Johannes J.G. Jansen
Islamská šaría je právny systém. Je to zbierka zákazov, napomenutí
a príkazov o tom, ako sa ľudia majú správať. Šaría nie je vnútornou záležitosťou
týkajúcou sa len islamu a moslimov. Šaría obsahuje veľké množstvo ustanovení
o nemoslimoch. Tie pravidlá sú zvyčajne zákazy a v prípade porušenia sa
prísne trestajú. Kvôli týmto ustanoveniam je život nemoslimov žijúcich podľa
práva šaría nebezpečný a neistý.
Podľa šaríe nemá nemoslim žiadne neodňateľné práva. Ak sa
v tomto mýlim, budem rád, keď ma opravíte a vysvetlíte mi, prečo sa
mýlim. Ale ak mám pravdu, tak aj väzeň na Guantanáme má viac práv než Žid alebo
kresťan žijúci podľa šaríe.
Na rozdiel od právnych systémov väčšiny súčasných národných
štátov, šaría nepodlieha demokratickému dozoru. Tak ako medzinárodné
a rabínske právo, aj právo šaría je teoretickou záležitosťou: odborníci
diskutujú o pravidlách dovtedy, kým nedosiahnu zhodu. Šaría nepozná parlament
či vládu fungujúcu ako zákonodarca, pretože pravidlá šaríe vznikajú na základe
zhody odborníkov, čiže islamských náboženských vodcov, profesionálnych moslimov,
ulamá, ajatolláhov alebo akokoľvek inak sa títo hodnostári nazývajú.
Rovnako ako ja, aj väčšina z vás je len povrchne oboznámená
s medzinárodným právom. Ambície medzinárodného práva nikdy neboli otestované
slobodným a demokratickým hlasovaním. Bolo zaujímavé všimnúť si, ako často
sa žalobcovia Geerta Wildersa v rokoch 2010 a 2011 odvolávali na to,
čo považovali za všeobecne platné medzinárodné právo, aby ho umlčali. Ako však
toto právo ukazuje, spolky teoretických odborníkov majú vo svojej izolácii
tendenciu vypestovať si také pedantstvo, aké by si zvolený zákonodarca nemohol
nikdy dovoliť. Do istej miery sa presne toto isté stalo šaríi.
Náboženstvá nie sú demokratické, hoci niekedy môžu
demokraciu kázať alebo tolerovať. Preto ani spôsob, akým vznikajú pravidlá šaríe,
nie je demokratický. Z toho vyplýva, že ak dovolíme, aby šaría alebo jej časť
bola právom nejakej západnej krajiny, z demokratického charakteru tej krajiny niečo
ubudne. Bude to znamenať odovzdanie zákonodarnej moci do rúk nevoleným,
samozvaným, neznámym a anonymným mužom pracujúcim zo vzdialených mešít
v Pakistane alebo Afganistane. A to nie je v demokracii ideálne usporiadanie.
Niekto však napriek tomu môže mať legitímne náboženské dôvody, aby takéto usporiadanie
uprednostnil, ale následkom toho bude niečo horšie než zdanenie bez zastupiteľstva;
bude to znamenať zákonodarstvo bez zastupiteľstva.
Tvorcovia politiky na Západe neberú šaríu príliš vážne, lebo
je teoretickou a náboženskou záležitosťou, právnym systémom neprameniacim
zo štátnej moci, ale z myslí náboženských učencov. Naopak,
v moslimskom svete má šaría nesmiernu autoritu. Obrovská prestíž šaríe
v islamskom svete sa dá ľahko vysvetliť: islamská teológia stotožňuje právo
šaría s vôľou božou; a odborníci na šaríu sú náboženskými vodcami
islamského spoločenstva. Žiadna vláda v moslimskom svete si nemôže dovoliť
odcudziť týchto odborníkov na náboženské právo, pokiaľ chce zostať pri moci.
Každá jedna islamská krajina dbá na vlastnú rovnováhu medzi
svojou vládou a jej odborníkmi na náboženstvo. Táto neustále sa meniaca rovnováha
je témou dizertačných prác. Napriek tomu má väčšina islamských krajín právne systémy,
ktoré sú ovplyvnené tradičnou šaríou, ale nie sú s ňou identické. Pre
vodcov radikálnych islamských hnutí je tento rozpor medzi právom krajiny a šaríou
trvalým zdrojom hnevu. Aj tá najmenšia nezrovnalosť medzi šaríou a právom krajiny
je trvalým palivom do ohňa ich propagandy, lebo spomínaný rozdiel je dôkazom,
že ľudský zákonodarca chcel zaujať miesto božie a pokúsiť sa vylepšiť jeho
dielo, čo je rúhanie, pretože boh musí zostať jediným zákonodarcom.
Právo šaría nie je praktickým právnym systémom vyvinutým na
súdoch. Je produktom rokovaní učencov a nevzišla z praktických obáv sudcov,
advokátov, žalobcov či obhajcov. Preto je šaría chudobná na súdne procesy. Je
to teoretický, abstraktný právny systém vymyslený na akadémiách. Tým sa vysvetľuje
väčšina jej slabín.
Moslimská teológia napriek tomu tvrdí, že právo šaría je
božské. Ak sa objavia nové otázky, na ktoré musí šaría poskytnúť odpoveď,
odborníci na toto právo, aspoň teoreticky, predložia riešenie založené na
štyroch princípoch, alebo „koreňoch“, šaríe. Tieto štyri princípy sa objavujú znova
a znova vo všetkých diskusiách týkajúcich sa šaríe. Sú to Korán, hadísy,
analógia a zhoda.
Štvrtý koreň, zhoda alebo konsenzus, je pre všetky praktické
účely najdôležitejším kritériom. Po dosiahnutí konsenzu je už zbytočné nahliadať
do ostatných zdrojov. Teória a teológia však prisudzujú najväčšiu hodnotu autorite
prvého z týchto štyroch koreňov, Koránu, hoci znenie Koránu možno v praxi nahradiť
alebo vykladať ostatnými zdrojmi, poprípade inou pasážou zo samotného Koránu.
Tu sa stretávame s dôležitým princípom z práva
šaría, ale aj z výkladu Koránu. Tento princíp, „rušenie“ (abrogácia), po arabsky
nasch, sa často zle chápe. „Rušenie“ znamená, že koránový verš zjavený skôr
môže byť vyhlásený za neplatný, teda „zrušený“ veršom zoslaným v neskoršom
období. Niekedy môže byť obsah koránového verša zrušený aj prvkom z jedného
z ostatných troch zdrojov. Moslimskí učenci do hĺbky analyzujú všetky možné
prípady.
Najslávnejší príklad rušenia je obavou pre každého
nemoslima: zrušenie súry 109, súry z mekkského obdobia, čo káže náboženskú
toleranciu. Túto súru zrušil neskorší verš z Mediny prikazujúci moslimom
bojovať a zabíjať neveriacich, kdekoľvek ich nájdu.
Nech už učenci šaríe čelia akémukoľvek problému, behom pár
generácií dosiahnu zhodu; a potom už bude platiť Mohamedovo tvrdenie, že „boh
nedovolí, aby sa (jeho) ľud zhodol na omyle“.
Toto dôležité tvrdenie hrá v systéme šaríe ústrednú
úlohu. Jeho použite má niekoľko nepredvídaných následkov. Zrušenie pravidla
šaríe, o ktorom už panuje zhoda, znamená, že Mohamedova umma sa pomýlila. Ale
podľa islamského proroka sa nemôže pomýliť. Preto neprichádza do úvahy vracať sa
k pravidlám po ich odsúhlasení. Príkladov, kedy kvôli tomuto vznikajú problémy
a nepríjemnosti, je množstvo: spomeňme si len na tresty šaríe za odpadlíctvo,
cudzoložstvo či krádež.
Slávnym príkladom rušenia je zákaz vína. V starších veršoch
sa Korán vyjadruje o víne priaznivo; neskoršie verše ho zakazujú. Ale ako
máme vedieť, ktorý verš bol prvý? To môžeme vedieť len od moslimských
odborníkov na šaríu. A odkiaľ to vedia oni? Nuž, vzhľadom k tomu, že víno
je zakázané, verš zakazujúci víno musí byť novší než verš, čo ho chváli. Neinformovaní
ľudia budú mať podozrenie na kruhové dokazovanie, ale u tradičných
moslimov sa toto všetko teší podpore Najvyššieho a opätovne to potvrdzuje,
že by boli v rozpakoch bez odbornosti a vzdelania odborníkov, ktorí v islame
stelesňujú náboženskú autoritu.
Priatelia islamu považujú údajnú pružnosť islamského práva za
známku jeho humánneho a liberálneho charakteru. To je však omyl. Pružné
zákony nie sú ľudské ale nebezpečné, lebo občania nevedia, za čo ich môžu
zatknúť a popraviť. Islamské právo, pružné presne tak, ako sa to
o ňom tvrdí, je v mnohých veciach jednomyseľné. Zhoda, konsenzus, to
je to, na čom sa tento systém zakladá. V takých bodoch práva, ktoré sú dôležité
pre každého nemoslima, neexistujú žiadne významné nezhody, bez ohľadu na tvrdenia
priateľov islamu. Neuznávanie vznešenosti Mohameda, islamského proroka, sa všeobecne
považuje za ťažký zločin. Ak súdy alebo vlády nepopravia previnilca, spontánni obyčajní
dobrovoľníci sa môžu cítiť oprávnení vziať túto úlohu na seba, nech už ich to
osobne stojí čokoľvek.
Súčasní západní akademici spochybnili pôvod šaríe. Veria, že
šaría je pokračovaním rímskeho provinčného práva, platného v Rímskej ríši
na Strednom východe v predvečer arabských výbojov. Niekoľko akademikov z 20.
storočia písalo o vzťahu medzi rímskym a islamským právom. Ľahko si
všimneme, že postava muftího je pokračovaním odborníka na jurisprudenciu
známeho z rímskeho práva, no existuje aj kopa iných príkladov.
Silný vplyv talmudického rabínskeho práva na šaríu je nepopierateľný,
čo nie je žiaden zázrak, lebo talmud a šaría vznikli v Iraku, zhruba
v rovnakom období, v druhej polovici prvého tisícročia. Fatwy sú,
samozrejme, presnou funkčnou obdobou rabínskych tešuvot a responsa z rímskeho
práva.
Moslimovia veria, že ich náboženskí odborníci odvodili
pravidlá šaríe z jej štyroch zdrojov: Koránu, hadísov, analógie
a konsenzu. Súčasní západní akademici však veria, že pravidlá šaríe neboli
odvodené zo štyroch „koreňov“, ale že pravidlá a ustanovenia boli do
týchto štyroch „koreňov“ len spätne zakotvené. Aj toto je témou dizertačných
prác. Tieto teoretické otázky by nás tu však nemali zdržiavať, máme dôležitejšiu
povinnosť: vysvetliť, prečo by sme sa mali zamerať na šaríu a nie na Korán
alebo Mohameda, keď sa chceme ubrániť náporu islamu.
Súčasný západný výskum Koránu a života Mohameda urobil
od prelomu storočia veľký pokrok. V dôsledku toho sa tradičné postoje
týkajúce sa Mohameda a Koránu ukázali byť neudržateľné.
Otázka, či Mohamed skutočne existoval, je neistejšia než
kedykoľvek predtým. Dve storočia trpezlivého výskumu vyvolali vážne pochybnosti
o historickosti islamského proroka. Tieto pochybnosti nezmiznú, bez ohľadu
na to, ako málo akademikov v tejto oblasti pracuje.
Všeobecný obraz prostredia, ktorý ponúkajú Korán
a islamské tradície v súvislosti s prostredím, kde Mohamed pôsobil,
najskôr ako prorok a neskôr ako prorok i štátnik, všeobecný obraz Mekky
a Mediny na začiatku 7. storočia nie je potvrdený výsledkami archeologického
výskumu a nápisov, pokiaľ sú tieto dostupné. To sa, samozrejme, môže
zmeniť, keď výskum pokročí, ale nie je to dobré znamenie, najmä preto, že to,
čo sa našlo, si s tradičnými názormi na prvý pohľad protirečí.
Literárna tradícia o Mohamedovom životopise vyzerá ako
nesystematická zbierka vzájomne si protirečiacich kázní, ktoré však napriek tomu
chcú publikum presvedčiť, že istý Mohamed bol poslom božím. Dochovaný literárny
materiál vôbec nevyzerá ako záznamy o histórii. To nevyhnutne nemusí byť
katastrofa, ale nie je to dobré znamenie. Numizmatika nepotvrdzuje islamskú
verziu ranej histórie islamu. Ani to nie je samé o sebe presvedčivé, ale nie
je to dobré znamenie. Existujú nezrovnalosti medzi tým, čo vieme
o starovekom arabskom kalendári a údajnými príbehmi
o Mohamedovi. To nemusí byť katastrofa, ale má to ku nej blízko.
Praví moslimovia tieto pochybnosti o svojom milovanom prorokovi
ale nemajú. Združenie moslimských náboženských vodcov, naopak, nielen, že nebude
mať tieto pochybnosti; budú rozzúrení, keď súčasní západní akademici demaskujú moslimskú
verziu ranej histórie islamu ako príbeh vytvorený teologickými potrebami, ako kázne
zamaskované za históriu. Netreba ani hovoriť, že mnohí moslimovia budú ochotní urobiť
veľa, aby obránili svoje náboženstvo pred takýmito útokmi.
Je tu však jeden vstupný bod do islamskej obrany, ktorý znie
rovnako zbožne a islamsky. Môže byť aj efektívny. Korán jednohlasne tvrdí, že
je napísaný v jasnom jazyku arabskom. No ak je to tak, musíme si položiť
otázku, prečo potrebujeme komentáre ku Koránu zaberajúce tisíce strán?
Táto otázka je už trocha trápna, ale musíme si položiť ešte
nepríjemnejšiu otázku, týkajúcu sa autority prastarých otcov zakladateľov
šaríe: štyria obri, al-Šáfí, Abú Hanífa, Málik a Ahmad ibn Hanbal, všetci
žijúci okolo roku 800; všetci okrem Málika boli geograficky spojení
s Irakom: Prečo potrebujeme týchto štyroch učencov šaríe, aby nám
povedali, ktoré skutky islam zakazuje a predpisuje? Ak je Korán
zrozumiteľný, prečo potrebujeme tieto významné osobnosti? Čo vedeli navyše
oproti prorokovi Mohamedovi? Čo také, čo sa nenachádza v jasných veršoch Koránu,
títo muži vedeli?
Tieto otázky nemusia nevyhnutne nahnevať priemerného
moslimského laika. Aj tak ale rozzúria moslimských učencov šaríe. Keďže títo muži
zohrávajú úlohu, ktorú v kresťanstve zohráva duchovenstvo, sú silou,
s ktorou treba rátať. Bez pochýb sú duchovnou silou, ale niektorí z ich
mladých podporovateľov si nerobia ťažkú hlavu z rozdielu medzi dušou
a telom a neváhajú podniknúť všetky kroky nutné na to, aby si
vynútili podriadenosť túžbam týchto duchovných.
Moslimskí laici spravidla súhlasia so všetkým, čo profesionálni
moslimovia učia a kážu. Moc, akú toto spoločenstvo odborníkov na islamskú šaríu
uplatňuje nad týmito ľuďmi, je úžasná a nemá v dejinách obdoby.
Zakladá sa na sociálnom nátlaku. Funguje najjednoduchším predstaviteľným
spôsobom: dodržiavanie predpisov vlastného náboženstva dodáva človeku prestíž medzi
ostatnými veriacimi. Tak je to vo všetkých náboženských systémoch. V prípade
islamu budú preto moslimovia obdivovať každého, kto sa správa islamsky. Kto
však definuje toto správanie? Práve islamské duchovenstvo uplatňuje konečnú autoritu
v tom, aké správanie predstavuje islamské správanie.
Na tom by nám nezáležalo, keby sa islam nechválil tým, že je
ochotný zničiť Západ. Aby sme ubránili Západ pred islamom, treba zaútočiť na
túto reťaz prisudzovania prestíže a autority a tento útok treba viesť
na najslabší bod: na základ autority duchovenstva. Táto autorita duchovenstva
sa zakladá na šaríi. Z autority šaríe však vyplýva, že Mohamed, islamský
prorok, bol viac či menej len naivkou a že Korán je vágny a zjednodušený
kus zbožnej prózy, ktorému chýbajú informácie nutné pre záchranu človeka pred
pekelným ohňom – len duchovenstvo vie, ako sa človek môže zachrániť, a to
vďaka znalosti šaríe, nie Koránu.
Mohli by sme tvrdiť, že vznešené postavenie šaríe v islamskom
svete sa dá pochopiť len ako bagatelizovanie Koránu a Mohameda. Keď to naši
moslimskí a dhimmí protivníci vďaka nám pochopia, budeme ich vedieť ovplyvniť. Len
čo sa niekto začne odvolávať na nejakú knihu práva šaría by sme si mali položiť
nasledovnú otázku: Čo viac oproti Mohamedovi a jeho spoločníkom vedia
moslimskí pisári a učenci, ktorí sú len ľudia a nie proroci?
Dovoľte mi uviesť jeden príklad, ako funguje šaría
a duchovenstvo. V rokoch 2006 a 2007 sa holandský komik dostal
do problémov s islamským aktivistom kvôli vražde Thea van Gogha. Komik sa
z vlastnej iniciatívy poradil s miestnym amsterdamským imámom a vedením
jeho mešity, pričom sa ich priamo opýtal, či ho chcú zabiť. Imám sa len prísne zatváril
a nepovedal nič, akoby nerozumel po holandsky – čo možno ani nerozumel. Usmievajúci
sa člen vedenia však toho komika uistil, že ho nemajú v pláne zabiť, lebo
„na také veci máme radikálov“. Toto perfektne ilustruje situáciu. Väčšina mlčí,
imám sa obmedzí na to, že vyzerá povýšene, jeho priamy podporovatelia prinesú
zlé správy a elitní vojaci, praví commandos, praví mudžahedíni, vykonajú
špinavú prácu.
Vlády sa zdráhajú vzdorovať týmto commandos; napadnutí sa
zvyčajne musia brániť. Najlepšie je vrátiť úder nepriamo a pokúsiť sa ovplyvniť
moslimov, aby si uvedomili, že v priebehu storočí sa otvorila neustále sa rozširujúca
priepasť medzi tým, čo úprimne a občas naivne považujú za islam
a nahromadenými nariadeniami a obmedzeniami, ktoré chce duchovenstvo
vidieť v praxi. Moslimských laikov by sme sa mali znova a znova
pýtať, čo viac vedeli ľudskí autori príručiek o práve šaría
v porovnaní s archanjelom Gabrielom, keď zjavil Korán Mohamedovi?
Korán prináša zlé správy každému, kto sa nechce podriadiť
islamu, ale nevyjadruje sa tak otvorene ako šaría. Navyše, môžeme slobodne kritizovať
nedávno prepracované príručky šaríe obsahujúce komentáre, nič v našich
zákonoch a zvykoch nám v tom nebráni. Kritika prastarého posvätného
textu sa však ľahko dá vykresliť ako necivilizovaná. Mnohé súčasné príručky šaríe
sú, naopak, legitímnym terčom kritiky. Ich autori sú len ľudia ako vy
a ja. Ale autori týchto kníh o šarií určite tvrdia, že vedia viac než
všetci proroci a archanjeli dokopy.
Na tomto mieste sa priatelia islamu budú múdro pokúšať
podkopať našu dôveryhodnosť. Keď sa odvolávame na prastarú, klasickú príručku
šaríe a poukážeme na jej krvilačný a násilný obsah, povedia: „Och,
nuž, je to stará kniha, už nie je relevantná, žiadny normálny priemerný moslim túto
knihu nepozná.“ Keď citujeme podobné súčasné zdroje, povedia: „Nuž, toto je
nedávna novinka, ktorá nemá význam pre všeobecný obraz islamu.“ Ak citujeme
staré i nové zdroje, povedia, že ich nudíme, lebo opakujeme množstvo nepodstatných
vecí. Každý, kto sa zapojí do takýchto diskusií, musí mať silný žalúdok.
Jedným z našich problémov s islamom je západné
chápanie slobody vierovyznania. Väčšina západniarov si to neuvedomuje, ale
náboženstvá si nie sú podobné. Každý skutok, čo si len viete predstaviť, je
aspoň v jednom zo stoviek náboženstiev, ktorými je naša planéta požehnaná, buď zakázaný
alebo povinný. Čiže ak sloboda vierovyznania znamená, že každé náboženstvo môže
si môže robiť, čo chce, takáto sloboda nie je možná. Keď mi toto vysvetlil môj
profesor v prvom ročníku na univerzite, neveril som mu a opýtal som
sa ho, či aj niečo také nevinné ako pitie vody z vodovodu môže podliehať
náboženskému zákazu. Odpovedal, že nevie o takom prípade, ale zároveň ma
uistil, že keby som začal pátrať, našiel by som taký zákaz. A mal pravdu:
v hinduizme existuje kasta, ktorá môže piť len vodu vytiahnutú zo studne pomocou
hlinenej kanvy; pitie vody z vodovodu považujú za haram.
V Európe a Amerike sú si súčasné náboženstvá pomerne
podobné a zvyčajne nejako súvisia s Bibliou. Preto majú Európania a Američania
tendenciu veriť, že nebude na škodu, keď si náboženstvo bude robiť, čo chce, lebo
„všetky náboženstvá sú v podstate rovnaké.“ To je nedorozumenie. Neexistuje
nič, čo by bolo spoločné pre všetky náboženstvá.
Ak sloboda vierovyznania znamená, že každá forma náboženstva
si môže robiť, čo chce, je to recept na občiansku vojnu. To, čo naši múdri
predkovia mysleli, keď obhajovali slobodu vierovyznania, by sme mali
preformulovať. Mohli myslieť len slobodu názoru a slobodu uctievania. Z dôvodu,
že sa nevyznali v náboženstvách, ktoré boli v podstate odlišné; že sa im nechcelo
ísť do vojny kvôli presvedčeniam a formám uctievania; a tiež preto, že
neboli oboznámení s celým spektrom celosvetovej náboženskej rozmanitosti, sformulovali
svoje presvedčenia, nech už boli akokoľvek správne, spôsobom, čo je dnes mätúci
a vytvára vážne problémy pre slobodu, vedu, spravodlivosť, zdravie
a politiku.
Nie všetci sú dobrí, ale mnohí, ak nie väčšina moslimov je príliš
ľudská na to, aby boli ochotní vykonať všetky príkazy stanovené šaríou. Pomôžme
im a poukážme na to, že Korán môže byť slovom božím – čo sa, napokon, nedá
otestovať, ale že šaría je dielom ľudí, a to aj podľa učenia islamu. Aby
sme zostali slobodní od práva šaría, napokon možno budeme musieť bojovať, ale
v takom prípade sloboda nie je zadarmo.
Prevzaté z http://arabistjansen.nl/Arabist/What_is_Sharia.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára