Damion Daniels
(článok je z roku 2017 – pozn. prekl.)
Predstavte si nasledujúci scenár: Počas rannej špičky vstúpi
na rušnú stanicu newyorského metra mladý muž vyzbrojený improvizovaným výbušným
zariadením. Zariadenie je odpálené a kvôli technickej poruche, nedostatočnej
spôsobilosti, slepej náhode alebo kombinácii všetkých troch faktorov spôsobí zranenia
len niekoľkým ľuďom. Niektorí to považujú v podstate za „nevydarený“ útok a iní
za relatívne malý príspevok do série omnoho plodnejších teroristických
zverstiev, pri ktorých boli za posledných šestnásť rokov zabité desaťtisíce ľudí
na celom svete.
Predstavte si, že tieto kolektívne zverstvá spáchalo
globálne teroristické povstanie, pôsobiace pod záštitou vyslovene fašistickej
ideológie, ktorá sa snaží vnútiť svoj diktát slobodným ľuďom na celom svete. Predstavte
si, že horliví stúpenci tejto ideológie sa zmocnili územia väčšieho než Spojené
kráľovstvo a začali vytvárať nelegitímny štát spravovaný na základe genocídy,
útlaku, mimosúdnych popráv, zotročovania a vyvražďovania menšín. Predstavte
si, že za posledné tri roky má na svedomí smrť viac než 400 ľudí v západných krajinách
a predstavte si, že stovky miliónov ľudí, vrátane svetových lídrov, síce odsudzujú
činy týchto teroristov, ale napriek tomu zdieľajú mnohé ich ideologické názory...
Teraz si predstavte, že ideológia, o ktorej hovorím, je
neonacizmus a že ľudia, o ktorých hovorím, sú neonacisti a ich
bieli šovinistickí podporovatelia.
Mohli by ste na chvíľu posunúť silu svojej predstavivosti až
po bod zlomu a ďalej si predstaviť, že by sa vaša hlasná kritika
neonacizmu stretla s neustálymi sťažnosťami, že neonacistická ideológia je
v konaní neonacistických teroristov úplne vedľajšia a že ich správanie je
namiesto toho z polovice legitímnou kompenzáciou za inváziu do Normandie
alebo bombardovania Drážďan? Vedeli by ste si predstaviť, že by vám povedali,
že vaša kritika tejto ideológie je neplatná kvôli tomu, že krajina,
v ktorej náhodou práve žijete, dodávala zbrane, vytvárala mocenské vákuá a inak
napomáhala jej rozvoju, a to priamo aj nepriamo prostredníctvom svojej geopolitickej
politiky? Viete si predstaviť, že by vám povedali, že si za to môžeme len sami a že
považovať neonacistických teroristov za zodpovedných za ich vlastné činy je forma
bigotnosti alebo intolerancie?
Presne v takejto situácii sa ocitli mnohí z nás na
Západe, keď sme sa zaoberali fenoménom džihádizmu a jeho podporou v moslimskom
svete. Za seba si viem predstaviť, že ak by ste tieto argumenty použili na
nacizmus, ťažko by ste ich považovali za niečo iné než hrubé
a opovrhnutiahodné pokusy ospravedlniť ideológiu a činy krvavých ideológov
a genocídnych fašistov. Možno súhlasíte s tým, že neonacisti majú takzvané
politické sťažnosti, ale ako radi by ste im priznali legitimitu, nehovoriac
o tom, že by ste navrhovali súhlasiť s ich požiadavkami?
Vzhľadom na nespočetné množstvo spôsobov, ktorými bolo toto odporné
a masochistické ospravedlňovanie fašizmu a terorizmu v minulosti
dôkladne vyvrátené, je to línia skúmania, ktorá mala byť dávno opustená. A predsa
pretrváva s frustrujúcou tvrdohlavosťou, znemožňuje diskusiu na každom kroku,
špiní diskusie o preventívnej stratégii a vedie, ako poznamenáva
odborník na ISIS a autor časopisu Atlantic Graeme Wood – k tomu, že
„Spojené štáty ho podceňujú a podporujú hlúpe plány na boj proti nemu.“
A tak, aby sme si osvojili slová samotného Islamského
štátu, je dôležité jednoznačne objasniť, ešte raz, prečo nenávidím túto líniu
obhajoby a prečo proti nej bojujem.
1. Je v rozpore
s motiváciou, ktorú uviedli sami teroristi
Džihádisti neuveriteľne otvorene a zdĺhavo vysvetľujú a opakujú,
že ich inšpirácie a túžby sú predovšetkým náboženské. Rovnaký prístup zaujali
aj pri vysvetľovaní toho, ako sa im nepáči, že liberálni neveriaci im
nevyžiadane pripisujú sekulárne politické motívy. Číslo 15 dnes už neexistujúceho
náborového a propagandistického časopisu Islamského štátu Dabiq obsahovalo
štvorstranový článok s názvom „Prečo vás nenávidíme a prečo proti vám
bojujeme“, ktorý to vyjadril presvedčivo:
„Je dôležité pochopiť, že hoci niekto môže tvrdiť, že vaša
zahraničná politika do určitej miery poháňa našu nenávisť, tento konkrétny
dôvod nenávisti ku vám je druhoradý... Faktom je, že aj keby ste nás prestali
bombardovať, väzniť, mučiť, obviňovať a zaberať naše krajiny, naďalej by
sme vás nenávideli, pretože náš primárny dôvod nenávisti voči vám neprestane
existovať, kým neprijmete islam.“ – Jahja al-Bahrúmí (hovorca ISIS píšuci v 15.
vydaní časopisu Dabiq)
Tento článok bol široko medializovaný v médiách hlavného
prúdu aj v ostatných ako pomerne jedinečný a úprimný príklad úprimnosti džihádistov
pri vysvetľovaní ich vlastného programu a z neho vyplývajúceho správania. Tieto
pocity však nie sú medzi džihádistami ničím novým:
„Našou hnacou motiváciou nie sú hmatateľné komodity, ktoré
tento svet ponúka. Naším náboženstvom je islam – poslušnosť voči jedinému
pravému bohu, Alláhovi, a nasledovanie v šľapajach posledného proroka
a posla Mohameda... Takto sú diktované naše etické postoje.“ – Mohammed
Sidique Khan (vodca bombových útokov zo 7. júla 2005 v Londýne)
„Džihád znamená svätú vojnu za boha. Je to jeden z najsvätejších
skutkov v islame... Džihádom sa slovo Alláhovo pozdvihuje a jeho náboženstvo
víťazí.“ – Faisal Shahzad (neúspešný bombový atentátnik z Times Square)
„Tieto skutky sú našimi obetami bohu. V božej knihe nám
prikázal bojovať proti vám všade, kde vás nájdeme... Naše náboženstvo je
náboženstvom strachu a hrôzy voči nepriateľom boha: Židom, kresťanom a pohanom.
S božou vôľou sme teroristami do špiku kostí.“ – Khalid Sheikh Mohammed
(organizátor útokov z 11. septembra 2001)
„Prvá vec, ku ktorej vás vyzývame, je islam. Vyzývame vás,
aby ste boli ľuďmi slušných mravov, zásad, cti a čistoty; aby ste odmietali nemorálne
činy ako sú cudzoložstvo, homosexualita, omamné látky, hazardné hry a obchodovanie
s úrokmi.“ – Usáma bin Ládin (zo svojho Listu Amerike)
„Vojny vedieme predovšetkým preto, že ľudia sú neveriaci. Ich
bezpilotné lietadlá proti nám sú druhoradou záležitosťou, ich kufr (neviera/odmietanie)
voči Alláhovi je dostatočným dôvodom na to, aby sme ich napadli a zabili. Iba
ak prestanú so svojím kufr nebudú viac cieľom.“ – Abu Rahin Aziz (britský
bojovník ISIS v rozhovore so Shirazom Maherom)
2. Keď teroristi uvádzajú
politické sťažnosti, sú vždy neoddeliteľné od náboženských sťažností
Je pravda, že džihádisti často uvádzajú popri vyslovene
náboženských motívoch aj niečo, čo by sa dalo mylne považovať za racionálne politické
sťažnosti. Nielenže však opakujú, že ide o druhoradý záujem, ale pri bližšom
skúmaní sa ukazuje, že z týchto údajne sekulárnych roztrpčeností vyžaruje hlboko
náboženská aróma. V prvom rade je to tendencia vnímať akúkoľvek vojenskú intervenciu
v „moslimskom svete“ za dôkaz, že Západ vedie vojnu proti islamskému náboženstvu.
Pierre Rehov robil rozhovory s neúspešnými palestínskymi samovražednými atentátnikmi
pre svoj dokument Samovražední zabijaci.
Dvaja z jeho účastníkov sa k tejto téme vyjadrili takto:
„Po bombových útokoch (7. júla 2005) v Londýne sme
rozdávali cukríky, pretože sú to nepriatelia islamu, pretože sú vo vojne
s islamom.“ „Naším cieľom je, že každý, kto bojuje proti islamu, je nepriateľom
islamu, a preto je správne ho zabiť.“ „Našim konečným cieľom je zabiť
nepriateľov islamu. Všetkých nepriateľov islamu. Zabiť ich všetkých je svätý čin.“
Netreba pripomínať, že náboženská nadradenosť a kmeňový systém
tohto druhu nie je z definície sekulárnym javom.
Usáma bin Ládin vo svojom Liste Amerike, v ktorom vysvetľuje
svoje motívy útokov z 11. septembra 2001, spomína niekoľko zahraničnopolitických
sťažností a potom sa pustí do výstižnej, ale podivne archaickej reči,
v ktorej karhá USA za akceptáciu homosexuality, za to, že v ich
kultúre sú povolené hazardné hry, omamné látky, sexuálne pracovníčky a tolerovanie
nerozvážností prezidenta Clintona v Oválnej pracovni s istou slečnou Lewinski.
Po jeho výleve nasleduje zoznam požiadaviek, ktorý sa začína masovou konverziou
Západu na islam a zákazom všetkých činností, ktoré islam považuje za neprípustné.
Trestom za odmietnutie tohto ultimáta je podľa bin Ládina násilie:
„Ak nebudete reagovať na všetky tieto podmienky, pripravte sa
na boj s islamským národom.“
Ďalšou z údajných politických sťažností bin Ládina bola súhlasná
prítomnosť amerických vojakov v Saudskej Arábii počas operácie Južná hliadka.
Až na to, že táto námietka bola vznesená na základe toho, že blízkosť nemoslimských
jednotiek ku moslimským svätým miestam je urážkou islamu a že pozvanie saudskej
vlády pre USA bolo „porušením islamského práva“. Toto bol jeden z uvedených
dôvodov pre útoky z 11. septembra, rovnako ako aj pre bombový útok na
výcvikové stredisko saudskej národnej gardy v roku 1995 v Rijáde, pri
ktorom zahynulo 5 ľudí a 60 bolo zranených.
Aj menej otvorené náboženské imperatívy sú často
prinajlepšom kvázi politické. Usáma bin Ládin napríklad považoval západných
civilistov za legitímne ciele na základe toho, že prostredníctvom
demokratického systému prispievajú ku zvoleniu vlád, ktoré sa následne dopúšťajú
priestupkov voči moslimom, vrátane toho, že bránia zavedeniu šaríe. Je to svojím
spôsobom nezamýšľaný negatívny dôsledok, ale taký, ktorý sa opiera
o islamské nariadenia týkajúce nevinnosti, je založený na predstavách ummy
(celosvetového bratstva moslimov) a islamského práva a ktorý odsudzuje demokraciu
a sekularizmus ako rúhavé vytláčanie právoplatnej božej vlády.
Židovský štát a spojenectvo Západu s ním sa často ponúka
ako sekulárne politické ospravedlnenie terorizmu. Islamské námietky voči štátu Izrael
však majú rovnako veľa spoločného s fanatizmom založeným na viere, ktorý sa
týka náboženskej identity Izraelčanov, ako aj so suchopárnymi sťažnosťami na vlastníctvo
pôdy. To, že by sa jediný židovský štát na svete mal nachádzať na spornej „moslimskej
svätej zemi“, je urážkou islamu a jeho nárokov na posvätnosť regiónu.
„Vy, ktorí veríte! Neberte si Židov a kresťanov ako
priateľov, lebo oni sú si priatelia jedni druhým. Ktokoľvek z vás sa s nimi
priatelí, ten stane sa jedným z nich a Boh veru nepovedie ľud nespravodlivý.“
– Korán 5:51
Tak ako islamský terorizmus predchádzal existencii Spojených
štátov ako krajiny, islamský antisemitizmus predchádzal existencii izraelského
štátu. Dokument Davida Aaronovitcha s názvom Obviňovanie Židov
obsahuje presvedčivý dôkaz o islamských postojoch voči židovskému národu,
ktoré ďaleko presahujú hranice sťažností na spornú pôdu a ktoré sú často zakotvené
v islamských náboženských textoch.
Palestínska teroristická organizácia Hamas preto bez akýchkoľvek zábran vyhlasuje, že nebojuje len proti „izraelským agresorom v okupovanej Palestíne“, ale proti všetkým Židom, nech žijú kdekoľvek na svete, a že je to v súlade s proroctvami o konci sveta, ktoré sú opakovane uvedené v dvoch zbierkach hadísov považovaných za najautentickejšie; Sahíh Bucharí a Sahíh Muslim:
„Posledná hodina nenadíde prv, než moslimovia nebudú
bojovať proti Židom a než ich moslimovia nebudú zabíjať, až sa Židia budú
skrývať za skaly a stromy a tie povedia: ó moslim! Skrýva sa za mnou Žid; poď
ho zabiť; ale strom Gharkad to nepovie, lebo je stromom Židov.“ – hadísy
Muslima a Bucharího, na ktoré sa odvoláva charta Hamasu.
Podobne Irán, Saudská Arábia, Sýria, Palestínska samospráva a
veľká časť arabského/moslimského sveta produkujú a šíria zúrivo antisemitskú propagandu
propagujúcu popieranie holokaustu a konšpiračné teórie, ktoré zahŕňajú sprisahanie
Židov na ovládnutie sveta, židovskú záľubu v rituálnom zabíjaní detí a židovskú
vinu za udalosti z 11. septembra. Ayaan Hirsí Alí opisuje
tento jav v kontexte Blízkeho východu:
„Po celom Blízkom východe sa nenávisť voči Židom
a sionistom objavuje v učebniciach pre deti už od troch rokov, spolu s ilustráciami
Židov s vlastnosťami príšer. Hlavné televízne programy sú dôsledne antisemitské.
V piesňach, knihách, novinových článkoch a blogoch sú Židia rôzne prirovnávaní
k prasatám, somárom, potkanom a švábom, ale aj k upírom a množstvu
ďalších vymyslených stvorení.“
Tento nábožensky podnietený fanatizmu sa však neobmedzuje len
na Blízky východ. Ako vo vzácnej chvíli jasnosti upozornil inak neznesiteľný Mehdi
Hasan, tento fanatizmus zasiahol aj veľkú časť britskej moslimskej diaspóry:
„Bolí ma, že to musím priznať, ale antisemitizmus nie je
tolerovaný len v niektorých častiach britskej moslimskej komunity; je
bežný a všedný. Všetci moslimovia čítajúci tento článok – ak sú k sebe úprimní
– budú hneď vedieť, na čo narážam. Nedokážem spočítať moslimov, s ktorými
som sa stretol – od blízkych priateľov a príbuzných až po úplne cudzích ľudí – a
pre ktorých sú podivné a bláznivé antisemitské konšpiračné teórie
štandardným vysvetlením celého radu národných a medzinárodných udalostí. Nie,
prebiehajúci izraelsko-palestínsky konflikt tomu nepomohol. Ale presahuje to hranice
Blízkeho východu. Ako inak si vysvetliť, prečo sú britskí Pakistanci tak často najhorlivejšími
zástancami antisemitských konšpirácií, hoci v Pakistane žije tak málo Židov?“
Opísať tieto postoje a sťažnosti ako „politické“ je úžasným
nepochopením podstaty.
3. Obviňuje obete, pričom
za skutočné obete označuje páchateľov
Malo by byť samozrejmé, že mladiství fanúšikovia Arianny
Grande, francúzski karikaturisti, holandskí filmári, pakistanské školáčky a indickí
spisovatelia žijúci v Británii nemajú žiadnu spojitosť so zahraničnou politikou.
A keďže každý terorizmus je podľa definície zameraný na nevinných civilistov,
nikdy nerobí rozdiely medzi obeťami. Títo konkrétni civilisti však neboli cieľom
náhodného útoku, ale boli vybraní osobitne a z jasných náboženských dôvodov.
Napríklad islamský fundamentalista Mohammed Bouyeri očividne
nezavraždil Thea Van Goga kvôli nejakej možnej nespravodlivosti, okrem 10-minútového
filmu na tému islamskej mizogýnie a moslimského násilia na ženách, ktorý vyprodukoval
a režíroval.
Podobne aj karikaturisti Charlie Hebdo, ktorých zastrelili
francúzski Alžírčania za pokrikov „Alláhu Akbar“ a „pomstili sme proroka“, nedávajú
zmysel, pokiaľ nevieme, že na ich stránkach bol pravidelne znázorňovaný prorok
Mohamed a že vrahovia verili, že urážka proroka islamu by sa mala odplatiť
smrťou.
„Bránime proroka. Ak niekto proroka urazí, nie je to
problém, môžeme ho zabiť.“ – Chérif Kouachi (džihádista z Charlie Hebdo)
Homosexuáli nie sú zrážaní na smrť zo sýrskych
a irackých striech za iné politické priestupky ako tie, ktoré sú
v rozpore so šaríou – islamským právom. Spisovateľ Salman Rushdie nijako
neohrozil bezpečnosť moslimov. Naopak, jeho bezpečnosť ohrozili moslimovia, ktorých
vraždy, bombové útoky a vyhrážky smrťou boli v niektorých kruhoch hanebne
ospravedlňované ako predvídateľná a pochopiteľná reakcia bezmocnej a utláčanej
menšiny na mierne znevažujúci román.
Lámem si hlavu nad tým, ktorú zo zahraničnopolitických požiadaviek
Islamského štátu porušil anglický taxikár Alan Henning tým, že rozdal humanitárnu
pomoc moslimským obetiam občianskej vojny v sýrskom meste Al-Daná, čo
stačilo na vyprovokovanie jeho vlastného sťatia?
Išlo o zjavne ideologicky motivované vraždy a zastrašovanie
zo strany teokratických fašistov, ktorí chceli vnútiť ostatným svoje náboženské
pravidlá správania. Nikto, kto takto koná, nie je obeťou v žiadnom zmysluplnom
zmysle slova, a napriek tomu sa od nás opakovane žiada, aby sme ho za ňu považovali.
4. Predpokladá, že
moslimovia sú jedinečne náchylní k samovražednému masovému vraždeniu kvôli
politickej nespokojnosti
Keď sú v moslimskom svete zverejnené antisemitské
karikatúry, ako sa to často stáva, nevidíme Židov oblečených v čiernych
uniformách, ako napochodujú do sídla vydavateľstva a postrieľajú karikaturistov
s AK-47, pričom čosi kričia o obnovení náboženskej cti.
Podobne nápadne chýbajú vietnamskí Američania, ktorí si vybíjajú
svoju frustráciu z masakru v dedine My Lai tým, že unesú lietadlá preplnené
civilistami a narazia nimi do husto obývaných mrakodrapov za náboženských pokrikov.
Podobne chýbajú japonskí Američania, ktorí napochodujú do
koncertných hál a odpália samovražedné vesty v dave školáčok a ich
opatrovateľov ako odplata za bombardovanie Hirošimi a Nagasaki a bolo by výnimočným
javom stretnúť nemeckých prisťahovalcov druhej generácie, ktorí by ako odplatu
za Druhú svetovú vojnu vyhadzovali do vzduchu cestujúcich v londýnskej doprave.
Ak by však išlo o bežné prípady, očakával by som, že rozumní ľudia tento
druh nevkusných výhovoriek reflexívne zavrhnú.
Naopak, islamským teroristom sa venuje osobitná pozornosť. Ak
by argumenty apologétov boli aspoň trochu konzistentné, bolo by prijateľné
tvrdiť, že Darren Osborn, terorista z Finsbury parku, mal legitímne
politické sťažnosti, keďže jeho vraždu nevinného moslima treba vnímať v atmosfére
neustálych islamských teroristických útokov. Podobne, ak by stovky jemu podobných
začali páchať terorizmus voči moslimom v mnohých krajinách sveta.
Islamský apologét Reza Aslan sa pýta:
„Čo by ste robili, keby zahraničná krajina zhodila bombu na
váš panelák a zabila pri tom vašu ženu a deti? Vážne, čo by ste robili?“
Ak Aslan islamským teroristom prisudzuje takéto pozemské
motívy, musí najskôr vysvetliť, prečo považuje zabíjanie karikaturistov, znásilňovanie jezídskych žien, vyhadzovanie šiitov do vzduchu, branie sexuálnych otrokýň,
unášanie školáčok, zhadzovanie homosexuálov zo striech a odrezávanie hláv novinárov
a humanitárnych pracovníkov bojovými nožmi za prirodzenú ľudskú reakciu na
smútok. A potom prečo majú moslimovia na takéto reakcie niečo ako monopol.
5. Znamená, že všetky údajné
sťažnosti v oblasti zahraničnej politiky, ktoré by sa dali pripísať islamským
teroristom, by mali mať automaticky legitimitu
Uvádzanie sťažností v oblasti zahraničnej politiky zo
strany apologétov je vždy sprevádzané násilnými návrhmi, že „my“ by sme sa mali
zdržať zasahovania do „moslimských krajín“, aby sme náhodou nepodnietili terorizmus
proti nám samým. Že akékoľvek „zasahovanie do moslimských záležitostí“ je
neospravedlniteľnou provokáciou, ktorá vytvára pochopiteľnú, aj keď nie celkom obhájiteľnú
reakciu.
Je samozrejmé, že jednou zo zahraničnopolitických sťažností
Islamského štátu je bombardovanie ich teroristických bratov zo strany
neveriacich. Zakladateľ Al-Kájdy v Iraku Abú Mussab al-Zarkáví bol plnohodnotný
náboženský psychopat, ktorého nadšenie pre odsekávanie hláv zajatcov a vraždenie
šiitskych moslimov plne uspokojovala ideológia, do ktorej sa ponoril, ako aj džihádistická
organizácia, ktorú v jej mene založil. Raketový útok v roku 2006, pri
ktorom Zarkáví zahynul, uvádzala Al-Kájda aj Islamský štát ako dôvod na krvavú odplatu
voči Západu.
Podobne to bolo aj v prípade útoku na nákupné centrum Westgate
v Nairobi. Ozbrojenci z hnutia Al-Šaháb vtrhli do kenského nákupného centra
a systematicky oddelili moslimských rukojemníkov od nemoslimských tým, že urobili
pop-kvíz z islamskej teológie. Tí, ktorí nedokázali zarecitovať šahádu
(islamské vyznanie viery – pozn. prekl.) v arabčine alebo uviesť meno
matky proroka Mohameda, boli na mieste popravení. Hnutie Al-Šaháb uviedlo ako
motív tohto útoku prítomnosť kenských vojakov v Somálsku. Až na to, že kenský
vpád do Somálska bol spoločnou operáciou so somálskou armádou s cieľom zahájiť
ofenzívu proti teroristom z hnutia Al-Šaháb, ktorí unášali humanitárnych pracovníkov
humanitárnej mimovládnej organizácie Lekári bez hraníc.
Keď bolo v roku 2002 v turistickom letovisku Kuta na Bali
pri výbuchu bômb umiestnených v autách a samovražedných vestách zavraždených
202 ľudí a 209 bolo zranených, bin Ládin uviedol ako motiváciu úlohu Austrálie
pri oslobodzovaní Východného Timoru a americkú vojnu proti terorizmu.
V každom z týchto prípadov je požiadavkou teroristov
jednoducho a výlučne to, aby im bolo umožnené fungovať beztrestne
a tieto požiadavky sú predkladané vo forme ultimáta, ktoré ponúka hrozby násilia
ako odpoveď, pokiaľ im nebude vyhovené.
Požiadavkou teda je, že psychotickým gangstrom ako Zarkáví musí
byť umožnené odsekávať civilistom hlavy v saláfistickom snuff-porne.
Al-Kájde v Iraku musí byť dovolené zmasakrovať toľko šiitskych moslimov, koľko
sa im zapáči. Indonézia musí mať možnosť páchať genocídu vo Východnom Timore. A hnutie
Al-Šaháb treba nechať na pokoji, aby premenilo Somálsko na arénu terorizmu
a únosov detí. Keď niekto navrhuje takúto kapituláciu, nemožno si nespomenúť
na dokonalú definíciu terorizmu Christophera Hitchensa:
„Terorizmus je taktika požadovania nemožného, a to pod hrozbou
použitia zbrane.“
6. Požaduje, aby rozhodnutia
zahraničnej politiky Západu diktovali najpsychopatickejšie, najnásilnejšie, najviac
fašistické a najrepresívnejšie prvky svetovej moslimskej komunity
Keď sa tvrdí, že bombardovanie teroristov motivuje bombové
útoky teroristov, ocitáme sa v Mobiusovej pasci príčiny a následku. Samozrejme,
islamskí teroristi majú odpor voči útokom dronmi zo strany neveriacich a „kresťanských
križiakov“. To by sa, dúfam, nemalo vážne považovať za legitímny dôvod na to, aby
sme sa zdržali vojenskej akcie proti nim, pokiaľ nemáme žiadne morálne či
politické zábrany podriadiť sa vôli teroristov. Po islamskom zverstve sa často hovorí,
že by sme sa mali vyhnúť akejkoľvek odvete, aby sme „nedali teroristom to, čo
chcú.“ Až na to, že navrhovanou alternatívou je bezvýhradná podriadenosť požiadavkám
džihádistov. A čo je ešte horšie, táto podriadenosť sa navrhuje na základe
strachu. Ak toto nie je stelesnením toho, že teroristom dávame to, čo chcú, potom
neviem, čo to je. Je to kryštalizácia všetkého, proti čomu liberáli vraj majú námietky,
a ponúkajú to ako jediné možné riešenie.
No stáva sa, že mnohí z nás, ktorí namietajú voči
podriadeniu sa hrozbám, majú aj vlastné požiadavky na zahraničnú politiku. Tou
prvou je, že odmietame, aby títo psychopati mali pocit, že vyhadzovanie
cestujúcich do vzduchu a vraždenie školáčok na popových koncertoch sú účinné
spôsoby, ako dosiahnuť zmeny politiky. Druhou je, aby sme si uvedomili, že
akákoľvek politická kapitulácia pred ich požiadavkami by bola v každom
prípade neúčinná pri odrádzaní islamského terorizmu. Lee Haris z Hooverovho
ústavu v tejto súvislosti opakuje to, čo často pripúšťajú aj samotní džihádisti:
„Neexistuje žiadna politika, ktorú by sme mohli prijať a ktorá
by zmenila postoj našich nepriateľov – možno okrem masového celonárodného prestupu
na fundamentalistický islam.“
7. Navrhuje podriadiť sa
požiadavkám týchto teroristov pred požiadavkami tých moslimov, ktorí možno
podporujú alebo dokonca žiadajú intervenciu Západu
Ak si chceme osvojiť katastrofálny zvyk umožniť moslimským
občanom cudzích štátov diktovať nám politické rozhodnutia, nevidím dôvod, prečo
by sme mali toto právo udeliť tým najpsychopatickejším, najspiatočníckejším a najzločineckejším
prvkom v týchto krajinách a vylučovať, povedzme, kurdských moslimov, moslimov
Severnej aliancie, Kuvajťanov, moslimov z irackej armády alebo moslimov zo
severného Mali, ktorých si podmanili islamisti z Ansar Dine, ktorí vítajú a dokonca
požadujú pomoc Západu. Takéto návrhy sa zdajú byť do veľkej miery zosúladenou snahou
uprednostniť túžby a ašpirácie moslimských teroristov pred túžbami a ašpiráciami
ich moslimských obetí.
Keď islamskí apologéti hovoria o vojenskej agresii
Západu, vadí im keď ku nej dôjde, ale aj keď ku nej nedôjde. Novinár denníka
Guardian Jonathan Freedland si spomína na študentské stretnutie, na ktorom v 90-tych
vystúpil a ktoré narušili islamistickí demonštranti z al-Muhadžirún rozzúrení
nedostatočnou vojenskou intervenciou Západu, aby zabránil masakru v Srebrenici
v Bosne. Podobne aj britský moslim a bývalý islamista Maajid Nawaz tvrdí,
že nečinnosť Západu v Bosne prispela k jeho radikalizácii.
A tak sa ukazuje, že kapitulácia v tomto zmysle je
zbytočná. Dokonca ani moslimskí fundamentalisti vôbec nemajú záujem zabrániť
intervencii Západu na Blízkom východe alebo inde a v skutočnosti ju často
vítajú, hoci po svojom. Islamský štát sa aktívne pokúšal naviesť Spojené štáty,
aby do kalifátu vyslali pozemné vojská, ktoré by s nimi bojovali, a plánovali
útoky na amerických vojakov, keď sa sťahovali z Afganistanu. V islamskej
eschatológii sa prorokuje záverečná apokalyptická bitka medzi moslimami a neveriacimi
a ISIS sa na toto zjavenie o konci sveta výslovne odvolával ako na vysvetlenie
takéhoto očividne samovražedného správania. Apologéti navrhujú, aby sme
tancovali podľa melódie takýchto ľudí a zároveň ignorovali utrpenie aj želania
ich moslimských obetí.
8. Nijako nevysvetľuje
ciele islamského teroru mimo Západu, poprípade mimo intervenujúcich krajín
Jezídi sa nikde na svete a nikdy v histórii
nedopustili žiadneho priestupku v zahraničnej politike voči moslimom, no
napriek tomu boli vystavení genocíde, znásilňovaniu, sexuálnemu zotročovaniu
a núteným prestupom na islam zo strany Islamského štátu. Motivácia, ktorú ISIS
ponúkol pre tieto zverstvá, bola výslovne náboženská, keďže tvrdil, že „zotročovanie
rodín (neveriacich) a branie ich žien za konkubíny je pevne zakotveným aspektom
šaríe“, a že toto spávanie odráža správanie Mohamedových spoločníkov.
Keď v roku 2007 militanti z Al-Kájdy uskutočnili druhý najsmrtiacejší
teroristický útok v dejinách, kedy v Iraku zabili päťsto jezídov
a zranili trikrát toľko pri sérii bombových útokov s nákladnými autami,
nebolo ponúknuté žiadne politické ospravedlnenie, ba ani žiadne nemohlo byť
ponúknuté. Zatiaľ čo islamskí extrémisti nemohli poukázať na jedinú zahraničnú
politiku Jezídov, aby ospravedlnili svoju nenávisť a násilie voči nim, významné
vodidlo k ich správaniu možno nájsť v skutočnosti, že islamisti v priebehu
dejín prenasledovali Jezídov ako modlárov a uctievateľov diabla z dôvodu
ich viery v Tawúsa Meleka (Pávieho anjela). Počas dvesto rokov sa Osmanský
kalifát zapojil do 72 samostatných genocídnych útokov proti Jezídom. Pripisovanie
zahraničnej politiky ako hlavnej príčiny tejto patologickej nenávisti, útlaku
a násilia vytvára neriešiteľnú záhadu tam, kde žiadna neexistuje.
Dermot O'Sullivan podrobne
opisuje rozsah džihádistických útokov a rozmanitosť ich obetí ako reakciu na
naratív o nezamýšľaných negatívnych dôsledkoch:
„V mesiaci, ktorý predchádzal 26. máju (2017), došlo ku džihádistickým
útokom v Somálsku, Indonézii, Iraku, Anglicku, Sýrii, Afganistane,
Nigérii, Pakistane, Líbyi, USA, Indii, Taliansku, Keni, Saudskej Arábii, Iráne,
Egypte, Mali, Čade, Jemene, Bangladéši, Thajsku, Čečensku, Izraeli, Nemecku a ostrove
Réunion. Toto sú niektoré zo zabitých osôb: nigérijský farmár, iránsky pohraničník,
pakistanský duchovný z konkurenčnej mešity, francúzsky policajt, iracké
dieťa hľadajúce jedlo, nemecký konvertita z islamu na kresťanstvo, sýrsky „čarodejník“,
člen afganskej svadobnej hostiny, egyptský súkmeňovec, mladí malijskí milenci, mladá
Izraelčanka „zabitá zo cti“, čečenský homosexuál, kanadský pohraničník, bangladéšsky
ahmadíjský imám, Somálčan pijúci kávu, thajské dieťa na nákupoch, kenský robotník,
dvojročné saudské dieťa, Talian cestujúci vlakom, 45-ročný Ind, Američan nerešpektujúci
islam, nesprávny druh moslima v Líbyi, indonézsky vodič autobusu a anglické
popové dieťa v predpubertálnom veku. Ak chcete toto všetko pripísať
zahraničnej politike Západu, máte pred sebou ešte veľa práce.“
9. Predpokladá, že
moslimovia pociťujú vražednú/samovražednú solidaritu s krajinami, ktoré možno nikdy
ani nenavštívili
Michael Adebolajo sa narodil a vyrastal v Londýne v kresťanskej
rodine nigérijského pôvodu. Napriek tomu v prejave prednesenom pár minút po
tom, čo spolu so svojím komplicom na ulici vo Woolwichi prešiel a potom
preťal hrdlo bubeníkovi Leemu Rigbymu, označil Irak a Afganistan za „našej
krajiny“ a obyvateľky týchto krajín za „naše ženy“. Adebolajo do žiadneho z týchto
regiónov nikdy nevkročil. Nemal k tejto časti sveta žiadne rasové, národnostné ani
rodinné väzby, ale údajne bol na jej obranu dohnaný k vražde a potenciálne
aj k vlastnej smrti.
Tamerlan a Džochar Carnajev sa narodili v Rusku a Kirgizsku.
Označovali sa za Čečenov a spolu so svojou rodinou dostali v Spojených
štátoch politický azyl. Napriek tomu v roku 2013 odpálili bomby v cieli
bostonského maratónu z dôvodov, ktoré údajne súviseli s americkými
intervenciami v Afganistane a Iraku. Opäť ide o krajiny, ktoré nikdy ani len
nenavštívili.
Salman Abedi sa narodil v Manchestri líbyjským
utečeneckým rodičom, ktorí dostali bezpečné útočisko pred vládou plukovníka Kaddáfího
a na rozdiel od väčšiny britských občanov si mohol dovoliť univerzitné vzdelanie.
Svoju vďačnosť voči krajine, ktorá mu poskytla toto privilegované vzdelanie,
ochránila jeho rodinu pred ujmou a pomohla zvrhnúť tyrana, pred ktorým ušli,
vyjadril tým, že pri samovražednom bombovom útoku na popovom koncerte pre
tínedžerov rozstrelil šrapnely do tiel rodín iných ľudí. Ako to vyjadril
Douglas Murray, 22 zabitých ľudí, „za každý rok života, ktorý mu táto krajina dala.“
Je viac než možné, že Adebolajo, Abedi a bratia
Carnajevovci cítili obrovské spojenie na život a na smrť s obyvateľmi
Líbye, Sýrie, Iraku a Afganistanu, ale len jeden aspekt životopisov týchto samovrahov
poskytuje základ pre takúto solidaritu: ich spoločné náboženstvo. Je príznačné,
že práve toto náboženstvo podporuje myšlienku zabíjania a smrti na svoju obranu
ako šľachetného činu, ktorý prinesie odmenu na druhom svete. A nie náhodou sa Adebolajovo
zjavné „sekulárne politické sťažnosti“ rozšírili na to, že v roku 2007 protestoval
za prepustenie Mizanura Rahmana, študenta Omana Bakriho Muhammada, ktorý
v reakcii na zverejnenie karikatúr Mohameda v dánskych novinách
Jyllands-Posten vyzval na „ďalšie útoky v štýle 11. septembra“.
Toto nie sú pozemské prejavy sympatie s cudzími krajinami.
Sú to prejavy teokracie a náboženského kmeňového systému s moslimami,
bez ohľadu na akékoľvek iné faktory. A pojmy džihád a mučeníctvo nie sú
vo vzťahu k výslednému správaniu náhodné, ale príčinné.
10. Tvrdí, že
najväčšími obeťami islamského terorizmu sú moslimovia a zároveň jedným dychom
tvrdí, že stredobodom týchto útokov sú západní nemoslimovia
Opäť sa zdá, že táto impulzívna a bezpodmienečná solidarita,
ktorú zradikalizovaní západní moslimovia zjavne cítia so svojimi moslimskými
bratmi a sestrami na celom svete, sa nevzťahuje na moslimské obete islamských teroristických
skupín. Mantrou mnohých apologétov je, že moslimovia sú najväčšími obeťami islamského
teroru. To je nepochybne pravda, a preto sa zdá byť sebavyvracajúcim tvrdením
jedným dychom tvrdiť, že moslimovia sa pridávajú ku skupinám, ktoré primárne zabíjajú
iných moslimov, aby bránili moslimov pred nemoslimami.
Pripojenie sa ku skupinám ako Al-Kájda a Islamský štát alebo
prisahanie vernosti týmto skupinám a pôsobenie v ich mene sa zdá byť dosť
rozporuplným spôsobom vyjadrenia solidarity s utláčanými a prenasledovanými
moslimami, keďže tieto skupiny nadšene prispievajú k prenasledovaniu a vraždeniu
moslimov ako samozrejmosti. Ak vezmeme do úvahy islamistické genocídy voči šiitskym
moslimom a jezídom, rozsiahle útoky proti kurdským moslimom, bombové útoky na
súfijské mešity, systematické prenasledovanie a vraždenie ahmadíjov a iných
moslimov považovaných za bezbožných alebo kacírov, vyvstáva otázka, či zabíjanie
„moslimov“ nie je pre týchto ľudí v podstate bezpredmetné, pokiaľ k nemu
nedochádza v dôsledku tej či onej politiky Západu. V každom prípade by
ma úprimne zaujímalo, ako môže vyhodenie šiitskej mešity v Bagdade a ahmadíjskej
mešity v Lahore do vzduchu predstavovať napríklad úder zasadený Západu alebo
obranu nevinných moslimských životov v akejkoľvek podobe.
Christopher Hitchers bol touto myšlienkou podobne podráždený:
„Nehovorte mi, že hnutie, ktoré chce ukameňovať Aminu Lawal,
Nigérijčanku, ktorá bola cudzoložnicou, to robí preto, že chce pomôcť
Palestínčanom. Nechcite ma rozosmiať. Nerobte zo mňa blázna. Myslíte si, že
zotročujú Afganistan, aby oslobodili pásmo Gazy? Myslíte si, že vyhadzujú šiitske
mešity v Iraku do vzduchu preto, lebo im záleží na utláčaných ľuďoch? Každý
deň vraždia svojich bratov vo viere. Títo ľudia vraždia moslimov
v Indonézii, v Iraku, v Nigérii. Oni nie sú produktom chudoby a nezamestnanosti,
oni sú príčinou chudoby, biedy a nezamestnanosti.“
Títo ľudia nemajú záujem brániť životy moslimov; ich hlavnými
obeťami sú iní moslimovia. Nejde im o ukončenie intervenciu Západu; podporujú
ju na základne vlastných podmienok, v niektorých prípadoch ako prostriedok
naplnenia islamského proroctva o konci sveta. Jedinými kvantifikovateľnými
požiadavkami islamských teroristov je, aby mohli beztrestne pôsobiť a aby
západná spoločnosti konala tak, že neochvejne vyhovie každému ich rozmaru. Ani na
sekundu nepochybujem o tom, že islamskí teroristi majú politické sťažnosti a námietky
voči zahraničnej politike Západu, len ma to nezaujíma. V okamihu, keď tieto výhrady
vyjadria formou masového vraždenia čo najväčšieho počtu civilistov, sa vzdávajú
práva, aby sme sa nimi zaoberali.
Ale ľudia, ktorí tvrdia, že džihádizmus je v podstate
sekulárny politický jav, ktorý používa islam len ako ospravedlnenie, to chápu úplne
nesprávne. Politické sťažnosti sú ospravedlnením na dosiahnutie vyslovene teologických
a ideologických cieľov. Činnosť skupín ako ISIS nepredstavuje námietku voči
imperializmu, ale jeho prejav. A zahraničná politika Západu nie je príčinou tohto
násilia a sadizmu, ale jeho ospravedlnením.
Prevzaté z https://areomagazine.com/2017/12/17/islamic-terrorism-is-motivated-by-religion-not-retribution/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára