Džihád je na Západe často vykresľovaný ako "boj" (doslovný význam arabského koreňa džhd) proti vlastným zlým zámerom a Satanovi a je pravda, že "džihád bil nafs/qalb" (džihád dušou/srdcom) je formou džihádu, ale je to len jeden zo štyroch druhov. (Tu autor trocha zavádza. Džihád nemusí znamenať len boj, ale aj snaha, snaženie, úsilie - pozn. prekl.)
Zvyšné tri sú:
- džihád jazykom/perom (džihád bil lisan/qallam), ktorý sa zaoberá šírením islamského posolstva jazykom alebo písmom a ústnou (alebo písomnou) obhajobou islamu.
- džihád rukou (džihád bil jad) znamená zvoliť si robiť, čo je správne, a bojovať činmi proti nespravodlivosti a tomu, čo je z hľadiska islamu nesprávne, napr. protestovať, požadovať "mimoriadnu ohľaduplnosť" atď.
- džihád mečom (džihád bis saíf) je narážkou na kital fí sabili Alláhi (ozbrojený boj/zabíjanie na ceste Alláhovej, alebo "svätá vojna"). Najbežnejšie ho používajú saláfistickí a wahábistickí moslimovia a je najstarší. Napríklad, Sahíh Bucharí (významná zbierka hadísov v sunnitskom islame) má takmer 200 zmienok o džihád a 98% (cca 196) z nich hovorí o džiháde v zmysle ozbrojenej vojny proti nemoslimom.
(Mal by som podotknúť, že niektorí učenci považujú džihád mečom za súčasť džihádu rukou, zatiaľ čo iní medzi týmito dvoma džihádmi rozlišujú, kým zasa ďalší definujú džihád skôr podľa jeho cieľov než metodológie. Treba tiež poznamenať, že tri z týchto štyroch foriem sú namierené - čiastočne alebo úplne - proti nemoslimom.)
Štyri školy sunnitskej právnej vedy majú dosť jasno v cieľoch a metodológii džihádu:
Šáfiovská škola: Dobre známu šáfiovskú príručku islamského práva, Umdat as-Salik, certifikovala v roku 1991 univerzita Al-Azhar v Káhire (jedno z popredných sunnitských sídiel náboženského vzdelávania v islamskom svete) ako dôveryhodného sprievodcu ortodoxnou sunnitskou doktrínou. O džiháde stanovuje, že "kalif vedie vojnu proti Židom, kresťanom a zoroastrijcom... kým sa nestanú moslimami alebo nezaplatia nemoslimskú daň z hlavy." Je tam tiež komentár Šejcha Nuha Alího Salmána, jordánskeho odborníka na islamskú právnu vedu: kalif vedie túto vojnu len "za predpokladu, že ich (Židov, kresťanov a zoroastrijcov) najprv vyzval k prijatiu islamskej viery a zvykov, poprípade, ak to odmietli, k prijatiu islamského spoločenského poriadku formou platenia nemoslimskej dane z hlavy (džízy)... zatiaľ čo zotrvávajú pri náboženstvách svojich predkov." (Umdat as-Salik, o9.8) Komentár: vojna - t.j. džihád mečom, sa zastaví len vtedy, keď sa nemoslimovia stanú buď moslimami, dhimmí, alebo keď zomrú.
Hanafiovská škola: hanafiovská príručka islamského práva, Al-Hidája, opakuje rovnaké príkazy. Zastáva názor, že pred bojom je nutné vyzvať ľudí k prijatiu islamu, "lebo prorok dal také pokyny svojim veliteľom, ktorým nariadil, aby vyzývali neveriacich k viere." Zdôrazňuje, že džihád sa nesmie viesť kvôli ekonomickému zisku, ale len z náboženských dôvodov: na základe výzvy k islamu "si preto ľudia uvedomia, že sú napadnutí kvôli náboženstvu, nie kvôli zmocneniu sa ich majetku alebo zotročeniu ich detí, a vzhľadom k tejto úvahe je možné, že sa ich podarí presvedčiť k súhlasu s výzvou, čím sa ochránia pred starosťami vojny." Avšak, "ak sa k neveriacim dostane výzva a nesúhlasia ani s ňou, ani s platením dane z hlavy (džízy), tak je povinnosťou moslimov žiadať Alláha o pomoc a bojovať proti nim, lebo boh je pomocníkom tých, ktorí mu slúžia, a ničiteľom svojich nepriateľov, neveriacich, a je nevyhnutné žiadať o jeho pomoc pri každej príležitosti; navyše, prorok nám prikazuje to tak robiť." (Al-Hidája, II.140) Komentár: Tu vidíme "neveriacich" - nemoslimov, prehlásených za "nepriateľov Alláha", proti ktorým je prikázaná vojna. Ďalej si všimnite, že je to Alláh, kto je "ničiteľom svojich nepriateľov", čiže moslimovia sú zbavení všetkej morálnej zodpovednosti za každý čin - je to vlastne Alláh, kto zabíja nemoslimov.
Málikovská škola: Ibn Chaldún (1332-1406), priekopnícky historik a filozof, bol tiež málikovským právnym teoretikom. Vo svojom diele Mukaddimah, prvej práci o historickej teórii, uvádza, že "v moslimskej komunite je svätá vojna náboženskou povinnosťou, a to kvôli univerzalizmu moslimského poslania a povinnosti konvertovať každého na islam, buď pomocou presviedčania alebo pomocou sily." V islame sa osoba, ktorá má zodpovednosť za náboženské záležitosti, zaoberá "mocenskou politikou", lebo islam "má povinnosť získať moc nad ostatnými národmi." (dostupné napríklad tu, pri poznámkach číslo 408 a 409 - pozn. prekl.) Komentár: "svätá vojna" je džihád mečom a môže sa použiť na nútenú konverziu nemoslimov na islam. Toľko k veršu "v náboženstve niet donútenia" (Korán 2:256 - pozn. prekl.), pokiaľ ide o "žiadne nútené konverzie". Väčšina komentátorov Koránu nechápe tento úryvok z verša v zmysle, že nemôžete druhým nanútiť náboženstvo, ale že nemôžete nikoho nútiť, aby bol "pravý veriaci".
Hanbalovká škola: Veľký stredoveký teoretik toho, čo je dnes bežne známe ako radikálny alebo fundamentalistický islam, Ibn Tajmíjja (Takí al-Dín Ahmad Ibn Tajmíjja, 1263-1328), bol hanbalovským právnikom. Nariadil, že "vzhľadom k tomu, že legitímna vojna je v podstate džihád a keďže jeho cieľom je, aby náboženstvo bolo len božie a aby božie slovo bolo najvyššie, preto podľa všetkých moslimov treba bojovať proti tým, ktorí tomuto cieľu stoja v ceste." (úryvok z knihy Al-Sijasa al-Šar'ija fi Islah al-Ra'i wa al-Ra'ijja - pozn. prekl.) Komentár: Z toho vyplýva, že proti každému, kto vzdoruje "pravej viere", treba bojovať. Hanbalovská právna veda tiež povoľuje vojnu proti tým, ktorý sú "zlým druhom moslimov" alebo "nie dostatočne moslimský"; hoci je to menšinový názor.
Vidíme teda, že všetky štyri školy hovoria o džiháde ako o džiháde mečom - boji a zabíjaniu neveriacich.
Dnes už kalifát neexistuje, keďže "kalifát" ISIL je z väčšej časti porazený, preto sa často opakuje tvrdenie, že islamskí "extrémisti" vedú džihád (mečom) nelegitímne, lebo ich džihád neschválila žiadna štátna autorita. Ale "extrémisti" ospravedlňujú svoje činy obranným džihádom, ktorý nepotrebuje schválne štátom a ktorý sa stáva "povinným pre každého" (Umdat as-Salik, o9.3), pokiaľ je moslimská krajina napadnutá. (Všimnite si, že moslimská "krajina" nie je nevyhnutné štát. Dá sa definovať taktiež ako ľubovoľná oblasť, v ktorej moslimovia majú prevahu a vládnu podľa práva šaría. Takže moslimská enkláva v nemoslimskej krajine, ktorá funguje podľa šaríe - aj keď len neoficiálne - sa dá považovať za "moslimskú krajinu") Výsledkom obranného džihádu však nie je mierumilovné spolunažívanie s nemoslimami ako rovnými. Naopak, obranný džihád musí pokračovať dovtedy, kým sa "utláčaní" moslimovia neoslobodia od svojich "utláčateľov". (Opäť si všimnite, že v islamskom myslení je "utláčateľské" všetko, čo bráni žiť život v stave úplnej podriadenosti šaríi) Nechám čitateľa pouvažovať nad následkami týchto skutočností pre našu (hypotetickú) enklávu v nemoslimskej krajine.
Toto tiež vedie k záveru, že jedným z dôvodov, prečo mnohí moslimovia túžia po opätovnom nastolení kalifátu, je, že by mohol "legitímne" vyhlásiť džihád mečom proti nemoslimským krajinám, bez akéhokoľvek "hašterenia".
V reakcii na to, čo Ibn Ishák (zomrel v roku 768) napísal omnoho skorej, veľký stredoveký učenec Ibn Qajjim (1292-1350) takto úhľadne opisuje štádiá Mohamedovej prorockej kariéry:
"Odvtedy, ako sa stal prorokom, trinásť rokov vyzýval ľudí k bohu kázaním, bez boja alebo džízy, a mal prikázané držať sa na uzde, byť trpezlivý a zhovievavý. Potom dostal príkaz vysťahovať sa a neskôr dostal povolenie bojovať. Následne dostal rozkaz bojovať proti ľuďom, ktorí bojujú proti nemu, a vyhýbať sa ľuďom, ktorí proti nemu nebojujú. Neskôr dostal rozkaz bojovať proti polyteistom, kým nebude božie náboženstvo úplne nastolené."
Takže konečné stanovisko "naveky" podľa Ibn Isháka a Ibn Qajjima znamená, že Mohamed mohol bojovať proti "polyteistom" (pôvodne polyteistickým Arabom, no neskôr sa výzvam slova rozšíril a znamená jednoducho "nemoslimovia"), aj keď oni proti nemu alebo proti "islamu" nebojovali, a to len preto, že sú nemoslimovia. No a dejiny v hojnej miere demonštrujú, že práve toto sa dialo v prvých niekoľkých storočiach islamskej expanzie.
Toto stanovisko, že na podrobenie nemoslimov treba využívať džihád mečom, potvrdzujú súčasní islamskí učenci.
Madžíd Chaddúrí bol iracký odborník na islamské právo s medzinárodnou povesťou. Vo svojej knihe Vojna a mier v islamskom práve, ktorá vyšla v roku 1955 a zostáva jednou z najzrozumiteľnejších a najviac objasňujúcich prác na túto tému, hovorí Chaddúrí o džiháde toto:
"Štát, ktorý sa považuje za nástroj všeobecného rozširovania určitého náboženstva, musí nevyhnutne byť neustále sa rozširujúcim štátom. Islamský štát, ktorého principiálnou funkciou bolo zaviesť do praxe božie právo, sa usiloval nastoliť islam ako dominantnú vládnucu ideológiu nad celým svetom... Džihád sa preto uplatňoval ako nástroj všeobecného rozširovania náboženstva a nastolenia imperiálneho svetového štátu." (s. 51)
Imrán Ahsan Chán Njazí, odborný asistent na fakulte šaríe a medzinárodného práva islamskej univerzity v Islamabáde, vo svojej knihe Metodológia idžtihádu z roku 1994 cituje málikovského právneho vedca z dvanásteho storočia, Ibn Rušda:
"Moslimskí znalci práva sa zhodli, že účelom boja proti ľuďom knihy... je jedna z dvoch vecí: je to buď ich konverzia na islam alebo platenie džízy... Nemožno pochybovať, že prvoradým cieľom moslimského spoločenstva je, podľa názoru jeho právnikov, šírenie posolstva Alláhovho džihádom a možnosť dane z hlavy (džízy) treba uplatniť až po podrobení (nemoslimov)."
Podľa ministra spravodlivosti Saudskej Arábie v 20. storočí, Šejcha Abdulláha bin Muhammada bin Humaida,
"Najprv bol 'boj' (t.j. džihád mečom) zakázaný, potom bol povolený a následne sa z neho stala povinnosť." Rozlišuje tiež medzi dvomi skupinami, proti ktorým majú moslimovia bojovať: "(1) proti tým, ktorí začali 'boj' proti vám (moslimom)... (2) a proti všetkým tým, ktorí uctievajú iných spolu s Alláhom... ako sa spomína v Súrat al-Bakara (súra 2), Al-Imrán (súra 3) a At-Tauba (súra 9)... a ostatných súrach (kapitolách Koránu)."
Môžeme teda vidieť, že od úplného začiatku až dodnes džihád znamenal v prvom rade džihád proti nemoslimom, často z hľadiska džihádu mečom, nie "boja" proti vlastným "vnútorným démonom".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára