Je svätá vojna proti kresťanom a Židom - "neveriacim" - prekrútením islamu? Tu sú dôkazy z islamských textov a histórie.
Pre Západniarov má arabské slovo džihád dlhú dobu hrozivý tón - vyvolávajúci množstvo obrázkov, od bojovníkov s turbanmi šermujúcich šabľami po divoko vyzerajúcich fanatikov mávajúcich kalašnikovmi. Inštinktívne to slovo spájame so "svätou vojnou".
Vzhľadom ku vzťahom Západu a islamu to nie je prekvapujúce. V storočiach bezprostredne nasledujúcich po smrti Mohameda (632) dobyli moslimské sily krajiny siahajúce od hraníc Číny a Indie po atlantické pobrežie Španielska. Historik Bernard Lewis poznamenáva:
Po dobu takmer tisíc rokov... bola Európa pod trvalou hrozbou. V raných storočiach to bola dvojitá hrozba - nie len invázia a dobytie, ale tiež konverzia a asimilácia. Všetky okrem najvýchodnejších provincií islamskej ríše boli odobraté kresťanským vládcom a veľká väčšina prvých moslimov západne od Iránu a Arábie boli konvertiti z kresťanstva. Severná Afrika, Egypt, Sýria, dokonca Peržanmi ovládaný Irak boli kresťanskými krajinami, v ktorých bolo kresťanstvo staršie a hlbšie zakorenené než vo väčšine Európy. Ich stratu bolo veľmi cítiť a zväčšila strach z toho, že podobný osud čaká Európu. (1)
Potom nie je prekvapujúce, že slovo džihád väčšina Západniarov chápe ako "svätú vojnu". Ale je toto naozaj jeho význam? A je to v súlade s tvrdením, že islam je mierumilovné náboženstvo?
Čo to slovo znamená?
Moslimovia tvrdia, že džihád neznamená svätá vojna. Technicky majú pravdu.
V arabčine slovo džihád doslova znamená "boj" alebo "snaha". Súvisí so slovom džahada, ktoré je definované ako "vyvinutie najvyššej možnej sily, snahy, námahy alebo schopnosti v boji s predmetom (nesúhlasu)." (2) V Koráne je to slovo často súčasťou väčšej frázy "džihád na ceste Božej."
Džihád sa dá viesť proti rôznym cieľom: ľudskému nepriateľovi, vlastným zlým túžbam, dokonca Satanovi. Súčasné moslimské spoločnosti často používajú slovo džihád takým spôsobom, akým Američania používajú výraz križiacka výprava. A preto autority v moslimskej krajine môžu vyhlásiť, povedzme, "džihád proti drogám."
Takže v islame rozoznávame niekoľko druhov džihádu: "Džihád srdcom", čo je boj proti sebe; "džihád jazykom" alebo "džihád perom", ktoré zahrňujú presviedčanie, nabádanie a príkazy pre vec islamu; "džihád mečom" a tak ďalej. (3)
Prvoradým významom džihádu je však stále fyzický boj. Podľa Reuvena Firestona, profesora stredovekého judaizmu a islamu na Hebrew Union College v Los Aneles, "Keď je ten pojem použitý bez kvalifikátorov ako "srdcom" alebo "jazykom"... tak sa všeobecne chápe ako vojna za islam (ekvivalent "džihádu mečom") a prínosy angažovania sa v takom džiháde sú v najrešpektovanejších náboženských dielach hojne opísané." (4)
Džihád v ranom islame
Džihád ako fyzická vojna zreteľne figuruje v najranejších islamských spisoch. V samotnom Koráne je o ňom mnoho veršov.
Pakistanský brigádny generál S.K. Málik, moslim, poukazuje, že "koránové príkazy pokrývajú príčiny a predmet vojny; jej povahu a charakteristiku; medze a rozsah; rozmery a obmedzenia." (5) Korán dokonca zachádza do stratégie a taktiky a kritizuje niektoré moslimské bitky.
Doslova vzaté, koránové verše o vojne sa zdajú byť rozporuplné a protirečivé. Na niektorých miestach, napríklad, Korán nalieha na Mohameda a moslimov, aby čelili odporu s trpezlivosťou a presviedčaním. Týmto sa hovorí "verše o odpustení a milosti": (6)
Vyzývaj k ceste Pána svojho múdrosťou i kázaním krásnym a veď s nimi spor slovami najlepšími! Pán tvoj pozná najlepšie tých, ktorí z cesty Jeho zblúdili, a pozná dobre i tých, ktorí správne sú vedení. (16:125) (7)
Dobré a zlé skutky si nie sú rovné; odplácaj tým, čo lepšie je... (41:34)
Na iných miestach dáva povolenie na odvetný alebo obranný boj:
A tým, ktorí chcú, je dovolené, aby bojovali kvôli tomu, že im bolo ukrivdené. A Boh veru je schopný poskytnúť im pomoc, tým, ktorí boli bezprávne vyhnaní zo svojich domovov jedine preto, že hovorili: "Pánom naším je Boh!"... (22:39-40a)
A na iných miestach sa zdá, že Korán prikazuje útočnú vojnu proti neveriacim:
A je vám predpísaný taktiež boj, i keď je vám nepríjemný. Je však možné, že je vám nepríjemné niečo, čo je pre vás dobré, a je možné, že milujete niečo, čo je pre vás zlé; jedine Boh to pozná, zatiaľ čo vy to nepoznáte. (2:216)
A až uplynú posvätné mesiace, potom zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržovať modlitbu a dávať almužnu, nechajte ich ísť cestou ich, veď Boh je veru odpúšťajúci, milosrdný. (9:5)
Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha a v deň posledný a nezakazujú to, čo zakázal Boh a Jeho posol, a ktorí neuctievajú náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma (kresťania a Židia) pokiaľ nedajú poplatok (džízu) priamo vlastnou rukou a sú ponížení. (9:29)
Raní islamskí učenci vyriešili tento spor apelom na druh progresívneho "zjavenia", ktoré bolo prispôsobené tak, aby vyhovovalo okolnostiam Mohameda a jeho stúpencov.
Keď Mohamed začal prvý krát dostávať "zjavenia" od Boha v roku 610, žil v Mekke, veľkom centre polyteistického uctievania. Keď kázal svoje monoteistické posolstvo, stretol sa s ľahostajnosťou a neskôr s rastúcim odporom. Počas 13 rokov sa prenasledovanie jeho a jeho malej skupiny stúpencov napokon stalo takým vážnym, že napokon ušli z Mekky a emigrovali do Mediny (vtedy známej ako Jathríb), asi 354 kilometrov severne.
V Medine Mohamed zhromaždil mnoho stúpencov - spolu s politickou a vojenskou mocou. Po ôsmych rokoch nájazdov a bitiek dobyl Mekku a ustanovil islam namiesto tamojšieho polyteizmu.
Podľa Firestona, "moslimskí učenci dospeli k záveru, že koránové verše pojednávajúce o vojne boli odhalené v priamom vzťahu ku historickým potrebám Mohameda počas jeho prorockého poslania. Na začiatku svojej prorockej kariéry v Mekke, keď bol slabý a mal len zopár stúpencov, božské zjavenia pobádali k vyhnutiu sa fyzickému konfliktu."
Po intenzívnom prenasledovaní, kvôli ktorému Mohamed a jeho stúpenci emigrovali do Mediny, im bol dané povolenie na obrannú vojnu. Ako moslimské spoločenstvo silnelo, ďalšie zjavenia rozširovali podmienky, za akých mohla byť vedená vojna, "až kým sa nedospelo k záveru, že vojna proti nemoslimom by sa mohla viesť prakticky kedykoľvek, bez zámienky a na ktoromkoľvek mieste." (8)
Neskoršie verše, známe ako "verše o meči" (9:5 a 9:29) považovali moslimskí učenci za verše, ktoré zrušili predchádzajúce verše prikazujúce láskavosť a presviedčanie. Expanzívny džihád sa stal priamo vyjadrenou normou.
Rudolph Peters, profesor islamského práva a práva Stredného východu na Amsterdamskej univerzite, podotýka, "Jadrom doktríny je existencia jediného islamského štátu, vládnucom celej umme (moslimskému spoločenstvu). Povinnosťou ummy je rozširovať územie tohto štátu, aby pod svoju vládu priviedla čo najviac ľudí. Najvyšším cieľom je rozšíriť územie tohto štátu, aby pod nadvládu islamu priviedla celý svet a vykorenila nevieru." (9)
Potom, ako vo ôsmom storočí skončili počiatočné masívne dobytia islamu, moslimskí juristi rozhodli, že kalif (najvyšší moslimský panovník) "musí robiť nájazdy na nepriateľské územie aspoň raz ročne, aby udržal myšlienku džihádu pri živote." (10)
Toto bol prevládajúci názor na džihád až do dnešných čias. Naopak, posledná islamská ríša - Osmanská ríša - bola ešte zanietenejšia ohľadom expanzionistického džihádu než rané ríše. (11)
Konvertuj alebo zomri
Korán učí, že ľudia by nemali konvertovať nasilu: "Niet donucovania v náboženstve!" (2:256a)
Napriek tomu doktrína džihádu viedla mnohých k tomu, aby vyhlasovali, že islam sa šíril mečom. Toto je spravodlivé obvinenie, ale treba ho bližšie určiť.
Moslimovia sa neriadia len Koránom, o ktorom veria, že je doslovným prepisom slov boha, ale tiež hadísmi, záznamami o Mohamedových slovách a skutkoch. Má sa za to, že tieto slová a skutky boli inšpirované bohom a že sú pre moslimov príkladom, ktorý majú nasledovať. Podľa jedného široko akceptovaného hadísu, kedykoľvek Mohamed vyslal výpravu, jej vymenovaného veliteľa napomenul:
Keď sa stretneš so svojimi nepriateľmi, ktorí sú polyteisti, vyzvi ich k trom možnostiam konania. Ak zareagujú kladne na ktorúkoľvek z nich, taktiež to prijmi a neubližuj im. Vyzvi ich, aby prijali islam; ak zareagujú kladne, prijmi to od nich a zdrž sa boja proti nim. ...Ak odmietnu prijať islam, požaduj od nich džizju. Ak súhlasia s jej platením, prijmi to od nich a daj od nich svoje ruky preč. Ak odmietnu platiť daň, usiluj sa o Alláhovu pomoc a bojuj proti nim. (12)
Džizja, druh poplatku, bol súčasťou väčšej dohody, v ktorej sa nemoslimovia podrobili niekoľkým podmienkam. Dodatočne k plateniu džizji sa od nemoslimov tiež vyžadovalo, aby nosili rozlišujúce oblečenie a označili svoje domy (ktoré nemohli by vyššie než domy moslimov), nesmeli poburovať moslimov otvoreným vykonávaním svojich bohoslužieb, ani nesmeli stavať nové kostoly či synagógy. Od tých, ktorí vlastnili zem, sa tiež vyžadovalo platiť pozemkovú daň. (13)
Podľa niektorých moslimských juristov musel džizju platiť každý človek na ponižujúce verejnej ceremónii, na ktorej bol človek udretý na hlavu alebo šiju. Podľa historičky Bat Ye'or táto ceremónia "prežila v nezmenenej podobe až do úsvitu dvadsiateho storočia." (14)
Džizja a aj pozemková daň sa často vynucovali prostredníctvom násilia a často boli také prehnané, že celé dediny ušli alebo sa skryli.
Technicky, kresťania a Židia neboli nútení prijať islamu pod hrozbou meča. Ale zaobchádzanie s nimi na ich napriek tomu vyvíjalo vážny nátlak, aby konvertovali.
A mnohým modloslužobníkom ani nebolo dovolené platiť džizju. Boli nútení buď konvertovať alebo zomrieť.
Otupenie meča
Koncom 17. storočia zatlačila islamská Osmanská ríša hranice islamu až do Rakúska. Potom, ako bola zahnaná od hradieb Viedne v roku 1683, sa však ríša stala menšou hrozbou.
So vzostupom západnej moci sa stalo ťažším udržať expanzionistický džihád. Historik Bernard Lewis podotýka, že obrana sa nakoniec "stala vzorom džihádu koncom 19. a začiatkom 20. storočia, keď bola jedna moslimská krajina za druhou ohrozovaná a potom dobytá kresťanskými európskymi mocnosťami." (15)
Okrem toho, že boli vojensky zahnaní do defenzívy, boli moslimovia čoraz častejšie konfrontovaní so západnými inštitúciami a myšlienkami. Niektorí moslimskí myslitelia, poznamenáva Peters, boli "presvedčení o nadradenosti Západu a západnej kultúry a pokúsili sa ukázať, že islam je "váženým" náboženstvom, ktoré podporuje rovnaké hodnoty ako kresťanstvo a západná civilizácia." (16)
Iní moslimovia boli západnými myšlienkami dojatí menej a cítili odpor k tomu, čo vnímali ako nespravodlivú kritiku zo strany západných učencov, ktorí považovali islam za agresívne náboženstvo. Napokon, počas svojho života videli islam len na ústupe. Usilovali sa brániť islam pred tým, čo vnímali ako kolonialistickú propagandu.
Obidve skupiny moslimských mysliteľov opätovne vyložili džihád ako obrannú vojnu: Verše o meči prikazujúce moslimom zabíjať pohanov neboli namierené na neveriacich všeobecne, ale na nepriateľských Židov, kresťanov a arabských polyteistov, ktorí bojovali proti Mohamedovi, lebo nenávideli jeho náboženstvo.
Podľa tohto názoru verše o meči nerušia ostatné verše. Skôr, podľa jedného z vedúcich moslimských učencov z polovice 20. storočia, verše o odpustení a milosti zostávajú "nemenné a nenapadnuteľné." (17)
Toto sa považuje za "modernistický" výklad džihádu a tí, ktorí ho prijímajú, následne prisudzujú veľkú dôležitosť nevojenským formám džihádu (napr. džihádu srdcom, perom a tak ďalej).
Nie je však jasné, koľko ľudí sa hlási k tomuto názoru. Okrem iného i z toho dôvodu, že niektoré spisy boli navrhnuté na to, aby sa moslimovia zdali byť lepší svojim koloniálnym vládcom. V Indii, napríklad, mali Briti tendenciu uprednostňovať hinduistov pred moslimami, čiastočne kvôli doktríne džihádu. Niektorí moslimskí spisovatelia sa pokúšali čeliť tomuto problému popieraním expanzionistického džihádu - a dokonca i niektorých aspektov obranného džihádu. (18)
Navyše, tieto spisy existujú bok po boku s inými spismi, ktoré vysvetľujú tradičný názor. Takéto tradičné spisy eufemisticky vyjadrujú expanzionistický džihád, no zahrňujú ho ako legitímnu možnosť. Jeden často citovaný text ho nazýva vojnou z "idealistických" dôvodov a ospravedlňuje ho tvrdením, že "Každý národ má svoje vlastné ideály, ktoré ho nepretržite inšpirujú. Čím hlbšie je o nich národ presvedčený, tým väčšie sú jeho snahy o ich uskutočnenie. ...Toto poslanie vykoreniť bezbožnosť a polyteizmus je tým, na čo odkazuje islamská literatúra výrazom "na ceste Božej", čo sme preložili ako "idealistické" dôvody pre vedenie vojny." (19)
Revolucionári
Modernistický výklad takisto žne kritiku od rastúceho počtu islamských fundamentalistov, ktorí tvrdia, že tí, ktorí podporujú tento výklad, trpia "porazeneckou a apologetickou mentalitou." Prepracovali džihád ako pokračujúcu "islamskú svetovú revolúciu". (21)
Intelektuálnym otcom islamského fundamentalizmu je Sajjid Qutb (1903-1966). Podľa Bassáma Tibího, profesora medzinárodných vzťahov na Göttingenskej univerzite, sa jeho spisy "dajú porovnať, pokiaľ ide o šírenie a vplyv, s komunistickým manifestom." (22)
Egyptský učiteľ Qutb prišiel do New Yorku a Greeley v štáte Colorado v rokoch 1948-1950 kvôli ďalšiemu školeniu. Počas svojho pobytu bol dotknutý antiarabskými postojmi Američanov a odpudzovaný ich materializmom a sexuálnou voľnosťou.
Ako výsledok tejto skúsenosti, povedal Tibí, sa Qutb "vrátil do Egypta ako zúrivý antiameričan a protizápadný moslim so zámerom položiť základy pre víziu islamu, ktorá by ponúkla alternatívu voči tej západnej." (23) Jeho spisy fascinovali mnohých moslimov a jeho status vzrástol len potom, ako ho egyptská vláda v roku 1966 popravila za podvratnú činnosť.
Qutb veril, že "dnešné ľudstvo je na pokraji priepasti... pretože ľudstvo je zbavené tých životne dôležitých hodnôt, ktoré sú nevyhnutné nie len pre jeho zdravý vývoj, ale tiež pre jeho skutočný pokrok." (24)
Tvrdil, že ľudstvo nikdy nenájde spásu v ľudských zákonoch - či už tých západoeurópskych a severoamerických alebo tých z komunistických krajín. Spása sa dá dosiahnuť len nahradením ľudských zákonov a inštitúcií božou vládou samotnou. Ľudstvo musí celkom prijať islamské právo a vzdať sa pojmov ako demokracia, ktorá odvodzuje svoju autoritu skôr od ľudí než od boha.
Qutb vyhlásil, že ktokoľvek, kto neprijíma boží zákon v každom ohľade - vrátane samozvaných moslimov - je neveriaci: "Ktokoľvek dodržiava vo svojom úsudku niečo iné než božie zjavenia nie len odmieta konkrétny aspekt boha, ale tiež si nárokuje určité kvality boha. Ak toto nie je neviera, tak sa čudujem, čo to je. Načo je dobré slovné tvrdenie, že som veriaci... keď taký skutok popiera také tvrdenie?" (25)
Ako proti neveriacim sa môže proti takým ľuďom bojovať fyzickými prostriedkami. Skutočne, treba proti nim bojovať, lebo oni sa mierovou cestou nevzdajú moci sami si vydávať zákony:
Nie je to o tom, že islam miluje, keď tasí svoj meč a odsekáva ním ľudské hlavy. Tvrdé fakty života islam nútia, aby vytasil svoj meč a bol vždy pripravený a pozorný. Boh vie, že tí, ktorí držia opraty moci, sú nepriateľskí voči islamu a že sa mu vždy budú pokúšať vzdorovať. (26)
Toto bola ideológia nasledovaná militantmi, ktorí zavraždili egyptského prezidenta Anvara Sadata v roku 1981. Je to tiež ideológia, ktorá je za väčšinou dnešných teroristických útokov - vrátane útokov Usámu bin Ládina a jeho siete Al-Kájda (článok je z 25. apríla 2013 - pozn. prekl.).
Skutočná vec
Nehľadiac na modernistické výklady je jasné, že vojenský džihád - aj vo svojej expanzionistickej podobe - je autentickou súčasťou islamu.
Nezáleží na tom, ako sa s tým vyrovnáte, ale Mohamed nebol len náboženský vodca, ale aj vojenský vodca, ktorý viedol vojny proti svojim nepriateľom len čo mal na to prostriedky. Nasledujúc jeho príklad, moslimovia rýchlo vybudovali obrovskú ríšu. A to, čo ukončilo moslimskú expanziu nebola zmena názoru alebo doktríny, ale európska vojenská moc.
Navyše, tradičná doktrína džihádu zostáva živá do dnešných dní. To znamená, že kresťania by nemali akceptovať príliš zovšeobecňujúce tvrdenie, že islam je náboženstvo mieru. Existuje priveľa dôkazov, ktoré tomu protirečia. Na druhej strane by sa kresťania nemali unáhliť v záveroch, že ich moslimskí susedia sú fanatici majúci pri sebe bomby: ani moslimovia, ktorí veria v militantný džihád, nevyhnutne nemusia mať radi násilie.
Poznámky:
(1) Bernard Lewis, Islam and the West (New York: Oxford University Press, 1993), s. 13.
(2) Edward Lane, An Arabic-English Lexicon, book 1 (London: Williams and Norgate, 1865), časť 2, s. 473. Citované v Reuven Firestone, Jihad: The Origin of Holy War in Islam (New York: Oxford University Press, 1999), s. 139.
(3) Viď Firestone, 1999; Rudolph Peters, Jihad in Classical and Modern Islam, (Princeton: Markus Wiener Publishers), 1996; Lt. Col. M.M. Qureshi, Landmarks of Jihad (Lahore, Pakistan: Skeik Muhammad Ashraf Publishers, 1970); Abdullah bin Muhammad bin Humaid, Jihad in the Quran and Sunnah (Riyadh, Saudi Arabia: Maktaba Dar-us-Salam Publishers), dátum neuvedený.
(4) Firestone, 1999.
(5) Brig. S.K. Malik, The Quranic Concept of War (Dehli, India: Adam Publishers, 1979), s. 1.
(6) Mahmud Shaltut, "The Koran and Fighting," v Peters, 1996, s. 81.
(7) Ak nie je uvedené inak, všetky pasáže Koránu sú prevzaté z prekladu Ivana Hrbka dostupného na stránke koranoislamu.cz.
(8) Firestone, 1999, s. 50.
(9) Peters, 1996, s. 3.
(10) Tamtiež.
(11) Bernard Lewis, The Middle East: A Brief History of the Last 2,000 Years (New York: Simon & Schuster, 1995), s. 237.
(12) Sahih Muslim, kniha 19, číslo 4294.
(13) Joseph Schacht, An Introduction to Islamic Law (London: Oxford University Press, 1964), s. 131.
(14) Bat Ye'or, The Decline of Eastern Christianity under Islam: From Jihad to Dhimmitude (London: Associated University Presses), s. 73-79.
(15) Lewis, 1995, s. 237.
(16) Peters, 1996, s. 109.
(17) Mahmud Shaltut, 1996, p 82. Shaltut bol rektorom Univerzity al-Azhar v Káhire v Egypte, najprestížnejšej universite v moslimskom svete.
(18) Peters, 1996, s. 109.
(19) Viď Muhammad Hamidullah, The Muslim Conduct of State (Lahore, Pakistan: Sheik Muhammad Ashraf Publishers, 1941), s. 169.
(20) Sayyid Qutb, Milestones (Salimiah, Kuwait: International Islamic Federation of Student Organizations, 1978), s. 102.
(21) Peters, 1996, s. 129; Bassam Tibi, The Challenge of Fundamentalism: Political Islam and the New World Disorder (Berkeley: University of California Press, 1998), s. 56.
(22) Tamtiež.
(23) Tibi, 1998, s. 56.
(24) Qutb, 1978, s. 7.
(25) Sayyid Qutb, In the Shade of the Quran, Volume IV (Leicester, UK: The Islamic Foundation, 2001), s. 123.
(26) Sayyid Qutb, zväzok III, s. 282.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára