Robert M. Kerr
Jednou z najvážnejších súčasných výziev Západu, zvnútra
aj zvonka, je islam. Západní sekulárni znalci, ktorí často zabúdajú, že Západ je
v podstate kresťanský vynález a projekt (siahajúc prinajmenšom do
čias svätého Augustína, afrického Berbera hovoriaceho po púnsky), začínajú až
teraz chápať to, čo cirkev chápe už takmer pätnásť storočí. Cirkev, na rozdiel od
súčasných populistov, predsa vždy rozlišovala medzi islamom a moslimami,
ktorých je možné a treba obrátiť.
Čo sa islamu týka, mnohí ľudia v našej spoločnosti sú
buď naivní alebo neúprimní. Tak napríklad, keď som nedávno čakal na vlak z Marseilles,
som si pred stanicou všimol pamätnú tabuľu
obetiam islamských útokov – „obetiam teroristických útokov“, ako keby bol
„teror“ základnou ideológiou a nie nástrojom. Iní hovoria o nábožensky
motivovanom terore – hoci sa zdá, že táto aktivita sa v štrukturálnom zmysle
do veľkej miery obmedzuje na islam.
V diskusii o tejto výzve musíme ako prvé vedieť, že
súčasná, sekulárna definícia „náboženstva“ má mnoho nedostatkov. Po druhé, musíme
odložiť stranou hlúpu predstavu, že Židia, kresťania a moslimovia sú akýmisi
spoločnými duchovnými potomkami Abraháma, čo je súčasný ahistorický
anachronizmus. Nesmieme zabudnúť, že kresťanstvo je viera a len v kresťanstve
nájdeme teológiu v presnom zmysle slova: teológia ako prezieravé a racionálne
skúmanie boha je kresťanskou charakteristikou, a tým aj oslobodenie od fanatizmu.
Je to niečo iné ako hromadenie vedomostí o jednom či viacerých bohoch, ich
mýtoch, kultoch a súvisiacich obradoch – teológia je niečo iné než hlboké
znalosti o náboženských veciach.
„Islamská teológia“, na druhej strane, je oxymoron, lebo
Alláhov vzťah ku svojim ľudským veriacim je vzťahom pána ku svojim otrokom,
„poslušnosťou“ či „podriadenosťou“, čo je presný význam slova „islam“ a od
kresťanstva sa zásadne líši. Preto by sa nemal klásť príliš veľký dôraz na to,
že islam je biblicky inšpirovaný monoteizmus, lebo o jeho povahe to
nevypovedá nič.
Ďalší veľký rozdiel, ktorý v stručnosti spomeniem, je,
že ústrednou činnosťou kresťanstva bolo vždy vzdelávanie, pre laikov aj odborníkov.
V islamskom svete je normou negramotnosť; to nie je náhoda. Kvalifikáciou
moslimského imáma je len to, že pozná prvú súru Koránu, plus ešte jeden, zvyčajne
„veľký“ kus textu, napríklad súru 112, a že vedie rituálne modlitby. Keď
diskutujeme o možnosti islamskej výučby na Západe a následných problémoch
s osnovami, zabúdame, že tradičná islamská výučba, na rozdiel od
kresťanstva, bola vždy len pre chlapcov a v prevažnej miere spočívala
v učení sa Koránu naspamäť. Na Strednom východe boli až donedávna bystré moslimské
deti posielané do kresťanských škôl, z dobrého dôvodu.
Väčšina čitateľov pravdepodobne pozná tradičný príbeh
o vzniku islamu, Mohamedových zjaveniach v Mekke, jeho neskoršom
úteku do Mediny a invázii do Syro-Palestíny. Súčasný historicko-kritický
výskum, ako ten, ktorý prebieha na inštitúte Inára,
ukazuje, že je to z veľkej časti mytologická fikcia. Islamská tradícia začína asi
až o jeden a pol storočia po Mohamedovej údajnej smrti. Islamská
tradícia nám, prinajlepšom, môže povedať, čo sa podľa moslimov z ôsmeho a deviateho
storočia stalo v siedmom storočí.
V čom potom spočíva problém s islamom? Islam sa na
jednej strane zakladá na nekonvenčnej obmene kresťanstva učiacej psilantropizmus
(že Kristus bol len človek) a adoptionizmus (že Kristus nezomrel na kríži,
ale nahradil ho tam niekto iný). Na druhej strane pokračuje v starovekých
imperiálnych náboženských tradíciách Blízkeho východu – napríklad, egyptskom slnečnom
kulte Atona za vlády Amenofisa IV., neskoršieho Achnatona, v 14. storočí pred Kristom,
alebo kulte Aššura v Asýrskej ríši. Niektorí odborníci aj tieto tradície označujú
za „monoteizmy“; ale skôr ich môžeme považovať za ateizmus, keďže Achnaton,
ktorý sa považoval za Atonovho syna, bol Atonovým jediným sprostredkovateľom – predstava
božstva je tu len totalitnou abstrakciou. Podľa tejto staroegyptskej „teológie“
štátu, kráľ dobyl svet pre boha a božia pomoc bola nutná na rozširovanie
dobytých území a tým pádom aj božej vlády. Keďže kráľ je boh, božská a ľudská
sféra sa zlúčili do jednej.
Niečo podobné vidíme v náboženstve Asýrskej ríše, kde
bol „kráľ“ zástupcom skutočného kráľa, božskej abstrakcie asýrskej moci, kráľa-boha
Aššura. To isté platí o islame, kde je kalif, čo je slovo prevzaté z aramejčiny
s významom zástupca, čiže „chalífat Alláh“, zástupcom božím v egyptskom a asýrskom
zmysle.
Keďže v islame neexistuje sprostredkovanie vo svätej trojici,
Alláh, rovnako ako Aššur a Aton, je všemocný. Hoci Alláh etymologicky
súvisí s hebrejským 'elohím a sýrskym aláhá (možno je vypožičaný z tejto
podoby), po stránke obsahu má toho oveľa viac spoločného s Aššurom: bežná
etymológia sa nerovná rovnosti funkcií. Historicky boli kalifovia, rovnako ako asýrski
králi, totalitní panovníci vykonávajúci úrad v mene svojho boha. Čiže boh
hovorí len ku kalifovi; len on pozná božiu vôľu a len on je oprávnený
vykladať slovo a vôľu božiu – svetský panovník sa stáva jediným
sprostredkovateľom boha; len jemu sa boh zjavuje; len on sprostredkúva božiu
vôľu ľuďom. Preto neprekvapuje, že aj umiernení moslimovia túžia po návrate
kalifa.
Toto si musíme ujasniť – často omieľaný príbeh o vzniku
islamu, teda Mohamed v Mekke a Medine, ktorému bol prostredníctvom
anjela Gabriela zjavený Korán, je z veľkej časti neskoršia fikcia, ako som
už spomenul. U Umajjovcov v siedmom storočí nachádzame arabské
eschatologické hnutie so židovsko-kresťanskými koreňmi sústredenými na
Jeruzalem – nájdeme v ňom lokality ako Safa, Marwa, Bakka, Arafat atď. (až
neskôr sa tieto korene presťahovali do Mekky). A Mohamed je prepožičaný hebrejský
mesiášsky prívlastok – v kresťanstve sa vzťahuje na Kristov druhý príchod (v
judaizme na prvý). Keď sa eschatologické očakávanie neudialo podľa očakávania,
Umajjovci stratili dôveryhodnosť. Vo ôsmom storočí ich zvrhli Abbásovci,
skutoční zakladatelia toho, čomu hovoríme islam.
Abbásovci na základe tohto nekonvenčného židovského
kresťanstva vytvorili imperiálne náboženstvo, aby zjednotili svojich občanov. Ako
v prípade Asýrie, svet sa rozdelil na veriacich (tých, ktorí sa podriadili)
a neveriacich (tých, ktorých si treba podrobiť). V islame dokonca aj
dnes vidíme, že svet je rozdelený na Dar al-Islam, islamský svet, a Dar
al-Harb, „dom vojny“ – oblasť, ktorú ešte treba dobyť. Neskôr (v pätnástom
storočí) sa v Osmanskej ríši objavila „tretia oblasť“ (kategória), medzičlánok
medzi prvými dvoma, Dar al-'Ahd alebo Dar al-Suhl (čiže „oblasť zmluvy“ alebo
„spojenectva“), opisujúca vzťah medzi Osmanským kalifátom a sultanátom a jeho
kresťanskými vazalmi, ako gruzínske kráľovstvo na Kaukaze alebo rumunské kniežatstvá,
čo platili príspevok, poskytovali vojakov a ochraňovali moslimov výmenou
za mier.
Pre väčšinu sunnitského sveta spadá Západ do tejto kategórie
z dvoch dôvodov – za prvé, sme užitoční idioti, lebo im predávame zbrane (používané
na boj proti šiitom) a pretože islam je trpezlivý – prijímame moslimských
utečencov s vyššou pôrodnosťou. Arabské noviny otvorene píšu, že džihád
môže mať rôzne podoby – aj maternica môže byť zbraň. Od čias ajatolláha
Chomejního vymysleli šiiti teokraciu s globálnymi ambíciami, ale to je iná
téma.
Tu vidíme, že islam je úplne nezlučiteľný so západnými
hodnotami a predstavami o rovnosti. V kresťanstve sú ľudia spasení
prostredníctvom Krista a sú oslobodení. V islame je normou podriadenosť
totalitnej, abstraktnej predstave boha. Modlitba nie je „slobodný prejav“ pred
bohom a s bohom, ale ritualizovanou recitáciou. Korán je celkom iná kniha
ako Biblia – miešanica nesúrodých textov vykazujúcich odlišný vzťah k bohu
než Starý a Nový zákon. Ale potom si, opäť, musíme uvedomiť, že Korán nehrá
v islame v skutočnosti žiadnu úlohu, lebo doktrína sa v ňom odvodzuje
od neskoršej tradície, od Sunny. Tam, kde kresťania nasledujú príklad Krista,
moslimovia nasledujú príklad Mohameda – výsledky sú celkom odlišné, ako vidíme.
Jednou z vecí, čo nás neustále prekvapujú, je, že po
každom teroristickom útoku spáchanom moslimami v mene islamu alebo v súvislosti
s Islamským štátom západní apologéti upozorňujú, že sú to radikáli, ktorí
nechápu učenie Mohameda. To je zjavný omyl, čo sa dá dokázať už povrchným prečítaním
Mohamedovho životopisu (Síry). Pripomína to sympatizantov s komunizmom
počas Studenej vojny – komunizmus je najlepší systém, len Sovieti ho
nepochopili. Smiešne však je, že všetky komunistické štáty, rovnako ako
islamské štáty, boli podobne zaostalé – tu by sme však mali podotknúť, že hoci sú
komunizmus a islam protikladmi toho, čo zastáva Západ, diskutujeme
o myšlienkach a nesúdime ľudí, ani ich úprimné presvedčenia. Z tohto
hľadiska by sme islam mali chápať ako odnož starovekých orientálnych
imperiálnych náboženstiev (ktorým chýba teológia v kresťanskom, západnom
zmysle), ako dokazujú mnohé spory o mieste islamu v západnej spoločnosti
spomínané na začiatku.
Ako názorný príklad môžeme citovať odsek 24 Káhirskej
deklarácie ľudských práv v islame: „Všetky práva a slobody obsiahnuté
v tejto deklarácii sú podriadené islamskému právu šaría.“ Tak ktoré „práva“
potom vlastne zostanú? A existuje kopa „odborníkov“ ochotných vysvetliť, čo
hovorí „šaría“ (široký pojem) na ľubovoľnú životnú situáciu. Vzťah medzi
základnými právami zakotvenými v liberálnych demokraciách a islamom
je veľmi problematický. Moslimovia tomuto problému rozumejú veľmi dobre,
rovnako ako utečenecké úrady v západných krajinách, kde kritické hlasy
z Dar al-Islam hľadajú svoju spásu – že niektorí ľavičiari sami nepriamo
alebo priamo odmietajú všeobecnú povahu takýchto základných práv, lebo sú
údajne „západné“ či „imperialistické“, nie je prekvapením. Tu by sme sa mali krátko
zmieniť o tom, že misia ku moslimom, najmä počas „zlatého veku islamského
problému“, približne v období rokov 650 až 1570, bola vždy spojená s vedeckým
štúdiom islamu.
Vznik náboženstva, z ktorého sa stal islam, môžeme
vysledovať do veľkej miery prostredníctvom kresťanských cirkevníkov neskorého
staroveku. Veľmi správne si všimli, že to bolo „kacírstvo“, čiže nekonvenčná forma
kresťanstva, nie samostatné náboženstvo. Kým duchovní na Strednom východe sa zaoberali
hlavne prežitím, v stredovekej Európe tento problém ovplyvnil život ľudí na
všetkých úrovniach. Z teologického hľadiska bolo nutné čeliť tomuto
problému tým, že dôjde ku objasneniu povahy islamu. Ale to sa mohlo stať len na
základe znalosti faktov; to si, naopak, vyžadovalo jazykové a literárne
vedomosti. Petrus Venerabilis (Peter Ctihodný) bol jedným z najdôležitejších ľudí tohto
obdobia, ktorí pomohli rozuzliť obraz islamu. Peter nechal preložiť Korán
a následne sám napísal spis o islamskej doktríne, Summa totius
haeresis saracenorum, rovnako ako jej vyvrátenie v knihe Liber contra
sectam sive haeresim saracenorum.
Spolu s prekladmi Koránu sa jednalo o prvé odborné
práce o islame. Najmä Summa neobsahovala hrubé chyby, ktoré sa objavili
v predchádzajúcich storočiach. Tento nový prístup výrazne prispel ku
vzniku nového obrazu islamu. Summa vniesla do diskusie objektivitu a zaujala vedeckejší
postoj voči islamu. Peter bol prvý, kto položil základy pre konfrontáciu
s islamom. Nechcel mu čeliť násilím, ale slovom božím.
V tejto súvislosti môžeme jeho preklad Koránu považovať
za základné dielo na vyvracanie islamu. Preklad sa preto zaraďuje do série
spisov, ktoré Peter nazýval christianum armarium. Pod týmto pojmom rozumel
kresťanskú knižnicu slúžiacu ako zbraň proti týmto nepriateľom; ale určite nie
len ako zbraň v útočnom zmysle, ale aj ako druh štítu na obranu kresťanstva.
Petrovým hlavným zámerom s týmto prekladom a so spisom Collectio Toletana
bolo poskytnúť európskym kresťanom presné informácie o islame. Moslimovia však
boli preňho nepriateľmi len z toho dôvodu, že odmietali kresťanskú spásu. Keby
ju uznali, jeho nepriateľstvo by sa pominulo.
Na svojej týždennej všeobecnej audiencii na námestí svätého Petra
dňa 14. októbra 2009 použil pápež Benedikt XVI. Petra Ctihodného ako príklad
súcitu a pochopenia, citujúc jeho spravovanie kláštora v Cluny, diplomaciu
a štúdium islamu. Ak má mať Západ nejakú budúcnosť, musíme sa venovať islamu
tak, ako to predostrel Benedikt, čiže nasledovať Petrovo štúdium, modlenie a misiu.
Ale potom opäť, ak sa my na Západe nevrátime k našim
kresťanským koreňom a nezmierime sa s Kristom – tak nás islam prevalcuje.
Sekulárne hodnoty sú len pominuteľnou márnosťou.
Prevzaté z https://www.thepostil.com/islam-and-the-west-where-are-we-heading/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára