Jazyk Koránu

Robert M. Kerr

Keď sa pozrieme na neskoro starovekú Syro-Palestínu a Arábiu začiatkom siedmeho storočia, na dobu, kedy mal vzniknúť islam, uvidíme zaujímavú, no komplexnú mozaiku kultúr a jazykov. Z lingvistického hľadiska sa hovorilo a písalo rôznymi jazykmi. Tu narážame na bežné a dlho pretrvávajúce mylné presvedčenie, že Arabi boli pred vznikom islamu prevažne negramotní. Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy. Zhruba povedané, Arábia bola v staroveku rozdelená na tri geografické oblasti: Arabia Felix, Deserta a Petraea.

V juhozápadnom rohu (približne dnešný Jemen) sa nachádzala Arabia Felix, teda „Šťastná Arábia“, kde sa hovorilo rôznymi juhoarabskými semitskými jazykmi, z ktorých najdôležitejším bola sabejčina, zapisovaná v semitskom písme, čo sa oddelilo od sýrsko-palestínskej abecednej tradície počas doby bronzovej. Staroveký Jemen bol významným hráčom v obchode s korením a kadidlom (neskôr tiež s hodvábom), ktorý mu prinášal značné bohatstvo.

Na sever, na území viac či menej zodpovedajúcom dnešnej Saudskej Arábii, sa nachádzala staroveká Arabia Deserta, „Opustená Arábia“, domov Mekky a Mediny, oblasť riedko osídlená kočovnými kmeňmi a rôznymi oázami, často karavanserailmi pre diaľkový obchod. Dobové miestne jazyky sa v súčasnosti označujú ako staroveké severoarabské: sú to súvisiace semitské (oázové) nárečia, ktoré však nie sú priamymi predchodcami klasickej arabčiny. Nápisy v týchto jazykoch či nárečiach sú doložené zhruba od šiesteho storočia pred Kristom po šieste storočie po Kristovi po celej oblasti, až po severné hašemitské kráľovstvo na území Jordánska. Písomná kultúra Arabia Deserta si vypožičala z juhu – používali obmeny starovekého (epigrafického) juhoarabského písma.

Rozloženie arabských abecied:

oranžové pásmo - písmo použité v Koráne

zelené pásmo - juhoarabský písomný systém

Ďalej na sever, v geografickej oblasti Syro-Palestíny (zahrňujúcej egyptský Sinaj, Izrael, Jordánsko, Libanon, Sýriu, juhovýchodné Turecko a severozápadný Irak) bola Arabia Petraea, čiže Provincia Arabia, rímska hraničná provincia s hlavným mestom Petra. Táto oblasť bola vystavená grécko-rímskej kultúre takmer tisíc rokov. Hlavnými písanými jazykmi boli gréčtina a rôzne aramejské nárečia, z ktorých najdôležitejším bola sýrčina. Navyše, veľká časť populácie tohto regiónu (na rozdiel od Arabia Deserta) prestúpila na nejakú formu kresťanstva (ktoré zďaleka nebolo homogénnym, monolitickým systémom viery). Je dôležité uviesť, že hoci sa aramejské a grécky texty z Arabia Petraea často prisudzujú Nabatejcom, Palmýrčanom a iným národom, ktoré v skutočnosti neboli ani aramejské, ani grécke, ich mená a občasné náhodné slová v nápisoch dokazujú, že to boli etnickí Arabi. Je to podobná situácia ako v stredovekej západnej Európe, kde bola písaným jazykom latinčina, zatiaľ čo hovorené jazyky (ľudové jazyky) boli predchodcami dnešných hovorených jazykov.

Stručne zhrnuté, arabčina (najmä v súvislosti s hlavným rozpoznávacím prvkom, určitým členom al-) a písmo z Arabia Petraea sú predchodcami klasického arabského písma a jazyka. V predislamských časoch sa južne od súčasného Jordánska iba sotva vyskytovali texty v aramejskom písme a neskôr sa vyskytovali iba na samom kraji severozápadnom rohu súčasnej Saudskej Arábie. V Arabia Felix a Deserta sa používali iné písma a jazyky. Práve v Arabia Petraea nachádzame občasné arabské texty v aramejskom písme a dokonca aj arabčinu napísanú gréckymi písmenami. Úryvok žalmu 78 zo šiesteho alebo siedmeho storočia, nájdený v umajjovskej „mešite“ v Damasku, dokazuje, ako blízko mala táto arabčina ku jazyku, z ktorého sa neskôr utvorila klasická arabčina (napr. imala). Predchodcom klasickej arabčiny sa teda hovorilo v Sýrii, nie v Hidžáze.

V súčasnosti máme dva nezávislé zdroje dobových dôkazov – oblastnú lingvistiku a rozloženie písma – aby sme dokázali, že jazyk Koránu sa musí zakladať na sýrsko-palestínskom arabsko-semitskom nárečí a že používané písmo sa v tom období nepoužívalo v Mekke a Medine, ale v Arabia Petraea. Ak Korán skutočne vznikol v Hidžáze, očakávali by sme, že bude v inom (starovekom severoarabskom) semitskom jazyku a napísaný iným písmom. Ale nie je to tak. Tradičný príbeh o pôvode Koránu nie je podporený dôkazmi.

Komparatívna tabuľka semitských písiem

Fonetický inventár a grafémy

Kľúč:

1. klasická arabčina

2. zrekonštruovaný fonetický inventár proto-semitčiny

3. aramejčina (sýrčina)

4. klasická hebrejčina (len pre účely porovnania)

5. klasická etiópčina

6. staroveká juhoarabčina (sabejčina)

7. staroveká severoarabčina (thamúdčina; jej podoby sa dosť odlišujú)

8. ugaritčina (len pre účely porovnania)

Červená – fonémy stratené v aramejčine, arabské náhrady najbližšie ku fonetickému ekvivalentu s diakritikou

Žltá – forma spojená kvôli písaným písmenám

Čierna – už neexistujúce fonémy

Zvláštnou vecou na arabskom písme, ktoré dnes poznáme, je jeho mnohoznačnosť – potrebuje diakritické body (i'džam), aby sme rozlíšili inak rovnaké konsonantné znaky (rasm). Napríklad, arabský piktogram ں sa dá čítať ako b (ب), t (ت), th (ث), n (ث) a v prostrednej polohe ako y (ی). Arabské písmo preto rozlišuje osemnásť piktogramov odlišujúcich sa diakritikou, čím vzniká dvadsaťosem foném. Táto mnohoznačnosť čiastočne nie je podmienená foneticky; je daná narušením rôznych tvarov pri písaní (napr. b, n, stredový y). V iných prípadoch je daná tým, že aramejská abeceda skladajúca sa z dvadsiatich dvoch písmen bola neskôr doplnená, čím vznikli dodatočné arabské fonémy (čiže zvuky, ktoré sa z aramejčiny stratili, ale prežili v arabčine), a to tak, že najbližšiu fonetickú aproximantnú spoluhlásku doplnili o diakritickú bodku. To nám, spolu s vypožičanými aramejskými ortografickými zvykmi (ako je tá' marbúta na označenie ženskej koncovky, alif otiosum atď.) nepochybne dokazuje, že arabské písmo sa vyvinulo z dlhej tradície písma aramejského, a preto mohlo vzniknúť len v oblasti, kde boli Arabi dlho vystavení aramejskej písomnej kultúre. Jediným miestom, kde sa to mohlo stať, je Arabia Petraea. Keby Korán skutočne vznikol v Mekke a Medine, tak (okrem toho, že by bol napísaný v odlišnom semitskom jazyku) by bol zložený v juhoarabskom písme, ktoré jednoznačne odlišuje každú z dvadsiatich ôsmych arabských foném a ktoré by v tom čase už mali v Hidžáze dvestoročnú tradíciu. Ak toto ideálne písmo nebolo použité, znamená to, že ho pisatelia Koránu nepoznali.

Skutočnosť, že písmo aj jazyk Koránu poukazujú na starovekú Arabia Petraea na území Syro-Palestíny a nie Arabia Deserta, podporuje aj ten fakt, že slovná zásoba Koránu si do veľkej miery vypožičala z aramejčiny, najmä sýrčiny, liturgického jazyka miestnych cirkví. Netreba ani hovoriť, že sémantika technickej náboženskej slovnej zásoby Koránu, výslovnosť mien biblických postáv a často nenápadné biblické narážky predpokladajú dôvernú znalosť biblickej literatúry v jej sýrsko-aramejskej tradícii. V siedmom storočí bola Syro-Palestína silno pokresťančená. Hoci existujú určité dôkazy o kresťanstve a judaizme v „šťastnej“ a „opustenej“ Arábii počas tohto obdobia, nezdá sa, že by sa jednalo o kritickú masu nutnú na vytvorenie nového náboženstva. Navyše, teologické, doktrinálne kontroverzie, čo podnietili „kacírstva“ prenikajúce spoločnosťou neskorého staroveku, sa mimo Rímskej ríše prevažne nevyskytovali. Všetky dobové epigrafické, literárne a lingvistické dôkazy preto ukazujú na to, že islam je výtvorom Arabov žijúcich v Syro-Palestíne.

Toto tvrdenie je v ostrom rozpore s tradičným naratívom bleskovej vojny z Hidžázu do Syro-Palestíny. Táto udalosť znepokojuje súčasných archeológov. Jednoducho neexistujú archeologické nálezy podporujúce rýchlu, násilnú a zničujúcu inváziu do Syro-Palestíny známu z tradičných islamských zdrojov. Vykopávky namiesto toho odhaľujú nepretržité obývanie a kultúru: spomínané obdobie je, z archeologického hľadiska, celkom bez zvláštnych udalostí a konzervatívne. Veľké kultúrne zmeny v keramike a podobne (ako je zavedenie glazúrovaných predmetov) sa objavujú až vo ôsmom storočí. Jednalo sa o neprerušené osídlenie od umajjovského obdobia (kedy mozaika ako umelecká forma dosiahla svoj vrchol) až do abbásovských čias. Aj potom bola zmena skôr postupná než náhla. Keď už ku zmene došlo, spočívala v tendencii ku menším usadlostiam na vidieku, ktoré boli uprednostňované pred mestami. Z archeologického uhla pohľadu je teda arabské či moslimské podrobenie Syro-Palestíny neviditeľné. A to preto, že Arabi v tej oblasti už žili, ako dokazuje ich jazyk. Napokon, archeológia, epigrafia a lingvistika sú silným argumentom proti hidžázskemu pôvodu Koránu. Ten mohol vzniknúť len v helénskej Syro-Palestíne.

Prevzaté z https://www.tingismagazine.com/articles/the-language-of-the-koran/