Hugh Fitzgerald
(článok je
pôvodne z roku 2005, takže môžeme posúdiť, do akej miery je ešte aktuálny –
pozn. prekl.)
Za to, že sa
moslimovia v krajinách neveriacich nedokážu integrovať, je plne zodpovedný
samotný islam. A tu sú dôvody:
1) Samotný islam
učí moslimov podozrievať, nenávidieť, odmietať dôverovať a ponúkať len predstierané
priateľstvo všetkým nemoslimom. V Koráne a hadísoch sa o tom píše na viacerých
miestach. „Neberte si kresťanov a Židov za priateľov, lebo oni sú si
priateľmi navzájom“. „Zabíjajte neveriacich, kdekoľvek ich nájdete.“ Tam nie je veľa
priestoru na nuansy. Príbehy v hadísoch o víťazstve nad nemoslimami, o ich
zabíjaní a o zhabaní ich žien a majetku, o ktorých sa Mohamed
domnieval, že on a jeho muži majú právo na nich zaútočiť (aj keď im dotyční
nič neurobili) takýto postoj ešte viac podporujú.
Potom sú tu všetky
príbehy o samotnom Mohamedovi. Čo pre niekoho znamená, keď sa dozvie, že Mohamed
s uspokojením sledoval, ako bolo 600 až 800 členov Banú Kurajza,
zviazaných a bezmocných, sťatých jeden po druhom? Povzbudzuje to k mierovému
spolužitiu alebo tej slávnej „convivencii“, ktorá bola údajne takou srdcervúcou
črtou islamského Španielska – ktoré sa pre niekoho stalo vzorom toho, čo zrejme
považujú za nevyhnutne islamizovanú Európu? Ak áno, mali by si trocha dôkladnejšie prečítať dejiny islamského Španielska (rada: neverte ani slovo tej sentimentalistke menom
Maria Rosa Menocal, „riaditeľke Whitneyho centra pre humanitné vedy“ na univerzite
Yale – vypovedá to veľa o stave amerického vzdelávania).
Môže byť dosť
ťažké pracovať pre neveriacich zamestnávateľov alebo dobre vychádzať s neveriacimi
kolegami, ak človek neustále prejavuje len zle skrývané – alebo niekedy dobre
skrývané – nepriateľstvo. Ani moslimský pocit oprávnenosti moslimov neuľahčuje
moslimom znášať, alebo znášať s dobrou vôľou, takéto usporiadanie: islam by mal
právom dominovať, moslimovia by mali vládnuť, je proti prírode, proti všetkému,
čo je správne a spravodlivé, aby sa moslimovia museli prispôsobovať nemoslimským
zvykom, zákonom a spôsobom správania. Ak musia, mali by tak robiť len dočasne
– kým moslimovia nebudú dostatočne silní, čo sa môže stať oveľa skôr, ako sa
stanú absolútnou väčšinou. Stačí sa pozrieť na všetky požiadavky, ktoré neustále
kladú, aby sa neveriaci začali správať, aj keď nemusia, ako dhimmí: ochotní ustupovať,
ospravedlňovať, ohýbať chrbát pred moslimskými nehoráznosťami formou skutkov, slov
alebo postojov – nehoráznosťami, ktoré môžu byť zrejmé všetkým, ktorí si zachovali
zdravý rozum.
2) Fatalizmus
inšalláh. Hlboké presvedčenie vo vôľu Alláha, Alláh ta'ala (Alláh vie
najlepšie), narážky pri každom pozdrave, odseku, vete.
3) Zvyk podriadenosti
– mentálnej podriadenosti – nepodporuje skepticizmus, živosť, „myslenie mimo hlúpej
škatuľky“ a tak ďalej. Zvyk mentálnej podriadenosti podporuje – zvyk mentálnej
podriadenosti. To môže obmedzovať podnikateľskú činnosť, rovnako ako môže mrzutá
nechuť k vlastnému postaveniu, postaveniu moslimov, ktorí nevládnu nad
nemoslimami, ale musia sa prispôsobiť, pomôcť vysvetliť ťažkosti so zamestnávaním
moslimov na nemoslimskom pracovisku.
4) Prečo by
neveriaci mali chcieť zamestnať moslimov? Prečo by si mali chcieť vytvoriť
nepríjemné pracovné prostredie? Fetišisti uctievajúci rozmanitosť si to môžu
želať: povedzme noviny, ktoré si myslia, že „najlepším spôsobom“, ako informovať
o moslimoch, je zamestnať moslima (čo je v skutočnosti pravdepodobne
najhorší spôsob, pokiaľ sa rovná zvyčajnej apologetike a dezinformáciám). Samozrejme,
niekedy sa stretávame s tými, ktorí sa buď veľmi dobre skrývajú, alebo v skutočnosti
nemusia cítiť – ako „moslimovia len na identifikačné účely“ – nepriateľstvo
voči nemoslimom, ktoré im islam vštepuje. Ale aj tí, ktorí nikdy nechodia do
mešity, môžu niekedy náhle vzplanúť, náhle prepadnúť hystérii, keď sa niekto čo
i len okrajovo dotkne témy islamu – akoby to bola jednoducho téma úplne neprístupná
pre neveriacich. A ako sa dá v dnešnej dobe diskutovať
o čomkoľvek v správach zo sveta bez toho, aby sa hovorilo o islame? Túto
reakciu môžeme vidieť aj u niektorých zo zdanlivo najviac pozápadnených,
najsofistikovanejších a najspokojnejších moslimov – náhly hnev, náhly príval
zúrivej obranyschopnosti, ktorá prekonáva pravdu a spôsobuje, že aj
niekto, kto bol pred chvíľou taký pokojný, taký racionálny, zdanlivo súčasťou rovnakého
morálneho a intelektuálneho vesmíru – a kto ešte pred minútou mohol sám
útočiť na aspekty islamu – sa v prípade, že neveriaci s útokom
súhlasí alebo sa opováži pridať do diskusie vlastné poznámky, stiahne do obranného
režimu.
5) Moslimovia žili
v priebehu času a priestoru v krajinách, ktoré dobyli, z koristi
získanej od nemoslimov, a pokračovali vo vykorisťovaní týchto nemoslimov
prostredníctvom džizje a inými spôsobmi. Ako dobre vedia historici
skúmajúci Indiu, hinduisti boli spočiatku vystavení masovým popravám a masovému
zotročovaniu. Niektorí z týchto zotročených konvertovali na islam. Iní nečakali
na zotročenie, ale konvertovali po tom, ako boli svedkami reálneho života za vlády
moslimov. Ale moguli – a dokonca aj prví moslimskí vládcovia
z počiatočných výbojov – si uvedomovali, že ak jedinými možnosťami dostupnými
pre hinduistov – keďže nepatrili medzi ľudí knihy (ahl al-kitáb), nesmeli žiť a
otvorene praktizovať svoje náboženstvo – sú smrť alebo prestup na islam, potom
nakoniec nezostanú žiadni nemoslimovia, ktorých by bolo možné ekonomicky vykorisťovať
pre účely moslimského štátu. Tým by sa mohol skončiť povestný mogulský luxus, povestná
mogulská veľkoleposť, ktorá určitých spisovateľov tak veľmi nadchýna (ako napríklad
vznešenú a učenejšiu Barbaru Cartlandovú alebo Williama Darlympleho). Hinduisti
získali „čestné“ postavenie dhimmí nie z moslimskej milosti, ale preto, že ich
tým vládnuci moslimovia mohli takto ekonomicky vykorisťovať prostredníctvom džizje
(ktorú sa tolerantnému, synkretistickému Akbarovi podarilo dočasne pozastaviť –
čo je ďalší dôvod, prečo si hinduisti na Akbara spomínajú s láskou a prečo
ním moslimovia opovrhujú).
Ďalším spôsobom,
ako nájsť korisť alebo otrokov, ktorí sa dali vykorisťovať, boli neustále nájazdy
otrokárov. Islam vytvoril otrockú spoločnosť – otrokov na konských chrbtoch,
otrokyne v háreme, otrokov na stavbu paláca Mulaj Hassana alebo Tádž Mahalu.
Všade, kde boli otroci z nemoslimských krajín – z čiernej Afriky desiatky
miliónov, otroci zo slovanských krajín, Gruzínska a Čerkeska v počte mnohých
miliónov a otroci, ktorých po stáročia zajímali nájazdnícke skupiny, ktoré
sa vyloďovali, ničili dediny a zajímali dedinčanov na pobreží západnej Európy.
Aj to bolo zdrojom bohatstva a korzári, ktorí opúšťali prístavy v severnej
Afrike, najmä Alžír, v skutočnosti pokračovali v nájazdoch na kresťanské
lode až do dvoch udalostí – americkej vojenskej reakcie na berberských pirátov
a potom do obsadenia Alžíru podráždenými Francúzmi v roku 1830, ktoré
skoncovalo s korzármi a ich úradne schválenými nájazdami na kresťanský
náklad a zotročovanie neveriacich námorníkov.
Korzárske pirátstvo
sa zastavilo alebo si našlo nové spôsoby vyjadrenia, ale džizja v skrytých
podobách pokračovala. Arabské a moslimské štáty majú ekonomiku, ktorá do
veľkej miery závisí od jednej z dvoch vecí:
1) moslimské štáty
bohaté na ropu a plyn sú závislé od tejto manny od Alláha – a presne tak
to aj vnímajú. Oni túto geologickú náhodu nepovažujú za geologickú náhodu, ale
za znamenie Alláhovej priazne – prečo inak by toľko ropy ležalo pod krajinami
dar al-islam?
2) arabským a moslimským
štátom, ktoré nevlastnia ropné bohatstvo, sa namiesto toho, aby sa o toto
bohatstvo podelili moslimské štáty bohaté na ropu, podarilo dostať na zoznam krajín,
ktoré si od neveriacich krajín zaslúžia zahraničnú pomoc. Zdá sa, že tá údajná lojalita
ummy al-islamíjja sa zrazu vytráca, keď ide o peniaze z ropy, okrem
súm dávaných na odmeňovanie samovražedných bombových útočníkov medzi „Palestínčanmi“
a samozrejme na všetky významné zbrojné projekty. Nezáleží na tom, aké skorumpované,
plné antiamerikanizmu a antisemitizmu tieto krajiny môžu byť, západné peniaze
do nich prúdia aj naďalej: do Egypta (60 miliárd dolárov len z Ameriky),
Pakistanu, Jordánska a úderným jednotkám džihádu proti Izraelu, miestnym
Arabom, ktorí boli po roku 1967 starostlivo premenovaní na „palestínsky ľud“,
aby sa zakryla základná povaha a konečné ciele (mimochodom, nie celkom skryté)
arabskej vojny proti Izraelu, neveriacemu suverénnemu štátu uprostred dar
al-islam, ktorý musí z arabského a moslimského pohľadu skôr či neskôr
zmiznúť. Je to vec hrdosti. Je to vec sebaúcty. Je to vec toho, ako sa na seba
Arabi a moslimovia pozerajú. Na čom inom by mohlo záležať?
Deväť miliárd dolárov,
ktoré sľúbila skupina G8 v Gleneagles na udržanie neživotaschopného štátu nad vodou,
alebo štátu, ktorý bude životaschopný len na úkor malého Izraela, lebo
z nejakého dôvodu všetci ignorovali skutočnú históriu tejto oblasti,
demografiu, povahu vlastníctva pôdy a rovnako sa rozhodli uplatňovať pravidlá
týkajúce sa územia buď získanom od agresora, alebo ak nebolo získané priamo,
pridelenému jednému z víťazných členov koalície – pravidlá, ktoré sa uplatňovali
po každej vojne. Veď ako inak by Taliansko získalo Hornú Adižu, ktorá mala v čase
odovzdania 97% nemecky hovoriaceho obyvateľstva a ktoré bolo etnicky súčasťou
Deutschtumu (nemectva – pozn. prekl.)? Kto z nás si však myslí, že Taliansko
nemalo nárok na Bolzano, ktoré vlastní, a malo by ho vrátiť Rakúsku? A čo
všetky zmeny hraníc po Druhej svetovej vojne a vyhnanie etnických Nemcov
z Česko-Slovenska (3 milióny Sudeťanov), z Poľska a iných
krajín, nehovoriac o zabranom území (Kaliningrad bol kedysi Kantovým Königsbergom)?
Napriek tomu Američania
a Európania platia džizju „Palestínčanom“ a boja sa s tým
prestať, rovnako ako naďalej platia Pakistanu, podporovateľovi
a propagátorovi Talibanu, podporovateľovi a propagátorovi Dr. A. Q. Chána
(bez ktorého by Severná Kórea nebola takým problémom, akým je dnes). Pokračujeme
v podplácaní namiesto toho, aby sme prečítali Pakistanu zákon o výtržnostiach
a pohrozili mu, že zničíme nielen jeho armádu (zadržaním všetkých súčiastok
a všetkých budúcich dodávok), ale aj jeho ekonomiku (nikto nemusí kupovať pakistanský
textil a koberce vyrábané deťmi a kým táto ekonomika – teda jej zamíndári
– prosperuje, môže sa to za minútu skončiť; zamíndár – autonómny alebo
poloautonómny feudálny panovník na Indickom subkontinente – pozn. prekl.).
V Európe majú
moslimovia rovnaký postoj. Majetok a ženy neveriacich patria im. Nie je
nič zlé na zaberaní majetku neveriacich. Nie je nič zlé na znásilňovaní neveriacich
žien. Nie je náhoda, že 70% väzňov vo Francúzsku tvoria moslimovia; že 70% znásilnení
žien v Škandinávii majú na svedomí moslimovia; že obchodníci s drogami v Holandsku
a spacciatori di droga v Taliansku sú moslimovia – nie, nemalo by to prekvapiť.
Čo však prekvapuje
je neschopnosť moslimského sveta pochopiť, že toto všetko zapadá do ucelenej
ideológie, ktorá prakticky znemožňuje, aby sa moslimovia – pokiaľ zostanú
úplnými veriacimi alebo sa stanú úplnými veriacimi – niekedy pohodlne začlenili
do západnej alebo inej nemoslimskej spoločnosti, mravov, zvykov a zákonov alebo
aby niekedy prijali myšlienku života v spoločnosti, kde majú byť spôsoby a chápanie
neveriacich trvalé. Toto moslimov znepokojuje. Nie je to správne. Svet napokon patrí
Alláhovi a jeho ľudu. Práve im patrí majetok a ženy ostatných. Nie
každý veriaci to cíti, ale v kánonických textoch a z nich
logicky odvodených princípoch a v postojoch a atmosfére, ktoré tieto princípy
a celý systém islamu vyvolávajú, nie sú tieto názory zvláštne, ale prirodzené
a známe.
A potom je
tu ďalší problém: problém „umiernených“ moslimov – teda uvoľnených alebo neokázalých
moslimov, takých, ktorí sa dnes nemusia správať podľa zásad islamu, ale zrazu môžu
nadobudnúť hlbokú duševnú potrebu vrátiť sa k islamu, z akýchkoľvek
dôvodov. Keď je človek v duševnom zmätku a náhodou je moslim, ktorý
má k dispozícii úplné vysvetlenie vesmíru a úplnú reguláciu existencie,
môže celkom ľahko dospieť k tomu, že sa na vesmír bude pozerať cez prizmu islamu.
A nemusí to
byť nič politické – nič v novinách, čo človeka vyburcuje. Smrť
v rodine, strata zamestnania, neprijatie na určitú školu, pocit, že
ostatní nemajú rovnaký svetonázor a nevidia dôvod, prečo by sa mu mali prispôsobiť,
a samozrejme depresia, ktorá môže na mnohých z nás, moslimov aj
nemoslimov, kedykoľvek doľahnúť – to všetko je dôvodom na poplach. Ale
nemoslimovia poskytujú svoje vlastné odpovede, svoje vlastné domáce riešenia,
ako len môžu, a tieto odpovede a pripisovanie viny za ich problémy môžu
byť rôzne, rovnako ako ich rodičia, družky, deti, súrodenci, zamestnávateľ,
systém, hviezdy, osud, hladina cholesterolu, hladina sérotonínu, dokonca –
niekedy – aj oni sami. Moslimom stačí pozrieť sa na jedinú vec, ktorú vždy obviňujú:
na neveriacich. Ich úskoky, ich našepkávanie Šajtána (arabský výraz pre Satana
– pozn. prekl.), ich dekadencia, ich ľahostajnosť, ich čokoľvek, z čoho sú
neveriaci vinní. A len čo nemoslimský moslim, „moslim len na identifikačné
účely“, začne znovu objavovať islam a vracať sa ku nemu, môže sa zmeniť na
to druhé – na moslimského moslima. A to je problém, trvalý problém neveriacich,
ktorí neurobili nič, čím by si zaslúžili túto vždy pripravenú, túto všadeprítomnú
vinu.
Neexistuje
riešenie. Zníženie počtu moslimov a ich moci a zabezpečenie toho, aby
sa krajiny neveriacich nezapájali do nejakého pokusu o získanie moslimov zmenou
vlastných zákonov a zvykov, ale aby zostali neúprosne samé sebou, alebo možno zámerne
skôr nepriateľské namiesto priateľské voči islamu, aby tí, ktorí teraz tvrdia,
že „uvažujú o odchode“, skutočne odišli – ak by im v tom chcel niekto
zabrániť – by mali byť ciele neveriacich, ktorí sa zaoberajú len obranou pred nositeľmi
džihádu, na celom svete.
Prevzaté z https://www.jihadwatch.org/2005/08/fitzgerald-why-dont-muslims-integrate-into-western-societies
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára