Francúzsky psychiater vyvracia obhajobu šialenstva.
V súčasnosti sa po islamských teroristických útokoch až príliš často stáva, že páchateľa takmer okamžite označia za duševne chorého. Často sa to tvrdí ešte pred akýmkoľvek psychologickým vyšetrením džihádistu alebo predložením akýchkoľvek iných dôkazov. Tento záver je následne prezentovaný svetu ako fakt a viac sa o ňom nediskutuje.
Napríklad, džihádista/vrah, ktorý vo Francúzsku pri antisemitskom útoku v roku 2017 zbil a vzápätí vyhodil z okna Sarah Halimi, 65-ročnú židovskú doktorku na dôchodku, bol úradmi okamžite umiestnený "do psychiatrického zariadenia bez toho, aby musel prejsť väzenskou celou."
A vo Francúzsku boli zriadené psychiatrické zariadenia pre džihádistov vracajúcich sa z boja za Islamský štát v Sýrii. Francúzom sa dalo na známosť, že vstup do takej genocídnej organizácie a boj za ňu bol jednoducho duševnou úchylkou, ktorú treba liečiť (komu tu šibe?).
A francúzsky minister vnútra Gerard Collomb chce "zmobilizovať psychiatrické kliniky, aby identifikovali zradikalizovaných jedincov... aby našli všetky tie profily, ktoré môžu zajtra zaútočiť."
Francúzsky psychiater Yann Andretuan, šéf psychologickej služby francúzskeho vojenského námorníctva, ktorý pracoval ako psychiater v niekoľkých francúzskych nemocniciach viac než desať rokov, vyvracia túto psychiatrickú interpretáciu islamských teroristických útokov a považuje ju za mylnú.
"Som psychiater a neverím, že terorizmus je šialenstvom v psychopatologickom slova zmysle," napísal Andretuan v článku vo francúzskych národných novinách Le Figaro.
V prvom rade, Andetuan zastáva názor, že psychiatria a psychológia "nehovoria nič k vysvetleniu tohto šialenstva a jeho liečby," čím naznačil absenciu medicínskych príčin a teda nemožnosť medicínskej liečby.
Andretuan následne uvádza vlastné skúsenosti psychiatra. Tvrdí, že za 12 rokov praxe v rôznych francúzskych nemocniciach musel len raz krotiť pacienta a aj napadnutý bol len raz, a to pacientom trpiacim demenciou, ktorý mal niečo cez deväťdesiat.
"Psychiatrické oddelenia môžu byť hlučné, no len zriedka sú násilné," tvrdí skúsený psychiater. Tento francúzsky doktor následne citoval štúdiu vykonanú v 90-tych rokoch, ktorá dokázala, že pravdepodobnosť útoku zo strany "človeka, ktorý bol na konzultácii u psychiatra, je desať krát nižšia ako u niekoho, kto na nej nebol."
Niektorí ľudia tvrdia, že duševná choroba džihádistov je očividná preto, lebo ich naverbovali, niekedy dosť ľahko, k niečomu takému vražednému ako islamský terorizmus. Andretuan vyvracia aj tento argument.
"Niektorí jedinci nájdu cieľ, ktorý dá ich blúzneniu zmysel... ale koľkí?", pýta sa. "Epidémie v psychiatrických službách sa netreba báť."
Andretuan následne uvádza anglické špeciálne jednotky vytvorené za Druhej svetovej vojny ako príklad toho, aké je náročné a nevhodné verbovať duševne chorých.
"(Angličania) si predstavovali, že naverbujú sociopatov kvôli ich absencii odporu ku zabíjaniu," tvrdí. "Bola to chyba. Preto začali hľadať mužov, vzdelaných a často plody dobrej anglickej spoločnosti, nepredstavujúcich žiadne psychiatrické problémy..."
Okrem toho, hovorí Andretuan, armády sa vždy zbavovali duševne nestabilných regrútov, lebo ich považovali za ťažko ovládateľných.
Označením teroristov za šialencov, hovorí Andretuan, sa politici ako Collomb nesnažia vysvetliť teroristické útoky džihádistov, ale "následok týchto záverov," lebo veria, že sa dajú vyliečiť tak ako člen sekty.
"Celkovo vzaté, ak dokážete presvedčiť obeť sekty, aby ju opustila, rovnaká operácia je možná aj s teroristom," píše Andretuan o tejto mylnej predstave. "Preto môžete 'deradikalizovať' kandidátov na teroristov pomocou psychologických techník, kedy nejakým spôsobom zvrátite proces podmieňovania, čím z nich urobíte dobrých občanov."
Inými slovami, "veda nemá len vysvetľovať... ale aj konať," čo je podľa Andretuana "funkciou inžinierov."
Andretuan verí, že Francúzsko začína predstavovať bývalý Sovietsky zväz kvôli svojmu zneužívaniu psychiatrie. V Sovietskom zväze zatvárali narušiteľov spoločnosti, disidentov, na psychiatrické kliniky, zatiaľ čo Francúzsko robí narušiteľom spoločnosti, džihádistom, to isté. A rovnako ako Sovieti s disidentmi, francúzske úrady, zdá sa, berú dôvody vražedného správania džihádistov rovnako ľahostajne, ako nepríjemnosť, ktorá jedného dňa zmizne, "ako komáre v lete", hoci džihádisti, na rozdiel od sovietskych disidentov, "zabíjajú bez rozdielu."
Andretuan si všimol "trend" francúzskej vlády využívať psychiatriu proti džihádistom, čiže "vysvetľovať" ich správanie, hľadať v ňom "biologickú alebo vedeckú pravdu." V našich časoch, tvrdí, takéto vysvetľovanie okamžite dáva "legitimitu".
"Vysvetľovaním problému terorizmu," uvádza Andretuan, "však vyprázdňujeme jeho politický rozmer. Nemôžeme byť vo vojne so šialenými ľuďmi."
A čo je veľmi dôležité, vyprázdnením jeho politického rozmeru nemusia francúzski politici, obávajúci sa vlastnej veľkej moslimskej menšiny, skúmať príčiny teroristických útokov, ktoré spočívajú v samotnom islame.
Francúzsky spisovateľ Gilles William Goldnadel verí, že táto "bezmyšlienkovitá a ľahkomyseľná povinnosť" považovať islamských teroristov za nepríčetných, je "sama o sebe sociálne, politicky a psychologicky šialená." Goldnadel oprávnene verí, že islamskí teroristi nepatria na psychiatriu, ale do väzenia.
Francúzsky profesor psychiatrie Raphael Gaillard taktiež verí, že "veľká väčšina teroristov nemá nič spoločné so psychiatriou," zatiaľ čo francúzsky odborník na terorizmus Romain Caillet zastáva názor, že "väčšina psychiatrov a špecialistov na terorizmus... sa nesnaží vysvetliť radikalizáciu prostredníctvom psychiatrie."
Ale skutočnosť, že francúzska vláda nechce dbať na slová odborníkov na terorizmus a psychiatriu, vedie ku znepokojujúcim záverom. "Vyprázdnením politického rozmeru" a pokusom vysvetliť teroristické útoky pomocou psychiatrie, tvrdí Caillet, "sa znemožňuje kladenie nepríjemných otázok." Tou je, ako sme už spomenuli, islamská príčina útokov.
Čo je rovnako dôležité, Goldnadel tiež vidí v psychiatrizácii islamských teroristických útokov pokus vlády zbaviť teroristov všetkej osobnej zodpovednosti za ich činy. Napokon, ak niekto nevedie vojnu proti šialeným ľuďom, ako tvrdí Andretuan, nemôže ani brať šialených ľudí na zodpovednosť za ich činy.
Ale Goldnadel vidí v psychiatrickej obhajobe islamských teroristov aj niečo ešte nebezpečnejšie, dokonca zvrátené.
"Môžem potvrdiť... že v tejto tendencii ku psychiatrickému vysvetleniu sa tiež skrýva váhavosť fyzicky sa brániť smrtiacimi zbraňami a uprednostňovať používanie deradikalizácie..."
Ale ako Andretuan oprávnene tvrdí, "vzdorovať znamená ďalej žiť." A Francúzmi by nemal "otriasť strach, ktorí chcú teroristi vzbudiť."
Ale práve preto, že francúzski politici odmietajú bojovať proti džihádistom, pričom s nimi zaobchádzajú v psychiatrických rukavičkách, a preto, že odopierajú Francúzom bezpečnosť, ktorá je ich prácou, sa dopúšťajú toho najväčšieho zločinu. Ako to najvýstižnejšie zhrnul francúzsky spisovateľ Šmuel Trigano: "Obetúvajú obete, aby nemuseli bojovať s katmi."
V závere však Andretuan správne poznamenáva: "Nie je nutné hľadať hlavné príčiny šialenstva... aby sme potvrdili, že monštrá existujú a že je nevyhnutné proti nim bojovať."
Stephen Brown
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára