Subjektívne a objektívne problémy s kánonickým životopisom známym ako Síra, so zvláštnym zreteľom na koránové verše 9:37 a 44:54
Johannes J.G. Jansen
Akademická obec, štátne médiá a všeobecná verejnosť uznávajú
kánonický životopis Mohameda, proroka islamu, ako evanjelium pravdy. Napriek
tomu tento životopis pozostáva vo veľkej miere z príbehov, ktoré majú
očividné paralely v biblickom, grécko-rímskom, blízkovýchodnom
a stredomorskom svete. Rovnako ako Ježiš, aj Mohamed nakŕmil zástupy, ale Mohamed
použil za hrsť datlí, nie chlieb a ryby.
Mohamed vykopal okolo Mediny obrannú priekopu, slávny Chandak.
Urobil tak na radu perzského konvertitu na islam, Salmána al-Fárisího. Rovnaký
príbeh sa traduje o byzantskom generálovi Belisariovi, ktorý v roku 530
vykopal podobnú priekopu na obranu svojho tábora pred Peržanmi v Dare. Dara
je staroveké mesto v Sýrii neďaleko súčasnej hranice s Jordánskom, kúsok východne
od Galilejského jazera. Belisarius a jeho priekopa nie sú časovo, ani
priestorovo vzdialení od kánonického Mohameda či začiatkov islamu. Ťažko sa
ubrániť podozreniu, že príbeh o priekope vyrozprávaný v Mohamedovom
kánonickom životopise má svoje korene v príbehu o Belisariovi.
V kánonickom životopise Umar, neskorší druhý kalif, niekoľko
krát vytasil svoj meč s cieľom zabiť niekoho, kto sa pred jeho pánom,
Mohamedom, správal nevhodne. Mohamed následne svojmu učeníkovi prikázal, aby zasunul
meč na jeho miesto rovnako, ako to Ježiš prikázal Petrovi v Getsemanskej
záhrade v novozákonnom príbehu o umučení Krista. Ak Umar po mnohých
podobných scénach stále nečakal, že mu jeho pán zakáže vytasiť meč a zaútočiť
na človeka rozprávajúceho sa s Mohamedom, musel byť hlúpy alebo mať vážne
problémy s pamäťou, čo nezodpovedá neskorším príbehom, kedy Umar prevzal
moc nad kalifátom. Súčasný akademik sa neubráni podozreniu, že tieto príbehy o Umarovi
sú výsledkom prepísania novozákonnej scény s umučením Krista, kde Peter
vytasí svoj meč a jeho pán mu prikáže, aby ho zasunul na jeho miesto (Matúš
26:52).
Podobných príbehov je viac. Rovnako ako Mitras, aj Mohamed
uvoľnil vodu tým, že vystrelil šíp (Guillaume, s. 501; zmieňuje sa o tom
aj hadís Sahíh Bucharí 3.50.891, hoci v islamských prameňoch Mohamed ten šíp len podá
jednému svojmu spoločníkovi, ktorý ho pichne, resp. položí do jamy – pozn. prekl.).
Slávny a často citovaný hadís „Vojna je klamanie“, po arabsky Al-harb
chidá, znie veľmi podobne ako verzia citátu z Knihy prísloví 24:6, „Cestou
klamu máš viesť vojnu“. Kresťanské preklady Biblie sú prekvapujúco zdržanlivé
pri preklade tohto verša, pravdepodobne preto, lebo kresťania by nemali
schvaľovať vojnu, ale význam verša je neomylný, hebrejské תחבולות, „prefíkané
činy“, súvisí so slovesom s významom „chytiť do pasce“, ale, samozrejme,
má aj iné významy (slovenský preklad je tiež značne zdržanlivý – pozn.
prekl.).
V kánonickom životopise je veľké množstvo príkladov
úprav. Dovoľte mi vniesť do diskusie jeden trochu zaujímavý špekulatívny príklad.
Nepochádza z kánonického životopisu, ale samotného Koránu: začiatok 30. súry,
ar-Rúm. Tu Korán oznamuje, že: „Porazení boli Byzantínci v najbližšej
krajine, ale po porážke svojej zasa zvíťazia.“ Tieto slová sú takmer presnou replikou
veštice, ktorú dostal macedónsky kráľ Pyrrhos Epirský, keď ju požiadal, aby predpovedala
úspech jeho invázie do Itálie. Veštkyňa odpovedala, „Hovorím, že premôžeš
Rimanov“, ale latinské „Aio te Romanos vincere posse“ môže znamenať aj „Hovorím,
že ťa Rimania premôžu“.
Nejednoznačnosť arabského osobného zámena ghalabihim vo verši
30:3, ktoré môže byť podmetom i predmetom, presne zodpovedá
nejednoznačnosti latinského accusativus cum infinitivo v texte veštice.
Navyše, veštica a aj koránové verše 30:1-3 hovoria o Rimanoch. Ako
viete, kráľ Pyrrhos zvíťazil v niekoľkých bitkách, ale vojnu proti Rímu
napokon prehral. Rád by som povedal, že takéto príbehy museli vojakov
v rímskej armáde mimoriadne zaujímať a museli sa ľahko dostať ku
arabským foederati, miestnym žoldnierskym vojenským členom konfederácie, a neskôr
ku arabským moslimským armádam bojujúcim proti byzantskému Rúmu v Sýrii
a severnej Afrike. Ak mám pravdu, čo zďaleka nie je isté, Korán vo veršoch
30:1-3 cituje starovekú pohanskú vešticu, čo je podľa mňa ešte vzrušujúcejšie než
nespočetne veľa narážok na Bibliu nachádzajúcich sa v Koráne.
Ďalšou paralelou, ktorú si už skôr všimli iní, je desaťročie
pred hradbami Tróje a následne desaťročná plavba späť do Itaky. Odrážajú
sa tieto dve desaťročia v Mohamedovom desaťročí vo funkcii proroka v Mekke
a následne jeho desaťročí vo funkcii vojenského vodcu a proroka
v Medine? Ťažko povedať, Homér a kánonický životopis možno používajú výraz
„desaťročie“ v zmysle „veľmi veľa rokov“.
Taktiež, téma spravodlivého veliteľa, ktorý musí odsúdiť
svojho syna na smrť a musí sa pozerať na jeho popravu kvôli tomu, že
porušil zákon, sa často vyskytuje v rímskych poviedkach. Táto téma sa
v kánonickom životopise pravidelne preberá. Možno je bežná medzi
bojovníkmi a ich poviedkarmi po celom svete, ale pochybujem o tom.
Montanisti vo Frýgii na stredozápade dnešného Turecka verili,
že ich prorok Montanus dostával zjavenia priamo od boha. To znie povedome. Montanus
získal ako stúpenkyne dve prorokyne, Maximillu a Priscu. Kázali, že čoskoro
príde koniec sveta. To znie povedome. Slovami prorokyne Maximilly: „Po mne už neprídu
proroctvá, ale koniec.“ To znie veľmi povedome. Mohlo by to byť tak, že islamská
dogma o Mohamedovi ako o „pečati prorokov“ je vlastne obdobou montanistického
názoru, že žiadne ďalšie proroctvá už neprídu jednoducho preto, že sa blíži koniec
sveta?
Je tu aj ďalšia súvislosť s montanistickým učením.
Mohamed vo svojom kánonickom životopise zakázal svojim manželkám znova sa vydať
po svojej smrti. Aj montanisti tvrdili, že vdova sa nesmie znovu vydať (podľa
doktríny Nového zákona sa vdovy môžu znovu vydať). Toto všetko by mohli byť náhody.
Na druhej strane sa zdá vierohodné, že životopis a učenie pripisované Mohamedovi
sa vyvinuli z myšlienok a príbehov kolujúcich na Blízkom východe
a že boli prisúdené zakladateľovi islamu. Štandardná kristológia Koránu,
že Ježiš bol len jedným z prorokov a nebol fyzicky ukrižovaný, patrí
do tejto kategórie. Bolo to učenie niekoľkých kresťanských skupín, ktoré sa
stratili.
Starozákonný prorok Daniel je jedným z tých, ktorý dostávali
posolstvá od boha prostredníctvom Gabriela. Paralela s Mohamedom je do očí
bijúca, keďže Gabriel (Dan 8:16, 9:21) musí Danielovi vysvetliť jeho videnia. Taktiež,
Daniel po stretnutí s Gabrielom omdlieval a chorľavel (Dan 8:27), čo
nám pripomína niekoľko príbehov z Mohamedovho kánonického životopisu, nielen
príbeh o prvom zjavení, po ktorom sa Mohamed údajne dusil, ale tiež
ostatné opisy v štandardných komentároch Koránu ku procesu zjavenia Koránu.
Ale opäť, môžu to byť všeobecné príbehy dobre známe už po stáročia. Z času
na čas sa také príbehy spájali s konkrétnym prorokom. Napriek tomu je prítomnosť
Gabriela, ktorý musí človeku, s ktorým komunikuje, vysvetliť, čo vidí,
nápadnou zhodou okolností.
Nech už je to celé akokoľvek, stálo by za to identifikovať príbehy,
ktoré nemožno podozrievať z toho, že sú prepisom starších príbehov
a pokúsiť sa zistiť, či takáto kategória príbehov, pokiaľ existuje, môže
poskytnúť obraz o možnom historickom Mohamedovi. Akademici skúmajúci Nový
zákon používajú podobnú techniku: Ježišove výroky znejúce veľmi kresťansky a veľmi
rabínsky viac či menej ignorujú a na základe zvyšných výrokov sa následne
pokúšajú zistiť, aký obraz sa vynára z príbehov, čo nie sú ani príliš kresťanské,
ani príliš židovské. Táto metóda nemusí byť v prípade Mohamedovho životopisu
veľmi úspešná, lebo v ňom môže byť len veľmi málo pôvodných príbehov, ale rozhodne
by bolo dobré vidieť, čo táto metóda prinesie, ak vôbec niečo.
V kánonickom životopise je mnoho príbehov obsahujúcich málo
podrobností. Je prekvapujúce, ako málo informácií obsahujú. Napríklad, Mohamed
navštívil židovskú školu v Medine. Čitateľ ostáva na pochybách.
O škole sa nedozvedáme vôbec nič. Je to budova? Ak áno, kde stála? Čo sa
v nej učilo? Ako môže byť skutočný historik alebo skutočný reportér taký
ľahostajný voči podrobnostiam? Alebo objavíme zoznam názvov židovských kmeňov
či podkmeňov, no tie názvy nie sú židovské. Môže to byť reálne?
V súvislosti s konfliktom medzi Mohamedom a Židmi
z Mediny je tu ešte niečo. Je zvláštne, že židovská tradícia si nepamätá
zničenie Židov z Mediny. To môžeme považovať za náznak – nie dôkaz, ale
len náznak – že tieto príbehy nie sú historické, ale ich cieľom bolo vyslať signál.
Hlavným zločinom medinských Židov podľa kánonického životopisu bolo, že sa
pokúšali vytvoriť koalíciu, čo by mohla vzdorovať Mohamedovi. Tohto zločinu sa mohli
častejšie dopúšťať blízkovýchodní kresťania vzdorujúci postupu arabských armád než
Židia.
Sú príbehy o zničení Židov z Mediny varovaním pre
kresťanov, ktorí možno uvažovali o spojení síl s ostatnými proti arabským
votrelcom? Chcú tieto príbehy vyjadriť myšlienku, že snahy o vytvorenie
koalície proti islamu sú smrteľným hriechom? Keby to boli príbehy o kresťanoch
potrestaných za tento zločin, varovanie by sa mohlo minúť účinku, lebo kresťania
by mohli cítiť súcit s kresťanskými obeťami, ktoré moslimovia pri týchto príležitostiach
zanechali. Židovské obete by však v kresťanoch nevzbudzovali príliš veľké obavy.
V novozákonnom príbehu o umučení Krista Peter
zaprie svojho pána trikrát tak, ako Ježiš predpovedal. Odzrkadľujú Židia z Mediny
Petrovo zapretie tým, že trikrát neprijali Mohameda ako svojho pána?
Alebo mená Mohamedových dvoch najobľúbenejších manželiek:
Chadídža znamená „narodená mŕtva“, „mŕtva“. Aiša znamená „živá“. Je to možné,
ale veľmi zvláštne. Amína, meno Mohamedovej matky, môže znamenať „pestúnka“, po
hebrejsky אומנת. Aj to je možné, ale je to zvláštne. „Abú Bakr“ znamená „otec
panny“ a jeho dcéra bola v čase sobáša s Mohamedom stále pannou. Aj
to je možné, ale zvláštne. A tak ďalej.
Celkovo vzaté, kánonický životopis vyvolá v mnohých čitateľoch
údiv. Je v ňom až priveľa reprodukcií podobných príbehov z iných náboženstiev
a kultúr. Kánonický životopis je príliš jednorozmerný na to, aby bol skutočnou
správou o skutočných udalostiach, ale to je, samozrejme, subjektívny
pocit. Povaha rôznych postáv sa však na stovkách strán nevyvíja ani nemení. Pri
niektorých postavách sa zdá, že na nich autor zabudol už o pár strán ďalej
od ich prvého predstavenia, napr. farbistá Džuvajríjja. Čitateľ je často prekvapený
tým, keď v jednej scéne vidí niekoľko postáv, ktoré sa spoja
a ktorých potomkovia hrajú dôležité úlohy v omnoho neskoršom období a má
dojem, že rozprávač o tom už vie. Príbehom pričasto chýbajú podrobnosti –
ale, samozrejme, náš úsudok, že podrobnosti by mali byť súčasťou rozprávania
príbehov, sa nemusí zhodovať s úsudkom stredovekých redaktorov kánonického
životopisu.
Rozdielom v postojoch a kultúre sa dá vysvetliť niekoľko
príbehov, ktoré neobsahujú podrobnosti, ale pravdepodobne nie všetky. Každý
príbeh z kánonického životopisu by mal byť dôkladne preskúmaný. Nezáleží
pritom, či je vierohodný, lebo život sám nie je vierohodný. Záleží však na tom,
či je identický s inými príbehmi – jediným rozdielom je, že protagonisti
majú iné mená. Príbeh prezrádzajúci neznalosť jeho autora s časťou zvyšku
príbehu môže byť problematický. Čítame pokračovanie kapitoly napísané niekým,
kto nepoznal predchádzajúcu kapitolu uvedenú v konečnej verzii príbehu? Problém
takisto predstavujú protirečiace si príbehy. Len jeden z nich môže byť
historicky pravdivý v bežnom zmysle tohto slova. A možno existovali tri
verzie súčasne – ale tá tretia, pravdivá, sa stratila. Nemáme to odkiaľ vedieť.
Je zvláštne, že akademici v 19. a 20. storočí
nevenovali týmto mnohým zvláštnostiam v kánonickom životopise
a mnohým podobnostiam medzi Mohamedom a staršími náboženskými
a vojenskými postavami viacej pozornosti. Ak dochované príbehy
o Mohamedovi odrážajú historickú realitu, nemožno pochybovať o tom,
že Mohamed bol poslom božím, keďže toľko náhod nie je ľudsky možných. Súčasnej mysli
však podobnosti ponúkajú iné vysvetlenie. Môžeme sa opodstatnene domnievať, že tieto
príbehy nie sú historické opisy, ale adaptácie existujúcej ľudovej tradície. Tieto
adaptácie vznikli možno prehnane unáhlene a úchvatne rýchlo, aby rozšírili
učenie, ktoré bolo v tom čase nové: že Mohamed je poslom božím.
Je tu však aspoň jeden argument, ktorý vôbec nie je
subjektívny a vrúcne obhajuje fiktívnu postavu kánonického životopisu. Ibn
Ishák a Ibn Hišám sú autormi prvého uceleného životopisu Mohameda,
napísaného niekedy okolo roku 800. Veľká časť ich diela je usporiadaná
v jasnom chronologickom poradí. Toto poradie akademikov až donedávna
uchvacovalo, lebo vyzeralo autenticky: životopisci uviedli záznamy
o Mohamedových činoch a mieste pobytu, mesiac čo mesiac. Lenže táto štruktúra
je zvláštna. Kánonický životopis a Korán nás uisťujú, že starovekí Arabi počítali
čas v slnečných rokoch pozostávajúcich z dvanástich lunárnych mesiacov, ku
ktorým sa v prípade potreby pridával priestupný mesiac. Koránový verš 9:37
tento systém zrušil a nahradil islamským lunárnym kalendárom, aký poznáme dodnes.
Ibn Ishák túto zmenu potvrdzuje. Predpokladá sa, že táto reforma kalendára sa
udiala v marci 632, krátko pred Mohamedovou smrťou.
Posledných dvadsať Mohamedových rokov, čiže desaťročie ako
prorok v Mekke a desaťročie ako bojovník a prorok v Medine, muselo
zahŕňať sedem priestupných mesiacov. Lunárny rok je asi o jedenásť dní kratší
než slnečný rok, takže každé tri slnečné roky sa musel pridať jeden priestupný
mesiac, aby bol lunárny kalendár viac či menej v súlade so slnečným rokom.
Teraz si musíme zodpovedať nasledujúcu otázku: Prečo Ibn Ishák neuvádza ani jediný
čin v Mohamedovom živote počas priestupného mesiaca? Bol Mohamed sedem mesiacov
neaktívny? To je nevysvetliteľné. Je to náznak toho, že príbehy boli
zhromaždené dávno potom, ako ľudia zabudli na priestupné mesiace, čiže ešte neskôr,
než sa zvyčajne domnievame.
Môžeme si predstaviť iné vysvetlenia, ale žiadne z nich
nevylepší prestíž Mohamedovho kánonického životopisu. Môže byť koránový verš
9:37 zle pochopenou narážkou na koniec kapitoly 6 v apokryfnej Knihe jubileí?
(Pozri R.H. Charles, The Apocrypha and Pseudoepigraha of the Old Testament, Oxford
1913 a dotlač.; str. 22-23). Môže byť celý príbeh o údajnej reforme
kalendára len pokusom vysvetliť záhadný verš 9:37 a vytvoriť preň
historický kontext? Ak áno, aká veľká časť kánonického životopisu sa taktiež
nezakladá na historickej pamäti, akokoľvek vágnej, ale je výlučne produktom
výkladu? Verš 9:37 je v tejto súvislosti dôležitý, lebo je ťažké si
predstaviť, že nie je zle pochopenou adaptáciou konca Knihy jubileí, kapitoly
6.
Duchovná moc cirkví sa zmenšila, keď historická kritika
Biblie presvedčila verejnosť o tom, že, slovami Gershwina Porgyho
a Bessa, „to tak nevyhnutne nemuselo byť“. Mohlo by sa niečo podobné stať
islamskému svetu, keby sme lepšie preskúmali a spoznali skutočnú povahu Mohamedovho
kánonického životopisu? V každom prípade, vnútorné dôkazy už naznačujú, že
kánonická verzia ranej histórie islamu je ako história neudržateľná. Preto je morálnou
a intelektuálnou povinnosťou robiť výskum podobný Luxenbergovmu,
Ohligovmu, Poppovmu, Puinovmu a im podobným.
Ako všetci viete, veľa sa toho povedalo o Luxenbergovom
preklade koránových veršov 44:54 a 52:20, zaqqagnáhum, čo sa zvyčajne prekladá
ako „oženíme ich“. Luxenberg navrhuje, že text by sme mali čítať ako rawwahnáhum,
„dáme im odpočinok“, čo sa úplne perfektne hodí pre zosnulých ľudí, dokonca
oveľa viac než poskytnutie zástupu panien. Tak či onak, Luxenbergov preklad odmietli
mnohí všeobecne uznávaní kolegovia, ktorí si očividne neuvedomujú, že rawwaha
vo význame „dať odpočinok“ sa bežne vyskytuje medzi starovekými arabskými nápismi.
(Pozri Enno Littmann, ‘Thamud und Safa’, v: Abhandlungen für die Kunde des
Morgenlandes, Band 25, Nr. 1, 1940. Dotlač Kraus, Nendeln (Lichtenštajnsko)
1966. [Pozri index na s. 161, pod heslom רוח, r-w-H]. W.G. Oxtoby, Some
Inscriptions of the Safaitic Bedouin, New Haven 1968, s. 52-53. Corpus
Inscriptionum Semiticarum: Pars Quinta Inscriptiones Saracenicas Continens,
Paris 1950, xvi + 656 a nasledujúce strany; nápis 4956: s. 607; 2718: s. 355).
Staroveké náhrobné nápisy v oblasti súčasného Jordánska obsahujú
„rawwahahu Alláh“ v zmysle „requiescat in pace“, „odpočívaj v pokoji“, alebo
skôr „Dona eis requiem“, „Daj mu odpočinok“. Redaktori Koránu boli možno
motivovaní zmeniť ر وح, „rawwaha“, „daj mu odpočinok“, na زوج, „oženíme ho“, na
základe verša 22:30 v Matúšovi: „Pri vzkriesení sa ľudia neženia, ani nevydávajú,
ale sú ako anjeli v nebi.“ Nový zákon káže, že mŕtvi sa neženia, preto redaktori
Koránu vložili do Koránu kázanie, že sa ženia, na čo im stačilo pridať dve
bodky, čím vykonali islamský príkaz chálifúhum, „byť iní ako oni“.
Ťažko si predstaviť, že redaktori Koránu nepoznali
štandardnú formu výrazu „odpočívaj v pokoji“, pokiaľ sa v ich dobe táto fráza
objavovala na náhrobných nápisoch. Mohlo by to byť tak, že účelovo zmenili
text? Ak áno, možno existujú podobné príklady, a preto je legitímne
špekulovať nad tým, či by to pomohlo vysvetliť moslimskú posadnutosť tahrífom,
údajným židovsko-kresťanským skomolením textu Biblie.
Vyžiada si to solídny nemecký výskum podobný tomu z devätnásteho
storočia, aby sme určili, ktoré nápady sú idiotské a nepodložené, ktoré
podozrenia môžeme rozptýliť a ignorovať a ktoré obstoja. A tu máme
problém: materiál, s ktorým by sme mali pracovať, je zriedkavý, alebo sa
ťažko hľadá a vysvetľuje. Mnohí z našich vážených kolegov sa budú zdráhať
pridať k takým výskumným projektom kvôli komplexnostiam, ktoré to prináša
– alebo z úcty k islamu a moslimom. Týmto kolegom môžem povedať len: rawwahakum
Alláh, „odpočívajte v pokoji“.
Prevzaté z http://www.arabistjansen.nl/Arabist/Otzenhausen14.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára