piatok 20. decembra 2024

Antisemitizmus v islame. Časť štvrtá – potvrdenie v histórii


Tim Dieppe

Šéf oddelenia verejnej politiky Tim Dieppe pokračuje vo svojom seriáli o antisemitizme v islame, pričom tentoraz odhaľuje, koľko popredných osobností islamu vyjadrilo presne také prejavy antisemitizmu, aké by ste očakávali, vzhľadom na to, čo sme už videli.

Ako sme už videli, v Koráne a tradíciách je dostatok dôkazov o tom, že islam je antisemitský a pokusy vyvážiť ich takzvanými filosemitskými veršami sú nepresvedčivé.

Okrem toho, dôkazy o antisemitizme v islamskej histórii sú zdrvujúce. Tu citované texty sú uvedené v chronologickom poradí.

Dekrét kalifa al-Mutavakkila (850 n. l.)

V nasledujúcom dekréte môžeme jasne vidieť, čo vlastne znamenalo postavenie dhimmí. Išlo o diskriminačný systém, ktorý dával Židom (a kresťanom) druhotriedne občianstvo, pričom museli nosiť odlišujúce oblečenie. Nesmeli stavať synagógy, ani ukazovať náboženské symboly. Okrem toho museli platiť neúmerne vysokú poddanskú daň zvanú džizja. Nie je ťažké pochopiť, ako veľmi sa to podobalo systému apartheidu pre Židov (a kresťanov).

„V tom roku (235 po hidžre/850 n. l.) al-Mutavakkil prikázal, aby kresťania a ostatní dhimmí nosili žlté kapucne (tajálisah) a opasky zunnár, aby jazdili na sedlách s drevenými ostrohami, aby si pripevnili dve hrušky (časť sedla – pozn. prekl.) na zadnú časť sediel a aby tí, ktorí nosia čiapky (kalánis), si na ne dali dva gombíky, ktoré mali mať inú farbu ako čiapka, ktorú nosia moslimovia. (Taktiež od nich žiadal), aby na vonkajší odev svojich otrokov dali dve nášivky, ktorých farba mala byť iná ako farba vonkajšieho odevu, ale tak, aby jedna z nášiviek bola pred jeho hruďou a druhá na chrbte a aby každá nášivka mala priemer ako šírka štyroch prstov (osem centimetrov) a bola žltá. (Tí dhimmí), ktorí nosili turban (imámah) by mali nosiť taký, ktorý bol tiež žltý. Ženy dhimmí, ktoré išli von a ukazovali sa na verejnosti, by sa mali objaviť len v žltom odeve (izár). Al-Mutavakkil tiež prikázal, aby ich otroci nosili opasky zunnár a zakázal im nosiť ozdobné opasky (manátik).

Navyše prikázal, aby ich obnovené miesta uctievania boli zničené a aby jedna desatina ich obydlí bola zhabaná. Ak bolo to miesto dostatočne priestorné, malo sa zmeniť na mešitu. Ak nebolo vhodné pre mešitu, malo byť (zničené a) oblasť sa mala stať otvoreným traktom pôdy. A prikázal, aby boli drevené obrázky diablov priklincované ku dverám ich domov, s cieľom odlíšiť ich obydlia od obydlí moslimov.

Al-Mutavakkil zakázal zamestnávať dhimmí vo vládnych úradoch a v oficiálnych funkciách, kde by uplatňovali autoritu nad moslimami. Zakázal, aby ich deti študovali v moslimských základných školách (katátíb) a aby ich učili moslimovia. A zakázal im zobrazovať kríže počas svojich palmových nedieľ a konať náboženské sprievody. Navyše prikázal, aby ich hroby boli zrovnané so zemou, aby nepripomínali hroby moslimov. Preto napísal svojim oblastným správcom...“ (1)

Al-Džáhiz (zomrel 869)

„Naši ľudia (moslimovia), ktorí teda pozorovali povolania Židov a kresťanov, dospeli k záveru, že náboženstvo Židov sa musí porovnávať nepriaznivo, rovnako ako ich povolania, a že ich neviera musí byť najšpinavšia zo všetkých, keďže sú najšpinavším zo všetkých národov. To, prečo sú kresťania, akokoľvek škaredí, fyzicky menej odpudiví ako Židia, možno vysvetliť skutočnosťou, že Židia, tým, že neuzatvárali manželstvá s blízkymi príbuznými, zintenzívnili odpudivosť svojich čŕt. Nemiešali sa s nimi exotické prvky; ani muži cudzích rás nemali styk s ich ženami, ani ich muži nesúložili so ženami cudzieho pôvodu. Židovskej rase boli preto odopreté vysoké duševné vlastnosti, zdravá telesná stavba a vynikajúca laktácia. Rovnaké výsledky sa dosiahnu pri krížení koní, tiav, oslov a holubov.“ (2)

Všimnite si jasné antisemitské postoje.

Kádí Ahmed b. Tálib (zomrel 889)

„Žid, ktorý sa oblieka ako moslim a nenosí odev, ktorý ho od nich odlišuje, bude uväznený, zbitý a potupne predvádzaný po miestach obývaných Židmi a kresťanmi ako príklad.“ (3)

Židia musia nosiť odlišujúce oblečenie pod hrozbou uväznenia, zbitia a predvádzania.

Obadia, normanský prozelyta (približne 1090)

Nasledujúci text pochádza od židovského spisovateľa, ktorý vysvetľuje, ako sa zaobchádzalo so Židmi v Bagdade, kde v tom čase žil. Všimnite si, že Židia sa majú odlišovať nosením žltých odznakov a musia platiť vysokú daň z podrobenia – dokonca aj po smrti!

„...Predtým dal vládca Bagdadu, ktorý sa volal al-Muktádí, svojmu vezírovi Abú Šudžovi plnú právomoc, aby zmenil politiku voči Židom žijúcim v Bagdade. Už sa ich (Abú Šudža) viackrát pokúšal zničiť, ale boh Izraela jeho zámer prekazil a aj v tomto prípade ich ochránil pred jeho zúrivosťou.

Nariadil (Abú Šudža), aby sa na pokrývku hlavy každého židovského muža pripli žlté odznaky. Okrem odznaku na hlave mal každý Žid mať na krku zavesený ďalší z olova, ktorý mal váhu striebornej mince. Na olovenom prívesku malo byť napísané slovo „dhimmí“, ktoré označovalo, že Židia sú nositeľmi dane. Nariadil tiež, aby každý Žid nosil okolo pása odlišujúci opasok. Abú Šudža nariadil židovským ženám dva odlišujúce znaky. Každá žena musela nosiť jednu červenú a jednu čiernu topánku. Okrem toho musela mať každá žena na krku alebo na topánke malý medený zvonček, ktorý cinkal, aby všetci poznali ženy Židov a odlíšili ich od žien moslimov. Určil krutých moslimských mužov, aby dohliadali na židovských mužov, a kruté moslimské ženy, aby dohliadali na židovské ženy, aby ich utláčali všetkými druhmi urážok, ponižovania a opovrhovania. Moslimovia sa im vysmievali a obyčajná spodina spolu so svojimi deťmi bila Židov po všetkých uliciach Bagdadu.

Zákon o dani, ktorú každoročne vyberali služobníci panovníka Bagdadu, znela takto: od každého bohatého Žida vyberali štyri a pol dinára, od každého Žida zo strednej triedy dva a pol dinára a od najchudobnejších Židov jeden a pol dinára. Ak Žid zomrel a nezaplatil celú daň, moslimovia ho nenechali pochovať, kým nebol zaplatený zvyšok, či už išlo o veľkú alebo malú sumu. Ak zosnulý nezanechal nič hodnotné, moslimovia to požadovali od židovskej komunity, a tá musela svojho mŕtveho vykúpiť zaplatením nezaplatených peňazí za daň z vlastných prostriedkov. V opačnom prípade sa moslimovia snažili telo spáliť.“ (4)

Moše Maimonides (zomrel 1204)

Maimonides bol židovský rabín a filozof, ktorý sa všeobecne považuje za azda najväčšieho židovského učenca stredoveku. V diskusii s Reza Aslanom ma prekvapilo, že Maimonida uviedol ako príklad moslimskej tolerancie voči Židom. Maimonidove vlastné slova ukazujú, že to ani zďaleka nebol skvelý príklad islamskej tolerancie. Maimonides jasne hovorí, že Židia boli moslimami tvrdo prenasledovaní. Považoval to za najhoršie prenasledovanie, aké kedy Židia zažili.

Tu je časť z jeho Listu Židom v Jemene:

„Pamätajte, moji spoluveriaci, že pre obrovské množstvo našich hriechov nás boh vrhol medzi tento národ, Arabov, ktorí nás kruto prenasledujú a vydávajú proti nám zničujúce a diskriminačné zákony, ako nás varovalo Písmo, 'naši nepriatelia sami sú svedkami' (Deuteronómium 32:31). Nikdy nás žiaden národ neobťažoval, neponižoval, neznevažoval a nenávidel tak ako oni... Hoci nás zneuctili nad ľudskú únosnosť a museli sme znášať ich výmysly, predsa sme sa správali ako ten, ktorého vykresľuje inšpirovaný spisovateľ , 'Ale ja som sťa hluchý, čo nečuje, ako nemý, čo neotvára ústa.' (Žalmy 38:14). Podobne nás naši mudrci poučili, aby sme Izmaelove prekáračky a prefíkanosť znášali mlčky...“

„Ale samotní moslimovia neveria svojim vlastným argumentom, neprijímajú ich ani necitujú, lebo sú zjavne veľmi mylné. Keďže moslimovia nedokázali v celej Biblii nájsť jediný dôkaz ani zmienku či prípadnú narážku na svojho proroka, ktorú by mohli využiť, museli nás obviniť slovami, 'Zmenili ste text Tóry a vymazali ste z nej každú stopu po Mohamedovom mene.' Nemohli nájsť nič silnejšie než tento hanebný argument, ktorého nepravdivosť sa dá ľahko dokázať každému a všetkým na základe nasledujúcich faktov." (5)

Al-Džaubárí (zomrel 1222)

„Vedzte, že títo ľudia sú najzákernejšie stvorenia, najodpornejšie, najneveriacejšie a najpokryteckejšie. Hoci sú zdanlivo najpokornejší a najbiednejší, v skutočnosti sú to tí najzlomyseľnejší ľudia. Toto je samotná podstata darebáctva a prekliatia. Ak zostanú s človekom osamote, zničia ho... Sú to tí najneveriacejší a najzradnejší z ľudí. Preto sa vyvarujte ich spoločnosti. Nemajú žiadnu vieru ani náboženstvo. Toto je opis učených židovských klamárov.“ (6)

Zjavný antisemitizmus tohto alchymistu z Damasku.

Ibn Kathir (zomrel 1373)

„Tento ajá (K 2:61) naznačuje, že deti Izraela boli sužované ponížením a že to bude pokračovať, čo znamená, že to nikdy neprestane. Naďalej budú trpieť ponížením zo strany všetkých, ktorí s nimi prichádzajú do styku, spolu s potupou, ktorú cítia vo vnútri.“ (7)

Ibn Kathir je veľmi uznávaný stredoveký komentátor Koránu, ktorého tafsír (teda komentár) sa stále cituje.

Al-Maghílí (zomrel asi 1505, Alžírsko)

„Láska k prorokovi si vyžaduje nenávisť k Židom.“ (8)

Al-Maghílí bol vplyvným moslimským misionárom v Alžírsku. Jeho spisy boli v Maroku široko rozšírené a ovplyvňovali zaobchádzanie s marockými Židmi až do začiatku dvadsiateho storočia. (9) Hunwick ďalej rozvádza Al-Maghílího formuláciu postavenia dhimmí:

„Každý moslim, ktorý sa priatelil so Židom, prišiel na jeho obranu alebo sa postavil proti zničeniu synagógy, bol považovaný za neveriaceho. Dhimmí sa museli považovať za ľudí v trvalom stave poníženia. Preto sa džizja musí platiť počas verejnej ceremónie, pri ktorej sa dhimmí v okamihu platby poklepe na krk a postrčí dopredu, aby mu ukázali, že takto unikol meču. Toto poníženie je dôležitejšie ako zaplatená suma. V krajine islamu nesmú dhimmí postaviť žiadnu náboženskú stavbu a ak niektorý správca dal povolenie na jej výstavbu, toto povolenie musí byť zrušené a stavba zbúraná. Je to preto, že prejavovanie náboženstva dhimmí v podobe budovy je v rozpore s pojmom poníženie.“ (10)

Všimnite si naliehanie na tom, aby boli dhimmí v stave poníženia.

Ahmad Sirhindí (zomrel 1624, indický súfijský teológ):

„Vždy, keď zabijú Žida, je to v prospech islamu.“ (11)

Sirhindí bol indický teológ a mystik, ktorý v Indii upevnil ortodoxný sunnitský islam.

Germaine Moüette (1683)

Germaine Moüette bol francúzsky spisovateľ, ktorý písal o ponižujúcom zaobchádzaní so Židmi v krajine Berberov – dnešnom Maroku.

„Židia sú v krajine Berberov veľmi početní a nevážia si ich o nič viac než inde; naopak, ak treba vyhodiť nejaký odpad, sú prví, ktorých na to použijú. Sú povinní pracovať vo svojich remeslách pre kráľa, keď sú povolaní, len za stravu. Sú vystavení úderom a zraneniam každého, pričom sa neodvážia povedať slovo ani šesťročnému dieťaťu, ktoré po nich hádže kamene. Ak prejdú popred mešitu, bez ohľadu na počasie alebo ročné obdobie si musia vyzuť topánky, pričom v kráľovských mestách, ako sú Fez a Marrákeš, sa ich vôbec neodvážia nosiť pod hrozbou päťsto rán bičom a uväznenia, z ktorého ich prepustia len po zaplatení vysokej pokuty.“

„Obliekajú sa podľa arabského vzoru, ale ich plášte a čiapky sú čierne, aby ich bolo možné rozoznať... V týchto krajinách pre nich prakticky nikdy neexistuje spravodlivosť.“ (12)

Všimnite si ponižujúce zaobchádzanie so Židmi.

Americký reverend Justin Perkins (1836)

„Včera bol v tomto meste (Urmíja, severozápadný Irán) verejne sťatý a upálený nevinný Žid. Rozzúrení mohamedáni sa už dva alebo tri dni tlačili pred správcovým palácom v tisícoch a žiadali, aby boli všetci židovskí obyvatelia mesta do jedného usmrtení. A aby správca upokojil dav, vydal tohto človeka. Bol obžalovaný z vraždy mohamedánskeho dieťaťa. Mohamedáni... pestujú presvedčenie (alebo tvrdia, že ho pestujú), že Židia majú inštinktívny smäd po ľudskej krvi, rovnako ako veria v to, že vyhľadávajú ľudské obete na každoročnú obetu. V tomto prípade sa našlo mŕtve mohamedánske batoľa pred dverami Žida. To dieťa pravdepodobne zomrelo prirodzenou smrťou a zainteresované osoby ho takto vystavili, aby vzbudili verejné rozhorčenie proti úbohým Židom; a nenávisť mohamedánov voči potomkom Izraela je taká silná, že sa táto finta ukázala ako celkom úspešná, ako sa v mohamedánskych krajinách často stáva... Nepriateľstvo, ktoré mohamedáni voči Židom prechovávajú, je nepredstaviteľne trpkejšie než ich nenávisť voči kresťanom. Odhodlaný odpor, ktorý Židia spočiatku prejavovali voči náboženstvu podvodníka (Mohameda), si jeho stúpenci dodnes pamätajú a silno ho pociťujú.“ (13)

Všimnite si súvislosť s Mohamedovým náboženstvom.

Francúzsky chirurg A. B. Clot (1840)

Tento úryvok hovorí o tom, ako sa moslimovia v Egypte v devätnástom storočí správali ku Židom.

„Moslimovia najviac nenávidia izraelitskú rasu. Myslia si, že Židia nenávidia islam viac ako ktorýkoľvek iný národ... Keď hovoria o zúrivom nepriateľovi, moslimovia hovoria: 'Nenávidí ma tak, ako nás nenávidia Židia.' V minulom storočí boli Izraeliti často zabíjaní, lebo boli právom či neprávom obvinení z toho, že majú niečo neúctivé voči Koránu.“ (14)

J. J. Benjamin II (1859)

V nasledovnej pasáži Benjamin komentuje stav Židov v Palestíne pod osmanskou nadvládou.

„Hlboká bieda a neustály útlak sú tie správne slová na opísanie stavu detí Izraela v krajine svojich otcov... Sú úplne bez akejkoľvek právnej ochrany a bez akýchkoľvek bezpečnostných prostriedkov. Namiesto bezpečnosti, poskytovanej zákonom, ktorý v týchto krajinách nepoznajú, sú výlučne podriadení príkazom šejkov a pašov, mužov, ktorých charakter a city od začiatku vzbudzujú len malú dôveru... S neslýchanou dravosťou sa od nich vyberá daň za daňou. S výnimkou Jeruzalema sú všade inde požadované dane svojvoľné. Celé komunity boli ochudobnené prehnane vysokými nárokmi šejkov, ktorí pod tými najnepatrnejšími zámienkami a bez akejkoľvek kontroly utláčajú Židov novými bremenami. Všetky tieto formy útlaku sa ani nedajú vymenovať.“ (15)

Televízia Iqraa (Saudská Arábia, 2002)

V máji 2002 saudská satelitná televízna stanica Iqraa, ktorá sa podľa svojej webstránky snaží „vyzdvihnúť aspekty arabskej islamskej kultúry, ktoré vzbudzujú obdiv... zdôrazňovať pravý, tolerantný obraz islamu a vyvracať obvinenia namierené proti nemu,“ urobila v programe „Magazín moslimských žien“ rozhovor s tri a pol ročným „skutočným moslimským dievčatkom“ o Židoch. Dievčatka sa opýtali, či má rado Židov; odpovedalo, „nie“. Na otázku, prečo, odpovedalo, že Židia sú „opice a svine.“ „Kto to povedal?“, opýtal sa moderátor. Dievčatko odpovedalo, „Náš boh.“ „Kde to povedal?“ „V Koráne.“ Na konci rozhovoru moderátor s uspokojením povedal: „Nikto (z rodičov) si nemôže priať, aby im Alláh dal veriacejšie dievča než je ona... Nech Alláh žehná ju aj jej otca a matku.“ (16)

Táto stanica, ktorá tvrdí, že propaguje „pravý, tolerantný obraz islamu“, schvaľujúco odvysielala očividný antisemitizmus odôvodnený tým, čo sa píše v Koráne.

Islamská história potvrdzuje antisemitské čítanie Koránu

Dalo by sa uviesť mnoho ďalších príkladov, ale tieto predstavujú reprezentatívnu vzorku dôkazov o vplyve islamského antisemitizmu v priebehu storočí islamskej histórie.

To samo o sebe nedokazuje, že islam, ako je definovaný svojimi textami, je antisemitský, ale ukazuje to, ako sa antisemitské názory, ktoré sme videli v prvej až tretej časti tohto seriálu, v histórii uplatnili.

Žiaľ, aj v dejinách cirkvi sa vyskytlo mnoho antisemitizmu. Ale zásadný rozdiel je v tom, že takýto antisemitizmus nemá oporu v Biblii.

V poslednej časti tohto seriálu sa budem zaoberať touto námietkou a ukážem, že islamský antisemitizmus nie je len vecou minulosti, ale zostáva v tomto náboženstve zakorenený aj dnes.

Poznámky

(1) Ye’or, Bat (2005), The Dhimmi: Jews and Christians under Islam (Revised & Enlarged English edn: Fairleigh Dickinson University Press; 7th; tr. from 1980), 185-86. From: Norman Stillman, The Jews of Arab Lands: A History and Source Book, (Jewish Publication Society, 1998), 167-168. https://www.jewishvirtuallibrary.org/decree-of-caliph-al-mutawakkil-850-ce Pôvodný zdroj: Al-Tabari (1989), The History of Al-Tabari Vol. XXXIV: Incipient Decline, (State University of New York Press), 89-91.

(2) Finkel, Joshua (1927), “A Risála of Al-Jáḥiẓ”, Journal of the American Oriental Society 47: 311-34. https://www.jstor.org/stable/593285

(3) Bostom, The Legacy of Islamic Antisemitism: From Sacred Texts to Solemn History, 54.

(4) Geniza Document, Kaufmann XV in Alexander Scheiber, Fragment from the Chronicle of Obadiah, the Norman Proselyte,” Acta Orientalia Hungarica, vol. 4 (1954), pp 278-78. Citované v: Norman Stillman, The Jews of Arab Lands (Philadelphia: Jewish Publication Society, 1979), p 251. https://zionism-israel.com/hdoc/Jews_Baghdad_Eleventh_Century.htm

(5) Moše Maimonides, List Židom v Jemene, 1172. https://en.wikisource.org/wiki/Epistle_to_Yemen/Complete

(6) Moshe Perleman “Notes on the position of Jewish Physicians in Medieval Muslim Countries,” Israel Orient Studies 2 (1972): 316-317. Citované v: Bostom, The Legacy of Islamic Antisemitism: From Sacred Texts to Solemn History, 321.

(7) Ibn Kathir, tafsír k veršu K 2:61 http://m.qtafsir.com/Surah-Al-Baqara/Covering-the-Jews-in-Humiliati---

(8) Gwarzo, Hassan Ibrahim (1972), ‘The Life and Teachings of Al-Maghili, with Particular Reference to the Saharan Jewish Community’ (University of London), 134. https://eprints.soas.ac.uk/33893/

(9) Bostom, The Legacy of Islamic Antisemitism: From Sacred Texts to Solemn History, 691-692.

(10) Hunwick, John O. “Al-Mahílí and the Jews of Tuwát: The Demise of a Community.” Studia Islamica, no. 61 (1985) 176. https://www.jstor.org/stable/1595412

(11) Friedmann, Yohanan (1966), ‘Shaykh Ahmad Sirhindi: An Outline of His Thought and a Study of His Image in the Eyes of Posterity’ (McGill University): 111. [Bostom s. 329] https://escholarship.mcgill.ca/concern/theses/5425kf73g Citované v: The Legacy of Islamic Antisemitism: From Sacred Texts to Solemn History, 329.

(12) Germain Mouette, Historie des conqestes de Mouuley Archy, (Paris, 1863). Cited in: Norman Stillman, The Jews of Arab Lands, 304.

(13) Perkins, Justin, A Residence of Eight Years in Persia, (Allen Morrill & Wardwell, 1843), 276. https://t.ly/QqHJF

(14) Jacob M. Landau, Jews in Nineteenth Century Egypt, (New York University Press, 1969), 152-54. https://archive.org/details/jewsinnineteenth0000unse/page/152/mode/2up Citované v preklade v: Bostom, The Legacy of Islamic Antisemitism: From Sacred Texts to Solemn History, 39.

(15) J.J. Benjamin II, Eight Years in Asia and Africa: From 1846 to 1855, (Hanover 1959), 31. https://archive.org/details/eightyearsinasi00benjgoog/page/n55/mode/2up?q=%22deep+misery%22

(16) https://www.memri.org/reports/what-arab-antisemitism#_edn5


Prevzaté z https://christianconcern.com/resource/antisemitism-in-islam-part-four-confirmation-in-history/

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára