Anouar Majid
Veľká časť toho, čo je podľa moslimov jedinečné pre ich
náboženstvo – že Mohamed bol pečaťou prorokov alebo že prenasledovaní veriaci zaspali
na niekoľko storočí v jaskyni – sú myšlienky prevzaté z iných náboženských
tradícií. Napríklad, niekoľko storočí pred narodením Mohameda zlúčil iránsky prorok
Mani (zomrel 277 n. l.), zakladateľ manicheizmu, prvky kresťanstva, judaizmu, zoroastrizmu
a aj budhizmu, a vytvoril vlastnú knihu recitácií/piesní, „Žalmy Béma“,
utiahol sa do jaskyne a vynoril sa s „Knihou obrázkov“ s tvrdením, že je sľúbeným
kresťanským „duchom svätým“, niečím ako pečaťou prorokov.
Príbeh o „ľuďoch z jaskyne“ je staršie rímsko-katolícke
podobenstvo z tretieho storočia. Siedmi spáči sa ukryjú v jaskyni neďaleko
Efezu v Turecku, aby ochránili svoju vieru počas prenasledovania za vlády rímskeho
cisára Décia a napokon prespia dve storočia, po ktorých sa zobudia za vlády
Teodosia II. a krátko nato zomrú. Ako dokazuje Tom Holland vo svojej knihe
v Tieni meča (2012; český preklad vyšiel v roku 2015 vo vydavateľstve
Dokořán – pozn. prekl.), nové náboženstvo prekvapivo utvárali aj vplyvy zoroastrizmu.
Práve kvôli nim sa zaviedli popravy pre odpadlíkov, päť modlitieb
a používanie siwaku, čiže zubnej kefky. (Korán prisúdil odpadlíkom peklo, požaduje
len tri modlitby (diskutabilné, presný počet sa v ňom neuvádza – pozn.
prekl.) a o siwaku sa nezmieňuje.)
Holland tvrdí, že džizja (kombinujúca zdanenie
a ponižovanie) je starorímskym zvykom, kým označenie kresťanov ako nasara –
možno dávno zmiznutá kacírska sekta nazorénov, ktorí verili, že duch svätý je
Kristovou matkou – nemá nič do činenia prevládajúcou ortodoxnou cirkvou. Ani
cirkev, ani Ježiš by sa v Koráne nespoznali. Výraz nasara možno opisuje
ešte starších stúpencov evanjelia podľa Basilidesa, podľa ktorého Krista
nezabili ani neukrižovali, ale to iba tak vyzeralo. „Spomienky na dávno umlčaných
kresťanských kacírov – na gnostikov a nazorénov – sú (v Koráne) také výrazné,“
komentuje Holland, „že nás nútia uvažovať, odkiaľ, ak nie od boha, by len mohli
pochádzať.“ Židovských vplyvov je v ňom taktiež množstvo. „Ľudia
priekopy,“ ktorí vykladačov tak dlho miatli, mohli byť dosť ľahko ovplyvnení
židovským myslením. Zvitky od Mŕtveho mora označujú peklo ako „priekopu“, kde zatratení
končia v ohni. A obrazy raja s jeho bujnými pohanskými scenármi môžu
ľahko pripomínať staroveké Grécko a Rím. Ťažko si predstaviť, že takýto
text bol celý zjavený v Mekke.
Začiatkom 7. storočia bol monoteizmus hlavným náboženstvom vo
väčšine oblasti, hoci pohanstvo sa držalo na niekoľkých rozptýlených miestach,
najmä v odľahlých púšťach Arábie – ka'ba, ktorú moslimovia obchádzajú
počas púte hadždž, je pozostatkom pohanskej úcty ku kockám. Také miesta boli
domovom všetkých možných kacírstiev a náboženstiev.
V Koráne sa ani raz nespomína slovo bohyňa, ako nám
Holland ďalej tvrdí, a rovnako sa v ňom nespomínajú ani názvy pohanských
svätýň a svätostánkov. Nespomínajú sa v ňom ani modly a tie nedosvedčujú
ani archeologické nálezy. Podrobné zmienky o chove hospodárskych zvierat
či pestovaní viniča určite nenaznačujú neúrodnú pôdu Mekky. To isté platí o islamskej
posadnutosti obchodom. Preto nie je jasné, či púť do „domu“ v Bekke,
„povinnosť voči bohu“, je skutočne v Mekke. Mohlo by to byť v Perzii?
Bola to narážka na maqom v Mamre (dubový strom a studňu, kde
odpočíval Abrahám)? Kurajšovci, ktorých bohatí členovia vlastnili domy
v Sýrii, nemohli byť z Mekky, keďže tento druh vlastníctva domov
nebol prakticky v rímskych análoch známy. Ich meno bolo možno skomolením mena
Cézar (kajsar) alebo slova širkat (pridružovanie), ktoré sa po sýrsky povedia
kariša.
Ani geografia Koránu nedáva veľký zmysel, ak berieme
tradičný príbeh jeho zjavenia doslovne. Navyše, ako nám pripomína akademik F.E.
Peters vo svojej knihe Hlas, slovo, knihy (2007), Korán nemohol byť napísaný
počas Mohamedovho života, lebo zo 7. storočia nepochádzajú žiadne dôkazy o gramotnosti
v Mekke a Medine a v Arábii neboli žiadne známe tabuľky. Poézia
bola verejným vystúpením a prenášala sa ústne; rovnako ako Korán, aj básne
sa začali zapisovať až v 9. a 10. storočí. A na ich zapisovanie sa
používala arabčina zo severnej Arábie neďaleko Sýrie.
Literárna štruktúra Koránu silno naznačuje vyvíjajúci sa,
náhodný proces zostavenia. Je to zbierka výrokov prisúdených Mohamedovi
a podľa tradičného príbehu ju do podoby knihy zostavil kalif Utmán
v roku 650. Nezrovnalosti, čo v texte zostali, sa prisudzujú prorokovej
zábudlivosti a tomu večnému obetnému baránkovi, Satanovi. A aby toho nebolo
málo, boh si dovoľuje rušiť význam bez rušenia textov. Neexistuje nič, čo by sa
s Alláhovou vôľou nedalo napraviť.
Mohamedovo poslanie (22 rokov) mohlo byť dlhé
v porovnaní s poslaním Ježiša a Mojžiša, ale v Koráne sa
spomína len štyri krát. Niekedy sa zdá, akoby to bol on, kto rozpráva (ako
v súre al-Fátiha); vo väčšine ostatných prípadov buď boh hovorí prostredníctvom
neho k ľuďom, alebo boh oslovuje priamo Mohameda. Štandardné životopisy
Mohameda, teda síry, boli svojím spôsobom navrhnuté tak, aby tomuto komplexnému
textu dali zmysel.
V čase, keď sa kalif Utmán pokúsil zhromaždiť texty Koránu
do knihy, stále neexistovali „diakritické znamienka“ (neskôr vypožičané od
sýrskych kresťanov), ktoré by dokumentu dali stabilnejší význam. Je takmer
isté, ako píše F.E. Peters, že Korán vo svojej súčasnej podobe nebol v tom
štádiu ešte ani zďaleka štandardizovaný. Koránové nápisy v Skalnom dóme,
datované do roku 690, rovnako ako rukopisy Koránu nájdené v jemenskom meste
Saná, sa nie vždy zhodujú so „štandardným“ textom, ktorý máme. Tým sa vysvetľuje,
prečo v 10. storočí stále prebiehala diskusia o správnom čítaní Koránu (kira'at).
Text sa neustále menil až dovtedy, kým sa komisia egyptského kráľa Fuada nedohodla
na variante „Hafsu z Asimu“ v tlačenom vydaní z roku 1923 alebo 1924.
Po svojom zapísaní sa z mushafu stal posvätný predmet,
pozemská kópia tabuľky uchovanej v nebi. Dotknúť sa ho mohli len čistí. Kvôli
zaobchádzaniu s posvätným textom a iným náboženským záležitostiam sa vypracovala
celá literatúra o čistote (tahára). S tým, ako si islam vybudoval svoj
vlastný, komplexný systém presvedčení, sa vymysleli pravidlá, kedy sa dotknúť
Koránu, čo spôsobuje nečistosť a ruší obrady (ako sú modlitba a púť). V Koráne
sa náležite spomína pár ďalších náboženstiev, keďže uznáva všetkých prorokov
pred Mohamedom – podľa jedného odhadu asi 360 000. Ale keďže taurát (Tóra)
a indžíl (evanjelium) boli zmanipulované (tahríf), Židia a kresťania spadajú
niekde medzi neveriacich (káfirún), poprípade polyteistov (mušrikún),
a pravých moslimov.
Vyjadrenia F.E. Petersa o Koráne – zhrnuté na tomto
mieste v zhustenej podobe – sú súčasťou jeho širšej analýzy všetkých troch monoteistických
posvätných textov, vyžadujúcej si oveľa viac priestoru a pozornosti, aby sme ju
prebrali primerane. Ale Korán sa od ostatných dvoch posvätných textov odlišuje
v tom, že je jedinou knihou „tešiacou sa pravosti, ktorú si sám prisúdil“
a „označuje sa za zjavenie i posvätnú knihu.“ Ako poznamenáva Jacques
Ellul vo svojej knihe Islam et judéo-christianisme (2006), Korán je vraj
nadiktovaným, doslovným slovom božím. Na druhej strane, Biblia (Starý a Nový
zákon) je inšpirovaná slovom božím, ale napísaná desiatkami ľudí štýlom „niečo za
niečo“. Je to z veľkej časti kniha o histórii, alebo skôr
o histórii vzťahu boha k jeho národu. Rozdiel medzi textami Koránu
a Biblie môže vysvetliť dôvod, prečo robí moslimom problémy urobiť textovú
kritiku Koránu, lebo sa to rovná manipulácii slova božieho, hoci je celkom
zjavné, že slová Koránu do významnej miery upravovali ľudské ruky.
O textovej histórii Koránu toho musíme ešte veľa
zistiť. Napriek ohromnému hluku, čo islam všade vytvára, sme ešte ani nezačali
kĺzať po povrchu jeho histórie. „Nevieme povedať, kedy sa zaviedlo delenie súr,
alebo kto im dal ich súčasné názvy, o ktorých vieme, že neboli tými
jedinými v obehu. Táto neznalosť sa týka mnohých ďalších oblastí textu,“
píše F.E. Peters. História Koránu „je hlavne a veľmi chybne napísaná z neskorších
literárnych textov (o Koráne). A ani tieto tradície si nie sú isté mnohými
vecami, tým, ako alebo prečo boli súram prisúdené ich názvy alebo prečo sa
dvadsať deväť súr začína niekoľkými 'záhadnými písmenami', poprípade, čo tie
písmená znamenajú.“
Otvoria sa brány idžtihádu do tejto dôležitej oblasti?
Prevzaté z https://www.tingismagazine.com/editorials/whence-the-koran/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára