Prof. Dr. Christine Schirrmacher
(článok je
z roku 2009 a niektoré jeho tvrdenia, najmä čo sa legislatívy týka,
už nemusia byť aktuálne – pozn. prekl.)
„Senel Habesová z Kilisu
ide na policajnú stanicu a nahlási, že ju ohrozuje jej manžel,
s ktorým sa rozviedla. V panike požaduje o ochranu prokuratúru.
Úrady však jej žiadosť o pomoc ignorovali, hoci nepochybné nebezpečenstvo pre
obeť bolo zrejmé. Na tvári mala zreteľné jazvy od kyseliny, ktorú na ňu vylial jej
manžel. O dvadsať dní neskôr Senel Habesovú zabil jej exmanžel.“ (1)
K vraždám zo
cti dnes dochádza nielen vo východnej časti Turecka. Aj v Nemecku a ďalších
európskych krajinách ženy zomierajú „z dôvodov cti“. Doteraz nemecké kriminálne
útvary nespracúvajú žiadne samostatné štatistiky, ale neoficiálne štatistiky
uvádzajú najmenej 49 vrážd zo cti alebo pokusov o ne v Nemecku v rokoch
1996 až 2005. (2) Organizácia spojených národov odhaduje, že na celom svete bolo
spáchaných približne 5000 vrážd zo cti (spolu s veľkým počtom nenahlásených
prípadov). (3)
Je známe, že
vraždy zo cti boli spáchané vo východnom Turecku, v susedných krajinách medzi
kurdským obyvateľstvom, v Jordánsku a Sýrii, v Pakistane, Indii
a Bangladéši, v Iráne, Iraku, Izraeli/Palestíne, Libanone, Etiópii
a Kosove, ako aj vo viacerých krajinách mimo stredomorskej oblasti, napríklad
v Mexiku, Ekvádore, Brazílii, východnej Afrike, Malajzii, Papua-Novej Guinei a Kambodži,
rovnako ako v kultúrach migrantov v západných krajinách. (4) Sivlia Tellenbachová
navyše uvádza región Maghrebu a Jemen, pre ktorý predpokladá 400 vrážd zo cti
len za rok 1997. (5) Amnesty International predpokladá, že v Pakistane
bolo v roku 2004 spáchaných niekoľko stoviek vrážd zo cti (6), iní tvrdia,
že v Pakistane je ročne spáchaných 1500 vrážd. (7) Všade je vysoký počet nenahlásených
prípadov.
Keď je česť urazená...
Dievča alebo ženu
zabije člen vlastnej rodiny z „dôvodov cti“, keď sa domnieva, že neprejavila slušné
správanie, ktoré sa od nej vyžaduje vo vzťahoch medzi pohlaviami, porušila svoju
sexuálnu integritu a tým zničila česť celej rodiny. Strata panenstva sa
považuje za zvlášť odsúdeniahodnú. V kultúre Blízkeho a Stredného východu,
v ktorej hrá hlavnú úlohu hanba, je rodina povinná konať, keď sa porušenie
spoločenských hraníc stane verejne známym.
Preto si žena
musí vždy zachovať dobrú povesť bez výčitiek. Z tohto dôvodu sa
nebezpečenstvo, že sa stane obeťou vraždy zo cti, začína v puberte a končí
až smrťou. Mladá žena, ktorá sa správa nečestne, nemá takmer žiadnu šancu vydať
sa a musí sa báť smrti. Staršiu vydatú alebo rozvedenú ženu môžu zamknúť alebo
zbiť. Staršie ženy dohliadajú na mladšie; ba dokonca, nejedna matka „sa dokonca
sama... zúčastňuje... keď jej vlastnú dcéru strčia pod traktor a zomrie.“ (8)
Všade, kde tieto zákony
platia, môže ženu znevážiť už samotné podozrenie zo správania, ktoré sa odchyľuje
od normy. Nie je potrebné žiadne konanie; žena sa stala predmetom klebiet a to
stačí. Vymanila sa spod legitímnej kontroly svojho manžela alebo otca a z tohto
dôvodu jej možno pripísať zlo alebo túžbu po zle. Ďalšími dôvodmi pre vraždu zo
cti sú odpor ženy voči dohodnutému manželstvu, jej želanie rozviesť sa, nelegitímne
tehotenstvo – a spravidla, samozrejme, aj v prípadoch, keď je žena obeťou zločinu.
Môže sa stať, že táto žena sa bude musieť vydať za muža, ktorý ju znásilnil, čo
je čin, ktorý by ukončil akékoľvek prípadné policajné vyšetrovanie, keďže, napokon,
krivda spôsobená rodine sa považuje za vykompenzovanú prostredníctvom manželstva.
V Pakistane sa
hovorí, že vraždy zo cti vykonané z ekonomických dôvodov nie sú
zriedkavosťou, ako napríklad v prípadoch, keď sa žena odmietne vzdať svojho
dedičstva. (9) Tieto vraždy sa považujú za „falošné vraždy zo cti“, teda za zločiny
založené na predstieranej obrane cti. Alebo sa môže stať, že rodina je veľmi zadlžená
a na základe údajného nemorálneho správania zabije jednu z vlastných žien,
ale potom obviní muža, voči ktorému je rodina zadlžená, z toho, že je jej milencom.
Keďže klebety sa považujú za skutočný fakt, obvinený sa nemôže účinne brániť
a je povinný vzdať sa existujúcich dlhov ako „kompenzácie“ za údajnú stratu
cti rodiny. O krivde spôsobenej žene – nátlak, vynútený sobáš či znásilnenie – sa
nediskutuje, pretože len krivda spôsobená mužovi stratou cti si vyžaduje
kompenzáciu alebo trest.
Rodinná rada
Ak rodina čelí strate cti, rodinná
rada spravidla rozhodne, čo treba urobiť. V menej závažných prípadoch bude
dievča vylúčené zo školy a žena bude zamknutá, zbitá alebo vydatá za muža
v inom meste bez toho, aby sa k tomu mohla vyjadriť. V závažných prípadoch
sa rodina rozhodne ženu zabiť, ale obeť o tomto rozhodnutí neinformuje.
Jedného dňa alebo noci ju zastrelia, zaškrtia, dobodajú, ubijú, ukameňujú, upália,
strčia pod auto alebo zhodia z mosta. Motívy vraždy vyplývajúce z dôvodov cti
sú často príčinou útokov kyselinou na ženy, ktoré sú rozšírené najmä v Bangladéši,
alebo upálení v Indii, ktoré sa maskujú ako kuchynské nehody, hoci ich zdanlivým
dôvodom sú príliš nízke platby vena zo strany rodičov nevesty. Iné úmrtia sa vydávajú
za samovraždy. Vražda zo cti je najväčším možným použitím násilia voči žene, naplánovaným
zo zvlášť nízkych pohnútok; je to vlastne poprava.
Nutkanie konať
Česť, ktorá má v kmeňovej
spoločnosti väčšiu váhu než život človeka, treba brániť, v prípade potreby
aj odstránením „škvrny“, ako to formuloval vodca jordánskeho kmeňa:
„Žena je ako olivovník. Keď
jej konár chytí červotoč, treba ho odseknúť, aby spoločnosť zostala čistá a cudná.“
(10)
Ak otec alebo brat neobránia
rodinnú česť, potom on sám bude považovaný za slabého, nemužného a bez cti.
Stratí tvár a rešpekt, ba dokonca aj svoju ekonomickú existenciu. Z toho
dôvodu treba mužov považovať za obete rovnako ako za páchateľov. Dvadsaťpäť
ročný Palestínčan o tejto povinnosti hovorí:
„Nezabil som ju, ale skôr som
jej pomohol spáchať samovraždu a vykonať trest smrti, na ktorý sa sama
odsúdila. Urobil som to, aby som jej krvou zmyl rodinnú česť, ktorá bola kvôli nej
porušená a ako odpoveď na vôľu spoločnosti, ktorá by sa nado mnou nemusela zľutovať,
keby som to neurobil.“ (11)
Preto spoločnosť vo väčšine
prípadov nepovažuje vraždu zo cti za vraždu v pravom zmysle slova. Predpokladom
tohto postoja je spoločnosť, ktorá má vyššiu mienku o kolektíve než
o jednotlivcovi. Často sa za páchateľa vyberie neplnoletý člen rodiny, aby
sa čo najviac obmedzil trest – ak sa zločin vôbec dostane pred súd – a strata
pracovnej schopnosti.
Hoci tradícia vraždy zo cti
musí byť stará tisíce rokov, dodnes je preskúmaná len veľmi málo. Na tejto
starobylej tradícii leží závoj mlčania, ktorý sa podarilo zdvihnúť až
v posledných rokoch, najmä vďaka organizáciám za ľudské práva a za práva
žien. Vraždy zo cti sú poznačené aurou hanby a z tohto dôvodu akékoľvek
súdne alebo policajné vyšetrovanie často nikam nevedie a bráni mu múr mlčania.
Vraždy zo cti a islam
Na jednej strane niet pochýb
o tom, že vraždy zo cti nenachádzajú ospravedlnenie ani v Koráne, ani
v islamskej tradícii, ani v klasickej teológii, o to viac, že
tradícia vrážd zo cti je podstatne staršia než samotný islam. Na druhej strane vraždy
zo cti sú dnes zaznamenané predovšetkým – hoci nie výlučne – v islamských spoločnostiach.
Tam, a najmä vo vidieckych oblastiach, v mnohých spoločnostiach prevládajú polofeudálne,
kmeňové štruktúry, v ktorých sa so ženami často zaobchádza de facto ako s určitým
„majetkom“ patriacim mužovi. Tieto tradičné normy správania sa prelínajú s náboženskými
normami islamu.
Faktorom prehlbujúcim nerovnováhu
medzi mužmi a ženami v islamských krajinách je požiadavka zakotvená
v islamskom manželskom práve, aby manželka poslúchala svojho manžela, založená
na súre 4:34 a mnohých tradíciách pochádzajúcich od Mohameda, ktoré
zdôrazňujú vyššie právne a spoločenské postavenie muža a ktoré podľa prevažne
tradičného názoru moslimských teológov dokonca zahŕňajú telesné tresty manželky
v prípadoch konfliktu (porovnaj súru 4:34). Aj keď mnohí teológovia tento výklad
odmietajú a prax v mnohých moslimských rodinách je úplne iná, odovzdané texty
a ich konzervatívny výklad stále vytvárajú atmosféru, v ktorej sa
násilie voči ženám často považuje za súčasť každodenného života rovnako ako zásada
poslušnosti a obmedzenia práv žien. Pod vplyvom životného štýlu
a kultúry, ktorá je organizovaná podľa patriarchálno-kmeňového systému a je
orientovaná na hodnoty tradičného islamu, je teda žena jedinou zodpovednou za zachovanie
cti. Z toho dôvodu konzervatívny tradičný výklad úlohy ženy, založený na moslimských
hodnotách, uprednostňuje jej kontrolu, legitimizovanie násilia a následne v istom
zmysle tiež vraždu zo cti. Pre istotu sa proti vraždám zo cti vyjadrili aj
popredné náboženské osobnosti v rôznych krajinách. Ich výzvy však doteraz neviedli
k spoločenskej zmene orientácie, keďže „pociťované“ ospravedlnenie vraždy zo
cti je zjavne hlboko zakorenené.
Trest za vraždu zo cti
Dôsledné trestné stíhanie vraždy
zo cti je výnimkou; zo strachu, solidarity alebo z presvedčenia sa utajuje
alebo zamlčuje. Žena pri podaní sťažnosti na polícii nenachádza takmer žiadnu ochranu;
vinník uniká trestnému stíhaniu. Môže sa však stať, že sa dokonca sám prihlási na
polícii, hrdý na to, že obnovil česť svojej rodiny (12) a s vedomím, že má
na svojej strane väčšinu spoločnosti.
V mnohých krajinách
Blízkeho a Stredného východu sa trest za vraždu zo cti znižuje na základe
„provokácie“ spôsobenej nečestným správaním manželky alebo dcéry. Článok 340 jordánskeho
trestného zákonníka predtým dokonca umožňoval beztrestnosť pre páchateľa vraždy
zo cti, ak pristihol svoju manželku pri cudzoložstve. Článok 98 umožňuje zníženie
trestu, ak páchateľ spácha trestný čin z oprávneného hnevu nad falošným a kompromitujúcim
správaním svojej obete. (13) V roku 2001 bol článok 340 kráľovským dekrétom
zmenený tak, že namiesto beztrestnosti za vraždu zo cti ženy pristihnutej pri čine
sa teraz stanovuje zníženie trestu. (14) V roku 2003 však mal úpravu zákona
v článku 340 ratifikovať jordánsky parlament, ale dolná komora ju zamietla.
Z tohto
dôvodu je stav článku 340 stále neistý. (15) Zmiernenie trestu pre páchateľa
vraždy zo cti je možné nielen v Jordánsku, ale tiež vo väčšine krajín s prevažne
moslimským obyvateľstvom. (16) V Pakistane sa v súčasnej právnej úprave uvádza,
že vražda
zo cti sa má posudzovať ako vražda, ale aj to, že sudca môže iniciovať kompromis,
v rámci ktorého môže rodina páchateľovi odpustiť a ten môže byť oslobodený.
(17)
V Turecku až do roku
2003 trestný zákonník v článku 462 stanovoval nižší trest za vraždy zo cti
spáchané z „provokácie“ (predpokladaný alebo skutočný čin cudzoložstva). Príslušná
zmena zákona účinná od roku 2005 je krokom správnym smerom, ale zákon sa ešte
musí uplatňovať v plnom rozsahu. Pretrvávajúcim problémom zákona je
skutočnosť, že vražda spáchaná „v silnom afekte“ z dôvodu závažnej provokácie
môže stále očakávať rozsudok vynesený s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti.
(18) Vo vidieckych oblastiach Turecka doteraz v prevažnej väčšine prípadov
de facto neexistoval žiadny trest.
Podporovatelia Moslimského
bratstva, zastúpeného v jordánskom parlamente, označili vypustenie článku
340 za „neislamské“ a namierené proti šaríi. Vypustenie sa podľa nich rovnalo
poklonkovaniu pred Západom (tak zneli niektoré komentáre predstaviteľov parlamentu)
a bolo zamerané na
„zničenie islamských, spoločenských
a rodinných hodnôt tým, že chceli zbaviť mužov ich ľudskej prirodzenosti, keď
pristihli svoje manželky pri cudzoložstve.“ (19)
Pre istotu, iné – rovnako islamské
– hlasy, ako napríklad muftí Gazy, šejk 'Abd al-Karim Kahlut, už požadovali trest
smrti pre páchateľov vrážd zo cti, keďže, ako sa hovorí, šaría ich neoprávňuje vykonávať
trest smrti. (20) „Jordánsky islamský front“ (JAF), ktorého väčšina členov sympatizuje
s Moslimským bratstvom, na druhej strane charakterizoval vraždu zo cti ako
faktickú povinnosť pre dotyčného muža. Je, pravda, nesprávne, vyhlásil, brať zákon
do vlastných rúk, (21) ale odplata za morálne previnenia ženy v rodine je
napriek tomu islamským činom. (22) Yotam Feldner má teda určite pravdu, keď potvrdzuje,
že v krajine s prevažne moslimským obyvateľstvom „islamské“ neznamená
len to, čo Korán alebo tradícia definuje ako islamské, ale aj to, čo značná časť
obyvateľstva považuje za islamské. Keď takmer dve tretiny obyvateľstva považujú
vraždy zo cti za niečo, čo nie je v rozpore s islamským učením, potom
vo vedomí väčšej časti obyvateľstva nemožno vraždy zo cti účinne oddeliť od náboženstva.
(23)
Okrem toho je potrebné zahrnúť
do súdneho rozsudku nielen vykonávateľov vraždy zo cti – ako sa to nedávno stalo
v prípade vraždy zo cti Hatun Sürücüovej v Berlíne, v ktorom bol
najprv odsúdený len samotný páchateľ – ale aj všetkých členov rodiny, ktorí sa
podieľali na rozhodnutí, plánovaní, podnecovaní, utajovaní a napomáhaní pri vykonaní
činu. (24) Rozsah opatrení sa však nekončí trestom. Aktívna výchova vedúca k rovnosti
pohlaví, k uznaniu štátneho monopolu na silu a k odovzdávaniu demokratických
hodnôt by sa mala začať už v škôlke, aby ľahostajnosť a nevedomosť nemali
šancu – keďže pre dotknuté osoby ide skutočne o otázku života alebo smrti.
Poznámky
(1) lnternationales Zentrum für
Menschenrechte der Kurden IMK e. V. (Hg.). Mord im Namen der Ehre.
Entwicklungen und Hintergründe von Ehrenmorden. Bonn 2003. s. 20.
(2) M. Böhmecke. Studie:
Ehrenmord. Tübingen n. d. (2005).
www.frauenrechte.de/tdf/pdf/EU-Studie_Ehrenmord.pdf (1.7.2006) s. 18f.+22 podľa
štatistiky Papatya (Ed.), Verbrechen im Namen der Ehre in Deutschland. Berlin
2005.
(3) N. Sadik. The State of World
Population 2000: Lives together. worlds apart: men and women in a time of
change. United Nations Populations fund. www.unfpa.org/upload/Iib_pub_tiIe/468_filename_swp2000.pdf
(1.7.2006). s. 9+33.
(4) C. Stolle. Nachwort. in: H.
GASHl. Mein Schmerz tragt Deinen Namen. Ein Ehrenmord in Deutschland. Hamburg
2005. s. 249.
(5) S. Tellenbach. Ehrenmorde an
Frauen in der arabischen Welt. Anmerkungen zu Jordanien und anderen Ländern.
in: Wuquf- Beiträge zur Entwicklung von Staat und Gesellschaft in Nordafrika 13
(2003), 74-89. www.gair.uni-erlangen.de/Tellenbach_Wuquf13.pdf, 1-14
(2.7.2006). s. 2.
(6) Amnesty lnternational (Hg.).
Pakistan. Honour killings of girls and women (1999).
web.amnesty.org/library/print/ENGASA330181999 (5.7.2006).
(7) Tento počet
spomenul Kai Müller na
konferencii v Berlíne: “Verbrechen im Namen der Ehre”. 9. März 2005 in Berlin.
Friedrich-Ebert-Stiftung. amnesty intemational. Terre des Femmes. www.frauenrechte.de/tdf/pdf/Fachtagung_Dokumentation_2005.pdf
(2.7.2006), s. 3.
(8) IMK. op. cit., s. 16.
(9) S. Tellenbach, op. cit., s.
5.
(10) Tarrad Fayiz in: The Jordan
Times (Amman), Febr 5, 2000, citované z Y. Feldner, Honour murders – Why the
perps get off easy (sic), in: MEQ 2000, 41-50. www.meforum.org/article/50, 1-8
(2.7.2006), s. 1.
(11) AI-Ayyam (Ramallah),
1.6.2000, citované z Y. Feldner, op. cit., s. 2.
(12) S. Tellenbach, op. cit., s.
5.
(13) Tamže, s. 11.
(14) S. Tellenbach, op. cit., s.
14.
(15) M. Böhmecke, op. cit., s. 24.
(16) Končia sa
tak trestné zákonníky nasledovných krajín: Egypt: čl. 237 StGB 1937 (č. 58), Irak: čl. 409 StGB
1966, Kuvajt: čl. 153 StGB, Libanon: čl. 562 StGB 1942 (s niekoľkými zmenami v rokoch
1983-1999), Líbya: čl. 375 StGB, Maroko: čl. 418+420 StGB 1963, Sýria: čl. 548
StGB 1949 (zmenený v roku 1953), Tunisko: čl. 207 StGB 1991, Spojené
Arabské Emiráty: čl. 334, zákon č. 3 StGB 1978, Alžírsko: čl. 279 StGB 1991, Omán:
čl. 252 StGB.
(17) Majida Rizvi z Národnej
komisie pre postavenie žien v Pakistane v: Fachtagung, op. cit., s. 7.
(18) M. Böhmecke, op. cit., s. 11.
(19) Citované z
S. Tellenbach, op.
cit., s. 13.
(20) Ar-Risalah (Gaza). 11.7.1998,
citované z Y. Feldner, s. 5.
(21) M. Fadel, Honor Killings,
www.islamawarness.nt/HonourKilling/honor1.html (5.7.2006), s. 2.
(22) Porovnaj
citácie z Jordan Press v Y.
Feldner, op. cit., s. 5.
(23) Y. Feldner, tamže.
(24) K tomuto záveru
dospel aj dánsky súd, ktorý odsúdil na dlhé roky väzenia nielen páchateľa,
ktorý v roku 2006 zavraždil vo východnom Dánsku 18-ročnú Pakistanku Ghazalu
Chánovú, ale aj jej otca a dvoch strýkov, spolu deväť členov rodiny: Familie
wegen Ehrenmord verurteilt: www.welt.de/data/2006/06/29/938170 (30.06.2006), s.
1.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára