Arabské verzus západné uvažovanie

Bob Brown

Existujú v západnom a arabskom myšlienkovom procese významné rozdiely z hľadiska analýzy a rozhodovania?

Na Západe sa analýza zakladá na takzvanej vedeckej metóde. Spočíva v pozorovaní merateľných alebo empirických údajov, vytvorení hypotézy a napokon jej testovaní, kedy sa zároveň snažíte odstrániť vopred vytvorené predstavy a emočné predsudky. Či už ju používajú v laboratóriu alebo vo svojej mysli, západniari sa snažia utvárať závery na základe nepredpojatej analýzy zbavenej nádejí a obáv. Napríklad, vopred existujúce presvedčenia môžu mať za následok konfirmačné skreslenie, kedy si človek s konkrétnym názorom vykladá informácie tak, aby potvrdzovali jeho vopred vytvorené predstavy alebo systém presvedčenia. Hoci sa nám môže, no nemusí podariť odstrániť naše predsudky, cieľom je pristupovať ku problémom s touto metodológiou.

Ale využívanie vedeckej metódy na analýzu udalostí je len západné počínanie. Je výsledkom historických skúseností renesancie, vedeckej revolúcie, reformácie a najmä osvietenstva. Racionálne myslenie a objektivita dostali prednosť.

Arabský svet si týmito historickými a intelektuálnymi hnutiami nikdy neprešiel. Preto sa okrem logickej analýzy myšlienkové procesy do veľkej miery opierajú o emócie, nádeje a obavy. V knihe Ako pochopiť Arabov autorka Margaret Nydell, profesorka arabčiny na Georgetownskej univerzite, uvádza: „Hoci v západnej kultúre sa na objektivitu kladie značný dôraz, v arabskej kultúre je to naopak... Ľudia na Západe sa učia, že objektivita, skúmanie faktov logickým spôsobom bez toho, aby ich vyrušovali emočné predsudky, je zrelým a konštruktívnym prístupom k ľudským záležitostiam... Arabi veria niečomu inému.“ Nydell pokračuje: „Arabi si vedome vyhradzujú právo nazerať na svet subjektívnym spôsobom, najmä ak objektívnejšie posúdenie situácie prinesie mysli až príliš bolestivú pravdu.“

Počas operácie Ochranné ostrie v roku 2014, kedy zúrila medzi Izraelom a Gazou vojna, sa všetci pozorovatelia zhodli, že Hamas používa ľudské štíty na ochranu svojich bojovníkov a vojenských objektov. Keď niektorého z týchto civilistov zabili, Hamas veľmi očakával, že medzinárodná komunita bude ignorovať ich taktiku a všetku vinu za civilné obete zvalí na Izrael. Hamasu bola pravda jasná: Izrael zabil civilistov a zaslúži si byť obviňovaný. Skutočnosť, že hlavnou  príčinou úmrtí (podľa všetkých pravidiel vojny) boli akcie Hamasu, táto organizácia ignorovala. Ich výklad udalostí a reality bol ovplyvnený myšlienkovým procesom, ktorý uprednostnil želania a túžby pred objektívnou analýzou. Hamas sa ani nepokúsil poprieť použitie tejto taktiky, čo je dôkazom ich zmýšľania.

Zosnulý Raphael Patai, kultúrny antropológ, ktorý pracoval ako profesor na Columbijskej univerzite, univerzite v Pennsylvánii, Newyorskej univerzite a na Princetone, vo svojej vplyvnej knihe Arabská myseľ tvrdí, že „Arabská myseľ si úmyselne vyberá, že dá v myslení a reči väčšiu váhu skôr želaniam než realite, tomu, aké veci by sa jej páčili namiesto toho, aké objektívne sú.“

Keď palestínsky prezident Mahmúd Abbás vyhlásil, že Izraelčania zmenili pravidlá upravujúce modlenie na chrámovej hore, vedome klamal, alebo presvedčil sám seba, že je to pravda, lebo slúžia jeho účelom – byť Palestínčanmi považovaní za strážcu islamu a oddaného obrancu moslimského posvätného miesta voči zneucteniu. Keď sa izraelský premiér Netanjahu pokúsil dokázať, že k takej zmene nedošlo a dokonca ponúkol umiestniť kamery na horu, aby podporil svoje tvrdenie, Abbás to ignoroval. Radšej veril tomu, čo slúžilo jeho záujmu než objektívnym faktom. Hoci bol celý svet svedkom Netanjahuovej ponuky dôkazu, Abbás sa naďalej držal svojho preukázateľne nepravdivého naratívu.

V roku 2011, v rámci svojich dvojročných prieskumov v moslimskom svete, sa agentúra Pew Center for Social Reseach pýtala obyvateľov ôsmych blízkovýchodných krajín, kto je podľa nich zodpovední za útoky na Svetové obchodné centrum. Menej než dvadsať päť percent odpovedalo, že podľa nich útok zahájili Arabi. Aj tu sa názory a dedukcie utvorili skôr na základe želaní a osobných predsudkov než nevyvrátiteľných faktov.

Príkladov je množstvo. Počas štyroch veľkých arabsko-izraelských vojen (v rokoch 1948, 1956, 1967 a 1973) arabskí generáli na fronte svojim vládam vždy hlásili, že víťazstvo je na dosah. A arabské médiá bez dôkazov informovali, že ich armády budú čoskoro oslavovať víťazstvo v Tel Avive, zatiaľ čo v skutočnosti boli ich armády zničené a na plnom ústupe. To isté sa stalo počas posledných vojen Izraela s Hamasom a Hizbaláhom. V oboch prípadoch, keď sa vojny skončili, si víťazstvo pripisovala arabská strana. Nezáležalo na faktoch, podľa ktorých boli pomer obetí a strata techniky extrémne naklonené v prospech Izraela. Logickú analýzu nahradili tým, čomu dávali prednosť a tiež emočným predsudkom.

Ak západniari veria, že ľudia z rôznych kultúr a s rôznou históriou analyzujú javy rovnako ako oni, zaváňa to etnocentrizmom a naivitou. Iste, mnohí naši analytici a veľká časť našich médií sú uväznení vo vlastných ideologických rámcoch a historických naratívoch, tak ako Arabi vo svojich.

Iróniou je, samozrejme, to, že mnohí z tých, ktorí najvášnivejšie a najdôslednejšie propagujú multikulturalizmus a kultúrny relativizmus, sú, paradoxne, akoby neochotní alebo neschopní poslúchnuť vlastnú radu a nazerať na arabský svet cez jeho vlastnú, jedinečnú históriu a spoločenské normy.

Človek nemôže tvrdiť, že rešpektuje nezápadné kultúry, keď sa na ne zároveň pozerá západnými očami.

Intelektuálna poctivosť si vyžaduje, aby sme chápali svet nie taký, aký si želáme, aby bol, ale taký, aký je.

Prevzaté z https://www.jpost.com/blogs/the-camels-hump/the-arab-mindthe-western-mind-436303