/...". Keby Amerika, alebo Reagan, alebo Bush atď. mali použiť Mohamedove štandardy, zabili by zopár Arabov. Ale vieme, že skandovanie davu horúcich hláv neospravedlňuje použitie násilia proti nim. Existujú lepšie spôsoby, ako jednať s kritikmi a kritikou. Počas mladíckej vášne ľudia často povedia veci, ktoré nezamýšľajú urobiť, alebo ktoré urobiť nedokážu.

Tak prečo teda Mohamed požadoval vraždu Asmy? Skúsme niekoľko možností:

a) Mohamed veril, že pre neho predstavuje legitímnu hrozbu, preto nariadil jej vraždu.

b) Mohameda trápili jej slová a chcel ju umlčať.

c) Boh Mohamedovi povedal, aby tú ženu zavraždil.

Je očividné, že jedinou reálnou možnosťou je tá druhá. Ona ho nevydesila, nebola vodkyňou svojho kmeňa a mala len malý alebo žiaden vplyv. Nebola pre neho nič viac než nepríjemnosťou. Keby boh Mohamedovi povedal, aby šiel a zabil ju, Mohamed by tvrdil, že mal zjavenie typu, "Ó moslimovia, Alláh hovorí, aby som šiel a zabil Asmu b. Marwan." A stalo by sa to ihneď. Keby to bolo takto, moslimovia by ju hromadne napadli cez deň.

Jediným záverom je, že Asma spochybňovala Mohamedovo ego a skutky. To Mohameda znepokojovalo a chcel ju umlčať.

Ďalšie postrehy

1) Čo ma na islame znepokojuje najviac, je jeho sklon k násiliu a jeho použitiu ako štandardu božej vôle.

Umajr je toho dokonalým príkladom. Máme tu moslima, Mohamedovho priateľa, konajúceho na Mohamedovu žiadosť, ktorý pod plášťom noci vstúpi do domu ženy. Podstúpi ku nej, zatiaľ čo spí na posteli so svojimi deťmi, a zavraždí ju vrazením meča do tela. Mohamed tomu mužovi následne hovorí, že "pomohol Bohu a jeho apoštolovi". Ak Alláha táto žena naozaj ohrozovala, myslím, že by ju zabil sám, nemyslíte? Potrebuje boh muža na to, aby sa v noci prikradol a zavraždil spiacu ženu?

2) Ďalej, čo je islam vlastne za náboženstvo? Krátko po vražde Asmy šiel Umajr za jej rodinou a vysmial sa jej! Smial sa im do tváre, že zabil ich matku a že s tým nemôžu nič urobiť! Tu je ten citát ešte raz:

Mala piatich synov a keď Umajr šiel za nimi od apoštola, povedal, "Zabil som bint Marwan, ó synovia Chatmá. Zneste ma, ak môžete; nenechajte ma čakať."

3) Musím tiež skritizovať nemoslimských Arabov v Mohamedových časoch. Chýbal im zmysel pre hodnotu ľudského života. Tu bola zavraždená jedna z ich žien a namiesto toho, aby ich to šokovalo, začali konvertovať na islam, lebo "videli moc islamu".

4) Napokon, podobne ako v bode číslo 1, pozrime sa na moc islamu. Tu je citát:

To bol prvý deň, kedy islam nadobudol moc u B. Chatmá... Deň potom, ako bola Bint Marwan zabitá, sa ľudia z B. Chatmá stali moslimami, lebo videli moc islamu.

Takže moc islamu spočíva teda v tom, že idete a v noci zavraždíte spiacu ženu a uniknete trestu?

Platí v islame, že "silnejší rozhoduje"? Je pravda, že "ten, kto má najväčší meč, je od Alláha?"

Jediní ľudia rešpektujúci tento druh moci, ktorých poznám, sú zločinci, mafiánom podobní ľudia, ktorí taktiež chodia v noci a zabíjajú ľudí v spánku.

Otázky

1) Čo za človeka bol Mohamed? Naozaj musel žiadať svojich mužov, aby zabili matku piatich detí, ženu, ktorá pre neho nebola legitímnou hrozbou?

2) Prečo ju Mohamed nezabil sám? Prečo zakaždým, keď chcel Mohamed niekoho zabiť, si na tú vraždu našiel niekoho iného?

3) Pozrite sa na túto temnú stránku islamu. Toto je islam, ktorý praktizoval Mohamed. Keď zakladateľ náboženstva musí nechať zabiť v noci bezmocnú ženu za to, že mu oponovala, ako môžeme také náboženstvo opísať?

4) Kde sú v súčasnosti "práva žien" alebo "ľudské práva" v islame? Ak Mohamed odopieral slobodu prejavu ostatným, ako sa to odráža v islame a v tom, čo vidíme v islamskom svete dnes? Ako to, že čím sú moslimské národy fundamentalistickejšie, tým viacej potláčajú všetky základné ľudské práva?

5) Je Mohamed človekom, ktorému by ste skutočne dôverovali?

Záver

Vieme, že v každom náboženstve sú dobrí a zlí, ale tento prípad je iný. Táto udalosť odráža muža, ktorý s islamom začal: islam je postavený na Mohamedových slovách a skutkoch. Tu vidíme, že Mohamed nechal brutálne zavraždiť ženu. Zabil ju, pretože sa vyslovila proti nemu a stala sa skôr nepríjemnosťou než legitímnou hrozbou. Navyše, Mohamed nemal žiadne zákonné právo zabiť ju. Vzal situáciu do vlastných rúk a nechal ju zabiť. Mohamed mal pocit, že táto vražda pomohla bohu; necítil žiadnu vinu a nemal ani pocit ľútosti.

Silas

Prevzaté z https://www.answering-islam.org/Silas/asma.htm

Berberskí piráti a anglickí otroci

Ben Johnson

---

Po dobu viac než 300 rokov bolo pobrežie juhovýchodného Anglicka vydané na milosť berberským pirátom (korzárom) z pobrežia severnej Afriky, sídliacich najmä v prístavoch Alžír, Tunis a Tripolis. Nepatrili medzi nich len Severoafričania, ale tiež anglickí a holandskí kaperi (kaperi, po anglicky privateers - ľudia, ktorí dostali od svojej vlády oficiálne poverenie ku konaniu koristníckej činnosti na mori - pozn. prekl.). Ich cieľom bolo chytať otrokov pre arabské trhy s otrokmi v severnej Afrike.

Berberskí piráti neútočili a neplienili len krajiny susediace so Stredozemným morom, ale aj také severské krajiny ako Lamanšský prieliv, Írsko, Škótsko a Island, pričom západné pobrežie Anglicka prepadávali podľa chuti.

Čiastočne kvôli nedostatočnému námornému zastrašeniu bola situácia začiatkom 17. storočia taká zlá, že zápis v kalendári v štátnych archívoch z mája 1625 uvádza, "Turci sú pri našich brehoch. Zajímajú lode, len aby zajali mužov, z ktorých robia otrokov."

Berberskí piráti prepadávali na súši rovnako ako na mori. V auguste 1625 korzári prepadli Mountov záliv v Cornwalle a zajali 60 mužov, žien a detí, ktorých zotročili. V roku 1626 bol opakovane prepadnutý St. Keverne a boli napadnuté lode z Looe, Penzance, Mousehole a ostatných Cornwallských prístavov, ich posádky boli zotročené a prázdne lode unášalo more. Existovali obavy, že asi 60 berberských vojnových lodí sa potuluje pri pobreží Devonu a Cornwallu a takmer denne dochádzalo k útokom.

Podľa vyhlásenia Sira Johna Eliota, viceadmirála Devonu, sa zdalo, že moria okolo Anglicka "sú ich."

Situácia bola taká zlá, že v decembri 1640 založil parlament Výbor pre Alžír, aby dohliadal na vyplácanie výkupného za zajatcov. V tom čase sa v novinách písalo, že v Alžíri je asi 3000 až 5000 zajatých Angličanov. Na zaplatenie výkupného za zajatcov boli tiež založené charitatívne organizácie a miestne rybárske spoločenstvá sa zložili, aby vyzbierali peniaze na prepustenie svojich ľudí.

V roku 1645 si ďalší nájazd berberských pirátov na Cornwallské pobrežie vyžiadal 240 unesených mužov, žien a detí. Počas nasledujúceho roka parlament vyslal do Alžíru Edmunda Casona, aby rokoval o výkupnom a prepustení anglických zajatcov. Zaplatil v priemere 30 libier za muža (výkupné za ženy bolo vyššie) a kým mu došli peniaze, podarilo sa mu oslobodiť asi 250 ľudí. Cason strávil posledných 8 rokov svojho života snahami zariadiť prepustenie ďalších 400 ľudí.

Do 50-tych rokov 17. storočia boli útoky také časté, že ohrozovali anglický rybársky priemysel, pretože rybári neboli ochotní vyplávať na more a nechať svoje rodiny na brehu bez ochrany.

Oliver Cromwell sa rozhodol niečo podniknúť a vyhlásil, že všetci zajatí korzári budú privedení do Bristolu a pomaly utopení. Ostrov Lundy, na ktorom si piráti z republiky Salé zriadili základňu, bol napadnutý a ostreľovaný, no korzári napriek tomu pokračovali v organizovaní nájazdov na pobrežné mestá a dediny v Cornwalle, Devone a Dorsete.

Unesených ľudí posielali na trhy s otrokmi v Osmanskej ríši, kde boli na predaj ako robotníci či konkubíny, alebo boli natlačení do galejí, kde veslovali. Španielsky románopisec Miguel de Cervantes, autor "Dona Quixota", bol zajatcom v Alžíri v rokoch 1575 až 1580, kedy za neho zaplatili výkupné jeho rodičia a trinitári, katolícky náboženský rád.

Berberský obchod s otrokmi sa spomína aj v denníku Samuela Pepysa, v zázname z 8. februára 1661:

"...šli do hostinca na drink; a tam sme pobudli do štvrtej, hovorili sme si príbehy o Alžíri a živote tamojších otrokov! A skutočne, kapitán Mootham a pán Dawes (obaja boli otrokmi) ma plne oboznámili s podmienkami, aké tam majú: ako napríklad, že nejedia nič iné než chlieb a vodu. ...Ako ich bijú po chodidlách a bruchu s povolením ich pána. Ako ich v noci všetkých volajú do väzenia ich pána; a tam ležia. Ako najchudobnejší ľudia využívajú svojich otrokov najlepšie. Ako dobre si žijú niektorí darebáci, ak vymyslia, ako v priebehu týždňa zarobia pre svojich pánov nejaké peniaze vynaliezavosťou alebo krádežami; a následne nemajú vôbec žiadnu prácu. A krádež sa tu vôbec nepovažuje za vážny zločin..."

Bolo treba niečo urobiť. V roku 1675 sa Sirovi Johnovi Narboroughovi, podporenému flotilou kráľovského námorníctva, podarilo dohodnúť mier s Tunisom. Ťažké britské námorné ostreľovanie následne prinieslo podobný mier s Tripolisom.

Alžír bol taktiež napadnutý z mora, a to nielen britskými vojnovými loďami, ale aj francúzskymi a španielskymi. Spojené štáty bojovali proti berberským štátom severnej Afriky v dvoch vojnách: v Prvej berberskej vojne v rokoch 1801-1805 a v Druhej berberskej vojne v rokoch 1815-1816. Nakoniec, po útoku Britov a Holanďanov v roku 1816, bolo viac než 4000 kresťanských otrokov oslobodených a moc berberských pirátov bola zlomená.

Prevzaté z https://www.historic-uk.com/HistoryUK/HistoryofEngland/Barbary-Pirates-English-Slaves/

Mohamed: Chlipník

Obviňujem Mohameda z obscénnosti, neprístojnosti, nemravnosti, chlipnosti a promiskuity a ako takého ho považujem za nevhodného pre pozíciu a postavenie, ktoré si nárokoval. Mohamed, ktorý ani zďaleka nebol "najlepším zo stvorení", bol obscénny - zvrhlík.

Mohamed a vražda Abú Afaka

Úvod

---

Potom, ako Mohamed prišiel asi v roku 622 do Mediny, začalo voči nemu niekoľko miestnych ľudí cítiť odpor. Mnohí z nich boli Židia, niektorí boli pohanskí Arabi. Mohamedovi kritici boli jeden po druhom umlčaní; niektorí sa stali moslimami, niektorí boli zavraždení, iní boli vyhnaní z Mediny. Tento článok sa zaoberá Mohamedovou požiadavkou, aby jeho muži zavraždili Žida menom Abú Afak. Abú Afak mal 120 rokov. Aký zločin Afak spáchal? Vyzýval svojich spoluobčanov v Medine, aby nedôverovali Mohamedovi.

Prezentácia islamských zdrojov

Poznámka: Moje komentáre budú v [] zátvorkách. Ostatné zátvorky, ako tieto (), sú v prekladoch.

Zo Sírat Rasúl Alláh (Život proroka božieho) od Ibn Isháka (1), strana 675:

Výprava Sálima Bin Umajra na zabitie Abú Afaka

Abú Afak bol jedným z Banú Amr bin Auf z klanu Banú Ubajda. Prejavil svoju nespokojnosť, keď apoštol zabil al-Harítha bin Suwajda bin Samíta a povedal:

Žijem dlho ale nikdy som nevidel

Zhromaždenie či skupinu ľudí

Vernejších svojmu záväzku

A svojim spojencom, keď ich vyzvú,

Než synovia Kajly, keď sa zhromaždia,

Muži, ktorí prevrátili hory a nikdy sa nepodvolili,

Jazdec, ktorý za nimi prišiel, ich rozdelil na dve skupiny (so slovami)

"Povolené", "Zakázané", o všetkých veciach.

Keby ste boli verili v slávu alebo kráľovstvo

Nasledovali by ste Tubbu.

[Poznámka: Tubba bol panovník z Jemenu, ktorý prepadol tú časť súčasnej Saudskej Arábie: Kajliti mu vzdorovali.]

Apoštol povedal, "Kto si poradí s týmto lotrom namiesto mňa?", na čo Sálim bin Umajr, brat z Banú Amr bin Auf, jeden z "uplakancov", šiel a zabil ho. Umáma b. Muzajríja v súvislosti s tým povedal:

Klamal si o božom náboženstve a mužovi Ahmadovi! [Mohamedovi]

Pri tom, kto bol tvojím otcom, zlý je syn, ktorého splodil!

"Haníf" ťa bodol v noci so slovami

"Vezmi si to, Abú Afak, napriek svojmu veku!"

Hoci som vedel, či to bol človek alebo džin

Kto ťa zabil uprostred noci (povedal by som uprostred ničoho).

Z Kitab al-Tabakát al-Kabír (Kniha veľkých tried), zväzok 2, od Ibn Sa'da, (2), strana 31:

"Potom došlo ku "saríji" (nájazdu) Sálima Ibn Umajra al-Amrího proti Abú Afakovi, Židovi, v (mesiaci) šavváli na začiatku dvadsiateho mesiaca od hidžri [imigrácie z Mekky do Mediny v roku 622] apoštola Alláhovho. Abú Afak bol z Banú Amr Ibn Awf a bol to starec, ktorý dosiahol vek stodvadsať rokov. Bol to Žid, podnecoval ľudí proti apoštolovi Alláhovmu a skladal [o Mohamedovi] (posmešné) básne.

Sálim Ibn Umajr, ktorý bol jedným z veľkých uplakancov a ktorý sa zúčastnil bitky pri Badr, povedal, "Sľubujem, že buď zabijem Abú Afaka alebo zomriem skôr než on." Čakal na príležitosť, až kým nenastala horúca noc, kedy Abú Afak spal na otvorenom mieste. Sálim Ibn Umajr to vedel, tak položil meč na jeho pečeň a zatlačil, kým nedosiahol jeho posteľ. Nepriateľ Alláha vykríkol a ľudia, ktorí boli jeho stúpencami, sa ponáhľali za ním, vzali ho do jeho domu a pochovali ho.

Od súčasného moslimského odborníka na islam

Z knihy Alího Daštího, "23 rokov: Štúdia prorockej kariéry Mohameda", (3), strana 100:

"Abú Afak, muž vysokého veku (údajne 120 rokov), bol zabitý za zosmiešňovanie Mohameda. Skutok vykonal Sálim b. Umajr na príkaz proroka, ktorý sa opýtal, "Kto si poradí s týmto lotrom namiesto mňa?" Zabitie takého starého muža prinútilo poetku Asmu b. Marwan zložiť neúctivú báseň o prorokovi, a aj ona bola úkladne zavraždená."

Pred uvedením všetkých úkladných vrážd nariadených Mohamedom, Alí Daští na strane 97 píše:

"Islam sa teda postupne zmenil z čisto duchovného poslania na militantnú a trestnú organizáciu, ktorej pokrok závisel od koristi z prepadov a odmeny zo zakátu."

Diskusia

Afak vyzýval ľudí žijúcich v Medine, aby nedôverovali Mohamedovi a opustili ho. Afakovi sa Mohamedove slová zdali zvláštne a rozkazovačné. Vynadal Arabom, ktorí do Mohameda vložili svoju dôveru. Mohamed sa o tom dopočul a považoval 120-ročného muža za hrozbu pre svoju dôveryhodnosť, nie pre svoj život. Nikde sa nepíše, že Afak naliehal na ostatných Arabov, aby na Mohameda zaútočili, alebo aby mu ublížili. Stodvadsaťročný muž určite nebol pre Mohameda, ani jeho stúpencov fyzickou hrozbou.

Posledné vyjadrenie v básni Umámu b. Muzajríju mi pripadá zaujímavé:

"Hoci som vedel, či to bol človek alebo džin

Kto ťa zabil uprostred noci (povedal by som uprostred ničoho)."

Toto vyjadrenie je dôkazom, že moslimovia presne vedeli, čo robia. Vedeli, že je to chladnokrvná vražda, ktorú vykonávajú na žiadosť Mohameda. Chceli ju utajiť, celkovo chceli pred obyvateľmi skryť svoje zlé skutky. Preto Umáma neprezradil, kto zavraždil Afaka.

Keď premýšľam nad tým, čo za ľudia prikazujú svojim stúpencom spáchať vraždu, prichádzajú mi na um len bossovia organizovaného zločinu, skorumpovaní politici a vodcovia siekt. Spomenul som si na Saddáma Husajna. Čo by sa stalo Iračanovi, keby vyjadril kritický názor na Saddáma?

Alebo si vezmime Ajatolláha Chomejního. Jeho fundamentalistický islamský režim nechával úkladne vraždiť ostatných disidentských Iráncov po celom svete. Títo ľudia presne stelesňujú to, aký bol Mohamed. Držali sa Mohamedovej metodológie: zabite tých, ktorí sú hrozbou pre vašu dôveryhodnosť.

Otázky

1) Čo za človeka bol Mohamed, keď nechal zabiť 120-ročného muža, lebo vyzýval svojich spoluobčanov, aby o ňom pochybovali?

2) Áno, Abú Afak bol hrozbou pre Mohamedovu dôveryhodnosť. Ale zaslúžil si byť chladnokrvne zavraždený, v noci, potajomky, kým spal? Bol jeho názor pre Mohameda až takou hrozbou? Nepomohli Mohamedovi v bitke pri Badr anjeli? Ak áno, prečo sa Mohamed obával 120-ročného Žida?

3) Sú tieto "islamské" hodnoty zlučiteľné s našimi hodnotami na Západe? Mali by západniari, ktorí kritizujú Mohameda, očakávať, že ich sloboda prejavu bude ohrozená, alebo mali by žiť v strachu zo zabitia za vyjadrenie svojho názoru? Pamätajte, že moslimovia na Západe už začali zabíjať ľudí v záujme svojho náboženstva.

4) Ak Mohamed zaviedol tento systém, t.j. vraždenie ľudí, ktorí s ním nesúhlasia, ako to ovplyvňuje islamskú spoločnosť? Ako to súvisí s tým, čo vidíme v islamských spoločnostiach ako je Alžírsko, Irán, Irak, Afganistan, Egypt a Sudán? Je tento druh brutálneho vraždenia tým, v čom chcú moslimovia žiť?

5) Keby dnes Mohamed žil, a my vieme o ľuďoch, ktorých zavraždil, čo by na to Západ povedal? Čo by ste povedali vy? Nechceli by sme, aby takýto človek zaplatil za svoje zločiny, aby bol uväznený či dokonca popravený?

6) Nemáme právo súdiť Mohameda podľa najlepších morálnych štandardov, aké poznáme? Tvrdil, že je posledným prorokom božím. Tvrdil, že jeho systém je posledným systémom božím pre celé ľudstvo. Takže, podľa našich štandardov, nemyslíte, že to, čo Mohamed urobil, bolo strašne zlé? Ak sú naše štandardy lepšie než jeho, ako ohodnotíme jeho status "proroka"? Prečo by naše štandardy mali zatieniť štandardy posledného proroka božieho?

Záver

Aby uspokojil svoje telesné túžby, Mohamed nechával ľudí chladnokrvne zavraždiť. Jedným z nich bol 120-ročný muž menom Abú Afak. Vidíme, že Mohamedove snahy boli skutočne poháňané jeho telom a egom, nie bohom. Abú Afak bol pre Mohameda nepríjemnosťou, bez pochyby, tak ako ľudia na rôznych stranách sporu so sebou nesúhlasia a navzájom sa hnevajú. Ale žiaden spravodlivý človek by nemohol ospravedlniť Mohamedovu vraždu tohto muža.

Odkazy

(1) "The Life of Muhammad", preklad "Sírat Rasúl Alláh" (Život proroka božieho) od Ibn Isháka, preklad A. Guillaume. Táto kniha je najlepším dostupným životopisom Mohameda. Všimnite si, že Guillaume pridal ďalšie referencie z Tabarího a ostatných raných islamských spisov.

(2) "Kitab al-Tabakát al-Kabír", (Kniha veľkých tried), Ibn Sa'd. Preložil Moinul Hak, vydala Pakistanská historická spoločnosť.

(3) "23 rokov: Štúdia prorockej kariéry Mohameda", Alí Daští. Preložil F. R. C. Bagley.

Silas

Prevzaté z https://www.answering-islam.org/Silas/abu-afak.htm

Právo šaría a džihád

Jon MC