Nirmal Dass
Recenzia knihy Mýtus
o andalúzskom raji: Moslimovia, kresťania a Židia počas moslimskej
vlády v stredovekom Španielsku od Daría Fernándeza-Moreru
Wilmington: Intercollegiate Studies Institute, 2016
Prečo je história dôležitá? Podľa niektorých ľudí ponúka
ponaučenia hodné pozornosti. Iní považujú históriu za chybnú zo svojej podstaty,
s nedostatkami, ktoré treba odhaliť a odsúdiť. Ďalší ľudia zasa zaujímajú
schvaľujúci postoj a hľadajú konkrétne príklady, ktoré následne vyzdvihujú ako precedensy.
Hoci sú takéto stratégie populárne, vytvárajú len mýty a z toho dôvodu sú značne
chybné, lebo upierajú histórii jej skutočný účel, a tým je odhaliť pravdu
o veciach prostredníctvom rozumu.
Príkladov vytvárania takých mýtov je množstvo. Jedným je mýtus
o islamskom Španielsku, alebo utopickej Andalúzii: úspešnej a harmonickej
spoločnosti, kde zdvorilí a múdri moslimskí panovníci premenili primitívne
a barbarské vizigótske kráľovstvá na rajskú ríšu plnú tolerancie pre
všetky náboženstvá. Označuje sa to ako convivencia, harmonické spolunažívanie.
Oba príklady sú spätnými projekciami súčasných túžob, kedy sa hľadajú historické
precedensy na ospravedlnenie súčasných predstáv o ideálnej spoločnosti – v tomto
prípade multikulturalizmu. Nech už majú takéto snahy akúkoľvek hodnotu,
popierajú historickú pravdu. V prípade Andalúzie sa Darío
Fernández-Morera, profesor španielskej stredovekej literatúry a histórie na
Northwestern University, ujal úlohy oddeliť fakty od fikcie. Robí to výrečne a dôkladne,
pričom čerpá z najnovšieho európskeho výskumu (väčšina z ktorého
stále nebola preložená do angličtiny), rovnako ako dokumentárnych a archeologických
dôkazov.
Moslimské Španielsko bolo v skutočnosti antiutópiou. Fernández-Morera
zasadil moslimské podrobenie Španielska do kontextu džihádu, čo dokazuje aj Ibn
Chaldún: „V moslimskej komunite je svätá vojna (džihád) náboženskou povinnosťou,
a to kvôli univerzalizmu moslimského poslania a povinnosti konvertovať každého
na islam, buď pomocou presviedčania alebo pomocou sily. Preto sú kalifát
a kráľovská autorita (politická a náboženská moc) v islame
zjednotené.“ Tí, ktorí sa nedali presvedčiť, mohli žiť ako dhimmí, ohrození podriadení,
povinní platiť požadovanú ochrannú daň (džizju), ktorá sama o sebe nebola zárukou
tolerancie. Pogromy proti kresťanom boli časté a dochádzalo počas nich k ukrižovaniam,
napichovaniu na kôl či stínaniu hláv a kresťanské deti boli unášané a vychovávané
ako moslimovia. Židia boli niekedy spojencami islamských úradov, ale tým sa ich
podriadené postavenie nezmenilo. Preto v roku 1066 moslimský dav
zmasakroval Židov z Granady, zatiaľ čo karaiti boli systematicky vyhladzovaní
po celej Andalúzii. Slovami Maimonidesa, židovského filozofa a svedka
týchto zverstiev: „Žiaden národ nás nikdy neobťažoval, nezneucťoval, neponižoval
a nenávidel tak ako oni (moslimovia).“
Ženy boli segregované, zahaľovali sa a žili v podriadenosti
svojho mužského príbuzného alebo manžela, zatiaľ čo ich kameňovanie za
cudzoložstvo bolo v súlade s právom (šaría). Navyše sa v právne schválenej
podobe často vyskytovalo ženské sexuálne otroctvo. Zajaté kresťanky si v celom
moslimskom svete veľmi cenili a obchodovanie s nimi bolo veľmi
výnosné.
Antiutopistická realita bola čiastočne dôsledkom toho, ako
si uplatnenie šaríe v spoločnosti vysvetľovali štyri oficiálne školy
právnej vedy. V Andalúzii prevládala málikovská škola a tá bola známa
svojou krutosťou voči nemoslimom. Andalúzsky právnik Ibn Abdún v roku 1100
napísal: „(Židov a kresťanov) treba nenávidieť a vyhýbať sa im. Je zakázané
zdraviť sa im slovami 'Mier s tebou'. Sú posadnutí Satanom a kvôli nemu zabudli
na božie varovania. Patria Satanovi. Musia nosiť charakteristické znamenie, aby
sa dali rozpoznať a aby pre nich bolo zdrojom hanby.“ Preto nosili kresťania
modrú nášivku a Židia žltú. Dokumentárne dôkazy tiež naznačujú masový
odchod nemoslimov z Andalúzie na kresťanské územia na severe. Pre porovnanie,
na Strednom východe a v Egypte, kde prevládala iná škola právnej
vedy, nebolo prenasledovanie nemoslimov také kruté.
Veľmi sa tiež zdôrazňuje, že Andalúzia bola miestom slobodného
myslenia, kde filozofia prekvitala vďaka medzináboženskému dialógu. Málikovská škola
právnej vedy však niečo také účinne potlačila. V islamskom svete bola filozofia
len osobnou zábavou niekoľkých vyvolených, ktorých hĺbanie nemalo žiaden vplyv
na riadenia ľudského života, čo bolo výsadou šaríe, lebo len tá predpisovala, čo
má človek robiť a ako má žiť. V islame jednoducho nie je filozofia
potrebná. To jasne vyjadrili dvaja myslitelia spájaní s Andalúziou,
menovite Averroes (Ibn Rušd) a Maimonides. Averroes bol právnik, vykonávateľ
šaríe, kým Maimonides musel ujsť z obáv o život, lebo bol Žid. Práce
oboch sa preslávili až vtedy, keď ich v trinástom storočí objavila
a preložila kresťanská Európa, lebo Západ vždy potreboval filozofiu na usmerňovanie
spoločenského a osobného života.
Navyše, výraz „islamské Španielsko“ predpokladá, že
moslimská vláda bola stabilná a trvala od ôsmeho do pätnásteho storočia,
kedy kráľ Ferdinand a kráľovná Izabela počas rekonkisty vytlačili v roku 1492
posledného moslimského panovníka z Granady. Ale história nám vypráva iný
príbeh. Počiatočný moslimský vpád v roku 711 skutočne siahal až po rieku Douro,
ale podrobená krajina sa zanedlho rozpadla na malé islamské kráľovstvá (taify),
ktoré proti sebe bojovali o kontrolu nad zdrojmi. Od čias Pelaya z Astúrie
a bitky pri Covadonge v roku 722 bolo kresťanské znovudobytie (rekonkista)
územia nepretržité a trvalé. Preto sa v jedenástom storočí nachádzalo pod
islamskou nadvládou len malé územie severne od Madridu. V trinástom
storočí siahalo len po Sevillu. V štrnástom storočí zostali moslimom len
mestá Malaga a Granada. A v roku 1492 to bola už len Granada, ktorej
bolo dovolené existovať, lebo pre Ferdinanda bola dobrým zdrojom príjmu. Ale
keď jej moslimský vládca začal rokovať s osmanskými Turcami, ktorých ríša
bola na vzostupe, Ferdinand sa Granady zmocnil (posledný čin v dlhej
rekonkiste), aby Osmanom zabránil získať základňu v Španielsku.
Čo sa týka architektonického dedičstva islamského Španielska,
príspevok Vizigótov sa často ignoruje. Vizigóti v skutočnosti vôbec neboli
„barbari“, lebo vytvorili kultivovanú spoločnosť plnú života, kde prekvitalo
umenie a architektúra. Archeologické dôkazy poukazujú na veľmi drahé budovy,
ktoré zničili moslimskí votrelci. Vizigóti boli súčasťou Romanitas, teda „rímskej
identity“, toho vplyvného a trvalého kontextu grécko-rímskeho vzdelávania
a kultúry, siahajúceho cez celé Stredomorie, Stredný východ a Strednú Áziu
až po Indiu. Aj islam vznikol a rozšíril sa v tomto starovekom
kontexte (ako jasne dokazuje nedávna práca skupiny akademikov z inštitútu Inára). Francúzsky filozof Rémi Brague si všimol,
že islam bol vždy veľkým pohlcovačom kultúr. Preto aj „islamská“ architektúra je
opätovne využitou grécko-rímskou estetikou. Ikonická Alhambra, postavená
v čase, keď bola vláda islamu v Španielsku takmer na konci, je tiež nadšeným
zhíknutím nad dávno pochovanou vizigótskou civilizáciou. Myšlienky len tak
nezmiznú. Nikdy nedochádza ku hromadnej kultúrnej strate pamäti.
Nech už je analýza Fernándeza-Moreru akokoľvek dôkladná a odborná,
mohol sa v nej venovať aj veľkému problému arabských dokumentárnych
dôkazov o moslimskej invázii do Španielska v roku 711, lebo tie
pochádzajú z neskoršieho obdobia. Preto sa aj Kronika Maura Rázího našla len
v prepracovanej verzii z pätnásteho storočia, zatiaľ čo slávne dielo
Al-Makkarího (Nafh al-tib) sa datuje do sedemnásteho storočia. Ako obvykle pri
najstarších zdrojoch, vrátane arabských, minulosť je v nich vyrozprávaná skôr
pre pochvalné účely než so zreteľom na chronológiu a udalosti. Navyše,
analýze Fernándeza-Moreru by prospelo, keby čerpala z práce Johannesa
Thomasa, ktorého nedávna štúdia o Andalúzii (zatiaľ nepreložená) je prevratná.
Po tomto všetkom musím povedať, že kniha nesporne uspela vo vyvrátení
mýtu o andalúzskej multikultúrnej harmónii. Historik Serafín Fanjul, píšuci
po španielsky, si slávne všimol, že convivencia bola v skutočnosti
brutálnym apartheidom. Toľko potrebná kniha Fernándeza-Moreru prinajmenšom dala
veci na pravú mieru pre anglicky hovoriaci svet. Na histórii by nás mala zaujímať
len pravda.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára