Danusha V. Goska, PhD
(článok bol napísaný v reakcii na teroristické útoky
z 11. septembra 2001, preto niektoré jeho tvrdenia už nie sú aktuálne, ale
jeho hlavné argumenty zostávajú platné –
pozn. prekl.)
V roku 1994 natočil Steven Emerson film Džihád
v Amerike, dokument varujúci Američanov pred moslimskými teroristickými
skupinami, ktoré infiltrovali ich krajinu. Moslimské skupiny protestovali a trvali
na tom, že neexistujú žiadne dôkazy o existencii takejto siete a že
samotné vysielanie programu podnecuje zločiny z nenávisti voči moslimom.
V reakcii na nátlak moslimskej skupiny CAIR (Rada pre americko-islamské
vzťahy – pozn. prekl.) dostal Emerson neoficiálny zákaz vystupovať v National
Public Radio. Emerson teraz čelí vyhrážkam smrti.
Mocná medzinárodná moslimská teroristická sieť Al-Kájda
vyhlásila vojnu všetkým mužom, ženám a deťom v Amerike. Vzhľadom na túto hrozbu
musia naše obranné mechanizmy a mechanizmy našich milovaných zahŕňať presné
informácie. Politická korektnosť skreslila diskusiu o tejto kríze. Mark
Juergensmeyer, riaditeľ programu globálnych a medzinárodných štúdií na kalifornskej
univerzite v Santa Barbare, ktorý presadzoval politicky korektnú dogmu
absolútneho kultúrneho relativizmu, bol jedným z mnohých, ktorí tvrdili,
že „Usáma bin Ládin je pre islam tým, čím je Timothy McVeigh pre kresťanstvo.“
(1) Táto analógia je z viacerých dôvodov detinsky absurdná. McVeigh
nekonal ako kresťan v mene nejakej kresťanskej veci; konal takmer sám
a jeho vlastné prostredie ho okamžite zatklo, odsúdilo a popravilo. Usáma bin
Ládin je stále na slobode, má obrovské množstvo stúpencov a koná ako neskrývaný
moslim, ktorý sleduje špecificky islamské ciele. Hlásajúc dogmu „najprv obviň
Ameriku“, hviezdny intelektuáli Noam Chomsky, Susan Sontag a Edward Said sa
ponáhľali obviniť Ameriku ako hlavnú príčinu útokov z 11. septembra. Niektorí,
v nádeji, že zbavia islam viny, tvrdili, že terorizmus je pre moslimov atraktívny,
pretože moslimovia sú chudobní a utláčaní a že Amerika je príčinou
ich chudoby a útlaku. Všetky tri dogmy politicky korektného prejavu: absolútny
kultúrny relativizmus, „najprv obviň Ameriku“ alebo „obviňuj chudobu“, sú v súvislosti
s útokmi z 11. septembra intelektuálne neobhájiteľné.
Chudobní a utláčaní ľudia, napríklad prevažne protestantskí
černosi v Amerike, katolíci a Židia v komunistickom Poľsku, prevažne
hinduistickí Indovia a tibetskí budhisti, vytvorili epochálne, nábožensky
inšpirované, mierové hnutia za zmenu.
- Gándhího Satjagraha bola inšpirovaná hinduisticko-budhistickou
predstavou „ahimsa“. Toto hnutie zvrhlo britskú koloniálnu nadvládu.
- jedným z najcharizmatickejších vodcov amerického
hnutia za občianskej práva bol Martin Luther King, kresťanský duchovný; v životopise
ocenenom Pulitzerovou cenou, America in the King Years (Amerika v rokoch Kinga),
Taylor Branch dokázal, že židovsko-kresťanská tradícia bola kľúčová v hnutí za občianske
práva. Mýtus o oslobodení otrokov v Egypte poskytol inšpiráciu a ospravedlnenie;
duchovné piesne ako „This Little Light of Mine“ od Fannie Lou Hamerovej poskytli
hudobný sprievod hnutia.
- Solidarita, založená katolíkmi a Židmi a podporovaná
pápežom, pomohla ukončiť sovietske impérium.
- tibetskí budhisti trpeli kvôli kultúrne a biologicky
genocídnej politike Číny. Neodpovedali žiadnymi významnými násilnými reakciami;
skôr odpovedali vzájomnou pomocou a zvýšenou kultúrnou a duchovnou činnosťou,
a to tak medzi sebou, ako aj vo vzťahu k nebudhistom. Za každý kláštor, ktorý
Číňania zničili, Tibeťania nič nevyhodili do vzduchu; ale naopak, postavili nové,
nádherné kláštory v ich domoch vo vyhnanstve v Indii a Amerike. Laureát
Nobelovej ceny mieru Dalajláma je medzinárodnou ikonou mierových snáh o zmenu.
Napokon, mnohí moslimovia, medzi nimi aj Usáma bin Ládin,
patria k najbohatším a najprivilegovanejším osobám na svete. Hoci je jedným
z päťdesiatich dvoch súrodencov, bin Ládin zdedil zhruba tristo miliónov
dolárov. Jeho únoscovia boli vzdelaní muži, ktorí žili pohodlne na Západe a pred
spáchaním masovej vraždy si užívali drahé luxusy, ako boli erotické tance a prostitúcia.
Islam je iný, a to nie preto, že jeho vyznávači sú
chudobní alebo utláčaní. Zakladateľ islamu Mohamed, na rozdiel od Abraháma,
Ježiša alebo Budhu, bol bojovník, ktorý poslúchal vlastný príkaz z posvätného
textu, aby násilím obracal ostatných na svoju vieru. Hinduizmus nemá
patriarchálneho zakladateľa. Jeho najobľúbenejším božstvom je dnes, spomedzi
bohatého panteónu vzorov, Šiva, boh meditácie, užívania konope a vzájomne uspokojujúceho
milovania.
Politicky korektné ikony ako napríklad Noam Chomsky vo
svojom prejave na MIT (Massachusettský technologický ústav – pozn. prekl.)
18. októbra 2001 tvrdili, že Európu nikdy nenapadli neeurópania a že
Európa nikdy nerobila nič iné, než napádala neeurópanov. Tento revizionistický
obraz mierumilovných moslimov jednostranne utláčaných násilnými Európanmi slúži
na podporu predstavy Západu ako nebezpečenstva pre zvyšok sveta, ktorý je jednotne
mierumilovný a nevinný, a na podporu Chomského tvrdenia, že za teroristickými
útokmi z 11. septembra musia v konečnom dôsledku stáť Spojené štáty.
Chomského revizionizmus je mylný. Islam sa do južnej
a východnej Európy rozšíril prostredníctvom vojen. Ničivé moslimské sväté
vojny spustošili obyvateľstvo východnej a južnej Európy a brzdili ich
pokrok až do porážky Turcov pri Viedni v roku 1683. Osmanská ríša sa
nevzdala svojej moci nad juhovýchodnou Európou až do začiatku dvadsiateho storočia.
„Jajže, bože, strach veliký“ znie úvodná strofa jednej slovanskej básne, „Turčín Poničan“,
ktorá pripomína mnohých Európanov, ktorí zahynuli rukami moslimských dobyvateľov.
Slovo „Slovan“ bolo začlenené do arabčiny ako „sakaliba“ s významom „eunuch“.
Je to preto, lebo európski Slovania tak dlho poskytovali moslimskému svetu
otrokov, vrátane sexuálnych otrokýň. Kresťanskí a animistickí Afričania
boli a dodnes sú podobne zotročovaní a vykorisťovaní moslimami. Kresťanskí
Arméni boli terčom prvej notoricky známej genocídy dvadsiateho storočia, ktorú spáchali
moslimskí Turci. Skrátka, obraz mierumilovných, nevinných moslimov trpiacich pod
útlakom kresťanov, poprípade Európanov, pri bližšom skúmaní neobstojí. Áno, moslimovia
tiež trpeli pod útlakom. Útlak, ktorí Arabi zažili, však počas väčšiny uplynulých
päťsto rokov na nich páchali ich moslimskí bratia vo viere, od Osmanov až po
masových vrahov ako Saddám Husajn v Iraku a Háfiz al-Asad v Sýrii. (Ďalším
príkladom útoku neeurópanov na Európu je invázia Mongolov pod vedením Džingischána
– pozn. prekl.)
Šírenie islamu násilím kontrastuje so šírením iných náboženstiev.
Kresťanstvo sa počas prvých troch storočí šírilo rýchlo. Počas väčšiny tohto obdobia
bolo zakázané a jeho stúpenci boli vystavení najkrutejším formám štátneho teroru,
vrátane, napríklad, verejného mučenia. Najväčšie šírenie kresťanstva nebolo
a naďalej nie je vďaka meču, ale slovu. Ašóka, indický kráľ, sa po svojom
obrátení na budhizmus zriekol svojej veľmi úspešnej kariéry bojovníka
a šíril budhizmus mierumilovným kázaním a učením. Podľa archeológov
ako Israel Finkelstein sú príbehy zo Starého zákona o násilnom dobývaní mýty,
nie história. (2) Judaizmus počas väčšiny svojej histórie aktívne nehľadal konvertitov,
ani ich nezískaval násilím. Počas jedného krátkeho, významného obdobia judaizmu,
keď sa získavali konvertiti, počas obdobia Druhého chrámu, sa konvertiti
získavali kázaním, nie násilím. Bez ohľadu na to, akí chudobní alebo utláčaní boli
jeho stúpenci, žiadne náboženstvo okrem islamu nikdy nevytvorilo životaschopnú medzinárodnú
teroristickú sieť, ktorej deklarovaným cieľom by bolo ovládnutie sveta.
Nemožno poprieť, že členovia iných náboženstiev, od
Torquemadu po Tima McVeigha, spáchali zverstvá. Takisto väčšina moslimov rozhodne
nie sú džihádisti. Medzi McVeighom a bin Ládinom je dôležitý rozdiel, ktorý
politicky korektný prejav nesmie zakrývať. Príkaz používať násilie na šírenie
viery je základom moslimských posvätných textov a žiadna islamská reformácia tento
príkaz doteraz nezrušila. Ježiš radil svojim nasledovníkom, aby dali cisárovi, čo
je cisárovo; oznámil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta; bol
zástancom odluky cirkvi a štátu. Jeho slová neboli lacné; obetoval svoj život
štátu a odmietol ponuku svojich stúpencov na násilný boj. Peter, Pavol
a mučeníci do dnešných dní nasledujú Ježišov príklad; tento príklad inšpiroval
ľudí a hnutia, od kvakerov po Martina Luthera Kinga; inšpiroval aj zbožného
hinduistu Mahátmu Gándhího. Existovali a existujú pacifistickí moslimovia,
ako napríklad paštúnsky politický aktivista z dvadsiateho storočia Abdul Ghaffár
Chán. Moslimský svet s viac než miliardou veriacich a 1400-ročnou históriou však
doteraz nevytvoril významné, samostatné mierové hnutie.
Po útoku z 11. septembra sa Američania pýtali, „Prečo
nás tak nenávidia?“ Ľavičiari ako Noam Chomsky tvrdili, že nás nenávidia preto,
lebo Amerika urobila zlé veci. Samozrejme, že Amerika urobila zlé veci. Ale len
naivný človek, ktorý nepozná mechanizmus nenávisti, by mohol uveriť, že
nenávisť je logická, že postihuje len tých, ktorí si ju zaslúžia. Pripisovať utrpenie
Ameriky po 11. septembri hriechom Ameriky je rovnako logické, intelektuálne odvážne
a užitočné ako prisudzovať čierny mor stredovekej Európy hriechu a nie
morovému bacilu.
Vedecké štúdie o nenávisti odhaľujú, že prekvitá za
určitých podmienok. Nenávisť si vyžaduje pestovaný pocit výlučného a bezúhonného
statusu obete na strane toho, kto nenávidí, a niekoho iného, chápaného ako
úplne odlišného, komu možno pripísať zodpovednosť za tento status. Nenávisť sa zrieka
sebakritiky. Nenávisť trvá na tom, že má pravdu, bez akýchkoľvek pochybností. Islam,
ako ho dnes všeobecne chápeme, poskytuje dokonalú Petriho misku na rast
a šírenie nenávisti. Toto chápanie islamu nie je jediným dostupným
chápaním islamu. Opäť, mnohí moslimovia sú skutočnými vzormi cnosti. Ale je
našou povinnosťou preskúmať toto populárne, silné a nebezpečné chápanie islamu.
Časť pôvodnej príťažlivosti islamu spočívala v tom, že
bol protijedom na nejednoznačnosť, ktorá bola v kresťanstve až príliš prítomná.
Kresťanstvo predstavovalo pre svojich veriacich paradoxy, napríklad to, že ich boh
bola trojica v jednom. Monofyziti, teda veriaci v jedno telo, nemohli
tento paradox akceptovať. Kresťanský boh hovoril v nejednoznačných
podobenstvách a nie v čierno-bielych istotách. Judaizmus nebol z absolutistického
hľadiska o nič lepší; diskusia bola medzi Židmi dlho cenenou cnosťou. Židovské osobnosti
zašli až tak ďaleko, že diskutovali s bohom, ako je známe v prípade Abraháma,
ktorý diskutoval s bohom o osude Sodomy. Abrahám tu zdramatizoval to,
čo sa neskôr začalo nazývať tikkun olam, židovská zodpovednosť za vytvorenie lepšieho
sveta s bohom. V Novom zákone sa táto tradícia zachovala. Aj ženy
nízkeho postavenia – cudzinky, prostitútky a žena s neustálym krvácaním,
a teda rituálne nečistá – môžu diskutovať ako rovné s Ježišom a vyhrať
takéto diskusie v rámci spoluvytvárania lepšieho sveta s bohom (pozri
napr. Ján 2:3-11; Matúš 15:21-28; Matúš 9:20-22).
Aj židovsko-kresťanské písomné dedičstvo si vyžaduje výklad.
Bibliu napísalo v priebehu dvoch tisíc rokov štyridsať rôznych autorov v troch
rôznych jazykoch. Obsahuje približne osemsto tisíc slov. Folklorista Alan
Dundes z univerzity v Berkeley preukázal, že každá jej dôležitá pasáž,
od príbehu o stvorení až po ukrižovanie Ježiša, vrátane ústredných modlitieb, ako
je Otčenáš a Šema, sa vyskytuje najmenej v dvoch verziách. Zdanlivo
protirečivý obsah biblie vyžaduje, aby sa jej stúpenci zhromažďovali a diskutovali
o jej obsahu; biblia tak vytvára spoločenstvo a angažovanosť. Korán
napísal jeden človek v jednom jazyku; obsahuje približne osemdesiat tisíc slov.
Moslimovia tvrdia, že Korán je Koránom len v arabčine a nie v preklade
do iného jazyka. Moslimovia sú hrdí na to, že vlastnia posvätný text, ktorý na
rozdiel od biblie je tak jednoznačne, nespochybniteľne pravdivý, že prevyšuje
aj jednoduchý preklad do iného jazyka. (Poznámka prekladateľa – v Koráne
je v skutočnosti množstvo slov cudzieho pôvodu, ako to zdokumentoval vedec
Arthur Jeffery vo svojej knihe The Foreign Vocabulary of the Quran [Cudzia slovná
zásoba Koránu], nehovoriac o tom, že samotný Korán bol zrejme napísaný
v sýrskej aramejčine a nie v arabčine, ako konštatuje ďalší
vedec, Christoph Luxenberg, vo svojej knihe The Syro-Aramaic Reading Of The
Koran [Sýrsko-aramejské čítanie Koránu])
Ako poukázal marocký básnik Tahar ben Jalloun (3), Alláh
v Koráne odsúdil poéziu a všetko, čo s ňou súvisí: nejednoznačnosť
a spochybňovanie (26:224). Islam rozdelil svet na dve absolútna, na čiernu a bielu.
Samotný islam je dar al-islam, teda dom podriadenia. Mimo neho je územie neveriacich,
dar al-harb, dom vojny, kde sa v mene šírenia islamu dajú ospravedlniť zverstvá.
Tridsiateho prvého augusta 2001, dvanásť dní pred útokmi z 11. septembra,
kuvajtské noviny Al Watan použili Korán a činy samotného Mohameda na
podporu vraždenia nemoslimských žien a detí, ktoré nie sú bojovníkmi, počas
džihádu.
Rozdelenie sveta na čierne a biele absolútno sa prenáša
aj do vnútorného života zbožného moslima. Mullovia citujú koránové verše
(napríklad 49:15), aby dokázali, že aj chvíľková pochybnosť môže moslima odsúdiť
naveky do pekla. Tí, ktorí prestúpia z islamu na iné náboženstvo, si podľa
šaríe, teda islamského práva, zaslúžia trest smrti. Neexistuje odluka cirkvi od
štátu. Moslimovia sú povinní bojovať, kým štát nedobyjú a nezískajú pre islam.
Vedci tvrdia, že nenávisť si vyžaduje „iného“, „ich“, definovaných
ako úplne odlišných od „nás“. Prinajmenšom od čias Simone de Beauvoira niektorí
vedci identifikovali ženy ako prvotný alebo prototypný „iný“ ľudský druh. Žiaden
systém viery, od ateistického komunizmu po zoroastrizmus, sa nikdy nevyhol a ani
sa nikdy nebude môcť vyhnúť mizogýnii a jej plodu, homofóbii. Je to preto,
lebo pôvod mizogýnie je v biológii, nie kultúre; preto obľúbená hra kultúrnych
relativistov, ktorí si vyberajú izolované mizogýnne učenie alebo praktiky z histórie
alebo posvätných textov akéhokoľvek systému viery, nedokazuje nič. Myšlienky sa
dokazujú skôr vtedy, keď zhromaždíme oslobodzujúce verše, vzory, systémy, organizácie
alebo úspechy, ktoré môže vytvoriť akákoľvek kultúra. Židovsko-kresťanské,
hinduistické a budhistické náboženstvo poskytuje rozsiahle a komplexné
posvätné texty a tradície, ktoré ženy, homosexuáli a ich spojenci citujú,
aby si vybudovali dôstojný a úspešný život. Starý zákon je medzi
starovekými posvätnými textami výnimočný svojím bohatstvom menovaných, individualistických
hrdiniek z mäsa a kostí. Sára, Judita, Ester, Lia, Rachab, Tamar, Rút,
Rebeka a Debora boli staré ženy, ktoré mali najlepšie roky za sebou, prostitútky,
etnické cudzinky, vyhnankyne bez práv, škaredé ženy, krásne kráľovné, mocné sudkyne,
ktoré nielen vzdorovali mužom a vyhrávali nad nimi, ale občas vzdorovali aj
bohu. Aj kresťanstvo bolo formované „sebavedomými božími dcérami“, ako dokazuje
vedkyňa Anne Jensen vo svojej knihe s týmto názvom. (4) Prorokyňa Anna bola
pri narodení Ježiša; Mária Magdaléna financovala Ježišovo pôsobenie a bola
prvou, ktorá oznámila dobrú zvesť jeho učeníkom. Aj v stredoveku sa žena, Terézia
z Ávily, dostala na vzácnu pozíciu „učiteľky cirkvi“.
Islam je však opäť absolútne čierno-biely, pokiaľ ide o nižšie
postavenie žien (pozri http://www.homa.org/speech.html).
Podľa vedkyne Fatny Sabbah je odlišovanie žien základom islamu. Podľa vedkyne
Leily Ahmed bolo približne osemdesiat percent koránových nariadení venovaných regulovaniu
vzťahov a správaniu žien. (5) Prečo? „...absolútne posilnenie postavenia mužov
vo vzťahu ku ženám... a oslabenie postavenia žien a tým úplná
transformácia mravov (súdobej arabskej) spoločnosti... bolo jedným
z hlavných Mohamedových cieľov... (z toho vyplýva,) že islamskí duchovní a ideológovia
sa zhodujú na tom, že podriadenie žien je neoddeliteľnou súčasťou islamu.“ (6)
V hadísoch je Mohamed citovaný, ako hovorí, že ženy sú
menej inteligentné než muži a hriešnejšie; preto je v pekle viac žien
ako mužov. Ženy sú nepriateľ, pretože škodia mužom (2:54, 1:28, 7:33; hadísy s týmito
indexami sa mi nepodarilo nájsť – pozn. prekl.). Podradné postavenie žien je
zakódované do islamského práva a v celom islamskom štáte; napríklad
na súde má svedectvo dvoch žien rovnakú váhu ako svedectvo jedného muža. Nižšie
postavenie žien v islame nie je v rozpore so žiadnym posvätným textom,
ani históriou plne funkčných moslimských žien.
Spôsob, akým sú moslimovia vychovávaní k nazeraniu na
ženy, vedie k nenávisti, nenávisti, ktorá môže byť namierená proti akémukoľvek „inému“.
Islam učí, že za akúkoľvek nepríjemnú túžbu, ktorú muži môžu pociťovať, sú zodpovedné
v prvom rade ženy, nie muži. Moslimskí muži tak nie sú nabádaní, aby sa
najprv pozreli do seba a zmenili vlastné myšlienky a správanie, aby ovládli
svoje nepohodlie; skôr sú nabádaní, aby za svoje nepohodlie vinili iných, ženy.
Táto iná, žena, sa musí takmer úplne vymazať, a to nielen zakrývaním závojmi, ale
aj početnými obmedzeniami slobody, ktoré islam ukladá ženám, aby muži boli
oslobodení od akýchkoľvek nepríjemných pocitov. Takéto trvanie na tom, že vlastné
nepríjemné pocity nie sú v prvom rade vlastnou zodpovednosťou, ale vinou zlej
inej osoby, sa môže rovnako ľahko obrátiť proti Západu ako proti ženám.
Západ už dávno prijal, že základnou ľudskou potrebou je potreba
slobody a dôstojnosti. Aby islam fungoval tak, ako to požaduje jeho posvätný
text, potreba slobody a dôstojnosti polovice ľudskej rasy musí byť násilne potláčaná.
Ako tvrdí Sabbah, na tento účel sa používa teror. Napríklad násilné, bolestivé
a terorizujúce zoškriabanie klitorisu je ústrednou udalosťou v živote
mnohých moslimských dievčat, ako to opisuje Nawaal el Sadawi vo svojej knihe z roku
1980 s názvom The Hidden Face of Eve (Skrytá tvár Evy). Ženy, ktoré sú len
podozrivé z toho, že mali vzťah s mužom, aj keď boli znásilnené, sú vystavené
vražde zo strany svojich mužských príbuzných v súlade s tradíciou
nazývanou „vraždy zo cti“. Nielen v arabských moslimských krajinách je
osud žien ťažký. V moslimskom Bangladéši sú napríklad bežné útoky kyselinou (jeden
zdroj, www.womensenews.org,
uvádza, že bangladéšska polícia v roku 2001 zaznamenala takmer jeden útok denne).
Ak žena nahnevá muža, môže jej niekto vrhnúť do tváre kyselinu.
Je ťažké nedospieť k záveru, že islamský útlak pochybností a
odlišností, islamské trvanie na prepojení cirkvi a štátu, prepojenie vytvorené
a udržiavané násilím, islamský dôraz na mužskú česť získanú vojenskými výbojmi
a hlboké odlišovanie žien v islame sa spojili a vytvorili prototypný islamský
politický systém dneška: systém útlaku. V moslimskom svete existuje len málo
stabilných demokracií, ak vôbec nejaké. Politická moc sa uplatňuje utláčateľsky.
Tlač v mnohých moslimských krajinách sa oddáva paranoidným fantáziám o Židoch
a Američanoch; pravidelne dochádza ku popieraniu holokaustu; útoky
z 11. septembra sú pripisované izraelským agentom alebo CIA. Zároveň je podľa
irackého disidenta Kanana Makiju akákoľvek sebakritika tabu. Neustále sa kladie
dôraz na všetko, čo Američania alebo Židia robia zle; ak nerobia nič zlé, vymýšľajú
sa fantastické konšpiračné teórie a šíria sa ako pravdivé. Napríklad Al
Ahram, egyptský polooficiálny denník, nedávno uverejnil ako pravdivé falošné tvrdenia,
že USA otrávili potraviny zhadzované Afgancom. (7) Podľa Makiju sa opäť
nekritizujú masoví vrahovia ako Saddám Husajn, ktorý zabil stovky tisíc moslimov.
(Pozri napríklad Makijovu knihu z roku 1993 s názvom Cruelty and
Silence: War, Tyranny, Uprising and the Arab World [Krutosť a mlčanie: Vojna, tyrania,
povstanie a arabský svet])
Islam zdôrazňuje rovnosť a jednomyseľnosť medzi svojimi
stúpencami. Samozrejme, akákoľvek takáto rovnosť alebo jednomyseľnosť je
iluzórna. Napríklad Egypťania často pohŕdajú beduínmi. Irán a Irak viedli dlhotrvajúcu
vojnu. Taliban zavraždil desať iránskych diplomatov. Arabi bojujúci
v Afganistane doslova pľuli na Afgancov, ktorých stretli. Pocit rovnosti
a jednomyseľnosti, ktorý islam vyžaduje, musí byť umelo vytvorený. Vzhľadom
na to, že moslimom je zakázaná sebakritika a sebareflexia, moslimskí vodcovia
hľadajú vonkajšie cesty, ako ventilovať hnev a nespokojnosť svojej mládeže.
Vzhľadom na absenciu slobody, normálneho prejavu náklonnosti medzi pohlaviami a
akejkoľvek možnosti politickej zmeny ponúkajú moslimskí vodcovia svojej mládeži
nenávisť voči Západu, modernosti a Amerike. Iracionálna nenávisť voči druhým,
od žien cez neveriacich až po Židov a Ameriku, je nevyhnutnou zložkou pre vytvorenie
a udržanie moslimskej jednoty.
Ostatné veľké náboženstvá boli a stále sú zneužívané na
potláčanie verejného nesúhlasu, na rozdelenie sveta na „nás“ a „ich“ a na
ospravedlnenie vojny. Španielska inkvizícia bola napríklad desivým prejavom útlaku
zo strany kresťanských veriacich. Politicky korektní myslitelia sa často
pokúšajú potlačiť akúkoľvek kritiku islamu tým, že kričia „španielska
inkvizícia!“ Ich argumentom je pravdepodobne to, že všetky náboženstvá sú
rovnako zlé.
Medzi španielskou inkvizíciou a Al-Kájdou sú však
dôležité rozdiely. Jedným z nich je, že toto storočie je dvadsiatym prvým
a španielska inkvizícia už nefunguje, zatiaľ čo Al-Kájda predstavuje veľkú
hrozbu. Ak by sme žili v roku 1490 a Torquemada by v Španielsku stále
upaľoval nevinných Židov na hranici, potom áno, slušní ľudia by pravdepodobne venovali
všetku svoju pozornosť reforme španielskej cirkvi. Od Torquemadových čias uplynulo
mnoho storočí a medzitým bola inkvizícia dôkladne analyzovaná a ostro
odsúdená katolíkmi i nekatolíkmi, čo viedlo ku zmene správania. Ospravedlnil
sa za ňu samotný pápež a vzťahy medzi katolíkmi a Židmi sa zlepšili do
tej miery, že pápeža chválili židovskí vodcovia, ako napríklad Abraham H.
Foxman. Katolícka cirkev teraz nie je a nikdy nebola dokonalá; v súčasnosti
čelí sexuálnym škandálom. Katolíci ich zverejňujú v tlači a tvrdo
pracujú na potrebných zmenách, aby zneužívanie páchané duchovnými bolo vecou minulosti.
Tieto snahy o vlastnú reformu poukazujú na druhý
dôležitý rozdiel medzi Al-Kájdou a podobnými teroristickými hnutiami
a ich vzťahu k islamu na jednej strane a španielskou inkvizíciou
a jej vzťahu ku kresťanstvu na strane druhej. Pozoruhodnou črtou židovsko-kresťanskej
tradície je spoveď. Hoci ritualizovaná spoveď zohrávala úlohu v mnohých
kultúrach, najväčší význam nadobudla práve v židovsko-kresťanskej tradícii. Sociológovia
poukazujú na to, že ritualizovaná, nábožensky predpísaná spoveď viedla na Západe
ku kultúrnemu zhodnoteniu sebareflexie, subjektivity, individuality
a zmeny. (8) Podľa teoretikov spovede viedla spoveď veriacich k sebareflexii,
priznaniu svojich chýb, snahe o sebazdokonaľovanie a k rozvoju lineárneho/teleologického
myslenia – k viere, že budúcnosť môže byť lepšia ako minulosť. Moslimovia
praktizujú spoveď, ale pred bohom. Táto absencia ritualizovaného, zhodnoteného rozprávania
o hriechu a vykúpení pred svojimi blížnymi neposkytuje moslimom rovnaké
kognitívne/sociálne/kultúrne cvičenie, aké poskytuje západné chápanie spovede.
Tento náboženský dôraz na sebareflexiu a túžbu pracovať
v mikrokozme na zlepšení seba samého a v makrokozme na zlepšení sveta
zohral v pokroku Západu kľúčovú úlohu. Keď Západ zlyhal, v jeho
vlastných radoch sa objavili jeho najtvrdší kritici a najväčší reformátori.
Pozrite sa znova na veľmi skutočné a neodpustiteľné
hrôzy španielskej inkvizície. Terorizmus v moslimských krajinách sa
neobmedzuje ani na protizápadné skupiny, ani na reakcie na
izraelsko-palestínsky konflikt. Alžírsko, Filipíny, Sudán atď., všetky tieto krajiny
majú domáce teroristické hnutia, ktoré existujú bez ohľadu na Palestínčanov
alebo Západ. Hrôzy inkvizície na druhej strane nikdy neboli rozšírené v celom
kresťanstve; naopak, mnoho kresťanov útočilo na jej intoleranciu, odsudzovali
ju a riskovali svoje životy, aby podporili svoju kritiku vlastného náboženstva.
Kým v Španielsku zúrila inkvizícia, v Poľsku, ktoré je samo
o sebe prevažne katolíckou krajinou, bola katolíkom, pravoslávnym, protestantom,
ariánom, Židom a moslimom zaručená náboženská sloboda. Židia prenasledovaní
v Španielsku boli pozvaní, aby sa usadili v Poľsku. Varšavská konfederácia z roku
1573 vyhlásila,
„Prisaháme si navzájom, v mene seba a našich potomkov,
na večnosť, pod prísahou a sľubom našej viery, cti a svedomia, že my,
ktorí sa odlišujeme v náboženských otázkach, budeme medzi sebou udržiavať mier
a nebudeme prelievať krv kvôli rozdielom vo viere alebo druhu cirkvi, ani sa
navzájom trestať zhabaním majetku, zbavením cti, uväznením alebo vyhnanstvom.“
V Holandsku katolícky kňaz Erazmus Rotterdamský (1466-1536)
vytvoril humanistické diela, ktoré súčasní čitatelia chvália za ich vyjadrenie
a obhajobu ľudskej slobody a dôstojnosti. Erasmus nebol neznámou anomáliou,
ktorá predbehla svoju dobu a ktorú museli objaviť neskoršie generácie osvietenejších
ľudí; jeho pokrokové dielo bolo počas jeho života nesmierne populárne. Odhaduje
sa, že v niektorých rokoch bola desatina až pätina všetkých predaných kníh
v Oxforde, Londýne a Paríži od Erazma. (9) A behom tridsiatich rokov od
začiatku španielskej inkvizície sa na svetovej scéne objavil veľký reformátor Martin
Luther.
Vďaka svetonázoru, ktorý vznikol na základe rituálu spovede,
sa najúčinnejší reformátori Západu a židovsko-kresťanskej tradície opakovane rodili
práve v rámci týchto tradícií. Martin Luther, zakladateľ protestantstva, bol
katolícky kňaz, ktorého prvým veľkým verejným činom bolo pribitie ostrej kritiky
katolíckej cirkvi na dvere katolíckeho kostola. Veľkí myslitelia, ktorí
neustále menili cirkev – od Kopernica cez Galilea až po Františka z Assisi –
boli často buď kňazi, mnísi alebo zbožní katolíci. Charles Darwin študoval na kresťanskej
teologickej škole; univerzity v Harvarde a Yale boli založené pod kresťanskou
záštitou. Karl Marx pochádzal z dlhej línie rabínov. Sigmund Freud
a Albert Einstein, dvaja ďalší muži, ktorí otriasli svetom, pochádzali z európskej
židovskej komunity, ktorá vyvinula pilpul, talmudskú metódu skúmania, ktorá
nabádala študentov k tomu, aby sa na veci pozerali podvratným spôsobom a ktorá
ich nabádala ku šokujúcim novým výkladom, a to aj pri pohľade na náboženské
texty. Stredoveký, imperiálny islam priniesol veľkých astronómov
a knižnice, ale to bolo pred mnohými stáročiami. Islam ešte musí dokázať, že
dokáže vychovávať mysliteľov, ktorí môžu prispieť k modernému svetu. Madrasy,
tradičné islamské školy, kde študenti len bezvýhradne opakujú naspamäť materiál,
ktorým ich kŕmia, to určite nedokážu.
Reformné hnutie, ktoré by viedlo k vytvoreniu islamu
schopného pohodlne spolunažívať s modernosťou, sa zatiaľ neobjavilo. Nie je
ťažké pochopiť prečo: samotné islamské texty odsudzujú pochybnosti ako niečo,
čo sa trestá večným pobytom v pekle a odsudzuje odpadlíkov na smrť. Podľa
Kanana Makija sú sebareflexia, pokrok a zmena pre mnohých moslimov neprijateľné.
Namiesto toho, aby sa zamerali na seba a napravili seba samých alebo svoj svet,
moslimovia, ktorých priťahuje terorizmus, smerujú všetku svoju nespokojnosť von,
na to, čo islamisti označujú za zdroj všetkých problémov moslimského sveta –
modernosť a Západ.
Ostatné náboženstvá a hnutia sa museli vyrovnať so svojimi
najodpornejšími prejavmi. Katolícka cirkev musela verejne, formálne a opakovane
konfrontovať a odsudzovať používanie pasáží z Písma na ospravedlnenie
otroctva alebo nenávisti voči Židom. Kresťanský rituál spovede nedávno využil
pápež Ján Pavol II. ako spôsob odsúdenia antisemitizmu v cirkvi. Milióny kresťanov
museli zomrieť a zomreli pri obrane práva otrokov na slobodu a práva Židov
na samotný život. Opäť to boli práve kresťanské hlasy, ktoré najvýraznejšie vyjadrovali
nesúhlas s využívaním Písma na podporu nenávisti a násilia, ktoré nie
sú v súlade s ním.
Hinduizmus, na rozdiel od židovsko-kresťanskej tradície,
nezdôrazňuje rozvinutý rituál spovede. Hinduizmus je však, na rozdiel od
islamu, nesmierne flexibilné a rozsiahle náboženstvo s ohromujúcim a starobylým
dedičstvom. Kniha Pauly Richmanovej Many Ramayanas (Mnohé Rámájany) ponúka skvelý
príklad toho, ako hinduistické indické ženy, ktoré sa prejavujú ústne, na rozdiel
od tých, ktoré sa prejavujú písomne, môžu vytvoriť svoju vlastnú ústnu verziu Rámájany,
ktorá vyzdvihuje úlohu žien. Táto kniha poskytuje množstvo príkladov flexibility
hinduizmu. (10) Gándhí využil flexibilitu a rozsiahlosť hinduizmu vo svojich
snahách o reformu hinduizmu. Bol to práve Gándhí, hinduista, kto donútil
Indiu vyrovnať sa so svojím najväčším hriechom, kastovým systémom. Milióny
hinduistov poslúchli Gándhího výzvu a zasvätili svoje životy reforme hinduizmu.
Prechod tradičných Židov do európskeho osvietenstva uľahčili
Židia, ktorí nanovo interpretovali staroveké posvätné texty a tradície vo
svetle moderných objavov a praktík. Profesor židovského teologického
seminára David Roskies vo svojej knihe z roku 1995 Bridge of Longing (Most
túžby) vysvetlil, ako sa Židom podarilo zachovať podstatu svojej identity a zároveň
sa stať úplne modernými. Tento proces nazýva „tvorivou zradou“. Dnes môže
ortodoxný Žid ako Joseph Lieberman slúžiť ako kandidát na viceprezidenta sekulárneho
štátu.
Mnohí budhisti sa zmodernizovali s minimálnymi ťažkosťami
a bolesťami. Vo svojom prejave pri preberaní Nobelovej ceny Dalajláma zdôraznil
dôležitú úlohu modernej vedy pri zlepšovaní sveta; tvrdil, že medzi jeho vierou
a modernosťou nie je žiadny konflikt. „Veda aj učenie Budhu nám hovoria o základnej
jednote všetkých vecí,“ povedal.
V islame žiadne takéto významné reformné hnutie nevzniklo
a ani nie je na obzore. Namiesto toho sa nenávisť voči Západu využíva ako
prostriedok na udržanie islamského absolutizmu a na zmiernenie nespokojnosti
moslimov s ich osudom. Väčšina moslimských vodcov sa jednoznačne nevyjadrila
proti terorizmu; skôr obviňujú americké médiá z toho, že údajne vytvorili falošný
obraz moslimského terorizmu. Americké médiá však nie sú na vine. Terorizovaný
svet čaká na významné moslimské hnutie, ktoré sa zriekne džihádu a ponúkne
moslimom skutočnú alternatívu k násilnému modelu, ktorý moslimovia nepretržite
vyznávajú od vzniku svojho náboženstva. Kým nevznikne takéto skutočne mierové a tolerantné
hnutie, bude nešťastnou pravdou to, že nemoslimovia majú všetky dôvody na to,
aby sa obávali násilia a absolutizmu, ktoré ešte neboli úplne odstránené z islamských
posvätných textov a islamskej praxe.
(Poznámka prekladateľa – od čias, kedy bol tento článok
napísaný, sa v islamskom svete síce všeličo zmenilo, ale spomínané hnutie
sa doteraz neobjavilo, až na jednu drobnú výnimku – Moslimské reformné hnutie
(MRM), ktoré oslovilo viac ako 3000 mešít, s cieľom spojiť sily pri
reformne islamu, no dostalo len menej než 10 pozitívnych odpovedí. Viac sa píše
v tomto článku.)
Poznámky:
(1) Mark Juergensmeyer citovaný v Hancock, Lee and Michelle
Mittelstadt. „Rituals of terror revealed in letter.“ Toronto Star. 29. september
2001: A4.
(2) Finkelstein, Israel. The Bible Unearthed: Archaeology's
New Vision of Ancient Israel and the Origin of its Sacred Texts. New York: Free
Press, 2001.
(3) Makiya, Kanan, and Tahar ben Jalloun. „Islam: The
politics of monotheism.“ New Perspectives Quarterly, jar 1994, zv. 11, číslo 2,
str. 20 a ďalšie.
(4) Jensen, Anne. God's Self Confident Daughters: Early
Christianity and the Liberation of Women. Louisville, Ky.: Westminster John
Knox Press, 1996.
(5) Ahmed, Leila. „Women and the Advent of Islam.“ Signs: Journal
of Women in Culture and Society. 1986 11:4, 665-691. 667.
(6) Ahmed 678-79.
(7) Friedman, Thomas L. „Foreign Affairs; Fighting bin
Ladenism.“ The New York Times. 6. november 2001: A21.
(8) Niekoľko odkazov na spoveď:
- Baikie, James.
„Confession, Egyptian,“ 827-829 in Hastings, ed.
- Bernstein, Susan David. „Confessing Feminist Theory:
What's „I“ Got to Do with It?“ Hypatia 7:2, 120-47.
- Bianchi, Ugo. „Confession of Sins,“ 1-7, in Eliade, ed.
- Bixler, Francis. Original Essays on the Poetry of Anne
Sexton. Conway: University of Arkansas Press, 1988.
- Braswell, Mary Flowers. The Medieval Sinner:
Characterization and Confession in the Literature of the English Middle Ages.
Rutherford: Fairleigh Dickinson UP, 1983.
- Braswell, Mary Flowers. „Poet and Sinner: Literary
Characterization and the Mentality of the Late Middle Ages,“ Fifteenth Century
Studies, 1984, 10, 39-56.
- Burns, Michael. „Confession as Sacrament,“ in Bixler, ed.
- Caspari, W. „Confession of Sins,“ 221-223 in Jackson.
- Clark-Beattie, Rosemary. „Fables of Rebellion:
Anti-Catholicism and the Structure of Villette,“ ELH, 53:4, 821-847.
- Easthope, Antony. „Is That It? Autobiography and Masculine
Denial,“ Paragraph 14:2, 123-31.
- Eliade, Mircea, ed. The Encyclopedia of Religion. New
York: Macmillan, 1987.
- Foster, Dennis A. Confession and Complicity in Narrative.
Cambridge: Cambridge UP, 1987.
- Hastings, James, ed. Encyclopedia of Religion and Ethics.
New York: Scribners, 1917.
- Hepworth, Mike and Bryan S. Turner. Confession: Studies in
Deviance and Religion. London: Routledge and Kegan Paul, 1982.
- Honey, Maureen. „The Confession Formula and Fantasies of
Empowerment,“ Women's Studies, 1984, 10:3, 303-320.
- Jackson, Samuel Macauley, ed. The New Schaff-Herzog
Encyclopedia of Religious Knowledge. New York: Funk and Wagnalls Company,
1908-1914.
- Knapp, Peggy A. „Alisoun Weaves a Text,“ Philological
Quarterly 65:3, 387, 401.
- Nichols, Ann Eljenholm. „The Etiquette of Pre-Reformation
Confession in East Anglia.“ The Sixteenth Century Journal 17:2, 145-163.
- O'Dea, Michael. „The Double Narrative of the Stolen Ribbon
in Rousseau's Confessions,“ Nottingham French Studies, 1984, 23:2, 1-8.
- Pace, Timothy. „The Sad Fortunes of the Rev. Amos Barton:
George Eliot and Displaced Religious Confession,“ Style, 20:1, 75-89.
- Payer, Pierre J. „Sex and Confession in the 13th Century“ str.
126-144 v Salisbury.
- Rosenshield, Gary. „The Fate of Dostoyevsky's Underground
Man: The Case for an Open Ending,“ Slavic and East European Journal, 1984,
28:3, 324-339.
- Root, Jerry. „'Space to Speke': The Wife of Bath and the
Discourse of Confession,“ Chaucer Review: A Journal of Medieval Studies and
Literary Criticism 1994, 28:3, 252-74.
- Salisbury, Joyce E. Sex in the Middle Ages. New York:
Garland, 1991.
- Senior, Matthew. In the Grip of Minos: Confessional
Discourse in Dante, Corneille, and Racine. Columbus: Ohio State UP, 1994
- Stokker, Kathleen. „'The Would-Be Ghost': Why Be He a
Ghost?: Lutheran Views of Confession and Salvation in Legends of the Black Book
Minister,“ Arv, 1991, 47, 143-52.
- Suffrin, A.E. „Confession, Hebrew“ 829-831 v Hastings, ed.
- Tambling, Jeremy. Confession: Sexuality, Sin, The Subject.
Manchester: Manchester UP, 1990.
- Tobias, Michael. „On Thinking about Oneself,“ The Kenyon
Review, 1982, 4:1, 9-25.
- Tracy, Bruce H. „The Habit of Confession: Recovery of the
Self in Updike's 'The Music School.'“ Studies in Short Fiction, 1984, 21:4,
339-355.
- Verheijen, Pere Luc. „The Confessions of Saint Augustine:
Two Grids of Composition and of Reading,“ Proceedings of the PMR Conference:
Annual Publication of the International Conference on Patristic, Medieval, and
Renaissance Studies, October 11, 1986, 1-18.
(9) Johnson, Paul. A History of Christianity. New York:
Atheneum, 1976: 271.
(10) Pozri: Richman, Paula. Many Ramayanas: the Diversity of
a Narrative Tradition in South Asia. Berkeley: University of California Press,
1991.
Prevzaté z https://www.answering-islam.org/Terrorism/islam_terror.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára