Richard A. Gabriel
Mohamedovi sa tiež podarilo spôsobiť revolúciu v tom, ako Arabi viedli vojny, lebo transformoval ich armády na nástroje schopné rozsiahlych bojových operácií, ktoré mohli dosiahnuť strategické ciele namiesto malých, klanových, kmeňových či osobných cieľov. Tým vytvoril prostriedky aj historické okolnosti, ktoré premenili roztrieštené arabské klany na národnú vojenskú entitu, vedomú si vlastnej jedinečnej identity. V dôsledku toho najväčších veliteľov raných arabských výbojov vychoval samotný Mohamed.
Keby nespôsobil vojenskú revolúciu v arabskom vedení vojny, je možné, že islam by v Arábii neprežil. V priebehu roka po Mohamedovej smrti sa mnohé klany, ktoré prisahali vernosť islamu, svojej vernosti zriekli, čo viedlo k vojne proti odpadlíkom, čiže riddah. Vďaka brilantnosti Mohamedových generálov a mimoriadnych bojových zručností jeho novej armády islam porazil odpadlíkov a donútil ich vrátiť sa späť k náboženstvu. Tí istí generáli, ktorí velili arabským armádam, uskutočnili arabské výboje do Perzie a Byzancie. Starý arabský spôsob vedenia vojny by nemal šancu uspieť proti armádam ktorejkoľvek z týchto ríš.
Mohamed pretvoril spoločenské zloženie arabských armád zo súboru klanov, kmeňov a pokrvných príbuzných lojálnych len samým sebe na národnú armádu lojálnu národnej spoločenskej entite, umme. Umma nebola národom alebo štátom v dnešnom zmysle, ale skupinou náboženských veriacich pod jednotným velením a vedením Mohameda. Umma presahovala klany a kmene a pomocou nej Mohamed po prvý krát vytvoril spoločnú identitu Arabov, národnú svojím rozsahom. Mohamed si nárokoval vedenie tejto národnej entity, nie nejakého klanu či kmeňa. Na základe lojálnosti umme mohla národná armáda zjednotiť dva tradičné druhy vojsk, pechotu a jazdectvo, do skutočnej kombinovanej armády. Beduíni a obyvatelia miest na seba v priebehu histórie hľadeli podozrievavo. Arabská pechota sa tradične verbovala z ľudí žijúcich v mestách, usadlostiach a oázach Arábie. Arabské jazdectvo sa tradične verbovalo z beduínskych klanov, ktorých kočovní bojovníci vynikali v rýchlych nájazdoch, prekvapivých útokoch a nepolapiteľných ústupoch, zručnostiach zdokonalených počas generácií nájazdov.
Tieto dva odlišné druhy bojovníkov mali len obmedzené skúsenosti s bojom bok po boku. Arabská pechota, zaviazaná lojálnosťou voči klanu a žijúca v usadlostiach, bola vytrvalá, súdržná a zvyčajne sa dalo spoľahnúť na to, že si udrží pozíciu, najmä v obrane. Arabské jazdectvo, na druhej strane, bolo v boji proti pechote nespoľahlivé, lebo často prerušovalo boj, aby uchránilo svoje drahé kone pred zraneniami alebo aby zmizlo s akoukoľvek korisťou, akej sa zmocnilo. Beduínske jazdectvo však bolo zdatné v prieskume, prekvapivých útokoch, ochrane krídel a prenasledovaní nedostatočne disciplinovanej pechoty. Mohamed bol prvý arabský veliteľ, ktorý úspešne spojil armády do národnej armády a využil ich spolu v boji. Vďaka väčšej náboženskej komunite veriacich, umme, mohol skombinovať dve hlavné skupiny tradičnej arabskej spoločnosti, obyvateľov miest a beduínske kmene, do jednej arabskej národnej identity. Tejto zmene v skutočnosti prechádzala zmena v spoločenskom zložení arabskej spoločnosti.
V dobe pred Mohamedom bojovali arabské vojenské kontingenty pod velením klanových alebo kmeňových vodcov, niekedy zhromaždené v koalícii s ostatnými klanmi či kmeňmi. Hoci autoritu týchto klanových náčelníkov uznával ich vlastný klan, každý náčelník sa považoval za rovného so všetkými ostatnými, takže neexistoval najvyšší veliteľ, ktorého autorita by si vynútila poslušnosť alebo taktické riadenie armády ako celku. Klanoví bojovníci bojovali za vlastné záujmy, často len preto, aby rabovali, a necítili sa byť povinní sledovať väčšie ciele armády ako celku. Často sa neohlasovali na bojisku, prichádzali neskoro alebo jednoducho opustili boj, len čo zhabali dostatok koristi. Bojovníci a kone boli drahé a klanoví vodcovia vzdorovali každému vyššiemu taktickému riadeniu, ktoré by mohlo ich mužov a zvieratá ohroziť. Kvôli tomu neboli arabské bitky často oveľa viac než krátkymi neorganizovanými potýčkami, len zriedka s rozhodujúcim výsledkom.
Aby tieto nedostatky napravil, Mohamed zriadil jednotné velenie svojich armád, ktoré sa sústredilo na neho. V umme sa nerozlišovalo medzi občanom a vojakom. Všetci členovia spoločenstva mali povinnosť brániť klan a podieľať sa na jeho bitkách. Spoločenstvo veriacich bolo skutočne národom v zbrani a všetci veriaci poslúchali rozkazy Mohameda, posla božieho. Ako vrchný veliteľ Mohamed zaviedol princíp jednotného velenia, keď vymenoval jedného veliteľa s najvyššou autoritou na vykonávanie vojenských operácií. Niekedy tiež vymenoval zástupcu veliteľa. Mohamed často osobne velil svojim vojakom v poli. Vymenúval aj všetkých ostatných veliteľov, ktorí operovali s jeho poverením. Ako moslimovia boli všetci členovia armády rovnako viazaný rovnakými zákonmi a všetci členovia kmeňa a ich náčelníci podliehali rovnakej disciplíne a trestom. Keď Mohamed pracoval s klanmi, členovia ktorých neboli moslimovia, od ich náčelníkov vždy získal prísahu cti, aby počas boja poslúchali jeho rozkazy.
Zriadenie jednotného vojenského velenia poskytlo Mohamedovým armádam väčšiu spoľahlivosť pri plánovaní a v boji. Jednotné velenie tiež umožňovalo väčšiu mieru koordinácie medzi rôznymi bojujúcimi skupinami armády a využitie sofistikovanejších taktických plánov, ktoré sa dali uskutočniť s väčšou istotou a tým výrazne zvýšili útočnú silu armády.
Tradičné arabské vedenie vojny zdôrazňovalo odvážny výkon jednotlivých bojovníkov v boji, nie schopnosť klanu bojovať ako jednotka. Arabský bojovník bojoval za svoju česť a spoločenskú prestíž v skupine svojich príbuzných, nie za klan ako taký. Jedným z dôsledkov tohto postoja bolo, že arabské armády a klanové jednotky v nich zvyčajne nevykazovali vysokú mieru súdržnosti bojovej jednotky, schopnosť skupiny zostať celistvá a bojovať spolu v strese boja.
Mohamedove armády boli, v protiklade s tým, vysoko súdržné, držali spolu, aj keď bojovali proti početnej presile alebo keď čelili nájazdu. Umma slúžila ako vyššie centrum vojakovej lojálnosti, ktorá presahovala klan. Mnohí z Mohamedových raných konvertitov opustili svoje rodiny a klany, aby nasledovali proroka. Existovalo mnoho príkladov, kedy členovia rovnakého klanu alebo dokonca rodín bojovali na opačných stranách počas jeho raných bitiek. Náboženstvo sa ukázalo byť väčším zdrojom súdržnosti jednotky než pokrvné a klanové väzby a povinnosti vyplývajúce z viery nahradili a zrušili povinnosti vyplývajúce z tradície a dokonca i rodiny. Jeho vojaci sa o seba starali ako bratia, ktorými podľa princípov islamu boli, a rýchlo si získali povesť pre svoju disciplínu a zúrivosť v boji.
Mohamedove armády prejavili vyšší stupeň vojenskej motivácie než tradičné arabské armády. Byť dobrým vojakom bolo vždy ústrednou arabskou hodnotou, ale Mohamed postavenie bojovníka povzniesol. Jeho vojaci mali vždy zaručený podiel z koristi. U moslimov sa rozšírilo príslovie, že "vojak nie je len najvznešenejším a najpotešujúcejším povolaním v očiach Alláha, ale tiež najziskovejším." Mohamedovi vojaci boli platení zvyčajne lepšie než perzskí alebo byzantskí vojaci.
Ale lepší plat bol len malou časťou motivácie nových islamských bojovníkov. Jednou z najdôležitejších Mohamedových inovácií bolo, že svojich vojakov presvedčil, že robia prácu boha na zemi. Samozrejme, existovali aj vojaci iných náboženstiev, ktorí bojovali z náboženských dôvodov. Ale žiadna armáda pred Mohamedovou nikdy nepostavila náboženstvo do centra vojenskej motivácie a nedefinovala vojaka ako v prvom rade nástroj božej vôle na zemi. Vojaci islamu sa považovali za bojovníkov bojujúcich podľa pokynov boha. Výsledkom, ako je stále evidentné v dnešnej islamskej spoločnosti, bol vojak, ktorý sa tešil omnoho vyššiemu spoločenskému postaveniu a úcte než vojaci v západných armádach.
Ústredným prvkom v motivácii islamského vojaka v Mohamedových časoch bola myšlienka, že smrť nie je niečo, čoho sa treba obávať, ale skôr niečo, čo treba uvítať. Mohamedovo vyhlásenie, že vojaci zabití v boji budú okamžite privítaní v raji rozkoše a večného života, bolo silným stimulom k dobrému výkonu v boji. Zomrieť v boji za obranu viery znamenalo naplniť božiu vôľu a stať sa mučeníkom. Samotný život bol podriadený potrebám viery. Moslimským vojakom zabitým v boji bola priznaná najvyššia úcta na arabskej škále hodnôt. Zatiaľ čo tí, ktorí zomreli v boji, boli pôvodne oslavovaní ako príklady odvahy a obetavosti, pred Mohamedom nikto netvrdil, že na to, aby bol niekto dobrým vojakom, by mal uvítať alebo sa dožadovať smrti. Mohamedovo učenie zmenilo tradičný arabský pohľad na vojenskú obeť a vytvorilo omnoho horlivejšieho vojaka než akého arabské armády predtým videli.
Arabské vedenie vojny pred Mohamedovými reformami zahrňovalo klany a kmene bojujúce o česť alebo korisť. Žiadnemu veliteľovi nešlo o zotročenie alebo vyhladenie nepriateľa, ani o okupáciu jeho krajiny. Arabské vedenie vojny bolo taktické, nič viac. Nikto nemal zmysel pre strategickú vojnu, v ktorej by sa venovalo úsilie dlhodobým, strategickým cieľom, na ktoré by bolo namierené taktické použitie sily. Mohamed bol prvý, kto Arabom predstavil vojnu za strategické ciele. Svoj najvyšší cieľ, premenu arabskej spoločnosti prostredníctvom šírenia nového náboženstva, poňal ako stratégiu. Mohamedovo použitie sily a násilia, či už nekonvenčné alebo konvenčné, bolo vždy zamerané na tento strategický cieľ. Hoci začínal ako zakladateľ povstania, svojím názorom, že použitie sily je taktický prostriedok na dosiahnutie väčších strategických cieľov, bol vždy ako Clausewitz. Keby Mohamed nezaviedol tento nový spôsob uvažovania o arabskom vedení vojny, použitie neskorších arabských armád na vytvorenie svetovej ríše by bolo nielen nemožné, ale aj nemysliteľné.
Keď bola vojna zapriahnutá pre strategické ciele, bolo možné rozšíriť jej uplatnenie, aby sa zaviedli taktické aspekty, ktoré boli v arabskom vedení vojny úplne nové. Mohamed útočil na kmene, mestá a posádky skôr než mohli sformovať nepriateľské koalície; izoloval svojich nepriateľov tým, že preťal ich životne dôležité ekonomické spojenie a prerušil ich komunikačné kanály; bol majstrom politického vyjednávania, počas ktorého utváral spojenectvá s pohanskými kmeňmi, keď to slúžilo jeho záujmom; a obliehal veľkomestá a mestá. Zaviedol tiež nový rozmer psychologickej vojny, keď nasadzoval teror a masakrovanie ako prostriedky oslabenia vôle svojich nepriateľov. Rôzne texty sa tiež zmieňujú o Mohamedovom používaní katapultov (mandžanik) a pohyblivých krytých vozidiel (dabbabah) počas obliehajúcej vojny. Tieto obliehajúce zariadenia získal s najväčšou pravdepodobnosťou v Jemene, kde sa v priebehu storočí striedavo nachádzali perzské posádky. Zdá sa, že Mohamed bol prvým arabským veliteľom, ktorý ich použil na severe. Tam, kde bolo kedysi arabské vedenie vojny výlučne taktickou záležitosťou, Mohamedovo zavedenie strategickej vojny umožnilo použitie taktiky správnym spôsobom ako prostriedok dosiahnutia strategických cieľov. Vojna, napokon, nikdy nie je samoúčelná. Ako nám pripomína Clausewitz, vždy je metódou, nikdy nie cieľom.
Ako sirote Mohamedovi chýbal aj ten najzákladnejší vojenský výcvik, ktorý zvyčajne poskytoval arabský otec. Aby si tento nedostatok vynahradil, obklopil sa skúsenými bojovníkmi a neustále vyhľadával ich rady. V skutočnosti často vymenúval najlepších bojovníkov svojich bývalých nepriateľov na veliteľské pozície, len čo konvertovali na islam. Všade hľadal dobrých dôstojníkov a vymenúval mladých mužov na vykonávanie malých nájazdov, aby im dal bojové skúsenosti, a niekedy si vyberal dôstojníka z mesta, aby velil beduínskemu nájazdu a rozšíril si tak skúsenosti s jazdectvom. Svojich vojenských veliteľov si vždy vyberal na základe ich dokázaných skúseností a schopností, nikdy nie kvôli ich asketizmu alebo náboženskej oddanosti. Bol prvým, kto inštitucionalizoval vojenskú znamenitosť pri vývoji profesionálnych arabských dôstojníckych zborov. Z týchto zborov vycvičených a skúsených poľných veliteľov pochádzali generáli, ktorí velili armádam arabských výbojov.
Máme málo informácií o tom, ako Mohamed cvičil svojich vojakov, ale je takmer isté, že to robil. Existujú jasné narážky na výcvik v plávaní, behu a zápasení. Raní islamskí vojaci zanechali lojálnosť svojmu klanu a rodine, aby sa pridali k umme. Konvertiti si museli zvyknúť na nový základ vojenskej lojálnosti - vieru - a na nové vojenské jednotky vytvorené z vojakov z mnohých rôznych klanov. Narážky v rôznych textoch naznačujú, že Mohamed cvičil tieto jednotky v zoraďovaní sa a neustálom opakovaní, niekedy ich osobne vytváral a pred bojom im prednášal prejavy a nasadzoval ich, aby bojovali v disciplinovaných jednotkách, nie ako jednotlivci, ako bolo bežnou praxou. Tieto disciplinované jednotky potom mohli byť vycvičené na vykonávanie širšieho spektra taktických plánov, ktoré boli predtým nemožné. Jedným z výsledkov bolo Mohamedovo použitie jazdectva a lukostrelcov spolu s pechotou. Zatiaľ čo arabskí otcovia naďalej cvičili svojich synov vo vedení vojny dávno po Mohamedovej smrti, armáda arabských výbojov a neskôr armády arabskej ríše zaviedli pre odvedencov formálny vojenský výcvik.
Mohamed bol pred začiatkom svojho povstania dvadsať päť rokov organizátorom karaván a ako člen karavány prejavil záujem o logistiku a plánovanie. Jeho odborné znalosti v týchto oblastiach mu umožnili projekciu sily a uskutočňovanie vojenských operácií na veľké vzdialenosti naprieč nehostinným terénom. Počas toho obdobia vykonal niekoľko ciest napríklad na sever pozdĺž cesty, po ktorej sa prevážalo korenie, a získal si povesť kvôli poctivosti a ako vynikajúci správca a organizátor. Také výpravy si vyžadovali značnú pozornosť voči detailom a znalosti trás, rýchlosti pochodov, vzdialeností medzi zastávkami, vody a kŕmenia zvierat, polohy studní, počasia, miest na prepady z úkrytu atď., čo boli vedomosti, ktoré mu ako vojenskému veliteľovi dobre slúžili. V roku 630 viedol armádu o sile dvadsať až tridsať tisíc vojakov (zdroje sa nezhodujú na presnom počte) na 400-kilometrovom pochode cez púšť z Mediny do Tabúku, ktorý trval osemnásť až dvadsať dní počas najhorúcejšieho obdobia roka. Podľa tradičných arabských kritérií bola tá cesta ohromujúca.
Mohamedovej transformácii arabského vedenia vojny prechádzala revolúcia v spôsobe, akým Arabi uvažovali o vojne, čo by sme mohli nazvať morálnym základom vojny. Starý ušľachtilý kódex, ktorý obmedzoval krviprelievanie, bol zanechaný a nahradený étosom menej prispievajúcim k zdržanlivosti, a síce krvnou pomstou. Rozšírenie toho étosu za príbuzenské a pokrvné väzby, aby zahrňoval aj členov nového spoločenstva moslimských veriacich, neodvratne urobilo z arabského vedenia vojny záležitosť týkajúcu sa väčšieho počtu ľudí a krvavejšiu, než aká kedy bola.
Behom dvoch storočí po moslimskom podrobení Byzancie a Perzie sa vplyv Mohamedovej reformy na konvenčné arabské armády vytratil a nahradil ho silnejší vplyv byzantských, perzských a tureckých vojenských zvykov. Mohamedovo vojenské dedičstvo je najevidentnejšie v súčasnej metodológii povstania a v silnej myšlienke džihádu. Behom rokov po jeho smrti vypracovali islamskí učenci správu o islamskom vojnovom práve. Tieto právne predpisy, ktoré boli v roku 850 v podstate hotové, spočívajú prakticky na dvoch základoch: príklad a učenie Mohameda a slovách božích, vyjadrených v Koráne. V srdci islamského vojnového práva je pojem džihád, čo znamená "snažiť sa, bojovať, zápasiť", ale na Západe sa bežne chápe ako "svätá vojna".
Podľa klasickej sunnitskej doktríny môže džihád všeobecne znamenať akékoľvek hodné snaženie, ale v islamskom práve je jeho prvoradým významom ozbrojený boj za islam proti neveriacim a odpadlíkom. Ústredným prvkom doktríny džihádu je, že islamská komunita (umma) ako celok, pod vedením kalifa (následníka Mohameda), je povinná rozširovať islamskú nadvládu, kým sa islamským právom nebude riadiť celý svet. Expanzionistický džihád je teda kolektívnou povinnosťou všetkých moslimov. Krajina okupovaná moslimami sa nazýva dar al-islam, zatiaľ čo všetky ostatné územia sú známe ako dar al-harb, "krajina vojny". Islamské právo predpokladá nescudziteľnosť islamského územia. Ak neveriaci napadne dar al-islam, všetci moslimovia sú povinní vzdorovať a všetci ostatní moslimovia im musia pomáhať. Džihád teda môže byť rovnako obranný ako aj útočný.
Počas výkonu džihádu sa všetci dospelí muži, s výnimkou otrokov a mníchov, považujú za legitímne vojenské terče a nerozlišuje sa medzi vojakmi a civilistami. Ženy a deti nemusia byť priamo zasiahnuté, pokiaľ sa nesprávajú ako bojovníci a nejakým spôsobom nepodporujú nepriateľa. Nepriateľ môže byť napadnutý bez ohľadu na náhodné škody a počas nočných nájazdov je povolené zabiť aj ženy, ak ich moslimskí bojovníci nevedia rozlíšiť od mužov.
Islamské právo zakazuje mrzačenie mŕtvych a mučenie zajatcov, hoci definícia mučenia je problematická, keďže samotný Mohamed uvaľoval tresty, ktoré by sme dnes ľahko posudzovali ako mučenie. Podľa vzoru Mohameda môže džihádista nepriateľských zajatcov popraviť, zotročiť, vymeniť za výkupné alebo prepustiť. Hoci zajaté ženy a deti sa nemali zabíjať, mohli byť zotročené a moslimovia mohli mať pohlavný styk so zajatkyňami získanými prostredníctvom džihádu (akékoľvek manželstvo sa ich zajatím považovalo za zrušené).
Šiiti, asi desať až pätnásť percent moslimov, sa hlási k trochu odlišnej doktríne džihádu a veria, že ho môžu viesť len pod velením legitímneho vodcu moslimskej komunity, ktorého nazývajú imám. Šiiti veria, že posledný imám sa skryl v roku 874 a že kolektívna povinnosť viesť expanzionistický džihád sa odkladá až do jeho návratu v apokalyptickej budúcnosti. Ale šiitski učenci potvrdzujú povinnosť viesť obranný džihád proti neveriacim votrelcom.
Klasické islamské právo je voči nemoslimom menej tolerantné. Odpadlíci od islamu, pohania, ateisti, agnostici a "pseudoľudia" knihy, to znamená členovia siekt, ktoré vznikli od čias Mohameda, napríklad sikhovia, baháisti, mormóni a kadiánisti, majú dostať možnosť len konvertovať na islam alebo zomrieť.
Začiatkom devätnásteho storočia začali sunnitskí islamskí modernisti upravovať klasické vojnové právo. Indický moslimský mysliteľ Sajjíd Ahmad Chán tvrdil, že džihád je pre moslimov povinný len vtedy, keď im je bránené vykonávať svoje náboženstvo, čo obmedzuje džihád na obranné účely. Mahmúd Šaltut, egyptský učenec, podobne argumentoval len v prospech obranného džihádu.
Konzervatívni sunniti, ako wahábisti z Arábie, a súčasní militantní džihádisti v Iraku a Pakistane sa stále držia tradičnej doktríny. Práve medzi týmito militantnými, konzervatívnymi moslimami je Mohamedovo vojenské dedičstvo najživšie.
