utorok 3. marca 2020

Výskum: Islam je skutočne najnásilnejším náboženstvom na svete


Nicolai Sennels


Dánska lingvistka Tina Magaardová spolu s niekoľkými výskumnými asistentmi strávila tri roky skúmaním textov desiatich najväčších náboženstiev. Cieľom bolo zistiť, či niektoré z náboženstiev podnecuje násilie.

Záver bol jasný: "Islamské texty sa zjavne líšia od ostatných náboženských textov, keďže vo veľkej miere vyzývajú na násilie a agresiu proti prívržencom iných vierovyznaní. Sú v nich tiež priame výzvy k teroru... Navyše, v Koráne sú stovky výziev k boju proti ľuďom ostatných vierovyznaní."

Verše sú veľmi jednoznačné a bez zmierňujúceho kontextu. Jedným z veršov zaoberajúcich sa nemoslimami je: "Keď stretnete neveriacich, údery na krky im zasaďte. Až im silné rany zasadíte..." (Korán 47:4).

Násilie v praxi

Islam nie je najnásilnejším náboženstvom na svete len vo svojich textoch. Veľká štúdia založená na podrobných rozhovoroch so 45 000 subjektmi potvrdzuje, že je tiež najnásilnejším náboženstvom v praxi.

Štúdia ukazuje, že islam je jediným náboženstvom na svete, v ktorom sa ľudia stávajú tým násilnejšími, čim viac v neho veria.

Teror

Fakt, že islam je najnásilnejším náboženstvom na svete, je s najväčšou pravdepodobnosťou dôvodom, prečo spáchali moslimovia od 11. septembra 2001 viac než 27 000 smrtiacich teroristických útokov v mene islamu. To zodpovedá približne 2000 útokom ročne alebo piatim denne (údaj pochádza zo stránky www.thereligionofpeace.com a bol aktuálny v čase písania článku, teda v roku 2015; v čase prekladania tohto článku stránka uvádza počet 36 475 útokov - pozn. prekl.).

Ďalším faktom je, že počet moslimov v západnom svete sa dramaticky zvyšuje a že sa stávajú zbožnejšími: 75 percent európskych moslimov si myslí, že texty najnásilnejšieho náboženstva na svete treba brať doslovne.

To je pravdepodobne dôvod, prečo nevidí 80 percent mladých Turcov v Holandsku "nič zlého" na džiháde proti nemoslimom. A tiež dôvodom, prečo 27 percent mladých Francúzov a 14 percent mladých Britov vo veku do 25 rokov sympatizuje s genocídnym terorom organizácie Islamský štát. S najväčšou pravdepodobnosťou tam patrí veľká väčšina mladých moslimov v týchto dvoch krajinách.

Európa bude čoskoro čeliť svojej najväčšej výzve.

sobota 15. februára 2020

Úloha islamu v transatlantickom obchode s otrokmi


Raymond Ibrahim


História islamu a Západu je históriou neochvejného nepriateľstva a seizmických otrasov, často iniciovaných islamom. Podľa kritérií histórie nie je nič medzi dvomi civilizáciami zdokumentované tak dobre ako táto dlhá vojna. Vďaka tomu vzdelaní, ale aj nie tak celkom vzdelaní Európania už tisícročie vedia - druhí menovaní asi len inštinktívne - že islam je militantné učenie, ktoré po stáročia útočilo na ich domovinu a páchalo na jej území zverstvá, a to všetko v mene "svätej vojny", teda džihádu.

Tieto fakty boli nedávno "aktualizované". Podľa prevládajúceho naratívu - presadzovaného médiami hlavného prúdu a Hollywoodom, znalcami a politikmi, akademikmi a "odborníkmi" každého druhu - bol islam historicky pokrokový a mierumilovný, zatiaľ čo stredoveká Európa bola fanatická a koristnícka.

Nech už sa na takéto prevrátené tvrdenia dá povedať čokoľvek - a je toho mnoho - vyvstáva z toho otázka: ak sa takáto kedysi dobre známa, zdokumentovaná a zverstvami zaťažená história dala revidovať spôsobom, ktorý prezentuje jej opak ako pravdu - len s minimom pripomienok - čo potom môžeme povedať o menej postrehnuteľných, ale taktiež negatívnych vplyvoch islamu na históriu, takých, ktoré na rozdiel od hore uvedených stáročí násilia proti Európe nie sú bohato zdokumentované alebo okamžite očividné, ale vyžadujú si seriózne historické skúmanie?

Vezmite si úlohu islamu pri napomáhaní transatlantickému obchodu s otrokmi - ktorý je inak takmer vždy prezentovaný ako výlučne európska záležitosť.

Otroctvo je, samozrejme, staré ako ľudstvo samo. Stáročia pred príchodom islamu sa Európania - Aténčania, Sparťania, Rimania - naplno angažovali v obchode s otrokmi. S príchodom kresťanstva a vďaka jeho šíreniu po Rímskej ríši a jej bývalých provinciách (približne štvrté až siedme storočie) sa otroctvo dostávalo do úzadia.

Potom prišiel islam. Hoci určite nebol prvým, kto zneužíval ľudí, bol najlepším v jeho zdokonaľovaní a prosperoval vďaka nemu na konci staroveku, v stredoveku a dokonca i v súčasnej dobe - s nevýslovnými miliónmi nemoslimov zotročenými počas stáročí (jeden zdroj naznačuje, že bolo zotročených 15 miliónov samotných Európanov).

Ako obyčajne, bolo prirodzené, že ľudia žijúci v blízkosti islamu a v neustálom kontakte s ním, sa nakazili rovnakým zlozvykom odľudšťovania - a tým aj zneužívania "ostatných". Napokon, tých pár prípadov, kedy kresťania v Európe kupovali a predávali otrokov, sa z veľkej časti obmedzuje na dlhú vojnu s islamom. Maltézski rytieri svätého Jána, napríklad, odpovedali na islamské prepady na chytanie otrokov tak, že zotročovali otrokárov a ostatných moslimov. Podobne, tí Európania, ktorí sa prví angažovali v africkom obchode s otrokmi, Španieli a Portugalci, boli zhodou okolností práve tí, ktorí po stáročia žili bok po boku s moslimami (z Andalúzie) - často zažívali z ich strany násilie a boli nimi zotročovaní.

Islamské nájazdy na chytanie otrokov v Afrike začali v druhej polovici až koncom siedmeho storočia; potom, podľa moslimských záznamov, bol v mene džihádu zotročení astronomický počet Afričanov - v miliónoch. Kým sa európski moreplavci dostali na brehy západnej Afriky, islamský obchod s otrokmi už dávno prebiehal.
Hoci väčšina západných historikov si uvedomuje, že to boli africkí "súkmeňovci", kto chytal a predával nepriateľských súkmeňovcov Európanom, nezmieňujú sa už o tom, že "kmeňové" rozdiely sa často týkali toho, kto bol a kto nebol moslim.

Ako v rozhovore vysvetlil John Alembillah Azumah, africký akademik a autor knihy Dedičstvo arabského islamu v Afrike:

Otroctvo bolo veľmi dôležitou súčasťou islamskej expanzie do západnej Afriky a vlastne aj do Sudánu, a to od úplne prvého obdobia prenikania islamu do Afriky... Otroctvo bolo veľmi zakorenenou časťou islamského kontaktu s Afrikou. A v západnej Afrike sa v období džihádu v osemnástom a devätnástom storočí odohrávali veľké výpravy na chytanie otrokov a tiež sa s nimi obchodovalo; a mnohých otrokov, ktorých zajali, predali a poslali do transatlantického obchodu s otrokmi (chytili moslimovia); väčšina otrokárov v tom čase boli členovia moslimských komunít (zvýraznenie pridané).

Pohľad na historické mapy to akoby potvrdzuje: západné pobrežie Afriky, kde boli zajatci zotročovaní a predávaní Európanom, bolo ohniskom džihádistických nájazdov na chytanie otrokov. Obyvatelia oblastí od Senegalu po Angolu - do ktorých pravdepodobne väčšina Afroameričanov vysledovala svoj rodokmeň - boli v šestnástom až devätnástom storočí zhruba spolovice moslimovia a spolovice pohania.

Čo je dôležitejšie, ak sa dnes, keď je otroctvo formálne zrušené vo väčšine sveta, moslimské skupiny stále živia obchodom s otrokmi po celej Afrike - "Otroctvo je v Afrike rozšírené aj 400 rokov po zahájení transatlantického obchodu", hlása nedávny titulok - úloha, ktorú moslimovia zohrávali pri napomáhaní transatlantickému obchodu s otrokmi, by mala byť evidentná.

Nanešťastie, ako som už spomenul, ak boli očividné veci v islamskej histórii - napríklad viac než tisíc rokov nevyprovokovaných džihádistických útokov na Európu - revidované spôsobom, ktorý opak prezentuje ako pravdu, o zákernejšej alebo menej badateľnej úlohe, ktorú islam zohrával po celé dejiny, napríklad jeho napomáhanie transatlantickému obchodu s otrokmi, nebudeme počuť určite ani naďalej.

Preto vám dám jednu praktickú radu, ktorá vám pomôže presekať sa cez všetky tie falošné, proislamské historky: ak chcete vedieť, čo islam robil v minulosti, stačí sa pozrieť na to, čo robí v súčasnosti, kam patrí aj prekvitajúci tajný - a samozrejme, i verejný - trh s otrokmi.

Zatiaľ budú Európania/kresťania - ktorí otroctvo v skutočnosti medzinárodne postavili mimo zákon - naďalej obviňovaní zo všetkých týchto tragických epizód histórie.

štvrtok 6. februára 2020

Tureckí islamizovaní kresťania


Vasileios Meichanetsidis


Nedávne vyjadrenie tureckého starostu, patriaceho k vládnucej strane prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktoré prišlo tesne po schválení rezolúcie amerického senátu z 12. decembra "pripomínajúcej arménsku genocídu prostredníctvom oficiálneho uznania a pripomenutia", bolo zvlášť pozoruhodné.

Na kamere je vidieť, ako starosta Hajrettin Gungor z Kahramanmarašu hovorí žene z Trabzonu, "To my sme z vás urobili moslimku."

Zdá sa, akoby narážal na skutočnosť, že Trabzon, rovnako ako iné provincie v oblasti Čierneho mora, bol kedysi gréckym pravoslávnym mestom, ktoré je v súčasnosti moslimské - napriek tisícom ľudí v oblasti stále hovoriacim dialektom pontskej gréčtiny.

Po nahnevanej reakcii verejnosti na tento výrok Gungor zatelefonoval starostovi Trabzonu, aby sa ospravedlnil. Nech už bolo jeho tvrdenie akokoľvek urážlivé, v skutočnosti odhalilo tragickú pravdu: že mnohí tureckí občania sú potomkami násilne islamizovaných kresťanov.

Pred tureckou inváziou do Malej Ázie v 11. storočí - a dobytí Konštantínopolu (Istanbulu) osmanskými Turcami v 15. storočí - boli krajiny tvoriace súčasné Turecko súčasťou grécky hovoriacej kresťanskej Byzantskej ríše.

Keď osmanskí Turci dobyli v roku 1461 grécke Trapezuntské cisárstvo (dnešný Trabzon), v oblasti sa nenachádzali prakticky žiadni moslimovia. V priebehu desaťročí a storočí po osmanskom dobytí prestúpili mnohí kresťania na islam. Miestni moslimskí derebejovia (feudálni páni), spolu s osmanským štátom a armádou, prostredníctvom pravidelných násilností, najmä zdaňovania (džizja), spoločenskej segregácie, systematického zlého zaobchádzania a ponižovania, neúprosne nútili kresťanských obyvateľov prijať islam, ak chceli prežiť (1).

Výskumné centrum pre Malú Áziu a grécky Pont informuje:

"Turecké prenasledovanie pontských Grékov a ostatných kresťanov začalo po páde Trabzonu, zo začiatku sa rozbiehalo pomaly a postupne sa rozširovalo a stávalo čoraz hrôzostrašnejším. Ku vraždám a deportáciám dochádzalo častejšie a boli intenzívnejšie. Mnohí kresťania neochotne konvertovali na islam, aby sa vyhli útlaku a diskriminácii a tiež preto, aby proste prežili. Počas sedemnásteho a osemnásteho storočia muselo prestúpiť na islam a naučiť sa po turecky približne 250 000 pontských Grékov. Takmer 250 000 ľudí migrovalo do oblastí Kaukazu a severného pobrežia Čierneho mora pod nadvládou Ruska."

Turecké výboje mali za následok násilnú a ničivú islamizáciu byzantskej civilizácie. Profesor histórie Speros Vryonis Jr. píše:

"Výboje (turecké) v Anatólii boli zdĺhavé, opakované (trvali od 11. do 15. storočia), dosť ničivé a narúšali život a majetok."

"Podrobenie Malej Ázie prakticky zničilo anatólsku cirkev. Cirkevné administratívne dokumenty odhaľujú takmer úplné zhabanie cirkevného majetku, príjmov, budov a uvalenie vysokých daní Turcami."

Vo svojej knihe, Úpadok stredovekého helénizmu v Malej Ázii a proces islamizácie v jedenástom až pätnástom storočí, profesor Vryonis uvádza názvy anatólskych miest a dedín spustošených počas tureckých džihádistických výbojov v Malej Ázii v jedenástom až pätnástom storočí. Zoznam obsahuje názvy miest v Malej Ázii, obyvatelia ktorých boli "vyplienení", "vyplienení alebo zničení", "zotročení", "zajatí", "zavraždení", "obľahnutí" alebo donútení k "úteku".

Osmanská ríša trvala asi 600 rokov - od roku 1299 do roku 1923 - a zahŕňala časti Ázie, Európy a Afriky. V tomto období Turci praktizovali také veci ako: systém ghulam, v ktorom boli nemoslimovia zotročení, donútení prestúpiť na islam a cvičení, aby sa stali vojakmi a štátnymi činiteľmi; systém devširme, nútené odvody kresťanských chlapcov odobraných zo svojich rodín, kedy boli donútení prestúpiť na islam a boli zotročení pre službu sultánovi v jeho paláci alebo aby sa stali janičiarmi ("novým vojskom"); nútená a dobrovoľná islamizácia - druhá menovaná bola dôsledkom spoločenského, náboženského a ekonomického nátlaku; sexuálne otroctvo žien a mladých chlapcov, deportácie a vraždenie.

Jedným z dôvodov úpadku kresťanstva v Malej Ázii po tureckých moslimských výbojoch bolo podľa profesora Vryonisa zničenie gréckej pravoslávnej cirkvi "ako efektívnej spoločenskej, ekonomickej a náboženskej inštitúcie." Systematické prenasledovanie gréckeho duchovenstva osmanskými Turcami pokračovalo po stáročia.

Konečný úder v dlhom a tragickom procese islamizácie a poturčovania osmanského gréckeho obyvateľstva bol zasadený počas gréckej genocídy v rokoch 1913-1923, kedy bolo veľa Grékov - najmä žien a detí - nútených konvertovať na islam. Ak to odmietli, boli zabití alebo poslaní do vyhnanstva.

A dnes vyznáva kresťanstvo menej než pol percenta tureckého obyvateľstva. Jedným z následkov prenasledovania, ktoré sa dialo, je, že počet islamizovaných Grékov, Arménov a Asýrčanov je neznámy. Podľa Raffiho Bedrosjana, autora knihy Trauma a húževnatosť: Arméni v Turecku - utajení, neutajení a už neutajení, vydanej v roku 2018:

"Utajení Arméni sú súčasnými potomkami arménskych sirôt, ktoré v Turecku zostali po arménskej genocíde z roku 1915. Tieto siroty, žijúce obete genocídy, boli nasilu asimilované, islamizované, poturčené a pokurdštené v štátnych sirotincoch, vojenských školách, tureckých a kurdských domovoch. V posledných rokoch sa ukazuje, že nezabudli na svoje arménske korene a potajomky ich preniesli na ďalšie generácie."

"Počet utajených Arménov vedomých si svojich arménskych koreňov je neznámy. Počet utajených Arménov vedomých si svojich arménskych koreňov a ochotných vrátiť sa ku nim je taktiež neznámy. Ale nezávislé bádanie a štúdie naznačujú, že arménskych sirôt zanechaných v Turecku a Arménov v určitých oblastiach, ktorým bolo dovolené prestúpiť na islam, aby sa vyhli zavraždeniu a deportácii počas arménskej genocídy v roku 1915, dáva dovedna asi 300 000. Keďže turecká populácia od roku 1915 vzrástla sedemnásobne, potomkov týchto nútene islamizovaných utajených Arménov by mohli byť viac než 2 milióny. Hoci neexistujú spoľahlivé číselné údaje o prestupoch Arménov na islam počas masakrov v rokoch 1894-96, ich počet je ešte vyšší než v roku 1915. Hamšenských Arménov, ktorí prestúpili na islam začiatkom 16. storočia a ktorí stále hovoria dialektom arménčiny, je viac než 200 000. Je ťažké zistiť presný počet, ale môžeme povedať, že v Turecku potenciálne existuje geneticky arménske obyvateľstvo, možno dokonca prevyšujúce súčasnú populáciu Arménskej republiky, hoci títo ľudia sú v súčasnosti islamizovaní Turci alebo Kurdi..."

"Keď utajení Arméni vyjdú na verejnosť a otvorenie prehlásia svoju arménsku identitu, môžu v Turecku čeliť mnohým problémom, nebezpečenstvám a hrozbám, obklopení nepriateľským štátom, susedmi, zamestnávateľmi a niekedy dokonca i vlastnými rodinami, ktoré chcú, aby zostali moslimskými Turcami alebo Kurdmi."

To isté platí o islamizovaných tureckých Asýrčanoch. Ako napísal Sabri Atman, prezident Výskumného centra asýrskej genocídy v roku 2016:

"'Kryptoasýrčan' je výraz opisujúci etnických Asýrčanov, ktorí majú pocit, že musia skrývať svoju asýrsku identitu... Títo ľudia sú potomkami Asýrčanov v osmanskom Turecku. Ich rodičov zabili a mnohé siroty boli zotročené a pracovali pre kurdských agov. Asýrčanky si vzali do háremov moslimskí manželia a prestúpili na islam, boli zotročené a vychované ako Turkyne či Kurdky. Siroty, dievčatá a ženy boli nedobrovoľne odobraté svojim rodičom a predané na trhoch, rovnako ako sú dnes jezídske ženy a dievčatá predávané v Iraku príslušníkmi ISIS..."

"Asýrčania, ktorí založili Asýrsku asociáciu v Dijarbakire, majú problémy s niektorými svojimi moslimskými susedmi a príbuznými za to, že sa pýtajú na svoje etnické korene. Sú ich tisíce. Sú hrdí na svoju asýrsku identitu a nechcú ju zapierať, keď sa snažia dozvedieť, čo znášali a naďalej znášajú."

Inými slovami, keď starosta Gungor hrdo povedal moslimke z Trabzonu, "To my sme z vás urobili moslimku," priznal sa - nevedomky - ku histórii islamizácie krajiny, čo v mnohých prípadoch zahrňovalo prenasledovanie, nútené konverzie a masové vraždenie nemoslimov. Iróniou je, že aj starostovi predkovia mohli byť kresťanskými alebo židovskými konvertitami na islam.

Turci sa musia dozvedieť pravdu o histórii Osmanskej ríše a Turecka. Len pravda môže Turcov oslobodiť od minulosti, ktorá ich dodnes prenasleduje.

(1) - Pre proces islamizácie Malej Ázie viď Speros Vryonis, Úpadok stredovekého helénizmu v Malej Ázii a proces islamizácie v jedenástom až pätnástom storočí, University of California Press, Los Angeles 1971; a Heath W. Lowry, Islamizácia a poturčovanie mesta Trabzon (Trebizond) v rokoch 1461-1583, Istanbul 2009, s. 146.

piatok 17. januára 2020

Je islam racionálny?


Dallas M. Roark, Ph.D.


Medzi islamskou ideológiou a Západom existuje zásadný rozdiel, kvôli ktorému sa nedajú premostiť. Aby sme tento rozdiel pochopili, musíme v prvom rade vedieť, čo sa stalo v histórii. Západ ovplyvnili dve veľké inšpirácie: grécke myslenie a kresťanská viera.

Vplyv Grékov prišiel na Západ pôvodne prostredníctvom Platónovho Timaia. Platón si kládol otázku, čo to znamená byť človekom. Človek je predovšetkým racionálna bytosť. Hoci má túžby a emócie, treba mu vládnuť rozumom. Keď v živote človeka vládnu túžby, má to za následok neporiadok a chaos. To isté platí, keď vládnu emócie. Rozum je na prvom mieste a len keď vládne rozum môže fungovať spravodlivosť.

Keď vieme, čo je dobré, musíme reagovať racionálne. Človek má skúmať problémy v živote a rozhodovať sa podľa logiky. Vesmír je racionálny, dá sa skúmať a vzostup modernej vedy na Západe je dôsledkom tohto zmyslu pre racionalitu.
Druhým veľkým vplyvom na Západe je kresťanská viera. Sú dva dôrazy, ktoré tu môžeme opísať. Prvým je dôraz na svedomie.

"A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch." (Rimanom 2:14-16)

Ľudské svedomie môže posúdiť problém a učiniť morálne rozhodnutie týkajúce sa toho, čo je správne alebo nesprávne. Platón hovoril o "oku duše", ktorým človek posudzuje morálnu dilemu a dochádza k racionálnemu rozhodnutiu. Pre porovnanie,

"grécka a kresťanská predstava svedomia (synderesis) nebola ortodoxným islamským právnikom ani filozofom známa." (Huff, Vzostup ranej modernej vedy, s. 111)

Druhý dôraz na Západe môžeme vidieť v slovách Ježiša. V kázni na hore vyhlásil: "Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci." (Matúš 7:12) Všetky problémy sveta by sa dali vyriešiť uplatňovaním tohto pravidla v praxi.

Moslimskému svetu vládne vplyv Mohameda, vyjadrený v Koráne, hadísoch a práve šaría. Kde v tomto systéme má miesto rozum? Môžeme spochybňovať učenie Mohameda? Môžeme povedať, že uznávaná islamská prax je nesprávna?

Skutočnosť, že za 14 storočí nedošlo v islame ku žiadnej reforme, je v dnešnej dobe evidentná. Reformátorov s najväčšou pravdepodobnosťou zabijú ako rúhačov proti Mohamedovi.

Poslúchajte Mohameda, nepochybujte o ňom. Racionalita nie je taká dôležitá ako poslušnosť. Argumenty proti islamským praktikám sa netolerujú.

Moslimský svet má šaríu, komplexné a nemenné právo obmedzené na siedme storočie. Nikto ho nespochybňuje. Nikto si o ňom nekladie racionálne otázky. Vyžaduje sa poslušnosť, nie kladenie otázok. Nikto sa nepýta, či je morálne alebo nemorálne. Nikto sa neodvoláva na nijaké vyššie kritérium. Poslušnosť je bezpodmienečná.

Človek nemôže povedať, že šaría uráža jeho svedomie. Zvážte nasledovný text moslimského spisovateľa:

"Postavenie ženy v islame nepredstavuje problém. Postoj Koránu a raných moslimov dosvedčuje skutočnosť, že žena je pre život prinajmenšom rovnako dôležitá ako muž a že mu nie je podriadená, ani nepatrí k nižším druhom. Nebyť vplyvu cudzích kultúr a vplyvov, túto otázku by medzi moslimami nikto nenastolil. Postavenie ženy sa považuje, samozrejme, za rovnaké ako postavenie muža. Bola to samozrejmosť, fakt, a nikto to vtedy nepovažoval za problém.

Aby sme pochopili, čo islam stanovil žene, nemusíme odsudzovať jej nepriaznivé postavenie v predislamských časoch alebo v dnešnom svete. Islam dal žene práva a privilégiá, ktoré v iných náboženských či ústavných systémoch nikdy nepožívala. To pochopíme, keď túto záležitosť skúmame porovnávacím spôsobom skôr ako celok než po častiach. Práva a povinnosti ženy sa rovnajú mužovým, ale nemusia byť nevyhnutne identické. Rovnosť a rovnakosť sú dve rôzne veci. Tento rozdiel sa dá pochopiť, lebo muž a žena nie sú identickí, ale boli stvorení ako rovní. Keď si tento rozdiel uvedomíme, v ničom nie je problém. Je takmer nemožné nájsť čo i len dvoch rovnakých mužov alebo ženy." Postavenie ženy v islame, z knihy "Zaostrené na islam", Hammuda Abdul-Ati, Ph.D. (zdroj)

Čím viac čítam moslimských spisovateľov, tým viac som presvedčený, že sú to popierači. Popierajú fakty o islamskom útlaku, otroctve a nízkom postavení žien. Vyššie uvedený spisovateľ priznáva, že problém ženských práv nastolili cudzie kultúry. Inými slovami, keby ich svet nechal na pokoji, mohli by ignorovať nepriaznivý stav ženských práv a chýbajúce privilégiá. Ženy mali väčšiu slobodu v predislamskej Arábii než neskôr za vlády Mohameda a v nasledujúcich storočiach. Tvrdenie, že "postavenie ženy sa považuje, samozrejme, za rovnaké ako postavenie muža", je popieraním. Zavedenie šaríe v moslimských krajinách bolo pre ženy brutálne.

Titulky v médiách z minulých rokov nám poskytujú niekoľko príkladov, kedy islamská zvyklosť, teda právo šaría, vstúpila do hry a mala ničivé následky pre ľudí, ktorých sa týkala.

Posúďte nasledovné príbehy z médií.

1) "13-ročné dievča zo Somálska, ktoré podľa vlastných slov znásilnili, ukameňovali na smrť potom, ako ju islamskí militanti obvinili z cudzoložstva, tvrdí ľudsko-právna skupina. Desiatky mužov ukameňovali Aišu Ibrahim Duhulowú na smrť 27. októbra 2008 na štadióne preplnenom asi 1000 pozorovateľmi v južnom prístavnom meste Kismajo, informovali Amnesty International a somálske médiá, odvolávajúce sa na svedkov. Islamská milícia zodpovedná za Kismajo ju obvinila z cudzoložstva potom, ako nahlásila, že ju znásilnili traja muži, tvrdí ľudsko-právna skupina."

To mladé dievča šlo na políciu, lebo chcelo spravodlivosť. Polícia ju zatkla a obvinili ju z cudzoložstva. (zdroj)

Čo je to za zmýšľanie? Trinásťročné dievča je obvinené z cudzoložstva kvôli znásilneniu. Podobné príbehy pochádzajú z Pakistanu, kde znásilnili ženy a následne ich obvinili z cudzoložstva. Racionálna myseľ nedokáže tieto príbehy pochopiť. Prečo by mladé dievča túžiace po spravodlivosti malo byť zamietnuté a následne zabité za zlo, ktoré jej muži urobili? Prečo nebol jej prípad vážne vyšetrený?

Mohamed učil, že ženy majú oproti mužom polovičnú inteligenciu, tak prečo sa to nebralo do úvahy u trinásťročného dievčaťa, ktoré bolo bezmocné a nezrelé? Niet pochýb, že súdny systém je naklonený mužom, ktorí sú zodpovední nie len za znásilnenie, ale aj za zabitie tohto nevinného človeka.

Ježiš stretol ženu prichytenú pri cudzoložstve. Niekto ju s tým mužom musel špehovať, keďže ich pristihli pri cudzoložstve. Žalobcovia ju chceli ukameňovať. Ježiš odpovedal, "kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň." Jeden po druhom odišli. Mali svedomie a ich pocit viny im nedovolil zostať.

Mali ľudia, ktorí ukameňovali to nevinné dievča, svedomie? Zbavuje poslušnosť voči barbarskému zákonu človeka viny?

2) "Amina Said (18) a jej sestra Sarah (17) sa na jednej kolujúcej fotke šťastne usmievajú a Amina nosí niečo, čo vyzerá ako mikina s nápisom "AMERICAN". Ale ich osud mohol byť predzvesťou nového, znepokojujúceho znaku americkej krajiny: vraždy zo cti. Aminu a Sarah zastrelili v texaskom Irvine na nový rok. Polícia pátra po ich otcovi, Yaserovi Abdel Saidovi, kvôli zatykaču za ťažkú vraždu." (8.1.2008)

Čím sa dievčatá previnili? Prijatím americkej kultúry. Zaslúžili si za tento hriech vraždu zo cti?

Vražda zo cti zahrňuje falošný pocit hanby. Tento pocit hanby vedie ku hrozným zverstvám páchaným na mužoch a ženách, ktoré najviac sklamú otca, nárokujúceho si právo brániť a očistiť svoju česť. Tento otrasný čin môžu vykonať bratia, strýkovia a priatelia, a to v mene obnovy cti. Mnohé vraždy zo cti sa zakladajú na podozrení a obvinenia slúžiace na ich zdôvodnenie sa napokon ukazujú ako mylné. To platí najmä pri obvineniach z cudzoložstva, kedy lekársky test môže ukázať, že nedošlo ku žiadnemu pohlavnému styku. Nie je hanbou zabiť dcéru, ktorá bola skutočne nevinná?

Je to racionálna reakcia? Ani nie. Racionálna reakcia by bola: "Neschvaľujem, že moje dcéry prijali americkú kultúru. Sú však plnoleté a žijú svoj život, nie môj. Nie som zodpovedný za ich činy. Mali by mať slobodu žiť svoj život, nech je akýkoľvek."

3) "Kábul, Afganistan - podozriví militanti z Talibanu zabili náboženského vodcu v západnom Afganistane potom, čo kritizoval samovražedné útoky v krajine ako zbraň používanú vo vojne, uviedol v piatok afganský predstaviteľ. Militanti v utorok uniesli Šamsudína Aghu v provincii Fara v regióne Anar Dara niekoľko dní potom, ako viedol modlitby odsudzujúce samovražedné bombové útoky, povedal provinčný policajný náčelník Abdul Ghafar Watandar."

Je to jednoducho príklad neschopnosti moslimov znášať kritiku. Moslimovia sa vyžívajú v kritike Židov a kresťanov. Môžeme to vidieť na tom, že islamské krajiny sa snažia, aby OSN odsúdila kritiku islamu. Zákaz pre nemoslimov robiť bohoslužby podľa svojej kultúry, vydaný saudskou vládou, je ďalším príkladom. Mnohé moslimské krajiny zakazujú Bibliu a šírenie kresťanskej viery medzi moslimov. Taliban neznesie, keď niekto kriticky uvažuje o záležitostiach vojny. Útoky na školáčky, kedy im bola do tváre vyliata kyselina, je ďalším príkladom iracionálnosti.

4) Ženská obriezka: "Mala tri roky, keď jej rodina opustila zbedačené, vojnou zničené Somálsko a usadila sa v londýnskej lokalite East End, kde sa jej rané detstvo zdalo byť oveľa lepšie. Všetko sa pre Lali zmenilo, keď mala 11 rokov. Jedného rána jej matka celkom uvoľnene povedala, že navštívia ďalšie somálske dievča, ktoré má rada. 'Myslela som si, že sa budem hrať s mojou kamarátkou, tak som sa tešila,' hovorí Lali potichu, pričom sa vyhýba očnému kontaktu. Krátko po príchode do neznámeho nájomného domu jej kamarátky však vysvitla chladná realita. Lalina matka sa v skutočnosti tajne spojila s niekoľkými ďalšími ženami, aby 'rezačke' zaplatili cestu z Mogadiša do Londýna kvôli obriezke svojich dcér. 'Verili, že to treba urobiť, lebo inak sa nikdy nevydáme,' krčí plecami Lali. Nasledovala scéna ako zo stredoveku. Jej matka, ostatné ženské príbuzné a rodinní priatelia nečakane chytili Lali a pripevnili ju o zem. Potom na zavolanie vstúpila cudzia žena, ako mučiteľ s taškou náradia. 'Držali ma pri zemi a keď žena začala rezať, kričala som, preto mi kamarátkina sestra prikryla rukou ústa,' hovorí. 'Poznala som ju a tie ostatné ženy celý svoj život a teraz urobili... toto.' Rezanie má za následok často život ohrozujúce komplikácie ako otrava krvi, silné vnútorné krvácanie alebo cysty." (zdroj)

Ženská "obriezka" je barbarský, iracionálny obrad založený na zvyku a názore Koránu na postavenie žien. Stvoril boh nedokonalú ženu, ktorú treba obrezať, aby sa jej postavenie zlepšilo? Urobil boh chybu, keď dal žene možnosť rozkoše v manželstve? Obrezaná žena je odsúdená na sexuálny život so svojím mužom zbavený akejkoľvek rozkoše.

Je to ďalší zlý skutok zachovávaný v mene tradície. Moslimovia, ktorí píšu, že u ženy aj muža zvyšuje radosť, nepočúvajú ženy, ktoré túto hroznú obriezku zažili.

Odrezanie časti ženského pohlavného orgánu je iracionálne. Ako by sa mužovi páčilo, keby mu odrezali 5 cm penisu? To znie barbarsky. To isté platí o ženách.

5) Otroctvo

Zverejnené 10. novembra 2003

Popredný saudský vládny duchovný a tvorca náboženských osnov v krajine verí, že islam obhajuje otroctvo. "Otroctvo je súčasťou islamu," povedal šejk Saleh Al-Fawzan podľa nezávislej Saudskej informačnej agentúry (SIA). Na prednáške nahranej agentúrou SIA na pásku šejk povedal, "Otroctvo je súčasťou džihádu a džihád bude trvať dovtedy, kým bude existovať islam."

Jeho náboženské knihy slúžia na výučbu 5 miliónov saudských študentov, doma i v zahraničí, vrátane Spojených štátov. Al-Fawzan - člen Rady starších duchovných, najvyššieho náboženského orgánu Saudskej Arábie - hovorí, že moslimovia, ktorí tvrdia, že islam je proti otroctvu, "sú nevzdelanci, nie učenci." "Sú to len pisári," povedal podľa SIA. "Každý, kto to hovorí, je neveriaci."

Zvážte slová Ježiša, "Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im." Chceli by ste byť chytený a predaný do otroctva? Chceli by ste, aby vaše deti chytili a predali do otroctva v nejakej cudzej krajine? Chceli by ste, aby vašu ženu chytili, predali do otroctva, znásilnili a nútili k sexu? Samozrejme, že nie, poviete si. Racionálni moslimovia by proti týmto činnostiam mali protestovať.

Iróniou tohto všetkého je, že moslimovia robia výtržnosti kvôli dánskym karikatúram a požadujú smrť pre umelcov, ale nerobia výtržnosti kvôli zlému zaobchádzaniu so ženami. Moslimovia by mali pochodovať ulicami proti ženskej obriezke. Malo by ich štvať otroctvo v islame. Mali by pochodovať ulicami proti vraždám zo cti. Mali by ich viesť slová Ježiša, "Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im." To by spôsobilo v islame revolúciu, po akej by už viacej nebol zastaraným neľudským kódexom.

(Poznámka prekladateľa - účelom tohto blogu nie je obhajoba kresťanstva.)

pondelok 6. januára 2020

Mýtus o duševne chorých džihádistoch


Francúzsky psychiater vyvracia obhajobu šialenstva.


V súčasnosti sa po islamských teroristických útokoch až príliš často stáva, že páchateľa takmer okamžite označia za duševne chorého. Často sa to tvrdí ešte pred akýmkoľvek psychologickým vyšetrením džihádistu alebo predložením akýchkoľvek iných dôkazov. Tento záver je následne prezentovaný svetu ako fakt a viac sa o ňom nediskutuje.

Napríklad, džihádista/vrah, ktorý vo Francúzsku pri antisemitskom útoku v roku 2017 zbil a vzápätí vyhodil z okna Sarah Halimi, 65-ročnú židovskú doktorku na dôchodku, bol úradmi okamžite umiestnený "do psychiatrického zariadenia bez toho, aby musel prejsť väzenskou celou."

A vo Francúzsku boli zriadené psychiatrické zariadenia pre džihádistov vracajúcich sa z boja za Islamský štát v Sýrii. Francúzom sa dalo na známosť, že vstup do takej genocídnej organizácie a boj za ňu bol jednoducho duševnou úchylkou, ktorú treba liečiť (komu tu šibe?).

A francúzsky minister vnútra Gerard Collomb chce "zmobilizovať psychiatrické kliniky, aby identifikovali zradikalizovaných jedincov... aby našli všetky tie profily, ktoré môžu zajtra zaútočiť."

Francúzsky psychiater Yann Andretuan, šéf psychologickej služby francúzskeho vojenského námorníctva, ktorý pracoval ako psychiater v niekoľkých francúzskych nemocniciach viac než desať rokov, vyvracia túto psychiatrickú interpretáciu islamských teroristických útokov a považuje ju za mylnú.

"Som psychiater a neverím, že terorizmus je šialenstvom v psychopatologickom slova zmysle," napísal Andretuan v článku vo francúzskych národných novinách Le Figaro.

V prvom rade, Andetuan zastáva názor, že psychiatria a psychológia "nehovoria nič k vysvetleniu tohto šialenstva a jeho liečby," čím naznačil absenciu medicínskych príčin a teda nemožnosť medicínskej liečby.

Andretuan následne uvádza vlastné skúsenosti psychiatra. Tvrdí, že za 12 rokov praxe v rôznych francúzskych nemocniciach musel len raz krotiť pacienta a aj napadnutý bol len raz, a to pacientom trpiacim demenciou, ktorý mal niečo cez deväťdesiat.

"Psychiatrické oddelenia môžu byť hlučné, no len zriedka sú násilné," tvrdí skúsený psychiater. Tento francúzsky doktor následne citoval štúdiu vykonanú v 90-tych rokoch, ktorá dokázala, že pravdepodobnosť útoku zo strany "človeka, ktorý bol na konzultácii u psychiatra, je desať krát nižšia ako u niekoho, kto na nej nebol."

Niektorí ľudia tvrdia, že duševná choroba džihádistov je očividná preto, lebo ich naverbovali, niekedy dosť ľahko, k niečomu takému vražednému ako islamský terorizmus. Andretuan vyvracia aj tento argument.

"Niektorí jedinci nájdu cieľ, ktorý dá ich blúzneniu zmysel... ale koľkí?", pýta sa. "Epidémie v psychiatrických službách sa netreba báť."

Andretuan následne uvádza anglické špeciálne jednotky vytvorené za Druhej svetovej vojny ako príklad toho, aké je náročné a nevhodné verbovať duševne chorých.

"(Angličania) si predstavovali, že naverbujú sociopatov kvôli ich absencii odporu ku zabíjaniu," tvrdí. "Bola to chyba. Preto začali hľadať mužov, vzdelaných a často plody dobrej anglickej spoločnosti, nepredstavujúcich žiadne psychiatrické problémy..."

Okrem toho, hovorí Andretuan, armády sa vždy zbavovali duševne nestabilných regrútov, lebo ich považovali za ťažko ovládateľných.

Označením teroristov za šialencov, hovorí Andretuan, sa politici ako Collomb nesnažia vysvetliť teroristické útoky džihádistov, ale "následok týchto záverov," lebo veria, že sa dajú vyliečiť tak ako člen sekty.

"Celkovo vzaté, ak dokážete presvedčiť obeť sekty, aby ju opustila, rovnaká operácia je možná aj s teroristom," píše Andretuan o tejto mylnej predstave. "Preto môžete 'deradikalizovať' kandidátov na teroristov pomocou psychologických techník, kedy nejakým spôsobom zvrátite proces podmieňovania, čím z nich urobíte dobrých občanov."

Inými slovami, "veda nemá len vysvetľovať... ale aj konať," čo je podľa Andretuana "funkciou inžinierov."

Andretuan verí, že Francúzsko začína predstavovať bývalý Sovietsky zväz kvôli svojmu zneužívaniu psychiatrie. V Sovietskom zväze zatvárali narušiteľov spoločnosti, disidentov, na psychiatrické kliniky, zatiaľ čo Francúzsko robí narušiteľom spoločnosti, džihádistom, to isté. A rovnako ako Sovieti s disidentmi, francúzske úrady, zdá sa, berú dôvody vražedného správania džihádistov rovnako ľahostajne, ako nepríjemnosť, ktorá jedného dňa zmizne, "ako komáre v lete", hoci džihádisti, na rozdiel od sovietskych disidentov, "zabíjajú bez rozdielu."

Andretuan si všimol "trend" francúzskej vlády využívať psychiatriu proti džihádistom, čiže "vysvetľovať" ich správanie, hľadať v ňom "biologickú alebo vedeckú pravdu." V našich časoch, tvrdí, takéto vysvetľovanie okamžite dáva "legitimitu".
"Vysvetľovaním problému terorizmu," uvádza Andretuan, "však vyprázdňujeme jeho politický rozmer. Nemôžeme byť vo vojne so šialenými ľuďmi."

A čo je veľmi dôležité, vyprázdnením jeho politického rozmeru nemusia francúzski politici, obávajúci sa vlastnej veľkej moslimskej menšiny, skúmať príčiny teroristických útokov, ktoré spočívajú v samotnom islame.

Francúzsky spisovateľ Gilles William Goldnadel verí, že táto "bezmyšlienkovitá a ľahkomyseľná povinnosť" považovať islamských teroristov za nepríčetných, je "sama o sebe sociálne, politicky a psychologicky šialená." Goldnadel oprávnene verí, že islamskí teroristi nepatria na psychiatriu, ale do väzenia.

Francúzsky profesor psychiatrie Raphael Gaillard taktiež verí, že "veľká väčšina teroristov nemá nič spoločné so psychiatriou," zatiaľ čo francúzsky odborník na terorizmus Romain Caillet zastáva názor, že "väčšina psychiatrov a špecialistov na terorizmus... sa nesnaží vysvetliť radikalizáciu prostredníctvom psychiatrie."

Ale skutočnosť, že francúzska vláda nechce dbať na slová odborníkov na terorizmus a psychiatriu, vedie ku znepokojujúcim záverom. "Vyprázdnením politického rozmeru" a pokusom vysvetliť teroristické útoky pomocou psychiatrie, tvrdí Caillet, "sa znemožňuje kladenie nepríjemných otázok." Tou je, ako sme už spomenuli, islamská príčina útokov.

Čo je rovnako dôležité, Goldnadel tiež vidí v psychiatrizácii islamských teroristických útokov pokus vlády zbaviť teroristov všetkej osobnej zodpovednosti za ich činy. Napokon, ak niekto nevedie vojnu proti šialeným ľuďom, ako tvrdí Andretuan, nemôže ani brať šialených ľudí na zodpovednosť za ich činy.

Ale Goldnadel vidí v psychiatrickej obhajobe islamských teroristov aj niečo ešte nebezpečnejšie, dokonca zvrátené.
"Môžem potvrdiť... že v tejto tendencii ku psychiatrickému vysvetleniu sa tiež skrýva váhavosť fyzicky sa brániť smrtiacimi zbraňami a uprednostňovať používanie deradikalizácie..."

Ale ako Andretuan oprávnene tvrdí, "vzdorovať znamená ďalej žiť." A Francúzmi by nemal "otriasť strach, ktorí chcú teroristi vzbudiť."

Ale práve preto, že francúzski politici odmietajú bojovať proti džihádistom, pričom s nimi zaobchádzajú v psychiatrických rukavičkách, a preto, že odopierajú Francúzom bezpečnosť, ktorá je ich prácou, sa dopúšťajú toho najväčšieho zločinu. Ako to najvýstižnejšie zhrnul francúzsky spisovateľ Šmuel Trigano: "Obetúvajú obete, aby nemuseli bojovať s katmi."

V závere však Andretuan správne poznamenáva: "Nie je nutné hľadať hlavné príčiny šialenstva... aby sme potvrdili, že monštrá existujú a že je nevyhnutné proti nim bojovať."

Stephen Brown