Ľudský náklad – štúdia menej známeho obchodu s otrokmi v islamskom svete

 

Adam Hochschild

Na začiatku knihy „Černošskí otroci islamu“, histórie otroctva v moslimskom svete, cituje Ronald Segal niekoľko odhadov. Jeden akademik uvádza zhruba 11,5 milióna otrokov za viac než dvanásť storočí a ďalší uvádza 14 miliónov. Nikdy nebudeme poznať presný počet, samozrejme, ale je nápadné, že tieto dve čísla predstavujú presné rozpätie odhadov mnohých akademikov pre omnoho lepšie zdokumentovaný atlantický obchod. Prečo teda dnes na Západe venujeme tak málo pozornosti islamskému otroctvu? Jedným z dôvodov, tvrdí Segal, redaktor a autor knihy „Čierna diaspóra“ narodený v Južnej Afrike, je, že v moslimskom svete sa otroctvo nikdy nestalo morálnou a politickou témou, za ktorú sa bojuje, ako tomu bolo v Spojených štátoch a Európe.

Islamské otroctvo sa začalo dávno pred atlantickým obchodom s otrokmi a jeho účely boli značne odlišné. Hoci niektorí otroci boli nasadení na prácu na poliach, viacej si ich cenili ako položky demonštratívnej spotreby. Moslimská elita ich chcela ako strážcov a vojakov, ako konkubíny, kuchárov, hudobníkov a aby ukázali, akí sú bohatí: kalif Bagdadu v 10. storočí mal vo svojom paláci 11 000 otrokov.

Hranica medzi otroctvom a slobodou, alebo aspoň medzi otroctvom a mocou, bola omnoho premenlivejšia než na Západe. Osmanský sultán bežne vydával svoje dcéry a sestry za otrokov a v tomto, rovnako ako v mnohých iných islamských režimoch, dosahovali otroci alebo bývalí otroci prekvapivo vysoké pozície. Bajbars, bývalý turecký otrok, viedol armádu, čo porazila mongolskú inváziu do Egypta v roku 1260; okrem neho existovali aj iní generáli otrockého pôvodu. Etiópsky otrok sa stal vezírom sultána Dillí a neskôr správcom provincie. Kalif vládnuci Egyptu po väčšinu 11. storočia bol synom černošskej konkubíny. Slovanský otrok – nie všetci otroci boli Afričania – bol správcom Valencie v islamskom Španielsku.

Všetko toto bude našim očiam pripadať zvláštne. Dôvodom, prečo panovníci urobili z toľkých otrokov vysokých úradníkov bolo očividne to, že boli spoľahlivo verní – viac než členovia konkurenčných klanov alebo vodcovia s miestnymi občanmi. Ale ako môžete byť verný niekomu, kto vás pripravil o slobodu? To je záhada, ktorú Segal neskúma.

Sloboda nebola tým jediným, o čo otroci prišli. Mnohí otroci boli eunusi. Ešte viac ich v dobe pred modernou chirurgiou neprežilo rezanie nožom. Prácou eunuchov bolo okrem iného strážiť háremy. Ale oveľa väčšou záhadou je česť prisúdená starším eunuchom. Mnohí sa nachádzali v radoch správcov a generálov a za vlády Osmanov bol jeden černošský eunuch hlavným správcom Mekky a Mediny. Koncom 19. storočia si pozorovateľ všimol, že „keď nejaký eunuch... vstúpi do niektorého vozňa v Stambule (iný názov pre Istanbul – pozn. prekl.), všetci Turci v ňom sa okamžite postavia, úctivo ho pozdravia a stoja dovtedy, kým si veľký muž nevyberie miesto na sedenie.“ Prevážila skutočnosť, že majiteľom toho „veľkého muža“ bol sultán nad tým, že bol otrok? Alebo k jeho postaveniu prispelo to, že bol eunuch, rovnako ako je to v prípade celibátu u rímsko-katolíckych kňazov? Aj tu nás Segal ponecháva v temnote.

Posledné dve kapitoly knihy prenášajú príbeh do súčasnosti, čo je celkom vhod. Jedna je o tom, ako otroctvo pokračuje v niektorých islamských krajinách dodnes, najmä v Sudáne a Mauritánii. V jej prípade sú čiastočne vinní jej bývalí kolonizátori, Francúzi: Segal poukazuje na to, ako radšej potichu vyhoveli otrokárom než by riskovali vzbury miestnej mocenskej štruktúry. Jeho posledná kapitola sleduje vznik organizácie Islamský národ v Spojených štátoch, ktorej niektorí členovia môžu byť z tejto knihy rozčarovaní. Ich náklonnosť k islamu sa dá ľahko pochopiť: pripadal im ako alternatíva voči kresťanstvu, pod záštitou ktorého prekvital atlantický obchod s otrokmi a následná segregácia. Ale princíp „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ nie je v náboženstve lepší než v politike.

Napokon, ani kresťanstvo, ani islam sa až tak neodlišujú od väčšiny ostatných veľkých náboženstiev, ktoré zvyčajne zostávajú veľkými preto, lebo posväcujú aktuálnu spoločenskú štruktúru. A tou štruktúrou bolo po stáročia otroctvo. Ako povedal Seymour Drescher, jeden z najlepších historikov špecializujúcich sa na zrušenie otroctva, len pred 200 rokmi „bolo osobné poddanstvo prevažujúcou formou práce vo väčšine sveta... Sloboda, nie otroctvo, bola neobvyklou inštitúciou.“ Poddanstvo siahalo od nevoľníctva v Rusku cez cukrové plantáže Karibiku po domorodé otrocké systémy v Afrike, dodávajúce otrokov do arabského a atlantického obchodu s otrokmi. Prekvapením nie je ani tak to, že veľké náboženstvá ospravedlňovali tieto hrôzy, ale skôr to, že po historicky krátkom období to už nerobia.

Segal si zaslúži veľké uznanie za poctivo zdokumentované zaznamenanie histórie islamského otroctva. Bohužiaľ, významu tohto príbehu nezodpovedá schopnosť vyrozprávať ho. Kniha „Černošskí otroci islamu“ sa číta ako séria encyklopedických článkov. Mená kalifov, emirov, sultánov a otrokov nasledujú po sebe v neúprosnom prúde. Nikoho z nich si nezapamätáme. Je tu tiež rovnako mätúca záplava názvov miest; Segal, napríklad, niekoľkokrát spomína Fezzan, no až potom povie, že sa nachádza v južnej Líbyi. Až na strane 133 natrafíme na plnohodnotný opis od očitého svedka, ktorý oživuje scénu – farbistý opis otrockej karavány na dlhej, nebezpečnej ceste Saharou, vyrozprávaný britským úradníkom v roku 1819. Segal cituje len zopár takýchto správ, čo je prekvapujúce, lebo Európania v 19. storočí ich napísali mnoho. Prieskumníci ospravedlňovali veľkú európsku kolonizáciu Afriky sériou rozhorčených odhalení o obchode s otrokmi v arabskom svete pochádzajúcich z prvej ruky.

Segal sa nikdy neobťažuje ani s najzákladnejšími rozprávačskými prostriedkami, akým je sledovanie osudu typického Afričana do zajatia cez dopravu naprieč púšťou po predaj do otroctva. A napokon, sotva cituje čo i len slovo od niektorého z týchto miliónov islamských otrokov. To je dosť nepochopiteľné, lebo sa zdá, že boli gramotnejší než ich náprotivky v Amerike. Nenapísal ani jeden z týchto otrockých správcov, vezírov a generálov svoje pamäte, nezaslal osobný list či nehovoril so životopiscom? Ak nie, treba to vysvetliť. Inak to zanechá až príliš veľké mlčanie v srdci takého dôležitého príbehu.

Prevzaté z https://archive.nytimes.com/www.nytimes.com/books/01/03/04/reviews/010304.04hochsct.html