Anouar Majid
Pred pár mesiacmi som sa ponoril do čítania, ktoré by som
sebe a mojim učiteľom v Tangieri (Maroko) želal na strednej škole,
kde som sa učil filozofiu a islamské štúdiá. Je to pomalé – veľmi pomalé –
čítanie, čo vás neustále drží v napätí a pri plnom vedomí. Je to archeologické
a historické dielo plné takých rozsiahlych vedomostí, že čitateľ sa musí
veľmi snažiť, aby si udržal prehľad o všetkých kultúrach, jazykoch, dátumoch a menách.
Len výskum takéhoto rozsahu sa však môže zamerať na srdce obrovských mýtov –
mýtov takých mocných a trvalých, že ich generácie po stáročia považovali za
skutočnosť a miliardy ľudí v ne aj naďalej veria.
Rozhodol som sa venovať trochu času práci profesorky
Patricie Croneovej, lebo jej meno sa v literatúre, ktorú som
v posledných pár rokoch čítal, objavovalo čoraz častejšie, či už jej autormi
boli akademici s rovnakým všeobecným názorom alebo nie. Pomyslel som si,
že je čas na osobnú skúsenosť s Croneovej tézou. Preto som si bez
konkrétneho poradia a narýchlo prečítal knihy Božia vláda: Vláda
a islam (2004); Mekkský obchod a vzostup islamu (prvý krát vydanú
v roku 1987); Otroci na koňoch (1980) a Hagarizmus: Vznik islamského
sveta, napísanú spolu s Michaelom Cookom v roku 1977, kedy spôsobila búrku
v zasvätených akademických kruhoch. Hoci od vydania tejto knihy možno
zmenila názor, Hagarizmus a Mekkský obchod úplne prevrátili základy toho, čo
sme považovali za moslimskú históriu. Tak ako iní autori, napríklad Arthur Jeffery,
John Wansbrough a v nedávnejšej minulosti Fred Donner a Tom Holland, aj
ona dokazuje, hoci inak ako oni, že to, čo sa moslimovia a nemoslimovia
učia v škole o islame, nie sú fakty o tom, čo sa stalo, ale
literárne kompozície, ktorých cieľom bolo vytvoriť nové náboženstvo so svojou
vlastnou legitimizujúcou mytológiou.
Zrod náboženstva
Moslimovia veria, že ich prorok Mohamed, žijúci
v rokoch 570 až 632, je najlepším človekom, aký sa kedy na svete narodil, a
že si ho vyvolil boh, aby šíril jeho posledné a večné posolstvo, zachované na
nebeskej doske, teda Koráne. Mohamed, človek skromného pôvodu pochádzajúci
z Mekky – rušnej križovatky v karavánovom obchode – a povestný
svojou úprimnosťou a múdrosťou, sa oženil so svojou staršou šéfkou
Chadídžou, vo veku 40 rokov dostal v miestnej jaskyni prostredníctvom
archanjela Gabriela božie posolstvo, ušiel zo svojho rodného mesta
a presťahoval sa do Jathríbu (následne známeho ako Medina), kde sa jeho
prenasledovanie zhoršilo, a neskôr sa vrátil do Mekky ako víťazný
moslimský dobyvateľ. V čase svojej smrti mal za sebou niekoľko sobášov a väčšina
Arábie bola obrátená na islam. Zanedlho jeho stúpenci, známi ako moslimovia, rozpútali
sériu výbojov (v islamskej apologetike zľahčovaných ako futúhát) a behom
storočia sa dostali až do Francúzska, čím z Úrodného polmesiaca, severnej Afriky
a Pyrenejského polostrova urobili moslimské územia.
Keď tradičný príbeh vzostupu islamu považujeme za bernú
mincu, je to bez pochyby jedna z najohromujúcejších udalostí v histórii civilizácií.
Problémom však je, že pri skúmaní pomocou základnej historickej metódy tento príbeh
neobstojí. Prakticky všetky známe fakty o islame pochádzajú zo záznamov
napísaných vo 8. a 9. storočí, čiže najmenej 150 rokov po prorokovej smrti
v roku 632.
Písomné záznamy o histórii islamu sa začínajú objavovať
až koncom Umajjovského, poprípade začiatkom Abbásovského obdobia. Predtým sa
tradície prenášali väčšinou ústne, čo znamenalo, že „verné zachovanie“ danej
tradície bolo prakticky nemožné. Všimnúť si to môžeme v najstarších Mohamedových
životopisoch. Prvý známy záznam o prorokových vojnách a činoch
napísal učenec (álim) Ibn Ishák, má názov Sírat Rasúl Alláh, skrátene len Síra,
a nejedná sa o súvislý historický naratív, ale o súbor „izolovaných
výrokov, krátkych záznamov o činoch rôznych ľudí, stručných zmienkach
o historických udalostiach a podobne.“
V tom čase bol život Mohameda súčasťou niečoho, čomu sa
hovorilo ilm al-maghází (doslova veda o výbojoch) a čo bolo prevažne neznáme,
až kým nevznikol veľký korpus o prorokovi. Ibn Hišám rozšíril Síru od Ibn
Isháka o nový materiál a odstránil z nej niektoré časti. Na
tomto procese je zaujímavé, že nespočíval v zachovaní minulosti, ale v skutočnosti
v jej zničení, lebo hlavným záujmom bolo založiť nové náboženstvo, ktoré by
dávalo zmysel autorovým súčasníkom. Zostali len roztrúsené čriepky minulosti; tie
sa presunuli do kánonických hadísov (skutkov a výrokov proroka Mohameda zaznamenaných
reťazcom svedkov), rýchlo sa uzatvorili a naveky zapečatili. Práve
z tohto dôvodu si mnohí myslia, že islam skutočne vznikol až v 9. a nie
7. storočí. Tým chcem povedať, že islam nadobudol svoju charakteristickú
identitu asi 200 rokov po prorokovej smrti – za predpokladu, že prorok, ako ho
poznáme, naozaj existoval.
Na neskorších moslimských záznamoch je skoro až šokujúce, že
sa takmer vôbec nezmieňujú o susedných civilizáciách s ich bohatými
a komplexnými tradíciami. Príslušníci týchto civilizácií sa objavujú len
ako neznámi nasara (kresťania). Na druhej strane, národy strednej Ázie, krajiny
Turcov a Mongolov, sú opísané ako „zaniknuté národy“ (umam chalija). Cieľom
bolo vzbudiť dojem, že islam je ahistorická udalosť a božský zásah, ktorý
sa zjavil úplne celý v Arabskej púšti. „Islamská civilizácia“, hovorí Croenová,
„je tou jedinou na svete, ktorá sa zrodila v mysli jediného muža.“ Je to
postoj, ktorému musíme slepo veriť, lebo ho nemáme s čím porovnať, pokiaľ nenahliadneme
do nemoslimských zdrojov – gréckych, arménskych, aramejských, sýrskych a koptských.
Islam svojich veriacich nežiada veriť v to, čo Mohamed
povedal (čo si nemáme ako overiť), ale v to, o čom pisári vo 8., 9. a aj
i 10. storočí, väčšinou v Iraku, rozhodli, že je islam. Práve v tom období
boli všetky kánony viery – hadísy, fiqh (právna veda), rôzne moslimské školy
(madhahib), šaría (sväté právo) a aj Korán – dokončené a zverené budúcim generáciám.
Od doby Mohamedovej prorockej kariéry až po toto obdobie prevláda znepokojujúce
ticho. Udalosť takého rozsahu, akou je vzostup islamu, mala zanechať silné
ozveny všade v civilizovanom svete. Napokon, nejaké informácie
o islame by sme mali nájsť v nemoslimských zdrojoch, keďže Arábia
bola na okrajoch dvoch starovekých civilizácií – rímskej (v Sýrii)
a perzskej (v Iraku a Iráne).
Žiaľ, ukazuje sa, že na podporu neskoršej moslimskej verzie raného
islamu máme hrozne málo dokumentácie. Všetky informácie, čo môžeme zhromaždiť z kresťanských
a židovských záznamov zo 7. a 8. storočia, prezentujú odlišný obraz oproti
štandardnej histórii islamu. Na tomto mieste sa nebudeme týmito detailmi zaoberať,
ale chcem poskladať dokopy – akokoľvek zjednodušujúco – prelomové dielo Croneovej
a jej spolupracovníkov, aby som predložil veľmi základnú teóriu
o tom, čo sa mohlo stať počas tých zmiznutých desaťročí (nazvime ich
al-ukud al-chalíja). Pokúsim sa, aby nasledovná rekonštrukcia islamu bola čo
najbližšie ku Croneovej téze, vysvetlenej vo vyššie uvedených knihách.
Ako všetci vieme, islam sa veľmi podobá svojim židovským
a kresťanským predkom, lebo obe náboženstvá sa v Sýrii a Arábii v 7.
storočí, kedy mal Mohamed dostať svoje zjavenie, už dávno nachádzali. Židia
utiekli pred prenasledovaním cisára Héraklia a v snahe znovu získať svoju
krajinu v Jeruzaleme naverbovali Arabov. Izmaeliti a Židia, dve skupiny
nepriateľské voči predstave svätej trojice a oháňajúce sa predstavou spoločného
predka, Abraháma, začali ako spojenci počas hidžri (úteku) do Svätej zeme,
považovanej za miesto narodenia hagarénov – potomkov Hagar, Abrahámovej
konkubíny a matky Izmaela. V dobových gréckych dokumentoch sú
izmaelitskí dobyvatelia opisovaní ako „Magaritai“ a v sýrskych
dokumentoch ako „Mahgre“ alebo „Mahgraje“, čo znamená muhadžirún. Z tohto
dôvodu si akademici ako semitista Robert
Kerr myslia, že hidžra nemusí byť narážkou na skutočnú fyzickú migráciu na
sever – cieľom arabských imigrantov bola Palestína, nie Medina. Arabskí
izmaeliti podnikli hidžru do Zeme zasľúbenej, nie do vzdialeného, prašného
mesta zvaného Jathríb.
Po dobytí Palestíny si hagaréni (iné označenie pre
izmaelitov – pozn. prekl.) museli poradiť s rôznorodejšou populáciou a snažili
sa dištancovať od svojich niekdajších chránencov, Židov. To nebolo ťažké. Ako spasiteľa
prijali Ježiša, hoci symbol kríža odmietli. Maronitská kronika dosvedčuje, že umajjovský
kalif Mu'ávija sa po príchode do Jeruzalema v roku 659 modlil na kresťanských
miestach. V tomto rýchlo sa meniacom prostredí hagaréni rozpracovali svoj
pôvod, povýšili Abraháma do postavenia proroka, dali mu vlastnú posvätnú knihu
(suhuf Ibráhím) a prisúdili mu výstavu kaaby v Mekke. Moslimovia
použili staršie označenie pre pohana – haníf – a preložili ho ako nasledovník
Abraháma.
Islam, zakladajúci sa na arabskej identite, sa vyvinul
najprv v grécky hovoriacej byzantskej Sýrii, provincii Rímskej ríše. Práve
v Sýrii kalif Mu'ávija zhromaždil mu'allakát, klasickú zbierku
predislamskej arabskej poézie a práve v Sýrii a Iraku velebil
Abú Tammám, učenec z abbásovského obdobia, arabskú minulosť. Predchodcovia
ulamá definovali boží zákon ako hakk al-arab (pravda Arabov) a svoj jazyk opísali
ako lisán al-arab. V čase, keď umajjovský kalif Abd al-Málik postavil
Skalný dóm na miestne zničeného židovského chrámu vo svätom meste Jeruzalem, aby
ukázal nadradenosť svojho náboženstva, sa začalo objavovať „niečo zreteľne islamské“.
„Zápletky helénskych drám, témy helénskych noviel, kúsky a čriepky gréckeho
myslenia, maličkosti rímskeho práva (boli) vytrhnuté z ich pôvodného
kontextu, aby poskytli materiál pre arabský systém viery. V každom prípade,
Arabi dodali štruktúry a Sýrčania im vďačne pomohli svojimi tehlami.“
Moslimské zákony však vznikli neskôr, v Iraku, „centre rabínskeho
judaizmu.“ Presne tu bola namáhavo vypracovaná právna tradícia, ktorá podporila
a zarámovala základy tohto nového náboženstva do pevných, neotrasiteľných hradieb.
Islam mal nevypočítateľný vplyv na región. Arabi vtrhli na
Stredný východ, ktorý bol kultúrne grécky a nábožensky židovský
(kresťanstvo je judaizmus zbavený svojej výlučnej etnicity), no ako sme videli
vyššie, odmietli miestne kultúry a ukázali svoju vlastnú, pochádzajúcu z Arabskej
púšte. Židovsko-arabské spojenectvo fungovalo preto, lebo Židia videli svojich
utláčateľov porazených, no Arabi boli príliš ambiciózni, aby sa jednoducho zmierili
s náboženstvom iného národa. Chceli mať svoje vlastné. Nestratili sa v starovekej
kultúrnej tradícii regiónu, ani ju úplne nezlikvidovali; oni len vykúzlili novú
civilizáciu z jej starovekých prvkov kombináciou svojej vojenskej sily a židovských
zásad, pričom do popredia dali Izmaela a Mohameda namiesto Izraela
a Mojžiša, no ponechali si predstavu žiarlivého boha (Alláh ako Jahve).
V Iraku si politický štýl Sásánovcov privlastnili bez
veľkých ťažkostí, ale základ rímskeho občianskeho práva používaný nestoriánskou
cirkvou nahradili svätým právom. Grécku filozofiu zavrhli ako cudziu a v súlade
s tým bola „pranierovaná ako tradícia taká nezvyčajná, že mená najslávnejších
ľudí boli nevysloviteľnou hatlaninou na jazykoch pravých veriacich;
a naopak, nemohla očakávať žiadnu toleranciu, ku ktorej mohla vyzývať poézia
pohanskej Arábie, lebo napriek všetkým nenáboženským fatalizmom bola arabská.“
Islam hľadal svoje nedotknuté dedičstvo v pohanskej
poézii Arabskej púšte, nie v bohatých polyteistických tradíciách gréckej
filozofie! „Vedy starovekých národov boli postupne zredukované na niečo ako
intelektuálnu pornografiu,“ píšu Croneová a Cook, „a elita, ktorá ich pestovala,
do obťažovanej a pochybnej subkultúry.“ Rímske právo – známe ako kanun –
a grécka filozofia – známa ako falsafa – boli zbavené svojej podstaty
a predefinované tak, aby zapadali do arabského, islamského systému. Táto
arabská paradigma sa ironicky stala základným kameňom globálnej civilizácie,
keď nearabskí konvertiti na islam, šu'úbiovia a mawálí, protestovali proti
arabskej etnocentrickej hegemónii a pretvorili arabské pohanské dedičstvo
na kultúrny základ všetkých moslimov. Len zopár výdobytkov prevzatých
z cudziny, ako mystika, umenie, medicína a exaktné vedy, mohlo vďaka ulamá
fungovať bez zásahov napriek svojmu cudziemu pôvodu.
Moslimom záležalo najviac na Arábii ako mieste pôvodu
proroka – všetko, čo ležalo mimo nej, bolo pre nich nepodstatné. „Pre barbarov,
ktorí dobyli najstaršie a najuznávanejšie centrá ľudskej civilizácie,“
píšu Croneová a Cook, „je to husársky kúsok, čo nemá v histórii
obdobu; ale rovnako by osud civilizácie v islame mohol byť len mimoriadne
nešťastný. V krajnom prípade to bolo spojenie židovského významu so silou
arabských výbojov na jednej strane a extrémne kultúrne odcudzenie Sýrčanov
na strane druhej, čo určilo, prečo a čím islamská civilizácia musela byť.“
Ak bola neústupčivosť hagarizmu so svojím arabským
etnocentrizmom pre zoroastrizmus pustošivá, islam v uväznila
v napätej situácii, ktorá sa nikdy úplne nevyriešila. Tým, že si hagaréni vybrali
pre vznik islamu etnicky výlučné, no kultúrne obmedzené prostredie, privilegovali
arabský pôvod a kmeňový systém na úkor svetoobčianskeho názoru usadlých
civilizácií. Iste, Korán obsahuje zopár veršov kážucich rovnosť zbožných
veriacich bez ohľadu na ich rasu a etnicitu, ale prorok tiež vyjadril
svoju lásku k Arabom slovami, „ak nenávidíte Arabov, nenávidíte aj mňa,“ čo
je niečo, čo by Ježiš nikdy nepovedal. Arabčina bola vlastne povýšená na večný
jazyk. Aj Adam v raji údajne hovoril po arabsky.
Kvôli tejto a iným napätým situáciám zostala politická predstavivosť
islamu „sústredená na púšť“. Islamská džáhilíjja (predislamské obdobie) bola
svetom poézie a prorokov hovoriacich arabsky, nie mysliacich filozofov vyjadrujúcich
sa v gréčtine, jazyku sýrskej elity. Pre svojho Alláha si zvolili židovskú predstavu
osobného (a žiarlivého) boha, nie gréckej záľuby v špekulovaní a „neosobných
predstavách“. Kresťanstvo sa snažilo nachádzať kompromisy a vyhýbať sa
extrémom oboch, ale moslimský Alláh sa jednoducho vzdialil, čím unikol fyzickému
prístupu pohanov či skúmaniu filozofov. Len nevzdelaní proroci nám mohli
povedať, aký je. „Hagarizmus neskončil ani ako jedna vec, ani pohodlne pevný,
ani pohodlne rozptýlený. Nebol to len starovek, ktorý trpel, keď bol prastarý
obsah vrhnutý do hagarénskej podoby; osud hagarizmu v islamskej civilizácii
bol svojím spôsobom rovnako nešťastný.“
Božia vláda
Croneovej výskum je dôležitý aj vtedy, ak berieme oficiálnu
moslimskú verziu histórie za bernú mincu. Celkom určite mohol informovať a vyviesť
z omylu moslimov, ktorí zápasili so správnym politickým smerovaním po Arabskej
jari. Množstvo moslimov si v súčasnosti myslí, že islam je riešením na
krízu svojej krajiny, a preto vyzývajú na nejakú formu islamskej vlády. Ale
aké modely majú na mysli? Aké teórie zanechali pôvodcovia islamu ako sprievodcu
moderným islamským politickým zriadením a kultúrou slobody?
Nanešťastie, islamská politická literatúra nemá dnešnému moslimovi
v Casablance či Káhire veľmi čo ponúknuť. V prvých storočiach islamu
sa dobrá vláda chápala ako vláda snažiaca sa žiť v súlade s božími príkazmi
a predpismi v Koráne, poprípade i v hadísoch. Islam už od svojho začiatku neoddeľuje
náboženské zvyky od politického života, keďže to bol prorok Mohamed, kto spojil
bojujúce arabské kmene do superkmeňa veriacich, zvaného umma, ľudu zjednoteného
vierou a výbojmi v mene božej vlády.
Mohamedovo prorocké poslanie sa zakladá na predstave obnovy
božieho poriadku. Podľa islamu je svet hriešny, preto boh zoslal ľudí, ktorí
varujú (nabíovia alebo anbija'a) a nositeľov nových náboženstiev (rusúl), aby
spurným ľuďom pripomenuli skutočnú cestu božiu. Podľa odhadu Croneovej
a Hindsa musel boh poslať asi 124 000 nabíov a len asi 315 rusúl
(singulár rasúl), posledným z ktorých je prorok Mohamed. Neexistuje totiž alternatíva
voči božej vláda – buď ona alebo anarchia. Človek musí poslúchať boha, inak prepadne
hriechu (ma'sija). Výber je prísny, ale jasný.
Boh vysiela poslov, aby ho zastupovali
na tomto svete. Podľa moslimskej literatúry bolo teda prvému človeku, Adamovi, zverené
vedenie, imáma, a bol božím zástupcom na zemi (chalífátu alláh fí ardíh). Súčasťou
procesu obnovy dobrej vlády je často násilie. Prorok Mohamed viedol vojny, aby obrátil
Arabov na božie náboženstvo a zhromaždil ich v jeho mene. Na rozdiel
od kresťanstva, ktoré sa objavilo v etablovanej ríši a pomaly sa v ňom
rozrastalo, islam nikdy neuvažoval o odluke náboženstva a politiky – oboje
bolo súčasťou rovnakého božieho poslania. To bol na Strednom východe celkom
nový poriadok, lebo staršie civilizácie, ako Rím a Perzia, nemali také
prísne očakávania. Mohamed bol fakticky nový Mojžiš, pričom samotný Mojžiš bol
v Koráne len „paradigmatickým prorokom“.
Po Mohamedovej smrti boli semená občianskej
vojny kvôli politickému následníctvu už zasiate. Druhý kalif po prorokovej smrti,
Umar, si udelil titul amír al-mu'minín, lebo pokračoval v prorokových výbojoch.
V roku 644 ho dobodal otrok. Jeho následníka Utmána, prorokovho svokra, zabili
na základe údajného rodinkárstva Alího (prorokov bratanec) šiiti. Otázka politického
vedenia podnietila občiansku vojnu, kde proti sebe stáli Alího podporovatelia (šiia,
čiže Alího strana) a tí, ktorí verili, že Utmánova vražda bola nezákonná. Podporovatelia
Alího verili, že úloha vedenia moslimov by mala zostať v prorokovej rodine
(ahl al-bajt), zatiaľ čo podporovatelia Utmána, člena mocného Umajjovského
klanu, boli ochotní rozšíriť svoje možnosti, hoci aj oni prisúdili zvláštne
postavenie prorokovej línii. Táto skupina moslimov dávala prednosť komunitnému
konsenzu.
Keďže panovníkom v islame bol
imám, ako pastier vedúci svoj dobytok (ra'ijja) ku spáse, Umajjovci, ktorí
získali moc od Alího, nemohli odolať pokušeniu opísať panovníka ako najlepšieho
žijúceho (chajr annas alebo al-afdhal) a božieho zástupcu na zemi
(chalífátu alláh ala ardih), mahdího (spasiteľa), ktorého treba poslúchať (ta'a).
Umajjovci zaviedli dynastické nástupníctvo (hoci možnosťou zostali aj voľby na
základe vymenovania a od panovníka sa očakávalo, že bude Arab z kmeňa
Kurajšovcov). Pretože sa kalif nemohol zúčastniť každej náboženskej udalosti,
každodenným otázkam sa venovali učenci (ulamá), ktorí boli k ľuďom
bližšie. To sa ulamá osvedčilo – z dôvodu, že záležalo len na božích
pravidlách, mali voľnú ruku, aby k tomuto zbožštenému systému každého zaviazali,
vrátane kalifov. Nemalo existovať žiadne právo vytvorené človekom. Kalifát
(chiláfa, čiže následníctvo) Mohameda, nie boha, bol prijateľný a dokonca
najlepší. Na druhej strane mulk, teda kráľovstvo, bolo zlé, lebo viedlo ku
autokracii a sebectvu.
V priebehu desaťročí a stáročí
ulamá rozhodli, že všetka múdrosť sa skončila s prorokom, lebo len on mal
prístup k bohu. Okrem Koránu a hadísov už nemali existovať žiadne ďalšie
posvätné knihy či zdroje poznania. Dynastia, čo ukončila vládu Umajjovcov, teda
Abbásovci, taktiež príbuzní prorokovej rodiny, prijala systém ulamá. Bolo to
počas ich vlády, kedy tradicionalisti (ahl al-hadís wal džama'a) zvíťazili nad racionálnymi
teológmi zvanými mu'tazila. Tradicionalisti si v 9. storočí vymysleli tézu „štyroch
správne vedených kalifov“ v snahe ukončiť fitnu (spoločenský konflikt, poprípade
anarchiu). S možnou výnimkou Umara ibn Abd al-Azíza z Umajjovskej
dynastie nezískal znovu svoje postavenie žiadny panovník (či už kalif, sultán
alebo kráľ). Sunnitskí tradicionalisti akceptovali len kalifa či panovníka z kmeňa
Kurajšovcov, alebo len moslima, keďže podľa svojej kvietistickej filozofie verili,
že tyrania je tak či tak normou a keď oni, učenci, definujú pravidlá správania,
ochránia zbožných moslimov pred záhubou.
Tak ako boli Umajjovci ovplyvnený
byzantskými spôsobmi, Abbásovci boli ovplyvnení kultúrou Peržanov, nie Arabov.
Perzská politická tradícia so svojou pomocnou literatúrou (nassiha)
a závetom (wassija) dávali charakter vládnym zvykom. Bújovci v Iraku (945-1055)
prevzali tituly ako napríklad kráľ kráľov (po perzsky šahanšach alebo po
arabsky málik al-mulúk). Dvorania a občania sa mali v spoločnosti
kráľov správať veľmi opatrne, lebo nikdy nemohli nikomu dôverovať. Kalif sa stal
neprístupnejším, lebo sa riadil zložitými kráľovskými rituálmi, ktoré Croneová
a Hinds opisujú ako „z polovice krutú moc a z polovice divadlo.“
Raná odluka boha a človeka sa vracala späť.
Grécka tradícia a „politická veda“
boli, napodiv, znovu objavené v Iraku, nie v Sýrii či Egypte. Pri
svojom hľadaní vedeckého poznania moslimovia nemohli prehliadnuť Al-Junanijjún (Iónov,
čiže Grékov), ale svoje filozofické hľadanie obmedzili prevažne na Aristotela a
niektoré Platónove diela. Celé filozofické školy, ako predsokratovci, kynici,
stoici, skeptici a iné, boli neznáme, až na rozptýlené výroky ich predstaviteľov.
Učencov, ktorí si filozofiu užívali, trápila hlboká nedôvera voči nej. Nazývali
ju hikma (múdrosť), aby ich nenazvali kacírmi alebo neveriacimi. Veľký filozof
Al-Farábí veril, že filozofia bola pre moslimskú spoločnosť lepšia než náboženstvo,
ale veril tiež, že bežní ľudia nemôžu byť filozofi a musia mať náboženstvo,
čo je degradovaná popularizácia vyšších právd získaných prostredníctvom
filozofie. Al-Farábího „cnostné mesto“ bolo jednoducho mimo dosahu priemerných
ľudí, čo je dôvod, prečo ďalší filozof, Abú Bakr al-Rází, veril, že
organizované náboženstvo je nevyhnutné pre spoločenský poriadok. Šiitski
izmaeliti súhlasili s niektorými Al-Rázího názormi, že funkcia proroka a ani
organizované náboženstvo nie sú potrebné na získanie pravdy. Napokon, ako usudzovali,
ľudia pred potopou sveta poznali boha.
Tak ako všetky národy, aj
moslimovia uvažovali o povahe vlády. Vychádzali z predpokladu, že
ľudská povaha je chybná a skazená a že vláda je nutná na nastolenie mieru
a vytvorenie základov civilizácie. Bolo náboženstvo nevyhnutné pre
založenie vlády? Niektorí ľudia ako Al-Rawandí, Al-Sarachsí a Al-Rází
verili, že stačí rozum, s čím neskôr súhlasil a podporoval aj Ibn Tajmíjja
a Ibn Chaldún. Pre väčšinu ľudí však bolo náboženstvo nutné pre spoločenský
poriadok, najmä preto, že v islame neexistuje romantická predstava
dokonalého predislamského štátu (akú by sme mohli nájsť u Jeana-Jacquesa
Rousseaua a v západnej tradícii celkovo). Práve islam ako forma vlády
má napraviť neúspešný štát. Moslimovia neznalí gréckych demokratických
tradícií, ale celkom dojatí činmi Alexandra Veľkého, usudzovali, že cnostný
štát musí byť zo svojej definície totalitný. Vláda preto musí vynucovať morálku
verejnosti prostredníctvom muhtasibov, niekoho ako trhových inšpektorov a inkvizítorov
v jednom. Vzhľadom k tomu, že Korán prikazuje správne a zakazuje nesprávne
(al amr'ani al ma'aruf wa annahy 'ala munkar), verejné monitorovanie hriešneho
správania, vrátane zastupovania každého moslima na tejto pozícii, tolerovali aj
učenci ako veľký imám Al-Ghazálí. (Americký otec-zakladateľ Thomas Jefferson by
takú politiku považoval za protiklad cnosti, lebo vynucovanie morálky vytvára
pokrytcov, nie zbožných mužov a ženy. Ale také uvažovanie bolo vtedy bežné
a v mnohých častiach moslimského sveta zostalo dodnes.)
Spájanie cnosti s náboženstvom
viedlo ku humorným epizódam, ako keď sa chudobní sťažovali prorokovi na to, ako
to, že bohatí moslimovia majú oboje – dobrý život na zemi a raj po smrti. Niektoré
moslimské komunity, ako zindíkovia, karmati alebo Bratia čistoty, boli
komunistickejší než moslimovia. Niektorí verili, že sloboda bola počiatočnou
podmienkou (al-'asl huwa al-hurrija), ale to znamenalo, že len veriaci si boli
rovní. Mnohí sa starali o zvieratá a boli vegetariáni. Niektorí, ako
filozof a básnik Al-Ma'arri, boli dokonca vegáni.
Oni však boli výnimkou. Ľudia sa v očiach
moslimov rozdelili na veriacich a neveriacich (kuffár). Nemoslimovia sú
súčasťou domu vojny (dar al-harb), ale tí, ktorí prijali božie zjavenia (ľudia
knihy, čiže ahl al-kitáb), dostali bezpečnostné záruky. Učenec Al-Mawardí
udelil moslimom právo žiť v dar al-harb, pokiaľ tam môžu vyznávať svoje
náboženstvo, ale panovala široká zhoda, že džihád v zmysle kitál (boja)
v mene Alláha je veľmi záslužný. Ťahať ľudí v okovách ku spáse je zvláštny
spôsob, ako potešiť boha, ale len zopár ľudí, ako Al-Razí a karmati, tento prístup
odmietlo.
A čo koránový verš, podľa
ktorého v náboženstve niet donútenia (la ihraka fíl dín)? Dal by sa použiť
na rozšírenie náboženskej slobody, lebo nútené konverzie nemajú morálnu
hodnotu. Niektorí tvrdili, že len odpadlíci a neveriaci by mali byť terčom
džihádu. Podľa ostatných je život s odlišnosťami v skutočnosti súčasťou
vlastného morálneho vzdelávania. Aj toto bol menšinový názor. Veľká väčšina, asi
99 percent moslimov, verilo, že ku spáse vedie len islam. S tým súhlasil
aj Ibn Chaldún.
Takéto etické úvahy nepomohli
moslimom položiť základy dobrej vlády. Abbásovci z Iraku zosnovali
revolúciu (dawla) so šiitskymi prvkami a spasiteľskými podtónmi proti
arabocentrickým a údajne skorumpovaným Umajjovcom, ale taktiež nedôverovali
svojmu ľudu. Abbásovci sa z obáv o svoju legitimitu rozhodli, že naverbujú
cudzích otrockých bojovníkov, prevažne Turcov – mamlúkov – aby udržiavali
svojich poddaných na uzde. Od mamlúkov sa očakávalo, že budú jazdiť na koňoch
a bojovať, nie robiť politické rozhodnutia. Táto inštitúcia sa čoskoro
rozšírila do celého moslimského sveta a prežila do novoveku. Politický rád
mamlúkov, v mnohých ohľadoch jedinečný pre islam, sa výrazne odlišoval od
európskeho feudálneho systému so svojimi barónmi, ktorí napriek všetkému
cynizmu, čo mohli prechovávať, boli členmi rovnakého spoločenstva. Tento rád odstránil
vzájomné ústupky charakteristické pre panovníkov a aristokratov
v Európe, lebo si znepriatelil slobodných mužov, základ akéhokoľvek samostatného
štátu. Toto „vylúčenie slobodných mužov zo spoločenstva svedčí o morálnej priepasti
takých rozmerov, že spomedzi veľkých civilizácií sa nachádzala len
v jednej,“ komentuje Croneová.
Inštitúcia mamlúkov bola nastolená
až potom, ako kalifát stratil svoju moc a ako sa ríša, zo všetkých
praktických dôvodov, rozpadla na autonómne regióny. Abbásovskí kalifovia neboli
dobyvatelia či bojovníci. Verbovali šiitskych tajomníkov, ktorí sa takmer vôbec
nevenovali ich vláde. Takže vďaka cudzím mamlúkom a tajomníkom vznikli
podmienky pre intrigy a fragmentáciu. Rozpad Abbásovského štátu dal viac
moci ulamá a viedol ku vzniku nových, odpolitizovaných titulov, ako šarif,
čo bol potomok Alího so spoločenským postavením, ale žiadnym nárokom na
politickú moc. Štát a spoločnosť boli oddelené priepasťou, len chabo premosťovanou
ulamá a miestnymi šľachticmi, ktorí ju na pokyn panovníkov udržiavali mimo
rovnováhy. Pokiaľ si štát plnil základnú funkciu bezpečnosti a ochraňoval
šaríu, zostal takmer úplne nedotknutý. Na rozdiel od iných častí sveta, ako napríklad
Čína, sa predpokladalo, že štáty podliehajú cyklu zrodenia a úpadku, keďže
sila štátu, ako tvrdil Ibn Chaldún vo svojich teóriách, spočíva v jeho kmeňovej
solidarite vypestovanej na okraji civilizácie. Usadlý život sa spájal so
slabošstvom vedúcim k úpadku štátu. „Myšlienka, že prechod k usadlej vláde
by mohol byť prechodom ku lepšej, silnejšej a trvalejšej vláde, mu (Ibn
Chaldúnovi) nikdy nenapadla,“ píše Croneová, „a určite by ho zmiatla mandžuovská
(čínska) a franská história, keby ich poznal... skrátka, Ibn Chaldún videl
cykly z pohľadu z barbarov: máme tu moslimskú fixáciu na kmeňovú
minulosť preformulovanú v sekulárnych pojmoch makrohistórie.“
Sloboda od Arábie?
Na základe najlepšej dostupnej
práce o historických záznamoch je Croneovej metóda jediným spôsobom, ako
zachrániť vznik islamu z temných piesočných búrok zabudnutia a oprášiť
jeho začiatky od nánosov mýtov, fantázie a ideologických spisov
Abbásovských učencov. To, čo prezentuje, môže, no nemusí byť správny výklad
a scenáre vývoja mohli byť veľmi odlišné, ale to najmenej, čo môžeme
povedať o jej práci a práci jej kolegov je, že otvára dvere novým perspektívam
a vyzýva nebojácne mysle, aby preskúmali literárne tradície považované za históriu.
Slobodným ľuďom umožňuje preskúmať, čo sa naozaj stalo v 7. storočí, nie to, o čom
neskoršie generácie rozhodli, že je história a raný islam.
Napokon, či už chceme prijať
oficiálnu verziu moslimskej histórie alebo viac inklinujeme k jej
spochybňovaniu kvôli medzerám, ktoré sa Croneová a jej kolegovia tak dôkladne
snažili premostiť, kultúra momentálne prezývaná islam je výrazom arabskej
ideológie vypracovanej učencami a pisármi v priebehu dvoch alebo
troch storočí. Jazyk, kultúra a zvyky Arábie – skutočné alebo vymyslené –
sa stali základmi nového náboženstva. Či už ich vytvorili Arabi z Hidžázu
alebo z Gazy, Sýrie, poprípade Bagdadu, začiatky boli pevne upevnené
v jednom z najmenej civilizovaných miest na Strednom východe
a jednom z najzaostalejších regiónov v Stredomorí. Do takej kultúry
napokon silno presiakli byzantské a perzské motívy a neskôr aj
európske a americké, ale jadro, mýtus, zostal bezpečne ukrytý v arabskej
divočine a jej zvykoch. Preto sa nám naskytuje neškodný pohľad na bradatých
mužov v rúchu a sandáloch, hovoriacich do mobilných telefónov a cestujúcich
letecky prvou triedou. Preto sa tiež mnohí moslimovia zo vzdialených miest pokúšajú
napodobňovať arabský prízvuk, aby sa cítili trocha bližšie ku pôvodu svojho
náboženstva.
Moslimskí tvorcovia príbehov, ktorí
napísali svoje príbehy vo 8. a 9. storočí, chytili svoje publikum na viac než
tisíc rokov do pasce. Budú mať dnešní moslimovia odvahu vykročiť z tieňa
ulamá a rozhliadnuť sa okolo? Ich osud a osud celého sveta do určitej miery
závisí od toho, či to urobia.
Prevzaté z https://www.tingismagazine.com/editorials/islam-the-arab-religion/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára