Čo je Korán?

Toby Lester

(publikované v januári 1999)

Výskumníci s rôznymi akademickými a teologickými záujmami predkladajú kontroverzné teórie o Koráne a islamskej histórii a snažia sa nanovo interpretovať islam pre súčasný svet. Ako povedal jeden akademik, je to „citlivá záležitosť“.

V roku 1972, počas obnovy Veľkej mešity v jemenskom meste Sana'a, zakopli robotníci pracujúci v podkroví medzi vnútornou a vonkajšou strechou na nevšedný hrob, hoci si to vtedy ešte neuvedomovali. Ich nevedomosť im môžeme odpustiť: v mešitách sa zvyčajne nenachádzajú hroby a na tomto mieste neboli žiadne náhrobné kamene, žiadne ľudské pozostatky, žiadne pohrebné šperky. Vlastne tam nebolo nič viac než nezaujímavá zmes starých pergamenových a papierových dokumentov – poškodené knihy a jednotlivé strany arabského textu, spojené dokopy stáročiami dažďov a vlhkosti, ohlodané v priebehu rokov potkanmi a hmyzom. Keďže chceli dokončiť začatú prácu, robotníci zozbierali rukopisy, natlačili ich do asi dvadsiatich vriec na zemiaky a odložili ich stranou na schodisko jedného z minaretov mešity, kde ich zamkli – a kde by sa na ne pravdepodobne opäť zabudlo, nebyť Kadhía Isma'íla al-Akwu', vtedajšieho prezidenta Jemenského pamiatkového úradu, ktorý si uvedomil potenciál tohto nálezu.

Al-Akwa' sa snažil získať medzinárodnú pomoc na preskúmanie a zachovanie úryvkov a v roku 1979 sa mu podarilo zaujať nemeckého akademika na návšteve, ktorý zasa presvedčil nemeckú vládu, aby zorganizovala a zafinancovala projekt obnovy. Krátko po zahájení projektu vysvitlo, že tá hromada bola nádherným príkladom toho, čomu sa niekedy hovorí „papierový hrob“ – v tomto prípade miesta odpočinku pre, okrem iných vecí, desiatky tisíc úryvkov takmer tisíc rôznych pergamenových kódexov Koránu, moslimskej posvätnej knihy. V niektorých zbožných moslimských kruhoch prevláda názor, že opotrebované alebo poškodené výtlačky Koránu treba stiahnuť z obehu; odtiaľ pochádza myšlienka hrobu, ktorý jednak zachováva posvätnosť textov uložených na odpočinok a jednak zaistí, že sa budú čítať len úplné a neporušené vydania knihy.

Zdalo sa, že niektoré pergamenové strany v jemenskej hromade sa datujú do siedmeho a ôsmeho storočia, čiže do prvých dvoch storočí islamu – inými slovami, boli to úryvky možno najstarších existujúcich Koránov. Ba čo viac, niektoré z týchto úryvkov odhalili malé, no zaujímavé odchýlky od štandardného textu Koránu. Hoci textových historikov také odchýlky neprekvapujú, sú v nepríjemnom konflikte s presvedčením ortodoxných moslimov, že Korán v dnešnej podobe je jednoducho dokonalé, večné a nemenné slovo božie.

Prevažne sekulárna snaha o nový výklad Koránu – čiastočne založená na textových dôkazoch ako sú jemenské úryvky – je pre mnohých moslimov znepokojujúca a urážlivá, rovnako ako sú pokusy o nový výklad Biblie a život Ježiša znepokojujúce a urážlivé pre mnohých konzervatívnych kresťanov. Napriek tomu existujú akademici, vrátane moslimských, ktorí majú pocit, že takáto snaha, spočívajúca v podstate v zasadení Koránu do histórie, podnieti niečo ako islamské oživenie – opätovné prisvojenie si tradície, posun dopredu vďaka pohľadu dozadu. Hoci sa takéto uvažovanie zatiaľ obmedzuje na akademickú diskusiu, môže mať veľký vplyv – a ako ukazuje história renesancie a reformácie – môže viesť ku veľkej spoločenskej zmene. Korán je, napokon, momentálne ideologicky najvplyvnejší text na svete.

Pohľad na úryvky

Prvým človekom, ktorý strávil kopu času štúdiom jemenských úryvkov, bol v roku 1981 Gerd-R. Puin, odborník na arabskú kaligrafiu a koránovú paleografiu zo Sárskej univerzity v nemeckom Saarbrückene. Puin, ktorého vyslala nemecká vláda, aby zorganizoval a dohliadal na projekt obnovy, spoznal starobylosť niektorých úryvkov pergamenu a jeho predbežné preskúmanie tiež odhalilo neobvyklé poradie veršov, menšie odchýlky v texte, zriedkavé štýly ortografie a umelecké prikrášlenie. Lákavé boli aj hárky knihy napísané zriedkavým a raným arabským písmom z Hidžázu: kusy najstarších známych existujúcich Koránov boli tiež palimpsesty – verzie veľmi zreteľne napísané na ešte starších, zmytých verziách. Puin začínal mať pocit, že jemenské Korány naznačujú vyvíjajúci sa text namiesto slova božieho, úplne zjaveného prorokovi Mohamedovi v siedmom storočí nášho letopočtu.

Od začiatku 80-tych rokov 20. storočia bolo viac než 15 000 hárkov jemenských Koránov dôkladne vyrovnaných, vyčistených, upravených, roztriedených a zhromaždených; v súčasnosti ležia („zachované na ďalšie tisíce rokov,“ tvrdí Puin) v Jemenskom úrade rukopisov, kde čakajú na podrobné preskúmanie. Niečoho takého sa však jemenské úrady zdráhajú. „Nechcú, aby sa o tejto veci vedelo, čo nechceme ani my, hoci z iných dôvodov,“ vysvetľuje Puin. „Nechcú dávať do pozornosti, že na Koránoch pracujú Nemci a iní. Nechcú verejnosti prezradiť, že sa vôbec na niečom takomto pracuje, lebo moslimské stanovisko je, že všetko, čo treba povedať o histórii Koránu, sa už povedalo pred tisíc rokmi.“

Doteraz získali rozsiahly prístup ku jemenským úryvkom len dvaja akademici: Puin a jeho kolega H.-C. Graf von Bothmer, historik islamského umenia, taktiež zo Sárskej univerzity. Puin a von Bothmer publikovali len zopár provokatívne krátkych článkov v akademických publikáciách o tom, čo v jemenských úryvkoch našli. Nechceli publikovať čiastočne preto, lebo donedávna sa viac zaoberali triedením a klasifikovaním úryvkov než ich systematickým skúmaním a čiastočne aj preto, lebo tušia, že keby si jemenské úrady uvedomili možné dôsledky tohto objavu, mohli by im odoprieť ďalší prístup. Von Bothmer však v roku 1997 dokončil fotenie úryvkov, čo zabralo viac než 35 000 mikrofilmových fotiek, a nedávno ich priniesol späť do Nemecka. To znamená, že von Bothmer, Puin a ostatní akademici budú čoskoro konečne mať šancu preskúmať texty a slobodne publikovať svoje zistenia – čo je pre Puina vzrušujúca vyhliadka. „Toľko moslimov verí, že všetko medzi prvou a poslednou stranou Koránu je nemenné slovo božie,“ hovorí. „Radi citujú textové práce, čo dokazujú, že Biblia má históriu a nespadla rovno z neba, ale až doteraz bol Korán z tejto diskusie vynechaný. Jediný spôsob, ako to zmeniť, je dokázať, že aj Korán má históriu. Úryvky zo Sana'a nám s tým pomôžu.“

Puin nie je vo svojom nadšení osamotený. „Vplyv jemenských rukopisov ešte len pocítime,“ hovorí Andrew Rippin, profesor náboženských štúdií na univerzite v Calgary, ktorý je v súčasnosti v popredí koránových štúdií. „Ich odlišné čítanie a poradie veršov sú veľmi významné. Na tom sa všetci zhodujú. Tieto rukopisy hovoria, že raná história koránového textu je oveľa otvorenejšou otázkou, než sa mnohí domnievali: text bol menej stabilný a preto mal menšiu autoritu, než sa vždy tvrdilo.“

Úprava božieho textu

Podľa kritérií súčasného výskumu Biblie je väčšina otázok kladených akademikmi ako Puin a Rippin skôr jednoduchá; mimo islamského kontextu nie sú názory, že Korán má históriu a že ho možno interpretovať obrazne, radikálne kroky. Ale islamský kontext – a útlocit moslimov – nemožno ignorovať. „Zasadenie Koránu do historického kontextu by v podstate zbavilo celú historickú skúsenosť moslimskej komunity jej legitimity,“ hovorí R. Stephen Humphreys, profesor islamských štúdií na kalifornskej univerzite v Santa Barbare. „Korán je zakladajúcou listinou pre spoločenstvo, dokumentom, na základe ktorého vzniklo. A ideálne – hoci v skutočnosti zjavne nie vždy – bola islamská história úsilím o uskutočňovanie a precvičovanie prikázaní Koránu v živote človeka. Ak je Korán historický dokument, potom je celých štrnásť storočí islamského boja v podstate nezmyselných.“

Názor ortodoxných moslimov na Korán ako na samozrejmé slovo božie, dokonalé a nenapodobiteľné svojím posolstvom, jazykom, štýlom a formou, sa nápadne podobá predstave fundamentalistických kresťanov o „neomylnosti“ a „slovnej inšpirácie“ Biblie, ktorá je aj v súčasnosti stále bežná na mnohých miestach. Tú predstavu klasicky vyjadril iba pred menej než sto rokmi učenec Biblie John William Burgon.

Biblia nie je nič iné než hlas jeho, sediaceho na tróne! Každá jej kniha, každá jej kapitola, každý jej verš, každé jej slovo, každá jej sylaba... každé jej písmeno je priamym výrokom Najvyššieho!

Nie všetci kresťania však uvažujú o Biblii takto a ako v skutočnosti uvádza Encyklopédia islamu (1981), „najbližšou obdobou v kresťanskej viere pre úlohu Koránu v moslimskej viere nie je Biblia, ale Kristus.“ Ak je Kristus telom vytvoreným zo slova božieho, Korán je textom vytvoreným zo slova božieho a spochybňovanie jeho posvätnosti či autority sa preto považuje za priamy útok na islam – ako veľmi dobre vie Salman Rushdie.

Možnosť prudkej reakcie moslimov neodradila historicko-kritické štúdium Koránu, ako dokazujú eseje v knihe Pôvod Koránu (1998). Práca pokračovala aj po afére s Rushdiem: v roku 1996 učenec Koránu Günter Lüling písal v The Journal of Higher Criticism o „širokom rozsahu, do akého bol text Koránu, ako aj vyučovaný islamský príbeh o pôvode islamu skomolený, čo islamológovia na Západe až doteraz dôverčivo prijímali.“ V roku 1994 žurnál Jerusalem Studies in Arabic and Islam zverejnil posmrtnú štúdiu Jehuda D. Neva z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, v ktorej sa podrobne venuje náboženským nápisom zo siedmeho a ôsmeho storočia na kameňoch v negevskej púšti, ktoré, ako naznačil Nevo, predstavujú „značné problémy pre tradičný islamský príbeh histórie islamu.“ V tom istom roku a v tom istom žurnále zverejnila Patricia Croneová, historička raného islamu pôsobiaca v Inštitúte pre pokročilé štúdium v Princetone v štáte New Jersey, článok, v ktorom tvrdí, že objasnenie problematických pasáží v texte Koránu bude možné pravdepodobne len vtedy, keď „zanecháme tradičný príbeh vzniku Koránu.“ A od roku 1991 James Bellamy z univerzity Michigan v Journal of the American Oriental Society navrhuje série „úprav textu Koránu,“ ktoré sa z hľadiska ortodoxných moslimov rovnajú úprave božieho textu.

Croneová je jedným z najkontroverznejších z týchto akademikov. V 70-tych a 80-tych rokoch napísala a podieľala sa na niekoľkých knihách – najznámejšia je kniha Hagarizmus: Vznik islamského sveta (1977) s Michaelom Cookom – v ktorej uviedla radikálne tvrdenia o pôvode islamu a napísaniu islamskej histórie. Medzi kontroverzné tvrdenia z tejto knihy patria názory, že text Koránu vznikol neskôr, než v súčasnosti veríme („Neexistujú presvedčivé dôkazy o existencii Koránu v akejkoľvek podobe skôr ako v poslednom desaťročí siedmeho storočia“); že Mekka nebola počiatočnou islamskou svätyňou („dôkazy jednoznačne poukazujú na svätyňu v severozápadnej Arábii... Mekka bola druhoradá“); že arabské výboje predchádzali inštitucionalizovaniu islamu („židovská spasiteľská fantázia bola stvárnená v podobe arabského dobytia Svätej zeme“); že myšlienka hidržri, čiže emigrácie Mohameda a jeho stúpencov z Mekky do Mediny v roku 622, sa mohla vyvinúť dávno po Mohamedovej smrti („žiaden zdroj zo siedmeho storočia neuvádza arabskú dobu ako dobu hidžri“); a že výraz „moslim“ sa v ranom islame bežne nepoužíval („nie je žiaden dobrý dôvod predpokladať, že nositelia tejto primitívnej identity sa nazývali 'moslimovia', ale zdroje... odhaľujú staršie označenie spoločenstva, ktoré sa objavuje v gréčtine ako 'Magaritai' na papyruse z roku 642 a v sýrčine ako 'Mahgre' či 'Mahgraje' už od začiatku 40-tych rokov siedmeho storočia“).

Knihu Hagarizmus okamžite napadli moslimskí i nemoslimskí akademici kvôli jej prílišnému lipnutiu na nepriateľských zdrojoch. („Toto je kniha,“ napísali autori, „založená na niečom, čo sa z akéhokoľvek moslimského pohľadu musí zdať ako prílišná úcta voči svedectvu zdrojov neveriacich.“) Croneová a Cook odvtedy ustúpili od niektorých svojich najradikálnejších názorov – ako napríklad, že prorok Mohamed žil o dva roky dlhšie než uvádza moslimská tradícia a že historickosť jeho migrácie do Mediny je sporná. Ale Croneová pokračovala v spochybňovaní moslimských aj západných ortodoxných názorov na islamskú históriu. V knihe Mekkský obchod a vzostup islamu (1987) podrobne uviedla dôvody spochybňujúce názor prevládajúci medzi západnými (a niektorými moslimskými) akademikmi, že islam vznikol v reakcii na arabský obchod s korením.

Gerd-R. Puin sa svojím súčasným uvažovaním o histórii Koránu podieľa na tomto súčasnom revizionizme. „Moja predstava je taká, že Korán je niečo ako koktail textov, ktoré neboli pochopené ani v dobe Mohameda,“ hovorí. „Mnohé z nich mohli byť o niekoľko sto rokov staršie než samotný islam. Aj v islamskej tradícii existuje obrovské množstvo protirečiacich si informácií, vrátane značného kresťanského základu; človek by z nich dokázal odvodiť celú islamskú anti-históriu, keby chcel.“

Patricia Croneová obhajuje ciele takéhoto uvažovania. „Korán je posvätný text s históriou ako každý iný – až na to, že nepoznáme túto históriu a jej štúdiom dokážeme vyvolať protestný krik. Nikomu by nevadilo, keby krik prišiel od západniarov, ale západniari sa cítia úctivo nesmelí, keď krik prichádza od iných ľudí: kto ste vy, ako ste sa vŕtali v ich dedičstve? Ale my, islamológovia, sa nepokúšame zničiť nikoho náboženstvo.“

Nie každý s týmto hodnotením súhlasí – najmä preto, že štúdium Koránu na Západe tradične prebieha v kontexte otvorene vyhláseného nepriateľstva medzi kresťanstvom a islamom. (Skutočne, široké hnutie na Západe v posledných dvoch storočiach, ktoré „vysvetľuje“ Východ, často označované ako orientalizmus, sa v posledných rokoch stalo terčom kritiky za to, že vykazuje podobné náboženské a kultúrne predsudky.) Najmä kresťanským a židovským akademikom sa zdalo, že Korán má auru kacírstva; orientalista William Muir z devätnásteho storočia, napríklad, tvrdil, že Korán je jedným z „najhúževnatejších nepriateľov civilizácie, slobody a pravdy, akého svet doposiaľ poznal.“ Aj raní sovietski akademici podnikli ideologicky motivovanú štúdiu o pôvode islamu, s takmer misionárskym nadšením: v 20-tych rokoch 20. storočia a v roku 1930 zverejnilo sovietske periodikum Ateist sériu článkov vysvetľujúcich vznik islamu v marxisticko-leninských pojmoch. V knihe Islam a Rusko (1956) Ann K.S. Lambtonová zhrňuje veľkú časť tejto práce a napísala, že niekoľko sovietskych akademikov sa zahrávalo s teóriou, že „motívom vznikajúceho náboženstva bola obchodná buržoázia v Mekke a Medine“; že istý S. P. Tolstov zastával názor, že „islam je spoločensko-náboženským hnutím pochádzajúcim z otrokárskej, nie feudálnej podoby arabskej spoločnosti“; a že N. A. Morozov tvrdil, že „až do križiackych výprav bol islam na nerozoznanie od judaizmu a... len potom získal svoj nezávislý charakter“, zatiaľ čo „Mohamed a prví kalifovia sú mýtické postavy.“ Morozov pôsobí dojmom zvlášť nápadného teoretika: Lambtonová tiež vo svojej knihe Kristus (1930) napísala, že „v stredoveku bol islam len odnožou arianizmu, vzniknutou kvôli meteorologickému úkazu v oblasti Červeného mora neďaleko Mekky.“

Nie je prekvapením, že vzhľadom ku predsudkom veľkej časti neislamského kritického štúdia Koránu ho moslimovia zväčša rovno zavrhujú. Zvlášť výrečný protest prišiel v roku 1987 v magazíne Muslim World Book Review, v článku s názvom „Metóda proti pravde: Orientalizmus a koránové štúdie,“ od moslimského kritika S. Parveza Manzoora. Manzoor zasadil pôvod západného štúdia Koránu do „polemických močiarov stredovekého kresťanstva“ a opísal jeho súčasný stav ako „slepú uličku, do ktorej sa dostalo samé,“ pričom zorganizoval komplexný a sústredený útok na celý západný prístup k islamu. Svoju esej začal zúrivo.

Orientalistický počin koránových štúdií, nech už sú jeho ďalšie zásluhy a služby akékoľvek, bol projekt zrodený zo zlomyseľnosti, kŕmený frustráciou a živený pomstou: zlomyseľnosťou mocných voči bezmocným, frustráciou „racionálnych“ z „poverčivých“ a pomsty „ortodoxných“ voči „nekonformným“. V najvýznamnejšej hodine svojho pozemského víťazstva západný človek, koordinujúci sily štátu, cirkvi a akadémie, zahájil svoj najodhodlanejší útok na citadelu moslimskej viery. Všetky scestné náznaky jeho arogantnej osobnosti – jeho ľahkomyseľný racionalizmus, jeho fantázie o vláde nad svetom a jeho sektársky fanatizmus – sa spojili do nesvätého sprisahania, aby vytlačil posvätnú knihu moslimov z jej pevne zakorenenej pozície ako stelesnenie historickej autenticity a morálnej neochvejnosti. Najvyššia trofej, o ktorú sa západný človek pokúšal svojím opovážlivým a riskantným krokom, bola samotná moslimská myseľ. Aby navždy zbavil Západ „problému“ islamu, usúdil, že moslimské vedomie musí prestať dúfať v poznávaciu istotu božského posolstva zjavenému prorokovi. Len moslim zmätený z historickej autenticity alebo doktrinálnej autonómie zjavenia Koránu by sa vzdal svojho všeobecného poslania, v dôsledku čoho by prestal pre celosvetovú nadvládu Západu predstavovať výzvu. Aspoň takýto sa zdá  byť nevyslovený, ak nie neskrývaný, logický základ útoku orientalistov na Korán.

Napriek takémuto odporu západní akademici s rôznymi akademickými a teologickými záujmami pokračujú a pri štúdiu Koránu využívajú moderné techniky textovej a historickej kritiky. Náznakom toho, že takýto značný výskum existuje, je rozhodnutie európskej firmy Brill Publishers – dávno etablovaného vydavateľa takých prác ako Encyklopédia islamu a Študijné vydanie zvitkov z Mŕtveho mora – zadať zákazku na vôbec prvú Encyklopédiu Koránu. Jane McAuliffe, profesorka islamských štúdií na univerzite v Toronte a šéfredaktorka encyklopédie, dúfa, že poslúži ako „približná obdoba“ biblických encyklopédií a bude „súhrnnou prácou štúdia Koránu na prelome tisícročí“. Články pre prvú časť encyklopédie sa už redigujú a pripravujú na vydanie koncom tohto roka.

Encyklopédia Koránu bude skutočne spoločným dielom moslimov i nemoslimov a jej články ukážu viaceré prístupy k výkladu Koránu, z ktorých niektoré pravdepodobne spochybnia tradičné islamské názory – čím znepokoja mnohých ľudí v islamskom svete, kde čas na revizionistické štúdium Koránu rozhodne ešte nedozrel. Neutešená situácia Nasr Abú Zaida, nenápadného  egyptského profesora arabčiny, ktorý sedí v redakčnej rade encyklopédie, ilustruje ťažkosti, akým čelia moslimskí akademici snažiaci sa nanovo interpretovať svoju tradíciu.

Korán je text, literárny text a jediný spôsob, ako ho pochopiť, vysvetliť a analyzovať, je pomocou literárneho prístupu, hovorí Abú Zaid. „Je to zásadný teologický problém.“ Za vyjadrenie takýchto názorov v tlači – v podstate, za spochybnenie myšlienky, že Korán treba čítať doslovne ako absolútne a nemenné slovo božie – bol Abú Zaid v roku 1995 oficiálne označený za odpadlíka a tento výnos v roku 1996 potvrdil aj egyptský najvyšší súd. Ten potom, na základe toho, že islamské právo zakazuje sobáše odpadlíkov s moslimkami, prikázal Abú Zaidovi rozviesť sa so svojou ženou Ibtihal Junis (šokovaná a šťastne vydatá Junis tento výnos v tom čase opísala „ako úder tehlou do hlavy“).

Abú Zaid vytrvalo trvá na tom, že je zbožný moslim, no tvrdí, že zjavený obsah Koránu – napríklad, často archaické zákony o zaobchádzaní so ženami, ktorými sa islam neslávne preslávil – je omnoho menej dôležitý než jeho komplexný, regeneračný a duchovne výživný skrytý obsah. Ortodoxný islamský názor, tvrdí Abú Zaid, je ubíjajúci; redukuje božský, večný a dynamický text na pevný ľudský výklad bez akéhokoľvek iného života a zmyslu než „bižutéria... talizman... či ozdoba.“

Abú Zaid chvíľu zostal v Egypte a snažil sa vyvrátiť obvinenia z odpadlíctva, ale tvárou v tvár vyhrážkam smrťou a neúprosným obťažovaním zo strany verejnosti ušiel so ženou z Káhiry do Holandska a celú záležitosť označuje za „hroznú frašku.“ Šejch Jusef al-Badrí, duchovný, ktorého učenie do veľkej miery podnietilo odpor voči Abú Zaidovi, bol nadšený. „Nie sme teroristi; nepoužívame náboje či guľomety, ale donútili sme nepriateľa islamu prestať žartovať o našom náboženstve... Už nikto sa znova neodváži ani len pomyslieť na urážanie islamu.“

Zdá sa, že Abú Zaid sa o svoj život obával oprávnene: v roku 1992 zavraždili islamisti egyptského novinára Faraga Fodu kvôli jeho kritickému článku o egyptskom Moslimskom bratstve a v roku 1994 bol dobodaný víťaz Nobelovej ceny, románopisec Naguib Mahfouz, za to, že napísal, okrem iných diel, alegorické Deti Gabalawi (1959) – román štruktúrovaný ako Korán, ktorý prezentuje „kacírske“ predstavy o bohu a prorokovi Mohamedovi.

Odklon od ortodoxného výkladu Koránu, tvrdí Alžírčan Mohammed Arkoun, emeritný profesor islamského myslenia na univerzite v Paríži, je „veľmi citlivá záležitosť“ s významnými dôsledkami. „Milióny a milióny ľudí sa denne odvolávajú na Korán, aby vysvetlili svoje činy a ospravedlnili svoje túžby,“ hovorí Arkoun. „Rozsah tohto odvolávania sa je omnoho väčší než kedykoľvek predtým.“

Mohamed v jaskyni

Mekka leží v pustej kotline medzi dvoma pásmi strmých kopcov na západe súčasnej Saudskej Arábie. Hneď na západ od nej leží ploché a príšerne horúce pobrežie Červeného mora; na východ sa rozprestiera veľká ar-Rub' al-Chálí, teda Prázdna končina – najväčšia súvislá masa piesku na planéte. Poloha mesta je odpudivá: zem je suchá a prašná a pod nemilosrdným slnkom vrie; celú oblasť obrusujú horúce, pulzujúce púštne vetry. Hoci niekedy i celé roky neprší, keď k tomu dôjde, môžu to byť silné, vznikajúce prúdy vody, ktoré sa rútia z kopcov a zaplavia kotlinu, kde leží mesto. Oblasť je pre božské zjavenie vhodná rovnako ako hory Sinaja alebo divočina Judei. Jediným skutočným zdrojom historických informácií o predislamskej Mekke a okolnostiach zjavenia Koránu je tradičný islamský príbeh o vzniku náboženstva, z ktorého teraz nasleduje to najpodstatnejšie.

Stáročia pred príchodom islamu bola Mekka miestnou, veľmi starou pohanskou svätyňou. Náboženské rituály sa odohrávali okolo Ka'by – dodnes najdôležitejšej islamskej svätyne, ktorú podľa presvedčenia moslimov postavil Ibrahim (kresťanom a Židom známy ako Abrahám) a jeho syn Isma'il (Izmael). S tým, ako Mekka začala v šiestom storočí prosperovať, sa šírili pohanské modly rôznych veľkostí a tvarov. Podľa tradičného príbehu sa začiatkom siedmeho storočia nachádzal v okolí Ka'by (vnútri ktorej sa nachádzali obrazy Ježiša a Panny Márie, okrem iných modiel) panteón asi 360 sôch a obrazov.

Také je zázemie, do ktorého boli v roku 610 zjavené prvé časti Koránu, a to zámožnému, nespokojnému obchodníkovi menom Mohamed bin Abdulláh. Mohamed si vypestoval zvyk pravidelne odchádzať od mekkskej pohanskej špiny do neďalekej horskej jaskyne, kde mohol osamote rozjímať. Počas jedného z týchto odchodov ho navštívil anjel Gabriel – ten istý anjel, ktorý asi 600 rokov predtým zvestoval Panne Márii príchod Ježiša. Gabriel, ktorý začal príkazom „Prednášaj!“, Mohamedovi oznámil, že bude slúžiť ako posol boží. Následne, až do svojej smrti, údajne negramotný Mohamed dostával prostredníctvom Gabriela božské zjavenia v arabčine, známe ako kur'án („prednášanie“), čo bolo začiatkom novej a nekompromisnej odnože monoteizmu známeho ako islam, čiže „podriadenosť“ (božej vôli), hoci spočiatku v dosť básnickom a rečníckom štýle. Mohamed tieto zjavenia od slova do slova diktoval spriazneným členom rodiny a priateľom, ktorí sa ich buď naučili naspamäť, alebo ich zapísali.

Mocní Mekkčania začali Mohameda zanedlho prenasledovať a jeho skupinka oddaných nasledovníkov, ktorých nová viera odmietala pohanské jadro mekkského kultúrneho a ekonomického života, preto v roku 622 migrovala asi 320 kilometrov severne do mesta Jathríb, následne známeho ako Medina (skratka pre Medinat al-Nabí, čiže Mesto prorokovo). (Táto migrácia, v islame známa ako hidžra, sa považuje za vznik nezávislého islamského spoločenstva a rok 622 je preto prvým rokom islamského kalendára.) V Medine Mohamed naďalej dostával čoraz pragmatickejšie a prozaickejšie božské zjavenia a do roku 630 získal dostatočnú podporu medinského spoločenstva na to, aby napadol a dobyl Mekku. Nasledujúce dva roky života strávil získavaním konvertitov, upevňovaním politickej moci a prijímaním ďalších zjavení.

Podľa islamskej tradície, keď Mohamed v roku 632 zomrel, zjavenia Koránu neboli zozbierané do jednej knihy; boli zaznamenané len „na palmových listoch, plochých kameňoch a v srdciach ľudí.“ (To nie je prekvapujúce: ústna tradícia bola silná a mala dlhú tradíciu, pričom arabské písmo, neobsahujúce značky pre samohlásky a konsonantné bodky používané dnes, slúžilo hlavne ako pomôcka pri memorovaní.) Vznik takého textu ani nebol prvoradý: medinskí Arabi – nepravdepodobná koalícia bývalých obchodníkov, púštnych kočovníkov a poľnohospodárov zjednotených v presvedčivej novej viere a inšpirovaných životom a výrokmi proroka Mohameda – v tom čase uskutočňovala fantasticky úspešnú sériu medzinárodných výbojov v mene islamu. V 40-tych rokoch 7. storočia ovládali Arabi väčšinu Sýrie, Iraku, Perzie a Egypta a o tridsať rokov neskôr sa naplno venovali dobýjaniu častí Európy, severnej Afriky a strednej Ázie.

V prvých desaťročiach arabských výbojov bolo zabitých mnoho členov Mohamedovho najbližšieho okruhu a s nimi zomreli aj cenné vedomosti o koránových zjaveniach. Moslimovia na okrajoch ríše sa začali dohadovať o tom, čo bolo posvätným textom Koránu a čo nie. Armádny generál vracajúci sa z Azerbajdžanu vyjadril svoje obavy zo sektárskej kontroverzie kalifovi Utmánovi (644-656) – tretiemu islamskému vládcovi po Mohamedovi – a vraj naňho naliehavo žiadal, aby „predbehol týchto ľudí skôr, než sa začnú rozchádzať v Koráne tak, ako sa Židia a kresťania rozchádzajú vo svojich posvätných textoch.“ Utmán zvolal čosi ako redakčnú radu, ktorá starostlivo zhromaždila rôzne časti textu, čo sa Mohamedovi spoločníci naučili naspamäť alebo zapísali. Výsledkom bola štandardná písaná verzia Koránu. Utmán prikázal zničiť všetky neúplné a „nedokonalé“ zbierky textu Koránu a nová verzia sa rýchlo rozšírila do hlavných centier rýchlo sa rozrastajúcej ríše.

Počas nasledujúcich pár storočí, kedy sa islam vykryštalizoval ako náboženský a politický celok, vzniklo množstvo výkladovej a historickej literatúry vysvetľujúcej Korán a vznik islamu, ktorej najdôležitejšie časti sú hadísy, teda zozbierané výroky a skutky proroka Mohameda; sunna, čiže súbor islamských spoločenských a právnych zvykov; síra, životopisy proroka; a tafsír, komentáre a výklad Koránu. Práve z týchto tradičných zdrojov – zostavených v písanej podobe prevažne od polovice ôsmeho do polovice desiateho storočia – sa v konečnom dôsledku odvodzujú všetky záznamy o zjavení Koránu a prvých rokoch islamu.

„Pre ľudí znalých“

Korán, dlhý zhruba ako Nový zákon, je rozdelený na 114 častí známych ako súry, s dramaticky odlišnou dĺžkou a podobou. Princíp usporiadania knihy nie je ani chronologický, ani tematický – súry sú poväčšine zoradené od začiatku do konca podľa dĺžky v zostupnom poradí. Nováčikov v čítaní Koránu napriek jeho nezvyčajnej štruktúre najviac prekvapuje to, do akej miery čerpá z rovnakých presvedčení a príbehov ako Biblia. Boh (po arabsky alláh) je najvyšší vládca: je všemohúci, všetkého znalý a milosrdný, stvoril svet a jeho stvorenia; prostredníctvom prorokov posiela posolstvá a zákony, aby pomohol usmerňovať ľudskú existenciu; a v budúcnosti, ktorú pozná len on, spôsobí koniec sveta a súdny deň. Adam, prvý človek, je vyhnaný z raja, lebo jedol zo zakázaného stromu. Noe stavia archu, aby zachránil zopár vyvolených pred potopou vyvolanou hnevom božím. Abrahám sa pripravuje obetovať svojho syna na žiadosť boha. Mojžiš vedie Izraelitov z Egypta a prijíma zjavenie na hore Sinaj. Ježiš – narodený z Panny Márie a prezývaný mesiáš – koná zázraky, má učeníkov a vystupuje do neba.

Korán si dáva veľmi záležať na tom, aby zdôraznil toto spoločné monoteistické dedičstvo, ale rovnako si dáva záležať na tom, aby odlíšil islam od judaizmu a kresťanstva. Napríklad, spomína prorokov – Húda, Sáliha, Šu'ajba, Luqmána a iných – ktorých pôvod sa zdá byť výlučne arabský a čitateľom pripomína, že je to „Písmo, ktorého verše boli učinené zrozumiteľnými pre ľudí znalých v podobe Koránu arabského!“ Napriek svojim opakovaným tvrdeniam o opaku je Korán pre súčasných čitateľov – vrátane veľmi vzdelaných ľudí hovoriacich po arabsky – často mimoriadne náročný na pochopenie. Niekedy v ňom dochádza ku dramatickým zmenám v štýle, slovesnom rode a téme od verša k veršu a predpokladá dobrú znalosť jazykov, príbehov a udalostí, čo si zdanlivo nepamätajú ani najstarší moslimskí vykladači (typické pre text pôvodne vyvinutý v ústnej tradícii). Jeho zjavné nezrovnalosti sa dajú ľahko nájsť: boh môže byť uvádzaný v prvej i tretej osobe v tej istej vete; na rôznych miestach v texte sa opakujú rozdielne verzie rovnakého príbehu; božské príkazy si občas navzájom protirečia. V tomto poslednom prípade Korán predvída kritiku a obhajuje sa tým, že si nárokuje právo na zrušenie vlastného posolstva („Boh vymazáva i potvrdzuje to, čo chce“).

Kritika prišla. Kvôli tomu, že moslimovia prichádzali počas ôsmeho storočia čoraz častejšie do kontaktu s kresťanmi, boli súčasťou dobyvačných vojen teologické polemiky, v ktorých sa kresťania a ostatní chopili mätúceho literárneho stavu Koránu ako dôkazu jeho ľudského pôvodu. Samotní moslimskí učenci starostlivo spísali problematické aspekty Koránu – neznámu slovnú zásobu, zdanlivo chýbajúci text, gramatické nezrovnalosti, odchýlky v čítaní a tak ďalej. Koncom ôsmeho storočia v islame skutočne došlo ku veľkej teologickej diskusii, kde proti sebe stáli tí, ktorí verili v Korán ako v „nestvorené“ a večné slovo božie a tí, ktorí verili, že bol stvorený v čase ako všetko okrem samotného boha. Za vlády kalifa al-Ma'múna (813-833) sa tento názor nakrátko stal ortodoxnou doktrínou. Podporovalo ho niekoľko škôl myslenia, vrátane vplyvnej školy známej ako mu'tazilizmus, ktorá vyvinula komplexnú teológiu čiastočne na základe skôr metaforického než doslovného chápania Koránu.

Koncom desiateho storočia vplyv mu'tazilizskej školy z komplikovaných politických príčin zoslabol a oficiálnou doktrínou sa stala i'džáz, čiže „nenapodobiteľnosť“ Koránu. (V dôsledku toho moslimovia tradične neprekladajú Korán pre moslimov nehovoriacich arabsky. Namiesto toho ho moslimovia po celom svete čítajú a prednášajú v pôvodnom znení. Existujúce preklady sa nepovažujú za nič iné než písomné pomôcky a parafrázy.) Prijatie doktríny nenapodobiteľnosti bolo veľkým bodom obratu v islamskej histórii a od desiateho storočia až po súčasnosť sa štandardné moslimské chápanie Koránu ako doslovného a nestvoreného slova božieho nezmenilo (preto je scestné, ak obhajcovia islamu obhajujú jeho násilné verše tvrdením, že ich treba chápať doslovne, ale v ich „kontexte“ – pozn. prekl.).

Psychopatický vandalizmus?

Gerd-R. Puin hovorí s pohŕdaním o tradičnej ochote moslimských i západných akademikov prijímať tradičné chápanie Koránu. „Korán sa označuje za 'mubín', teda 'zrozumiteľný',“ hovorí. „Ale keď sa do neho pozriete, všimnete si, že asi každá piata veta proste nedáva zmysel. Mnohí moslimovia – a orientalisti – vám budú tvrdiť niečo iné, prirodzene, ale faktom je, že pätina textu Koránu je proste nepochopiteľná. Práve toto spôsobuje tradičnú úzkosť v súvislosti s prekladaním. Ak sa Korán nedá pochopiť – ak sa nedá pochopiť ani len v arabčine – tak sa nedá preložiť. Toho sa ľudia boja. A keďže Korán opakovane tvrdí, že je zrozumiteľný, no očividne nie je – čo vám povedia i ľudia hovoriaci arabsky – tak je to protirečenie. Niečo tu nesedí.“

Snahy zistiť, čo „tu nesedí“, sa v skutočnosti začali iba v 20. storočí. „Iba donedávna,“ hovorí Patricia Croneová, historička raného islamu, „každý považoval za samozrejmosť, že všetko, čo si moslimovia vraj pamätajú o pôvode a význame Koránu, je pravda. Ak sa tohto predpokladu vzdáte, musíte začať odznova.“ To nie je žiadny priemerný výkon, samozrejme; Korán sa ku nám dostal pevne zabalený do historickej tradície, ktorá je mimoriadne odolná voči kritike a analýze. Ako to vyjadrila Croneová vo svojej knihe Otroci na koňoch,

Ľudia upravujúci Bibliu nám ponúkajú časti izraelitskej tradície v rôznych štádiách kryštalizácie a ich svedectvá môžu byť, v súlade s tým, užitočne vzájomne porovnané. Ale moslimská tradícia nebola výsledkom pomalej kryštalizácie, ale explózie; prví zostavovatelia neboli redaktori, ale zberatelia úryvkov, ktorých dielam nápadne chýba celkový súlad; a z ich porovnania nevyplýva žiadne konkrétne objasnenie.

Nie je prekvapením, že vzhľadom k prudkej expanzii raného islamu a tomu, koľko času uplynulo od vzniku náboženstva po prvé systematické zdokumentovanie jeho histórie, sa Mohamedov svet a svet historikov, ktorí o ňom následne písali, dramaticky líšili. Len počas samotného prvého storočia sa provinčná skupina pohanských púštnych súkmeňovcov stala strážcom obrovskej medzinárodnej ríše inštitucionálneho monoteizmu, hemžiacou sa bezprecedentnou literárnou a vedeckou aktivitou. Podľa tvrdení mnohých súčasných historikov nemôžeme očakávať, že islamské príbehy o vzniku islamu – najmä kvôli ústnej tradícii prvých storočí – prežili túto obrovskú spoločenskú premenu bez zmeny. Nemôžeme tiež očakávať, že moslimský historik píšuci v Iraku v deviatom alebo desiatom storočí bude ignorovať svoje spoločenské a intelektuálne zázemie (a teologické presvedčenia), aby presne opísal arabské prostredie v siedmom storočí, o ktorom nevedel absolútne nič. R. Stephen Humphreys vo svojej knihe Islamská história: Výskumný rámec (1988) presne zhrnul, akému problému čelia historici študujúci raný islam.

Ak je naším cieľom pochopiť, ako moslimovia z konca 2./8. a 3./9. storočia (islamský/kresťanský kalendár) chápali pôvod svojej spoločnosti, sme na to veľmi dobre vybavení. Ale ak je naším cieľom zistiť, „čo sa naozaj stalo,“ z hľadiska dôveryhodne zdokumentovaných odpovedí na súčasné otázky o prvých desaťročiach islamskej spoločnosti máme problém.

Človekom, ktorý viac než ktokoľvek iný otriasol v posledných niekoľkých desaťročiach koránovými štúdiami, je John Wansbrough, pôvodne zo Školy orientálnych a afrických štúdií Londýnskej univerzity. Puin ho momentálne „znovu číta“ v rámci svojich príprav na analýzu jemenských úryvkov. Patricia Croneová hovorí, že ona a Michael Cook „nehovoria v knihe Hagarizmus veľa vecí, čo by sa nezakladali na Wansbroughovi.“ Iní akademici ho až tak neobdivujú a jeho prácu označujú za „drasticky pomýlenú,“ „zúrivo nezrozumiteľnú,“ a „kolosálny sebaklam.“ Ale či sa to niekomu páči alebo nie, každý, kto sa v súčasnosti angažuje v kritickom štúdiu Koránu, musí zápasiť s dvomi hlavnými Wansbroughovými prácami – Koránové štúdie: Zdroje a metódy výkladu náboženských textov (1977) a Sektárske prostredie: Obsah a zloženie islamskej histórie spásy (1978).

Wansbrough použil na text Koránu celý arzenál niečoho, čomu hovoril „nástroje a techniky“ biblickej kritiky – kritiku formy, kritiku zdrojov, kritiku úprav a mnoho ďalších. Dospel k záveru, že Korán sa vyvinul len postupne v siedmom a ôsmom storočí, počas dlhého obdobia ústnej tradície, kedy sa židovské a kresťanské sekty navzájom siahodlho hádali ďaleko na sever od Mekky a Mediny, na území súčasnej Sýrie, Jordánska, Izraela a Iraku. Dôvod, prečo žiaden islamský zdroj z približne prvého storočia islamu neprežil, usúdil Wansbrough, je, že taký zdroj nikdy neexistoval.

Pre Wansbrougha je islamská tradícia príkladom toho, čomu akademici skúmajúci Bibliu hovoria „história spásy“: teologicky a evanjelicky motivovaný príbeh pôvodu náboženstva, vymyslený v neskorších dňoch a premietnutý do minulosti. Inými slovami, ako to vyjadril Wansbrough v Koránových štúdiách, kanonizácia Koránu – a islamských tradícií vytvorených s cieľom vysvetliť ho – zahrňuje

prisúdenie niekoľkých, čiastočne sa prekrývajúcich zbierok logií (vykazujúcich zreteľne Mojžišovský vplyv) obrazu biblického proroka (upraveného materiálom mohamedánskeho evanjelia do podoby arabského muža božieho), s tradičným posolstvom spásy (upraveným vplyvom rabínskeho judaizmu do podoby nesprostredkovaného a napokon nemenného slova božieho).

Wansbroughove tajuplné teórie sú v určitých akademických kruhoch nákazlivé, ale mnohí moslimovia ich, prirodzene, považujú za veľmi urážlivé. S. Parvez Manzoor, napríklad, opísal koránové štúdie Wansbrougha a ostatných ako „nahú prednášku moci“ a „výlev psychopatického vandalizmu.“ Ale Manzoor nielen obhajuje ústup od kritického počinu koránových štúdií; namiesto toho nalieha na moslimov, aby západných revizionistov porazili na „gnozeologickom bojisku“ a priznáva, že „skôr či neskôr budeme musieť (my, moslimovia) pristúpiť ku Koránu z takých metodologických predpokladov a parametrov, ktoré sú v radikálnom rozpore s tými, čo posvätila naša tradícia.“

Revizionizmus v islamskom svete

V islamskom svete sa už viac ako storočie nachádzajú verejné osoby, ktoré sa pokúšali o revizionistické štúdium Koránu a islamskej histórie – egyptský profesor Nasr Abú Zaid žijúci v exile nie je jediný. Asi najslávnejším predchodcom Abú Zaida bol popredný egyptský vládny minister, univerzitný profesor a spisovateľ Taha Husajn. Husajn, odhodlaný modernista, sa začiatkom 20-tych rokov dvadsiateho storočia venoval štúdiu predislamskej arabskej poézie a došiel k záveru, že jej veľká časť bola vymyslená dávno po vzniku islamu, aby poskytla vonkajšiu podporu koránovej mytológii. Novším príkladom je iránsky novinár a diplomat Alí Daští, ktorý vo svojej knihe Dvadsať tri rokov: Štúdia prorockej kariéry Mohameda (1985) opakovane kritizoval ostatných moslimov za to, že nespochybňujú tradičné moslimské príbehy o živote Mohameda, veľkú časť ktorých nazval „vytváraním mýtov a šírením zázrakov.“

Abú Zaid tiež uvádza ako predchodcu ohromne vplyvného Mohameda 'Abduha. 'Abduh, otec egyptského modernizmu z devätnásteho storočia, videl potenciál pre novú islamskú teológiu v teóriách mu'tazilitov z deviateho storočia. Ich myšlienky získali v niektorých moslimských kruhoch začiatkom dvadsiateho storočia popularitu (čo viedlo dôležitého egyptského spisovateľa a intelektuála Ahmada Amína, aby v roku 1936 poznamenal, že „úpadok mu'tazilizmu bol najväčším nešťastím moslimov; dopustili sa zločinu proti sebe samým“). Zosnulý pakistanský akademik Fazlur Rahmán niesol pochodeň mu'tazilizmu až do súčasnosti; neskoršie roky svojho života, od 60-tych rokov až do svojej smrti v roku 1988, strávil v Spojených štátoch, kde kázal a mnohých študentov islamu – moslimov aj nemoslimov – vyškolil v mu'tazilitskej tradícii.

Taká práca však nebola zadarmo: Taha Husajn, rovnako ako Nasr Abú Zaid, bol v Egypte vyhlásený za odpadlíka; Alí Daští zomrel za záhadných okolností krátko po iránskej revolúcii v roku 1979; a Fazlur Rahmán musel v 60-tych rokoch opustiť Pakistan. Moslimovia spochybňujúci ortodoxnú doktrínu si musia dávať pozor. „Rád by som Korán dostal z tohto väzenia,“ povedal Abú Zaid o prevládajúcom islamskom nepriateľstve voči novému výkladu Koránu pre súčasnosť, „aby sa znova stal produktívnym pre podstatu našej kultúry a pre umenia, ktoré naša spoločnosť dusí.“ Napriek svojim mnohým nepriateľom v Egypte Abú Zaid možno robí pokrok smerom k tomuto cieľu: existujú náznaky, že jeho dielo sa vo veľkom, hoci potichu, číta v arabskom svete. Abú Zaid hovorí, napríklad, že jeho Predstava textu (1990) – kniha z veľkej časti zodpovedná za jeho vyhnanstvo z Egypta – sa v Káhire a Bejrúte dočkala najmenej ôsmych ilegálnych vydaní.

Ďalší akademik s množstvom čitateľov, venujúci sa opätovnému preskúmaniu Koránu, je Mohammed Arkoun, alžírsky profesor na univerzite v Paríži. Arkoun v knihe Prednášky o Koráne (1982) tvrdil, napríklad, že „je čas, aby (islam), spolu so všetkými veľkými kultúrnymi tradíciami, vzal na seba riziká súčasného vedeckého poznania,“ a navrhol, že „problém božskej autenticity Koránu môže poslúžiť na oživenie islamského myslenia a jeho zapojenie do významných diskusií našich čias.“ Arkoun ľutuje, že väčšina moslimov si neuvedomuje existenciu odlišnej predstavy Koránu v ich vlastnej historickej tradícii. Nové preskúmanie islamskej histórie moslimov, tvrdí Arkoun a ostatní, ponúka príležitosť spochybniť moslimskú ortodoxiu zvnútra namiesto spoliehania sa na „nepriateľské“ vonkajšie zdroje. Arkoun, Abú Zaid a ostatní dúfajú, že táto výzva nemusí napokon viesť k ničomu menšiemu než islamskej renesancii.

Priepasť medzi takýmito akademickými teóriami a denným praktizovaním islamu vo svete je obrovská, samozrejme – väčšina dnešných moslimov pravdepodobne nebude spochybňovať ortodoxné chápanie Koránu a islamskej histórie. Ale islam sa stal jedným z veľkých svetových náboženstiev čiastočne aj kvôli svojej otvorenosti voči spoločenskej zmene a novým myšlienkam. (Pred stáročiami, keď bola Európa bola ponorená do svojho feudálneho temnoveku, mudrci prekvitajúcej islamskej civilizácie začali éru veľkých vedeckých a filozofických objavov. Myšlienky starovekých Grékov a Rimanov sa do Európy nikdy nemuseli dostať, nebyť islamských historikov a filozofov, ktorí ich znovu objavili a oživili [nie tak celkom – viď tento článok – pozn. prekl.].) História samotného islamu ukazuje, že prevládajúca predstava Koránu nie je tá jediná, ktorá kedy existovala a nedávna história akademického skúmania Biblie zasa ukazuje, že nie všetky historicko-kritické štúdie posvätných náboženských textov sú nepriateľské. Namiesto toho sa im možno venovať s cieľom duchovnej a kultúrnej obnovy. Môžu, ako to vyjadril Mohammed Arkoun, urobiť text zrozumiteľnejším, pričom znovu potvrdia „význam jeho väčších intuícií.“

V nasledujúcich desaťročiach budú nevyhnutne predložené čoraz rozličnejšie výklady Koránu a islamskej histórie, keďže tradičné kultúrne rozdiely medzi Východom, Západom, Severom a Juhom sa budú naďalej rozplývať, keďže populácia moslimského sveta sa stále zväčšuje, keďže rané historické zdroje sa naďalej skúmajú a keďže feminizmus naráža na Korán. S rozmanitosťou výkladov určite príde väčšia podráždenosť, možno vystupňovaná tým, že islam existuje v takých rôznorodých sociálnych a intelektuálnych prostrediach – Bosna, Irán, Malajzia, Nigéria, Saudská Arábia, Južná Afrika, Spojené štáty a tak ďalej. Každý, kto bude chcieť pochopiť celosvetové záležitosti, bude musieť viac než kedykoľvek predtým chápať islamskú civilizáciu, so všetkými jej obmenami. Najlepším spôsobom, ako začať, je určite štúdium Koránu – čo bude v nasledujúcich rokoch určite aspoň také sporné, fascinujúce a dôležité ako bolo štúdium Biblie v dvadsiatom storočí.

Prevzaté z https://www.theatlantic.com/magazine/archive/1999/01/what-is-the-koran/304024/