Od teroristických útokov z 11. septembra je islam často obviňovaný z toho, že je svojou podstatou násilný. V reakcii na to sa niekoľko apologétov ponúklo na obranu tohto náboženstva. Základný predpoklad takmer všetkých týchto ľudí je, že domnelé násilie islamu - ako je uvedené v islamských náboženských spisoch a histórii - nie je iné než násilie páchané ostatnými náboženskými skupinami v priebehu histórie, najmä Židmi a kresťanmi, a ktoré je uvedené v ich náboženských spisoch. Argumentom skrátka je, že to nie je islam sám o sebe, ale skôr ľudská povaha, ktorá je náchylná k násiliu.
Takže kedykoľvek zaznie argument, že Korán, rovnako ako historické slová a skutky proroka islamu Mohameda a jeho spoločníkov prejavujú násilie a intoleranciu, okamžite zaznie protiargument: A čo historické zverstvá spáchané Hebrejmi v uplynulých rokoch, ktoré sú zaznamenané v ich evanjeliách (t.j. Starý zákon)? A čo brutálny cyklus násilia, ktoré kresťania spáchali v mene svojej viery voči ostatným kresťanom a nekresťanom?
Následne sú často citované dva príklady - jeden biblický, druhý historický - ako vzor náboženského násilia, ktoré je vlastné tak judaizmu ako aj kresťanstvu.
Prvým je genocídne dobytie krajiny Kanáan Hebrejmi (pribl. v roku 1200 pred Kristom). Jahve povedal Mojžišovi:
Iba z miest národov, ktoré ti dá Pán, tvoj Boh, nenecháš nikoho nažive, lež pobiješ ich ostrím meča: Hetejcov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby vás nenaučili robiť všetky ohavnosti, ktoré robievali oni svojim bohom, a vy by ste tým zhrešili proti Pánovi, svojmu Bohu. (Deuteronómium 20:16-18)
Tak Jozue dobyl celú krajinu: vrchovinu a Negeb, nížinu a svahy, aj so všetkými ich kráľmi. Ani jediného nenechal. A na všetkom živom vykonal kliatbu, ako rozkázal Pán, Izraelov Boh. (Jozue 10:40)
Druhý príklad sa točí okolo križiackych vojen, ktoré viedli európski kresťania medzi 11. a 13. storočím. Samozrejme, križiacke výpravy boli "protiútokom" na islam - nie nevyprovokovaným prepadnutím, ako to často vykresľuje revizionistická história. Zjednotené kresťanstvo sa usilovalo zabrať Svätú zem Jeruzalema, ktorá bola pred svojím dobytím islamom v 7. storočí integrálnou časťou kresťanstva po dobu asi 400 rokov.
Napriek tomu boli tieto križiacke výpravy násilné a krvavé a došlo počas nich ku spáchaniu nespočetných zverstiev - všetko v mene kresťanstva a pod práporom kríža. Snáď najneslávnejším zločinom spáchaným týmito "bojovníkmi za Krista" je vydrancovanie Konštantínopolu v roku 1204, počas ktorého kresťania zabíjali kresťanov v násilnom krvavom kúpeli.
Vo svetle vyššie uvedeného - jedného klasického príkladu násilia z Biblie, druhého z kresťanskej histórie - prečo by islam mal byť jediným náboženstvom, ktoré je vždy charakterizované ako násilné svojou podstatou, a to len preto, že jeho svätá kniha a jeho história taktiež obsahuje násilie? Prečo by nemoslimovia mali vždy poukazovať na Korán a prastarú históriu ako dôkaz násilia islamu, pričom sa nikdy nepozrú do vlastných evanjelií a histórie?
Hoci sú také otázky obľúbené, odhaľujú obrovskú nejasnosť medzi históriou a teológiou, medzi dočasnými skutkami ľudí a nemennými slovami božími. Základná chyba spočíva v tom, že židovsko-kresťanská história - ktorá je násilná - je dávaná dokopy s islamskou teológiou - ktorá nariaďuje násilie. Samozrejme, všetky náboženstvá majú svoj spravodlivý podiel násilia a intolerancie voči "ostatným". Kľúčovou otázkou teda je, či je toto násilie nariadené bohom alebo či si ho želal bojachtivý človek.
Násilie Starého zákona je zaujímavým názorným príkladom. Jahve jasne nariadil Hebrejom vyhladiť Kanáanitov a okolité národy. Také násilie je preto vyjadrením božej vôle, či už dobrej alebo zlej. Bez ohľadu na to, všetko historické násilie spáchané Hebrejmi a zaznamenané v Starom zákone je len takéto - historické. Stalo sa; nariadil ho boh. Ale točilo sa okolo konkrétneho času a miesta a bolo nasmerované proti konkrétnym ľuďom. Také násilie nikdy nepokračovalo, aby sa štandardizovalo alebo uzákonilo v židovskom práve (t.j. v halache).
V tomto je islamské násilie jedinečné. Hoci je podobné násiliu Starého zákona - nariadené bohom a prejavilo sa v histórii - určité aspekty islamského násilia sa štandardizovali v islamskom práve (t.j. v šaríi) a platia vždy. Takže hoci násilie, ktoré sa nachádza v Koráne, je v skutočnosti historické, jeho najvyšší význam je teologický. Zvážte nasledovné koránové verše:
A keď uplynú posvätné mesiace, tak zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržovať modlitbu a dávať almužnu (t.j. podriadia sa islamu), nechajte ich ísť cestou ich, veď Alláh je veru odpúšťajúci, milosrdný. (9:5)
Bojujte proti tým, ktorí neveria v Alláha a v deň posledný a nezakazujú to, čo zakázal Alláh a Jeho posol (t.j. islamské právo), a ktorí neuctievajú náboženstvo pravdy (t.j. islam), z tých, ktorým sa dostalo Písma (t.j. Židia a kresťania), pokiaľ nedajú poplatok priamo vlastnou rukou a sú ponížení. (9:29)
Ako verše Starého zákona, kde Jahve nariadil Hebrejom zaútočiť a zabiť svojich susedov, tieto koránové verše taktiež majú historický kontext. Alláh (prostredníctvom Mohameda) najprv vydal tieto prikázania potom, ako sa arabské kmene konečne zjednotili pod práporom islamu a pripravovali sa na prepadnutie svojich kresťanských a pohanských susedov. Ale na rozdiel od bojovných veršov a historiek Starého zákona, tieto takzvané "verše o meči" sa následne stali základom pre vzťah islamu tak k "ľuďom knihy" (t.j. kresťanom a Židom), ako aj "modloslužobníkom" (t.j. hinduistom, budhistom, animistom atď.).
V skutočnosti, na základe veršov o meči (rovnako ako nespočetných koránových veršov a ústnych tradícií prisudzovaných Mohamedovi) islamskí učenci, šejkovia, muftíovia, imámovia a kadísovia v priebehu vekov dospeli ku konsenzu - zaväzujúci celú moslimskú komunitu - že islam má byť vo večnej vojne s nemoslimským svetom, až kým ho do seba nezačlení (existuje široko uznávaný názor, že samotné verše o meči zrušili asi 200 tolerantnejších veršov Koránu). Slávny moslimský učenec a "otec súčasnej histórie" Ibn Chaldún jasne vyjadruje zreteľný rozpor medzi džihádom a obrannou vojnou takto:
V moslimskej komunite je džihád náboženskou povinnosťou, a to kvôli univerzalizmu moslimského poslania a povinnosti konvertovať každého na islam, buď pomocou presviedčania alebo pomocou sily. Ostatné náboženské skupiny nemali také univerzálne poslanie a džihád pre nich nebol náboženskou povinnosťou, iba ak pre účely obrany. Ale islam má povinnosť získať moc nad ostatnými národmi.
Aj keď ich postavíme vedľa ich náprotivkov zo Starého zákona, verše o meči sú charakteristické používaním jazyka, ktorý presahuje čas a miesto, podnecujúc veriacich k útokom a zabíjaniu neveriacich dnes o nič menej než včera. Jahve nariadil Hebrejom zabiť Hetejcov, Ferezejcov, Hevejcov a Jebuzejcov - konkrétne národy zakorenené v konkrétnom čase a mieste. Jahve nikdy nevydal Hebrejom a prostredníctvom nich aj ich potomkom, Židom, časovo neobmedzený rozkaz, aby bojovali a zabíjali pohanov. Na druhej strane, hoci pôvodní nepriatelia islamu boli, ako v prípade judaizmu, historickí (napr. kresťanskí Byzantínci a pohanskí Peržania), Korán ich len zriedkavo pomenúva ich správnymi menami. Namiesto toho moslimovia mali (a majú) nariadené bojovať proti ľuďom knihy - "pokiaľ nedajú poplatok priamo vlastnou rukou a sú ponížení" (9:29), a "zabíjať modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdu" (9:5). Dve spojky "pokiaľ" a "kdekoľvek" demonštrujú večnú povahu týchto prikázaní: stále jestvujú "ľudia knihy", ktorí ešte neboli "ponížení" (najmä v Amerikách, Európe a Izraeli), a "modloslužobníci", ktorí majú byť zabití "kdekoľvek" sa človek pozrie (najmä v Ázii a subsaharskej Afrike).
Okrem božských slov Koránu je Mohamedov vzor správania - jeho "sunna" alebo "príklad" - extrémne dôležitým zdrojom zákonodarstva v islame. Moslimovia sú vyzývaní k napodobňovaniu Mohameda vo všetkých oblastiach života: "A veru máte teraz v poslovi Alláha príklad prekrásny" (33:21). A Mohamedov vzor správania voči nemoslimom je dosť jasný. Sarkasticky argumentujúc proti pojmu "umiernený" islam, terorista Usáma bin Ládin, ktorý sa podľa nedávneho prieskumu al-Džazíry teší podpore polovici arabsko-islamského sveta (článok je zo 6.3. 2007 - pozn. prekl.), vykresľuje prorokovu sunnu takto:
"Umiernenosť" prejavil náš prorok, ktorý nezostal viac než tri mesiace v Medine bez nájazdov alebo vyslania prepadovej výpravy do krajín neveriacich, aby porazil ich opevnenia a zhabal ich majetok, ich životy a ich ženy" (z knihy The Al-Qaeda Reader).
V skutočnosti, na základe Koránu a Mohamedovej sunny je drancovanie a plienenie neveriacich, zotročovanie ich detí a umiestňovanie ich žien do konkubinátu dobre podložené (napr. 4:24, 4:92, 8:69, 24:33, 33:50 atď.).
Hoci je judaizmus sústredený na právo a striktne dodržuje zákony, nemá ekvivalent voči sunne; slová a skutky patriarchov, aj keď sú zaznamenané v Starom zákone, nikdy nepokračovali, aby sa stali súčasťou židovského práva. Ani Abrahámove "dobre myslené klamstvá", ani Jakubova podlosť, ani Mojžišova cholerická povaha, ani Dávidovo cudzoložstvo, ani Šalamúnovo záletníctvo nikdy nepokračovali, aby dávali inštrukcie Židom a kresťanom. Chápu sa len ako historické skutky spáchané omylnými mužmi, ktorých boh často potrestal za ich menej než ideálne správanie.
Pokiaľ ide o kresťanstvo, veľkú časť zo Starého zákona zrušil Ježiš. "Oko za oko" ustúpilo "nastaveniu druhého líca". Úplná láska k bohu a vlastnému susedovi sa stala najvyšším zákonom (Matúš 22:38-40). Navyše, Ježišova "sunna" je charakterizovaná pasivitou a altruizmom.
A práve odtadiaľto môže človek najlepšie chápať križiacke výpravy. Nech už si človek vysvetľuje tieto vojny akokoľvek - ako útočné či obranné, spravodlivé či nespravodlivé - je zjavné, že sa nezakladali na učení Nového zákona alebo príklade Ježiša, ktorý vyzýval svojich stúpencov, aby "milovali svojich nepriateľov, žehnali tým, ktorí ich preklínajú, robili dobro tým, ktorí ich nenávidia a modlili sa za tých, ktorí ich prenasledujú" (Matúš 5:44). Križiaci - nie džihádisti - sú tí, ktorí protirečili svojmu náboženstvu.
Križiacke výpravy vlastne zďaleka nenaznačujú nič, čo je kresťanstvu vlastné, no ironicky nám pomáhajú lepšie vysvetliť islam. Lebo to, čo križiacke výpravy demonštrovali raz a navždy je, že bez ohľadu na náboženské učenie - v prípade týchto takzvaných "kresťanských" križiackych výprav naozaj napriek nemu - človek je skutočne náchylný k násiliu a intolerancii. Ale to si žiada otázku: Ak sa kresťania - ktorí majú nariadené milovať, žehnať a robiť dobré skutky svojim nepriateľom, ktorí ich nenávidia, preklínajú a prenasledujú - správali takto, čo sa dá čakať od moslimov, ktorí, hoci majú rovnaké násilné tendencie, majú navyše božstvom nariadené útočiť, zabíjať a plieniť neveriacich?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára