Dr. Walid Phares
Mnohí
intelektuáli a politici v moslimskom svete sa často pokúšajú rozširovať
význam historických pojmov a manipulovať s nimi, aby sa vyrovnali so súčasnou
politickou situáciou, alebo aby si vylepšili svoje politické programy. Mier a džihád
v islame sú dva z najpopulárnejších pojmov, ktoré politickí
spisovatelia dvadsiateho storočia predefinovali. V článku zverejnenom
v Palestine Times (augustové vydanie) s názvom „Kresťanské vnímanie islamu,
boj za dialóg a mier“, sa autor snaží západných čitateľov uistiť, že islamisti nepropagujú
žiadne militantné pojmy. Avšak pri snahe dosiahnuť svoj legitímny politický cieľ,
ktorým je vykresliť džihád v lepšom svetle, sa autor dostáva do pasce skresľovania
histórie a podkopávania stáročí implementácie zo strany generácií moslimských vodcov
a aktivistov.
Je pravda, že „Korán
a príklad proroka islamu vyzývajú moslimov, aby sa usilovali o mier všetkými
dostupnými prostriedkami,“ ale mier, ktorý majú veriaci dosiahnuť, je
politicko-vojenský, teda pod vlajkou islamu. Nieže by sa raní moslimovia líšili
od iných náboženských hnutí, vrátane kresťanov počas križiackych výprav, ale nie
je spravodlivé nanovo interpretovať to, čo prorok požadoval od svojich nasledovníkov,
vo svetle toho, čo chcú dosiahnuť moslimskí politici dvadsiateho storočia.
Treba rešpektovať vôľu Mohameda a nesnažiť sa preformulovať slová, ktoré
formovali históriu regiónu po dobu 13 storočí.
V tom istom
duchu nie je pravda tvrdenie, že „samotný pojem 'islam' pochádza z koreňového
slova, ktorého základným významom je mier“, keď opak je pravdou. V skutočnosti
výrazy „salám“ alebo dokonca „silm“ (ktoré, mimochodom, majú odlišné politické významy)
pochádza zo slovesného koreňa sallama, čo znamená „odovzdať“ alebo presnejšie
„vzdal sa“. Mier, alebo salám, znamená stav odovzdania sa. Al-islam teda technicky
znamená odovzdanie sa Alláhovi, čo autor presne opisuje ako „odovzdanie sa bohu“.
Autor má tiež pravdu,
keď píše, že „v zmysle Koránu mier neznamená len neprítomnosť vojny, ale aj pozitívny
stav bezpečnosti, v ktorom človek nie je vystavený úzkosti ani strachu.“ Neuvádza
však, že tento stav bezpečnosti je možný len v dar al-islam, čiže všade tam,
kde prevláda islam. To znamená, že úplný mier a bezpečnosť budú vládnuť na
dobytom území. Otázkou však ostáva, prečo je to územie vôbec dobyté.
Autor píše, že
„džihád sa často prekladá ako svätá vojna, čo však nie je charakteristika, ktorá
by úplne alebo hlboko odrážala podstatu tohto pojmu.“ Vysvetľuje, že „slovo
džihád pochádza zo slovesného podstatného mena arabského slovesa džahada, čo znamená
usilovať sa, snažiť sa alebo bojovať.“ V skutočnosti, hoci je pravda, že jazykový
koreň slova džihád pochádza zo slova džihd (úsilie) alebo slovesa džihád
(neustále úsilie), diskusia sa netýka jazykového významu, ale politického významu.
Napríklad, nikto by neskúmal pojem križiacka výprava z prísne jazykového hľadiska,
keďže súvisí so slovom kríž; inak by význam križiackej výpravy bol „konať
v mene kríža“, čo nebola realita tohto hnutia a nie je to ani význam,
ktorý sa mu dodnes pripisuje v anglickom jazyku.
Autor napísal, že
„v náboženskom kontexte to môže znamenať boj proti vlastným zlým sklonom alebo za
morálne pozdvihnutie spoločnosti, alebo za šírenie islamu. Islam sa môže šíriť mierumilovne
prostredníctvom džihádu pera, v súlade so súrou 16:125 v Koráne.“ To
je pravda, ale opäť to nie je dôvod, prečo sa o džiháde diskutuje. Potom autor
konečne pripúšťa ďalší význam džihádu, keď píše, „ale použitie sily je taktiež možné,
a to prostredníctvom džihádu meča v súlade so súrou 2:193
v Koráne.“ To je v skutočnosti podstata dnešnej diskusie. Skutočnosť,
že mnoho veršov chváli džihád ako osobný, morálny boj, nie je predmetom skúmania,
tým je skôr ten jediný verš a existuje mnoho ďalších, ktoré spájajú džihád
s násilím; to si zaslúži pozornosť analýzy. (Pozn. prekl. – koránový verš
16:125 v podstate vyzýva moslimov na to, aby šírili islam argumentáciou
a presviedčaním, čo viac zodpovedá významu islamského výrazu dawa než džihád,
hoci niekto by mohol tvrdiť, že aj dawa je formou džihádu.)
Autor sa následne
pokúša osobne interpretovať tento pojem, keď píše: „Ja to chápem tak, že pojem džihád
sa výstižnejšie prekladá ako 'svätý mier'.“ Aj tu opäť prevláda etnocentrizmus.
Ak sa džihád vníma ako svätý mier, mali by sme sa pozrieť aj na to, ako ho
vnímajú tí, ktorí sú adresátmi svätej vojny. Pokiaľ ide o pôvodný pojem mieru, nástroj
džihádu má dve stránky. Pre tých, ktorí ho uplatňujú, môže byť tým, čím veria, že
je. Pre tých, ktorí mu čelia, je tým, čím je, teda násilným uskutočňovaním cudzej
ideológie a politického programu.
Autor ďalej
rozlišuje medzi väčším džihádom a menším džihádom, keď píše: „Medzi zbožnými
moslimami a mystikmi sa kladie dôraz na duchovný a morálny džihád. Tento
džihád sa v porovnaní s menším
džihádom, ktorý je populárnejším pojmom džihádu a znamená 'svätú vojnu',
nazýva väčším džihádom, ako sa uvádza v nasledujúcej tradícii (hadíse) proroka
Mohameda: 'Keď sa prorok vrátil z jednej zo svojich výprav, povedal: 'Teraz
sme sa vrátili z menšieho džihádu'.“ Tradícia dodáva, že spoločníci sa opýtali:
„Čo je väčší džihád?“ a prorok odpovedal: „Boj proti vlastným zlým sklonom.“
Toto je hlbší a osobnejší aspekt džihádu, ktorý podľa svojej etymológie predstavuje
vnútorný boj za „svätý mier“, na rozdiel od vonkajšieho fyzického boja za „svätú
vojnu“. Aby človek dosiahol skutočný mier, musí najprv podstúpiť skutočný boj, ktorý
začína vo vnútri. Autor však zas a znova zabúda na úroveň analýzy a vynecháva
ju, aby mohol porovnať uskutočnenie v rôznych oblastiach. Inými slovami,
pre nemoslimov nie je dôležitý filozofický poriadok džihádu v rámci moslimskej
komunity, ale uskutočňovanie džihádu voči nemoslimom. Ak takzvaný menší džihád znamená
vojnu proti neveriacim, potom je menší džihád pre nemoslimov dôležitejší ako takzvaný
väčší džihád, ktorý ovplyvňuje iba osobný život moslimov. Zhrnuté, prečo by nemoslimovia
z historického hľadiska prisudzovali akýkoľvek význam osobnému džihádu jednotlivých
moslimov, ak to, čo má na nich vplyv, je džihád (menší či väčší), ktorý
ovplyvňuje ich životy a budúcnosť ich komunity?
(Pozn. prekl. – rozdelenie
džihádu na „menší“ a „väčší“ sa zakladá na vymyslenom hadíse. Problematika
väčšieho a menšieho džihádu je rozoberaná na blogu tu,
tu
a tu,
prehľad použitia slová džihád v Koráne je tu.)
Autor dodáva, že
„akákoľvek iniciatíva smerom k mieru, ktorú podnikne nepriateľ, musí byť
prijatá a treba na ňu zareagovať v dobrej viere a s dobrou vôľou.“
Neuvádza však, prečo vlastne nepriateľ existuje. Z historického hľadiska bol
džihád útočným hnutím, ktoré presunulo arabských moslimov z Arabského
polostrova do Španielska a Indie. Tvrdiť, že milosť je charakteristickou črtou mudžahedínov
(džihádistických militantov) je zaujímavý detail, ale otázkou je, aký je dôvod džihádu?
Toto je debata, ktorú by mali v súčasnosti viesť všetci moslimovia a pravdepodobne
aj nemoslimovia.
Zaujíma nás milosť,
o ktorej hovoria zástancovia džihádu a skutočnou výzvou pre nich je vysvetliť
moslimom aj nemoslimom, prečo bol džihád na počiatku tohto hnutia. Autor dochádza
k záveru, že „islam a kresťanstvo učia morálnej statočnosti a prikazujú
každému členovi, aby konal spravodlivo. Džihád alebo 'svätú vojnu' treba za súčasných
okolností chápať v rámci tohto prikázania.“ Inými slovami, autor nám hovorí,
že svätá vojna môže prebiehať s cieľom uplatňovať spravodlivosť. Žiaľ, neustále
chýba odpoveď na otázku, o čiu spravodlivosť ide? Kto o tom rozhoduje?
Na záver uznávame
dôvody, prečo sa zástancovia džihádu v súčasnosti cítia kvôli tomuto pojmu
nepríjemne. Rovnováha síl (zatiaľ) nie je v prospech mudžahedínov. Ale
história je história a džihád je džihád a nikto nemôže zmeniť
dedičstvo 13 storočí. Človek nemôže a nesmie prekrúcať históriu ako
prostriedok na dosiahnutie politických cieľov. Tí, ktorí v 7. storočí vymysleli
džihád, mali na mysli konkrétne účely a sú autormi tohto pojmu a ako takí
by mali byť intelektuálne rešpektovaní. Ak niektorí z ich dedičov chcú zmeniť
význam toho, čo bolo vtedy normálne, mali by to povedať a konať podľa toho.
V kresťanskom svete súčasní kresťania zakázali križiacke výpravy; neprepisovali
históriu, aby sa legitimizovali. Tí, ktorí veria, že džihád – svätá vojna, je
dnes hriechom, musia mať odvahu zbaviť ho legitimity a taktiež ho zakázať.
PS: Zverejnené v novinách
„Palestine Times“ v auguste 1997.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára