Norman Berdichevsky
Apologétov islamu
nikdy neunaví odvolávať sa „zlatý vek“ tolerancie, ktorý údajne charakterizoval
sedem storočí moslimskej nadvlády v Španielsku. Toto zásadne chybné
hodnotenie vedie ku nesprávnym záverom na základe útržkovitých dôkazov a skresľuje
širší obraz. Ignoruje realitu obrovského zničenia spôsobeného tromi arabsko-berberskými
moslimskými inváziami, ktoré sa opakovane snažili udržať si kontrolu a vládu
nad pôvodnými obyvateľmi Španielska, ktorí boli vo svojej vlastnej domovine
degradovaní na občanov druhej kategórie.
Túžba obnoviť
„Al-Andalus“, skomolený arabský výraz pre krajinu, ktorú dobyli a kde
predtým vládli germánski Vandali (preto al-Andalus, lebo v arabčine to znamená „krajina
Vandalov“) a Vizigóti, pretrváva dodnes. Extrémistickú podporu krutého teroristického
bombového útoku na železničnú stanicu v Madride 11. marca 2004 dnes niektorí
moslimovia vnímajú nielen ako spravodlivý trest pre proamerickú vládu bývalého
premiéra Josého Mariu Aznara, ale aj ako prvý krok ku opätovnému dobytiu územia,
ktoré sa spolu s „Palestínou“ stále považuje za krajinu, ktorá sa musí vrátiť pod
moslimskú nadvládu.
Obnovená teologická diskusia
V stredovekom
Španielsku sa viedli početné teologické diskusie o relatívnych výhodách a nárokoch
troch monoteistických náboženstiev. Hoci uplynulo mnoho storočí, stále medzi nimi
pretrváva zásadný rozkol. Židia, ktorí ako prví objavili cestu ku spáse,
verili, že slúžením bohu ako národ dávajú príklad, pričom ukazovali svoj spôsob
života ostatným národom. To sa im darilo aj po zničení chrámu a strate židovskej
nezávislosti v roku 70 nášho letopočtu. Na druhej strane kresťania verili,
že je to možné na čisto individuálnej úrovni a že ju môže dosiahnuť každý,
bez ohľadu na svoju národnosť, rasu alebo pohlavie.
Podľa islamu je
svet rozdelený na dva nepriateľské tábory a je povinnosťou moslimov podrobiť
druhý tábor svojej vôli. Viac ako vec osobného podriadenia sa Alláhovej vôli si
podrobenie (hlbší význam slova „islam“ sa zvyčajne zamieňa so slovom salám, čo
znamená „mier“) vyžaduje ovládnutie územia. Boj za islam si vyžaduje neustále vyhodnocovanie
šachovnicovej mapy tých častí sveta, ktoré už boli podrobené a dané pod moslimskú
vládu NAVŽDY (žiadne ústupy ani „prechody“ nie sú povolené). Podrobené územie
je dar al-islam, zatiaľ čo zvyšné územia sú ideologicky stále v tábore
neveriacich. Druhý tábor sa označuje ako „tábor vojny“ (dar al-harb)
a musí byť napokon dobytý. V tejto súvislosti územia ako Izrael,
Španielsko, Čečensko, Kosovo či Albánsko, ktoré boli kedysi podrobené Alláhovi,
sa nemôžu vrátiť do tábora vojny.
Umiernení moslimovia
možno chcú žiť v harmónii so svojimi susedmi, ale tento teologický meč
a nátlak, ktorý vyvíja, naznačujú, že bojovnejší kmeň získa prevahu. Teraz,
keď si Al-Kájda teroristickým bombovým útokom vynútila zmenu zahraničnej politiky
Španielska, je otázne, či európska domáca politika dokáže zostať slobodná od zámerov
a cieľov islamských radikálov.
Pôvodné dobytie v rokoch 711 až 716
Islamská
civilizácia stredovekého Al-Andalusu pretrvávala v rôznych častiach
Pyrenejského polostrova od niekoľkých desaťročí do 700 rokov. Zanechala svoje
stopy predovšetkým v Kastílii a Andalúzii a poskytla Španielsku a
v menšej miere aj Portugalsku pestrú a slávnu, ale aj násilnú minulosť,
ktorá poznačila históriu, jazyk, architektúru, umenie, hudbu, jedlo, názvy
miest a spoločnosť krajiny ešte dlho po odchode posledného moslima.
V čase
prvého výboja v rokoch 711 až 716 netvorili moslimovia ani zďaleka väčšinu
obyvateľstva, ktoré tvorilo približne 7 miliónov kresťanov a Židov. Na začiatku
10. storočia sa odhadovalo, že moslimská populácia Berberov, Arabov a muladíjov
(kresťanov, ktorí konvertovali na islam) tvorila približne 2,8 milióna
z celkového počtu viac ako 7 miliónov. Na začiatku dvanásteho storočia sa
počet moslimov takmer zdvojnásobil, ale tvorili len tesnú väčšinu z celkového
obyvateľstva polostrova (zdroj: „Judios, Moros y Cristianos; tres pueblos,
ritos y costumbres“, Pastora Barahona, editorial Libsa, Madrid, 2004). Napriek
tomu sa hovorilo, že všetci veriaci sú si rovní.
Arabi stáli na
vrchole, väčšinu úderných jednotiek, drevorubačov a vodárov tvorili Berberi,
za nimi nasledovali konvertiti a na samom konci boli neveriaci Židia
a kresťania, bez ohľadu na to, aký významný bol ich prínos k umeniu a
vede.
Moslimskému
dobytiu Španielska výrazne pomohli vnútorné rozpory medzi kresťanmi, najmä medzi
vizigótskou šľachtou, ktorá vlastnila pôdu. Moslimské dobytie Španielska sa uskutočnilo
behom krátkych piatich rokov, ale spoločnosť sa nezmenila náhle. Novozískané
územie dostalo názov Al-Andalus s hlavným mestom Córdoba a stalo sa závislým
od Umajjovského kalifátu v Damasku. Tesne pred dobytím veľká časť pôvodného kresťanského
obyvateľstva neprejavovala veľký záujem o pokračovanie vizigótskej nadvlády
a dokonca aj medzi vizigótskou vládnucou vrstvou viaceré klany považovali za
vhodné spolupracovať s moslimskými vládcami, aby si zachovali svoj majetok
a privilégiá.
Týchto germánskych
vládcov mnohí bežní rodní Španieli stále považovali za „cudzincov“ aj po ich formálnom
obrátení sa na katolicizmus z ariánskej herézy, ktorá odmietala myšlienku,
že Ježiš bol rovnocenný a večný spolu s Bohom Otcom (spochybňovala katolícke
učenie o Trojici a tvrdila, že Kristus bol ľudský aj božský). Ich „obrátenie
sa“ bolo len počiatočným krokom, ktorý mal osloviť katolícku väčšinu a integrovať
rôzne prvky obyvateľstva do jednej spoločnosti. Tvrdé protižidovské opatrenia
prijaté posledným vizigótskym kráľom mali za cieľ osloviť kresťanov
a zjednotiť kráľovstvo tvárou v tvár moslimským votrelcom, ktorých
Židia pôvodne vítali a spočiatku ich považovali za osloboditeľov.
Tolerantné
Španielsko troch veľkých monoteistických náboženstiev (často označované ako Las
Tres Culturas) sa postupne zmenšilo a napokon zaniklo v dôsledku opakovaných
invázií na polostrov zo severnej Afriky, ktoré uskutočnili kruté moslimsko-berberské
kmene, ktoré so sebou priniesli fanatizmus pripomínajúci Al-Kájdu a Taliban. Až
neskôr začala túto intoleranciu napodobňovať obnovená kresťansko-hispánska reakcia.
Výraz „zlatý vek“ moslimského Španielska sa najsprávnejšie vzťahuje na relatívne
krátke obdobie od ôsmeho do polovice jedenásteho storočia a ešte presnejší
je, keď sa aplikuje na kresťanský sever krajiny na obdobie viac než tristo rokov
(1050-1390).
Berbersko-arabský rozkol
Od samého
začiatku moslimskej nadvlády v Španielsku existoval značný antagonizmus
medzi menšinou arabských vládcov a ich prevažne berberskými stúpencami,
ktorí sa po svojom obrátení na islam pridali ku moslimskej križiackej výprave. Väčšina
týchto Berberov žila v Maroku a Mauretánii, kvôli čomu ich označovali
ako Moros (Mauri), čo je výraz, ktorý sa používa dodnes a v súčasnej španielčine
je rozšírenejší než muselmanes (moslimovia) alebo árabes (Arabi).
Mnohí Berberi
zostali pohanmi alebo konvertovali na byzantské kresťanstvo ešte pred prijatím islamu
a boli dlho v kontakte s juhovýchodným kútom Španielska, ktorý od
marockého pobrežia oddeľuje úzky Gibraltársky prieliv. Poskytovali väčšinu
ľudskej sily pre inváziu, no arabská vládnuca trieda, ktorá pociťovala rasovú nadradenosť
a čistotu viery spojenú s kalifmi v Damasku a neskôr
v Bagdade, ich vnímala s opovrhnutím.
Kolaps moslimského Španielska do chaosu
Moslimské
Španielsko, nominálne podriadené vládcom (kalifom) v Damasku
a Bagdade, sa napokon oslobodilo od akejkoľvek cudzej podriadenosti. Približne
v rokoch 930 až 1000 vynikla Córdoba ako najkultúrnejšie mesto v Európe
počas stabilnej a prosperujúcej vlády, najmä počas vlády Abd al-Rahmána III.
(vyhlásený za kalifa v Córdobe v roku 929). Tento osvietený panovník
vybudoval honosný palác Medina Azahara, pomenovaný po svojej obľúbenej manželke
Azahare. Jeho nádhera zo slonoviny, nefritu, ebenového dreva a alabastra sa
vyrovnala Tádž Mahálu alebo ho dokonca prevyšovala, a napriek tomu ho v roku
1010 úplne zničili a vyplienili nie
„barbarskí kresťania“ útočiaci zo severu, ale fanatickí moslimskí berberskí votrelci.
Nezostal po ňom takmer ani kameň.
Počas niekoľkých
mesiacov v roku 1009 sa vystriedalo päť rôznych vládcov, ktorí stratili kontrolu
nad väčšinou provinčných území. Vzbura proti vernosti dynastii Umajjovcov viedla
k občianskej vojne a upadnutiu moslimského Španielska do chaosu. Behom
generácie približne 40 nezávislých moslimských minikráľovstiev alebo emirátov nazývaných
tajfy vyhlásilo svoju nezávislosť a umožnilo kresťanským kráľovstvám zorganizovať
sa a dosiahnuť veľký pokrok v opätovnom dobýjaní polostrova.
Pôvodné židovské
obyvateľstvo Španielska (mnohí a možno väčšina sefardských Židov boli skôr
rodení konvertiti než migranti), ktoré bolo vždy barometrom tolerancie, od začiatku
11. storočia celkom jasne uprednostňovalo kresťanský sever pred moslimským juhom.
Kruté protižidovské nepokoje sa začali najprv v Granade a na
moslimskom juhu za vlády Almoravidov a Almohadov. Veľké paláce, umelecké výdobytky
a časť dômyselných zavlažovacích prác Umajjovcov a Abbásovcov boli z veľkej
časti zničené novými votrelcami. V čase konečného dobytia Granady –
posledného zostávajúceho moslimského kráľovstva v roku 1492 – v nej už
nežili takmer žiadni Židia, zatiaľ čo viac než 225 španielskych miest malo v predvečer
vyhnania ešte stále svoje charakteristické židovské štvrte (juderías).
Opätovné dobytie
Opätovné
dobytie kresťanských kráľovstiev napokon nadobudlo rozmery náboženskej
križiackej výpravy, v ktorej mohol byť len jeden víťaz. Kresťania by vyhrali
a vyhnali by moslimskú nadvládu omnoho skôr, nebyť príchodu čerstvých síl,
ktoré priniesli berberské nájazdy počas 11. a 12. storočia. Územné zisky
dosiahnuté súperiacimi kresťanskými kráľovstvami pôvodne neprispeli
k upevneniu pocitu náboženskej jednoty, ani ku križiackej výprave („kresťanstva“).
Už na začiatku ju sužovalo národnostné, dynastické a jazykové súperenie (kastílske,
katalánske, leónske, aragónske, valencijské, portugalské a navarrsko-baskické).
Našťastie pre nich bol moslimský odpor ešte rozdrobenejší. Mnoho malých znepriatelených
tajf malo padnúť jedna za druhou v boji s dobyvačnými kresťanskými princami
a ich vojskami.
Stredoveké Španielsko
Stredoveké
Španielsko bolo scénou jedinečného stretnutia troch veľkých civilizácií rímskeho
kresťanstva, arabsko-berberského islamu a sefardského židovstva.
Multikultúrna syntéza, ktorá vznikla po moslimskom dobytí, zanechala po sebe ohromujúce
dedičstvo, ktoré však bolo nerovnomerné, sporadické a poznačené politickou
roztrieštenosťou, občasnými vojnami, náboženskou intoleranciou a nakoniec nadmernou
náboženskou horlivosťou, ktorá sa skončila konečným vyhnaním Židov (v roku
1492) a moslimov (1609), alebo ich núteným obrátením ako krokom k upevneniu
politickej jednoty.
Len
v Andalúzii bola moslimská vláda v Španielsku nepretržitá po dlhú dobu.
Inde bola obmedzená a trvala omnoho kratšie, najmä v Galícii,
Astúrii, Baskicku, Aragónsku a vo veľkej časti Katalánska. Dobrým ukazovateľom
moslimskej prítomnosti je veľký počet lokalít, ktoré nesú arabské zemepisné názvy
(toponymá) začínajúce určitým členom „al“ (ten) alebo príponou „beni“ (synovia).
Tieto lokality sa výrazne koncentrujú na juhu Andalúzie a pozdĺž stredomorského
pobrežia v dnešných provinciách Murcia a Valencia.
Las Tres Culturas
Existuje
množstvo dôkazov o spoločenskom spolužití a značnej kultúrnej výmene medzi
príslušníkmi všetkých troch náboženstiev v ranom období moslimskej nadvlády
na juhu a neskôr na kresťanskom severe, o účasti na sviatkoch (dokonca aj na Vianociach)
a oslavách, ako sú svadby a krsty, bez ohľadu na náboženskú príslušnosť. Významný
španielsky historik Antonio Dominguez Ortiz to vo svojej klasickej eseji Las
Tres Culturas en la Historia de Espaňa vyjadril takto:
Prestup na islam ešte nezničil chuť mnohých ľudí
na dobré vína, ženský závoj sa ešte nestal rozšíreným zvykom (takáto požiadavka
sa v Koráne nevyskytuje; nie tak celkom, viď Korán 33:59 – pozn.
prekl.) a šťastné zmyselné
a kultivované prostredie, ktoré vždy charakterizovalo národy južného Španielska,
nebolo zlučiteľné s prísnym výkladom koránových predpisov. O niekoľko
storočí neskôr dynamický sionistický vodca a veľký básnik Ze'ev Jabotinsky
vysvetľoval svoju podporu sefardskej (židovsko-španielskej) výslovnosti hebrejčiny
čiastočne tým, že oceňoval veselšiu, bezstarostnejšiu a menej zábranovú povahu
Sefardov a ich stredomorských tradícií než dedičstvo pochmúrnejšej a ponurejšej
aškenázskej (východoeurópskej židovskej) minulosti.
Kozmopolitný a tolerantný kresťanský
sever Španielska (1050-1390)
Je
pozoruhodné, že najúspešnejší kresťanskí vládcovia počas najväčšieho pokroku dosiahnutého
pri opätovnom dobytí kresťanmi boli zároveň najtolerantnejší. Ich kráľovstvá mali
osobitný úžitok z aktívnej spolupráce a účasti svojich židovských komunít.
Alfonz VI., známy ako „Statočný“ (1072-1090), vymenoval židovského ministra
a pokladníka. „Kráľ filozof“ Alfonz X. (1252-1284) spolupracoval na mnohých
projektoch so židovskými učencami a prekladateľmi a vyhlásil ich za hodnotných
občanov, pričom výslovne zakázal použitie sily na ich obrátenie na kresťanstvo.
Jaime I., dobyvateľ Valencie, bol osvietený kráľ, ktorý povýšil svojich židovských
poddaných na pozície so značnou prestížou a vplyvom. Ako prejav osobitnej priazne
ponúkol Židom v roku 1239 samostatnú časť mesta na bývanie na ich vlastnú žiadosť.
Počas
moslimskej nadvlády, najmä po príchode Almoravidov a Almohadov, boli
kresťanstvo i judaizmus sotva tolerované a považované za rozhodne „menejcenné“
náboženstvá. Ich stúpenci boli buď donútení pod hrozbou meča prestúpiť na islam
alebo platiť neúmerne vysoké dane, aby zostali „chránenými ľuďmi“ (dhimmí), ktorí
vlastnili bohom inšpirovanú knihu zjavenia. Museli platiť „daň z hlavy“, od
ktorej boli moslimovia oslobodení. Židia, ktorí boli gramotnejší a ktorých
hebrejčina sa dosť podobala arabčine, sa cítili oveľa schopnejší hneď sa
prispôsobiť novému štátu a začali sa špecializovať na tie činnosti a povolania,
ktoré Arabi považovali za „pod ich úroveň“ (najmä obchod a výber daní), štátnu
správu alebo zaťažujúce a „poškvrňujúce“ (práca s kožou).
Tri zdroje hispánskej civilizácie
Umenie,
vedy, technológie, literatúra, architektúra, navigácia, kartografia, matematika,
astronómia, filozofia a umenie, ktoré prekvitali v stredovekom Španielsku,
sa často pripisujú islamu, ale je to skreslenie úlohy, ktorú zohrali prívrženci
všetkých troch náboženstiev. Spojené vizigótske kráľovstvo v Španielsku pred
moslimskými inváziami zdedilo päť storočí rímskej civilizácie a využívalo výdobytky
Grékov a starších Kartágincov, rovnako ako Asýrčanov v oblasti poľnohospodárstva,
zavlažovania, matematiky, merania času, kalendára, baníctva, architektúry, stavby
ciest, mozaikového umenia, keramiky, šperkov, práva a občianskej zodpovednosti.
Moslimskí dobyvatelia, ktorí prišli v roku 711, zdedili tieto isté umenia
a vedy na svojej dobyvačnej ceste naprieč Byzantskou ríšou, Blízkym
východom a kresťansko-rímskou severnou Afrikou. Kresťanskí a židovskí
remeselníci a učenci významne prispeli k tomu, aby moslimskí dobyvatelia mohli
tieto výdobytky využiť. Prekladateľské školy, ktoré založili moslimskí panovníci
v Granade a kresťanskí panovníci v Tolede, sa vo veľkej miere opierali
o židovskú učenosť.
Pohľad Španielska na svoje problematické
vzťahy s moslimami v minulosti
Vzhľadom
na dlhú pohnutú históriu, zapojenie Španielska do záležitostí Maroka a náboženský
zápal vyvolaný opätovným dobytím, križiackymi výpravami
a protireformáciou, zdedili mnohí Španieli problematické dedičstvo, ktoré udržiava
určitý druh vzťahu lásky a nenávisti k ich minulosti a k ich
moslimským susedom na juhu. Od ôsmeho storočia až dodnes prevládajú v postojoch
a vzťahoch Španielov k arabským štátom a moslimskej civilizácii stereotypy,
ktoré sú nemenej dôležité ako vzťahy s Izraelom, judaizmom a židovskou
diaspórou. Od 70-tych rokov 20. storočia sa islam znovu stal významným faktorom
v španielskej spoločnosti a odvtedy neustály prílev lacnej pracovnej
sily migrantov a nelegálnej imigrácie z Maroka viedol k rýchlemu rastu moslimskej
komunity.
Od
čias vyhnania posledných „Maurov“ sa v Španielsku používa výraz moros bez rozdielu
na všetko, čo súvisí s islamom. Vďaka angažovanosti Španielska v Maroku
vznikla veľká armáda Afriky. V 30-tych rokoch 20. storočia jej velil
generál Francisco Franco a jej vojaci začali zohrávať významnú úlohu pri potlačení
povstania anarchistických baníkov a iných pracovníkov v severnej
provincii Astúria v roku 1934 a potom pri povstaní s cieľom zvrhnúť
republiku, ktoré vyvrcholilo občianskou vojnou (1936-39). Napriek tomu, že
generál Franco často používal motív „záchrany“ kresťanského dedičstva Španielska
pred „barbarstvom“, používanie moslimských vojakov, ktorých si so sebou priviezol
z Maroka, mu prinieslo povesť krutosti. Obyčajní Španieli ich nenávideli a báli
sa ich všade, kde bojovali.
Španielska
civilizácia je skutočne zaviazaná svojmu ranému pyrenejsko-kartáginsko-rímsko-grécko-germánsko-keltskému
pôvodu a neoceniteľnému prínosu Židov i moslimov v stredoveku. „Zlatý vek“
bol pôvodne výsledkom múdrej politiky spolužitia, ale trval krátko a po
ňom nasledovali storočia chaotického stavu fanatizmu a bratovražedných konfliktov
v dôsledku extrémistických berberských siekt, ktoré sa riadili podobnou politikou
ako dnešný Taliban a Al-Kájda. Opätovné dobytie Pyrenejského polostrova
kresťanskými kráľovstvami Kastílie, Aragónska a Portugalska prilákali do
týchto krajín Židov zo znepriatelených moslimských tajf na juhu a spočiatku
uplatňovali politiku tolerancie voči zvyšným moslimom (známym ako mudejarovia).
Žiaľ, trpkosť takmer siedmych storočí vojny medzi kresťanmi a moslimami
o nadvládu napokon vyústila do oslobodenia a zjednotenia Španielska (1492),
ktoré bolo poznačené víťazstvom náboženskej križiackej výpravy, živenej prílišnou
horlivosťou cirkvi, ktorá túžila po pomste a upevnení štátnej moci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára