Steven Farron
Zotročenie
čiernych Afričanov sa zvykne nazývať „prvotným hriechom Ameriky“ – jedinečným ničivým
zlom, z ktorého pramenia všetky americké neúspechy. V skutočnosti
bolo americké otroctvo mierne v porovnaní s oveľa rozsiahlejším a krutejším
otroctvom na Blízkom východe.
Keďže v regióne
žije veľmi málo ľudí s černošskými črtami, možno predpokladať, že tam neboli
privezení takmer žiadni čierni otroci. Nič však nemôže byť vzdialenejšie od
pravdy.
Spojené štáty zrušili
dovoz otrokov v roku 1808. Predtým bolo do anglicky hovoriacej Severnej Ameriky
dovezených 361 000 afrických otrokov. (1) Prirodzeným prírastkom sa ich
počet v Spojených štátoch zvýšil na 1,75 milióna v roku 1825 a na 4,5
milióna v roku 1861. Pre porovnanie, od doby arabského dobytia Blízkeho
východu v siedmom storočí bolo do oblasti, ktorá sa rozprestiera od Maroka po Irán, dovezených približne 14 miliónov čiernych otrokov. (2)
Prvé spoľahlivé
sčítanie ľudu na Blízkom východe sa uskutočnilo v Egypte v roku 1798.
Zaznamenalo celkovo 2 400 000 obyvateľov. (3) Keď boli prvýkrát
k dispozícii spoľahlivé údaje o obyvateľstve celého Blízkeho východu,
Egypt predstavoval približne štvrtinu obyvateľstva regiónu. Takže v roku
1800 v oblasti od Maroka po Irán žilo pravdepodobne asi 10 miliónov ľudí.
Prečo sa Blízky
východ nestal prevažne čiernym a mulatským?
Jedným z dôvodov
bola mimoriadne vysoká úmrtnosť otrokov. Ako uvádza Encyklopédia islamu (druhé
vydanie, 1960, zväzok I, strana 36), „Vysoká úmrtnosť, ktorá postihla týchto
farebných mužov v Perzii, im zabránila v tom, aby tvorili dôležitú zložku
obyvateľstva.“ Uvediem na to dva príklady – jeden zo severnej Afriky
a druhý z Iraku: „O saharských soľných baniach sa hovorí, že žiaden
otrok nežil viac než päť rokov“; a „bandy čiernych otrokov, ktoré pracovali na
soľných pláňach Basry (v Iraku)... v počte niekoľko desiatok tisíc... sa
vraj živili niekoľkými hrsťami múky, krupice a datlí.“ (4)
Navyše nebolo
povolené náhodné združovanie sa a manželstvo sa neodporúčalo.
V dôsledku toho z 3000 otrokýň oslobodených v Zanzibare v roku
1860 malo len päť percent niekedy dieťa. (5) Mnohé z detí narodených otrokyniam
boli zavraždené. V roku 1856 noviny Anti-Slave Reporter poznamenali, že
v Konštantínopole sa vraždenie detí čiernych otrokýň praktizovalo „ako samozrejmosť
a bez najmenších výčitiek svedomia.“ Výsledkom bolo, že v Konštantínopole
„bolo bežné, že tureckí páni mali množstvo (čiernych) konkubín, (ale) bolo zriedkavé
vidieť mulata.“ (6)
Čo sa týka
otrokov, mnohí boli vykastrovaní. Kastrácia bola smrteľná pre veľkú väčšinu
otrokov, najmä černochov. Bieli eunusi sa vyrábali jednoduchým odrezaním
semenníkov, ale černosi boli podrobení „najradikálnejšej forme kastrácie, na úrovni
brucha... na základe predpokladu, že černosi majú nezvládnuteľný sexuálny apetít“;
„každý (čierny) eunuch predstavoval prinajmenšom 200 usmrtených Sudáncov“; a začiatkom
desiateho storočia mal len kalif Bagdadu 7000 čiernych eunuchov. (7)
Táto neúcta k životu
čiernych otrokov odrážala ich nízku hodnotu. V arabských a perzských
armádach boli bieli otroci – Turci, Slovania, Berberi, Kurdi – jazdectvom;
čierni otroci boli príležitostne pechotou, ale častejšie vykonávali podradné nevojenské
práce. Kasárne a obydlia boli rasovo segregované a bieli vojaci
niekedy zabíjali černochov za neúctivé správanie. Medzi domácimi otrokyňami
vykonávali černošky podradné práce, zatiaľ čo belošky boli skôr osobnými pomocníčkami
svojich majiteľov. Biele otrokyne stáli trikrát až desaťkrát viac než abysínske
(etiópske – pozn. prekl.) ženy hnedej pleti; čierne otrokyne stáli polovicu až
tretinu ceny hnedých otrokýň. (9) V roku 1825 britský cestovateľ
v Egypte napísal, „Je tu móda... považovať černochov za posledný článok reťaze
ľudstva, medzi opičím kmeňom a človekom s intelektom.“ V skutočnosti,
„Dodnes sa v severnej Afrike muž s černošskými rysmi, dokonca aj s najvyšším
spoločenským postavením, niekedy označuje ako ould chadem, 'syn otrokyne';“ a
„V Arábii aj vyvrheľský kmeň ako Hutajm pohŕda rasovým miešaním.“ (10)
Otroctvo na
Blízkom východe bolo hrozné nie len pre svoju krutosť, ale aj preto, že pretrvávalo
tak dlho. Novinár John Laffin zaznamenal dražbu otrokov, ktorej sa zúčastnil
v roku 1956 v Džibutsku a na ktorú arabskí otrokári priviedli
čiernych zajatcov. Obchodníci z Arábie ich kupovali pre trhy s otrokmi
v Džidde a Medine.
„Muži, ženy
a deti vyviedli zo skladu a defilovali na vyvýšenom pódiu... Obchodník
štuchol otroka palicou do čeľuste a ten otvoril ústa, aby ukázal zuby. Ďalší
pokus s palicou a muž napol svaly. Mladé ženy museli odhaliť svoje prsia
a zadok. Vznikol spor kvôli panenstvu vysokej mladej hnedej ženy a počas
hodinovej hádky ju prinútili čupnúť si, kým ju jeden z najvýznamnejších kupcov
skúmal prstami. Bola vystrašená; jej chvenie bolo vidieť na štyridsať päť metrov.
Príležitostne sa deti predávali vo várkach... Držali sa pevne jedno druhého a neustále
sa obzerali okolo seba, akoby hľadali pomoc. Chlapcom vo veku asi desať alebo
dvanásť rokov skúmali konečníky; homosexuálni kupci sú úzkostliví, pokiaľ ide o
choroby... Počas mojej prítomnosti sa vystriedalo snáď 200 otrokov.“ (11)
Čierni otroci sa na
Arabský polostrov dovážali aj v 70-tych rokoch minulého storočia, keďže
otroctvo bolo dovtedy v sultanátoch Maskat a Omán legálne.
V niektorých
krajinách sa otroci stále vyskytujú, pričom najznámejším prípadom je Mauritánia,
ktorá zrušila otroctvo až v roku 1981 a za trestný čin ho vyhlásila až
v roku 2007. A predsa sú to Spojené štáty, ktoré sú vraj trvalo poznačené
praktikou otroctva, ktorá sa skončila pred jeden a pol storočím.
Použitá literatúra
Braudel, Fernand
1981: The Structure of Everyday Life.
Cochran, Gregory
and Harpending, Henry 2009: The 10,000 Year explosion: How Civilization
Accelerated Human Evolution.
Eltis David 2001:
“The Volume and Structure of the Transatlantic Slave Trade: A Reassessment.”
William and Mary Quarterly, 3rd series, 68,1: 17-46
Gordon, Murray
1989: Slavery in the Arab World.
Laffin, John
1982: The Arabs as Master Slavers.
Lewis, Bernard
1990: Race and Slavery in the Middle East: An Historical Enquiry.
Segal, Ronald
2001: Islam’s Black Slaves: The Other Black Diaspora,
Sheriff, Abdul
1987: Slaves, Spices and Ivory in Zanzibar: Integration of an East African
Commercial Empire into the World Economy,
Sheriff, Abdul
1987: Slaves, Spices and Ivory in Zanzibar: Integration of an East African
Commercial Empire into the World Economy.
Poznámky
(1) Eltis 2001:
45. Odkazy uvádzam podľa autorovho priezviska, roku a čísla strany. Úplné
informácie sú k dispozícii v použitej literatúre.
(2) Segal 2001:
55-61, 147.
(3) Braudel 1981:
43.
(4) Lewis 1990:
14, 56.
(5) Sheriff 1987:
59.
(6) Gordon 1989:
17.
(7) Segal 2001:
41, 52, 156.
(8) Cochran and
Harpending 2009: 153.
(9) Gordon 1989:
56-7, 65-75, 81-2, 98-103; Lewis 1990: 56-9, 65-9, 74-5; Segal 2001: 46-9.
(10) Lewis 1990:
70, 90-91.
(11) Laffin 1982:
4-5.
Prevzaté z https://www.amren.com/features/2017/02/black-slavery-middle-east/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára