Timothy Furnish
Medzi historikmi je axiómou, že víťazi píšu (alebo niekedy
prepisujú) dejiny. Aké je teda zvláštne, že v súvislosti s témou džihádu a ich
západnej obdoby, križiackych výprav, nám porazení v boji o ovládnutie
sveta po roku 1492 (islamský svet) a ich ochotní prekrúcači reality (akademici
a mediálni odborníci) v súčasnosti podsúvajú svoje ahistorické názory.
Ten názor, dvojstranná minca klamania, pozostáva z nasledovných
tvrdení: 1) že džihád takmer vždy znamená „morálne sebazdokonaľovanie s cieľom
zapáčiť sa bohu“ a v zriedkavých prípadoch, keď má vojenskú podobu,
tak len ako zúfalé obranné opatrenie proti kresťanskému Západu; a 2) že
dejiny kresťansko-moslimskej interakcie sú takmer výlučne dejinami invázie a vykorisťovania
moslimov kresťanmi, čoho príkladom sú križiacke výpravy.
Ako príklady zvážte tieto propagandistické skvosty:
1) MSNBC v segmente, ktorý sa venuje videu PBS „Mohamed:
Dedičstvo proroka“ (18. decembra 2002), sa objavuje grafika, ktorá vysvetľuje,
že pravou definíciou džihádu je „boj s cieľom zapáčiť sa bohu.“
2) Špeciál kanálu History Channel/A&E (leto 2002) „Vnútri
islamu“ predstavuje križiacke výpravy ako prvý násilný boj medzi kresťanstvom a islamským
svetom.
3) Podobne je to aj v titulnom článku U.S. News and
World Report „Prvá svätá vojna“ (8. apríla 2002), kde sa tvrdí, že „počas
križiackych výprav sa Východ a Západ stretli prvý krát – na bojisku.“
4) V (inak výbornom) videoseriáli History Channel/A&E
z roku 1995 s názvom „Križiacke výpravy“ (moderoval ho bývalý člen Monty
Python Terry Jones) hovorí Saladin, kurdský moslimský vodca, ktorý dobyl Jeruzalem
od križiakov, Richardovi Levie srdce, že „táto krajina bola vždy naša“ a tiež
tvrdí, že džihád sa vyvinul len ako reakcia na dravé križiacke výpravy.
5) Video PBS s názvom „Islam: Ríša viery“ (2001)
predstavuje islamskú vojenskú expanziu, stredovekú aj osmanskú, ako prirodzenú a pochopiteľnú
a nikdy ju nenazýva pravým menom: džihád.
Takéto príklady by sa dali mnohokrát vynásobiť, ak by sme uviedli
každého samozvaného odborníka na islam, s ktorým od 11. septembra 2001 urobili
ktorékoľvek americké noviny rozhovor. Ak však zostaneme pri piatich horeuvedených
tvrdeniach, čo je na každom z nich zlé?
K prvému bodu: Ako presvedčivo zdôrazňujú Daniel Pipes a Douglas
Streusand, džihád NEZNAMENÁ primárne „boj s cieľom zapáčiť sa bohu“, ale skutočne
– ako dokazujú islamské doktrinálne spisy (najmä al-Bucharího zbierka hadísov,
teda tradícií, z deviateho storočia nášho letopočtu) a islamská história
– „svätú vojnu“. Takzvaný „väčší džihád“, ktorý zdôrazňuje víťazstvo nad vlastnými
hriechmi, je v skutočnosti menšinový názor súfistov (islamských mystikov),
ktorý sa zakladá na nedôveryhodnej, pravdepodobne sfalšovanej tradícii. Počas väčšiny
islamskej histórie väčšina moslimov, laikov aj učencov, chápala „džihád“ v jeho
arabskom slovníkovom – a bin Ládinovskom – význame „svätej vojny“. (1)
K druhému a tretiemu bodu: Ako presvedčivo vysvetľuje
Vincent Carroll, len historický ignorant – alebo, dodal by som s rizikom nadbytočnosti,
tendenčný redaktor PBS – by mohol vyprodukovať klamstvo, že križiacke výpravy
znamenali prvý stret islamu a Západu na bojisku. Islam sa začal s jedným
mužom v Mekke a v priebehu necelých dvoch storočí obsiahol územie
od Pyrenejského polostrova až po Hindukúš. Táto expanzia sa neudiala
mierumilovne. Arabské moslimské armády napadli a dobyli byzantské
kresťanské územia v Sýrii a Egypte a o niečo neskôr arabsko-berberské
moslimské armády dobyli bývalé rímske, ale stále kresťanské veľkomestá a mestá
v celej severnej Afrike a na území dnešného Španielska a Portugalska,
kde vládli sedem storočí. V roku 732 moslimské armády napadli Franské
kráľovstvo, z ktorého sa neskôr stalo Francúzsko, a porazil ich starý otec
Karola Veľkého, Karol Martel. V nasledujúcich troch storočiach sunnitskí moslimskí
Seldžuckí Turci ďalej rozkúskovali Byzantskú ríšu a započali proces, ktorý
dokončili ich bratranci Osmania, ktorí v roku 1453 dobyli Konštantínopol a niekoľko
storočí vládli v juhovýchodnej Európe. (2)
Križiacke výpravy teda ani zďaleka neboli prvým bojom moslimov
a kresťanov, boli vlastne len prvým bojom kresťanov, ktorí po štyroch
storočiach porážok skutočne vrátili úder. (3)
Ku štvrtému bodu: Saladinov citát – „táto krajina bola vždy
naša“ – sa zdá byť takmer islamskou verziou starej sovietskej Brežnevovej doktríny:
ak sa raz staneš komunistom – alebo v tomto prípade moslimom – nemôžeš sa vrátiť
späť. „Táto krajina bola vždy naša?!“ To by bola novinka pre dvoch hlavných niekdajších
obyvateľov a vládcov Svätej zeme, Židov a kresťanov (nehovoriac
o Rimanoch, Peržanoch, Asýrčanoch, Filištíncoch, Kanaáncoch atď.). Moslimovia
dobyli územie dnešného Izraela/Palestíny až v polovici siedmeho storočia n.
l. A ako som už spomenul, džihád existoval v islamskej teórii a praxi
dávno predtým, ako sa na Blízkom východe objavili nesporne odporní križiaci. Dôvod,
prečo moslimskému svetu trvalo tak dlho (takmer dve storočia), kým vyhnal križiakov,
nebol nedostatok bojovej ideológie, ale skôr nedostatok dostatočne silného a odhodlaného
štátu – nedostatok, ktorí napravili egyptskí mamelukovia v 13. storočí n. l.
K piatemu bodu: Osmania mali ako jeden zo svojich
dlhodobých a jednoznačných cieľov úplné dobytie Európy a často
vyhlasovali džihády, aby tento cieľ dosiahli. V rokoch 1529 a 1683 ich
sväté vojny priviedli až ku bránam Viedne. V roku 1828 vyhlásili
(neúspešný) džihád proti snahe Grékov získať nezávislosť. Krymská vojna v roku
1854 podnietila džihád proti Francúzsku a Rusku. Osmania bojovali v Prvej
svetovej vojne ako otvorene vyhlásenej svätej vojne proti Britom, Francúzom,
Rusom a (neskôr) Američanom. Niekto by mohol namietať, že v 19. storočí boli osmanské
džihády len cynickým, obranným propagandistickým trikom vedenia upadajúcej islamskej
ríše. Možno. Ale keď vedúci politickí (sultán-kalif) a náboženskí (šajch
al-islam) predstavitelia najmocnejšieho islamského štátu planéty niečo nazvú džihádom,
nemali by sme im veriť na slovo? Okrem toho treba poznamenať, že v rámci
posledného osmanského džihádu proti Rusom zahynulo oveľa viac ľudí (najmä
Arménov) ako počas všetkých križiackych výprav dokopy. (4)
Na záver dve otázky: Prečo vplyvné segmenty amerických médií
udržiavajú a dokonca propagujú historicky nepresné názory na dva hlavné
problémy po 11. septembri 2001: džihád a križiacke výpravy? A čo je
ešte dôležitejšie, prečo na tom záleží?
Najprv odpoviem na druhú otázku: záleží na tom, lebo pohľad ľudí
na dejiny formuje ich kultúrne a politické názory. Nám, Američanom, sa
neustále pripomína, aby sme venovali pozornosť „moslimskej ulici, aby sme bezcitne
nevyprovokovali tie milióny ľudí, pre ktorých sú križiacke výpravy spred takmer
tisícročia vraj stále hnisajúcimi ranami. Ako však poznamenáva Carroll, „ak
vplyv križiackych výprav 'vytvoril historickú pamäť' u moslimov, prečo nestojí
za zmienku historická pamäť, ktorú u kresťanov vytvorili moslimské výboje v predchádzajúcich
piatich storočiach?“ K tomu by sa dalo dodať: prečo nestoja osmanské výboje
a džihády následných šiestich storočí za informovanie? Veď kresťanská Európa
žila po stáročia v strachu z „Turka“ a Luther mal dokonca modlitbu, v ktorej
výslovne prosil o oslobodenie od Osmanov. Rok 1683 je našej dobe oveľa bližší
ako rok 1099. Útoky neprebiehali vždy len zo Západu na (Blízky) Východ a je
najvyšší čas, aby „moslimská ulica“ dostala skôr tuhú stravu historicky
presného učenia než mlieko islamskej propagandy. Nejde tu len o výlev
v štýle „vy to robíte tiež“, ale o presné a spravodlivé riešenie
problémov, ktoré rozdeľujú civilizácie vytvorené dvomi najväčšími svetovými náboženstvami,
kresťanstvom a islamom. (5)
V konečnom dôsledku, samozrejme, súčasní Američania nie
sú v skutočnosti o nič viac zodpovední za križiacke výpravy ako napríklad
súčasní Mongoli za eurázijské plienenie svojho predka Džingischána; v skutočnosti
menej (keďže mnohí Američania pochádzajú z krajín, ktoré nemali nič do činenia
s križiackymi výpravami). To, čo bráni tomu, aby sa z tohto sporu
stalo veľa kriku pre nič, sú dve veci: 1) že Usáma bin Ládin a jemu podobní
už desaťročie hrali s kartou „križiackych výprav“, a to s nemalým
účinkom; a čo je takmer rovnako znepokojujúce, 2) mnohí americkí vysokoškolskí
študenti si osvojili neomarxistický postoj „najprv obviňuj Západ“, prezentovaný
na hodinách dejepisu na strednej škole, spolu s potrebným pocitom viny. V takom
prípade platí, že chybné premisy vedú ku chybným argumentom.
Čo sa týka džihádov posledných 14 storočí, užitoční idioti
v PBS a MSNBC tiež prezentujú ahistorický pohľad, ale zaujímajú
opačný postoj ako v prípade križiackych výprav: namiesto toho, aby
tvrdili, že chybný názor väčšiny je správny, v prípade džihádov apologéti
tvrdia, že väčšinový pohľad na džihád ako „svätú vojnu“ nie je ten pravý a že treba
uprednostniť menšinový, podozrivý pohľad. Islamská história je opäť prikrášľovaná
a stovky moslimských útokov voči kresťanom a kresťanským územiam a ich
dobývanie sa nespochybňujú, ba dokonca glorifikujú. Moslimom a nemoslimom sa
opäť vnucuje falošný pohľad na dejiny, z ktorého potom vytvárajú falošný
pohľad na realitu: pohľad, v ktorom bol kresťanský Západ vždy agresorom
a islamský svet pasívnou obeťou.
Prečo? Prečo sa vzdelaní, údajne objektívni členovia médií snažia
Američanom vštepiť takéto skreslené názory na históriu? Napadá mi niekoľko teórií.
Jednou z nich je, že ľavicový sklon médií ich predurčuje ku kritickému pohľadu
na Západ, najmä v oblasti náboženských záležitostí. Mnohí ľudia v médiách
sú bez vyznania a sú zdesení domnelými kresťanmi, ktorí bojujú vo svätej vojne,
akou boli križiacke výpravy. A keďže sú kritickí voči západnej civilizácii,
automaticky sa prikláňajú k ľuďom mimo Západu, pokiaľ ide o definíciu
ich vlastných pojmov, akým je „džihád“. Väčšina novinárov je skôr neinformovaná
ohľadom histórie, ale majú určitú hmlistú predstavu o tom, že európsko-americká
civilizácia utláčala a vykorisťovala zvyšok sveta, najmä moslimov; kvôli tomu
mediálne typy sympatizujú s ľuďmi mimo Západu.
Nič z toho, samozrejme, neospravedlňuje také bludy, aké
v minulosti vyprodukovali PBS, A&E a U.S. News. A v skutočnosti
„by to bolo smiešne, táto nekalá novinárska práca, keby nepodporovala presvedčenie
fanatikov...“ A dodal by som, že posilňuje protizápadné predsudky
vlastných mladých ľudí.
(1) Daniel Pipes, „Jihad and the Professors,“ Commentary
(November 2002). Douglas Streusand, „What Does Jihad Mean?“ Middle East
Quarterly (September 1997).
(2) Vincent Corroll, „Myths of the Crusades Hard to Kill,“
Rocky Mountain News (6. apríla 2002). Pre úplný zoznam islamských výbojov pozri
Paul Fregosi, Jihad in the West: Moslim Conquests from the 7th to the 21st
Centuries (Amherst, NY: Prometheus Books, 1998).
(3) Thomas Madden, „Crusade Propaganda,“ National Review
Online (2. novembra 2001).
(4) Efraim Karsh a Inari Karsh, Empires of the Sand: The
Struggle for Mastery in the Middle East 1789-1923 (Cambridge, MA: Harvard
University Press, 1999). Rudolph Peters, Jihad in Classical and Modern Islam
(Princeton: Markus Wiener Publishers, 1996), najmä kapitola 6, „Jihad and War
Propaganda: The Ottoman Jihad Fatwa of November 11, 1914“, str. 55-57.
(5) Pre príklady z obdobia bezprostredne po útokoch z 11.
septembra pozri Alan Philips, „Ill-chosen Word [Crusade] Fuels Claims of Intent
to Wage War on Islam,“ Daily Telegraph (Londýn) (18. septembra 2001); Eric
Black, „Christian Crusades are Bitter Chapters in History of Islam,“ Star Tribune
(Minneapolis) (21. októbra 2001); Jonathon Phillips, „Why a Crusade Will Lead
to a Jihad,“ Independent (Londýn) (18. septembra 2001).
Prevzaté z https://www.historynewsnetwork.org/article/how-the-media-misconstrue-jihad-and-the-crusades
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára