Brendan O'Neill
Koncom januára 2024 dostala myšlienka „moslimského sveta“
poriadne zabrať. Pojem umma sa ocitol v troskách. Fantázia o celosvetovom ľude
so spoločnými záujmami a skúsenosťami – takmer islamskej triede – je teraz
definitívne stratená. Zatiaľ čo woke aktivisti na Západe môžu stále hovoriť o moslimoch
ako o bloku, ak nie o jednom celku, inde vo svete sú moslimovia vo
vojne. Dve z najmocnejších väčšinovo moslimských krajín, Irán
a Pakistan, sa vtedy nebezpečne priblížili k úplnému konfliktu
(článok je z 20. januára 2024 – pozn. prekl.). Povedzte mi: koho by mala „moslimská
komunita“ v Británii, USA alebo Kanade podporiť v tejto násilnej pohraničnej
potýčke?
Už roky existuje priepastný rozdiel medzi tým, ako západní
pozorovatelia hovoria o moslimoch, a skutočnou skúsenosťou moslimov. Medzi
tým, ako naše elity redukujú moslimov tu na Západe na jeden celok, dav, ktorý
verí rovnakým veciam a cíti rovnakú bolesť, a rastúcou balkanizáciou
väčšinovo moslimského sveta. Strážcovia mienky na Západe často obviňujú celebrity
z toho, že Afriku považujú za jednu krajinu a pritom sú rovnako vinní zo zľahčovania náboženskej,
kultúrnej a územnej zložitosti moslimskej skúsenosti. Ich snaha vytvoriť novú
utláčanú triedu, ľudí, ktorých by mohli mobilizovať ako súčasť svojho obvinenia
zo skazenosti Západu, paradoxne zbavila moslimov ich rozmanitosti a dokonca
aj ich ľudskosti.
Tento rozpor sa v posledných týždňoch skutočne prejavil. V pravicovo
zmýšľajúcich kruhoch na Západe sa stále hovorí o jednote moslimov. Hovoria
nám, že „moslimská komunita“ tu aj „moslimský svet“ v širšom zmysle sú ako
jeden celok vo svojom hneve voči Izraelu a láske k Palestíne. Agentúra
Reuters použila na opis atmosféry na Západe aj na Východe rozsiahly výraz „moslimská nevraživosť“. Médiá v USA a Európe horúčkovito informujú,
že „moslimskí voliči“ by sa mohli zbaviť Joea Bidena kvôli jeho podpore Izraela a obrátiť sa proti
labouristom v Spojenom kráľovstve na základe toho, že Keir Starmer nebol dostatočne propalestínsky. Ten pojem „moslimský volič“ vyvoláva predstavu rovnakého, jednostranne zameraného občana,
ktorý verne kráča do volebnej miestnosti, aby zaregistroval jednotnú
„nevraživosť“, ktorú cíti jeho druh.
Veci sú komplikovanejšie. Tak je to vždy. Redaktori denníka
Guardian sa možno vyžívajú v informovaní o protiizraelskej a protizápadnej
zúrivosti „moslimského sveta“, ale skôr sa vyhýbajú bezostyšnému zlyhaniu toho sveta pri poskytovaní
pomoci civilistom v Gaze. Napríklad Egypt, ktorý hraničí s Gazou, otvorene
odmieta prijať
utečencov z vojny medzi Izraelom a Hamasom. Zrejme by predstavovali
bezpečnostnú hrozbu. Keby Egypt dovolil výstavbu utečeneckých táborov na
Sinaji, mohlo sa zachrániť nespočetné množstvo životov. O spoluúčasti Egypta
na utrpení Gazanov však počujeme málo, lebo naša aktivistická trieda
uprednostňuje morálne vzrušenie z povzbudzovania „moslimskej nevraživosti“
voči Izraelu a Západu pred ťažkou úlohou analyzovať fatálnu zradu arabských
štátov na palestínskom ľude.
Existuje 22 arabských štátov, ktoré sa rozprestierajú od
Blízkeho východu až po severnú Afriku a všetky zatvorili svoje hranice pre
Gazanov. Jordánsky kráľ Abdulláh II. to krátko po začiatku vojny medzi Izraelom
a Hamasom povedal priamo: „Žiadni
utečenci v Jordánsku, žiadni utečenci v Egypte.“ Hoci by nás
možno nemala prekvapovať ochota Jordánska ponechať Gazanov na mieste, ktoré
ľavičiari a islamisti dosť šialene nazývajú „koncentračným táborom pod
holým nebom.“ Je to predsa štát, ktorý v Čiernom septembri roku 1970 viedol vojnu s Organizáciou za oslobodenie Palestíny,
v ktorej zahynuli tisíce Palestínčanov. Ktovie, koľkí woke mladíci, ktorí
vyrazili do ulíc Londýna a New York City plakať za Palestínu, počuli o Čiernom
septembri. Možno blokujú každú skutočnosť, ktorá otriasa ich rozprávkou
o zlom Izraeli proti spravodlivo nahnevanému „moslimskému svetu“.
A teraz máme Irán proti Pakistanu. Počas januára v priebehu
dvoch dní vykonal Irán nálety v troch väčšinovo moslimských krajinách:
v Iraku, Sýrii a Pakistane. Tvrdí, že bombardoval izraelskú „špionážnu
centrálu“ v Irbíle v irackom Kurdistane, hoci kurdskí predstavitelia tvrdia,
že zahynuli štyria civilisti: kurdský podnikateľ, jeho manželka a ich dve deti.
Tvrdí, že bombardoval teroristov podobným
ISIS v Sýrii ako odvetu za samovražedný bombový útok
v iránskom meste Kermán z 3. januára, pri ktorom zahynulo 84 ľudí.
A tvrdí, že sa zameral na protiiránsku teroristickú skupinu Džaiš al-Adl v
Pakistane. Pakistan teraz vrátil úder, pričom údajne zabil deviatich ľudí na druhej strane iránskej hranice. Hraničný spor
medzi Iránom a Pakistanom sa pripravoval už roky.
Ako by mal ten najmenší z celkov – „moslimská komunita“
– reagovať na toto najnovšie kolo násilného rozdrobenia v „moslimskom svete“? Mal
by sa postaviť na stranu prevažne perzského národa, kde veľkú väčšinu tvoria
šiitski moslimovia, alebo na stranu tej mozaiky etnických skupín, ktoré tvoria
súčasný Pakistan, kde väčšinu tvoria sunnitskí moslimovia? Stavil by som sa, že
obyvateľstvo Západu s pakistanským a iránskym pôvodom sa v tomto
znepokojivom konflikte postaví na opačné strany. Takmer akoby boli viac členmi
„moslimskej komunity“ než „moslimskými voličmi“, viac než telesným stelesnením
„moslimskej nevraživosti“ a namiesto toho majú hlboko odlišné náboženské,
kultúrne a politické lojality.
Keď naše identitárne inštitúcie hovoria o „moslimskej komunite“,
mali by sme sa ich opýtať, koho majú na mysli. Strašne chudobné bangladéšske
komunity v Británii alebo bohatých kozmopolitných Arabov, ktorí v Londýne
denne míňajú milióny libier? Londýnskych sekulárnych migrantov z Kurdistanu
alebo zbožných nových prišelcov zo Somálska? Normálne politické záujmy hýbu
„moslimskou komunitou“ viac než by si paternalistická ľavica želala. Koncom
minulého roka prieskum zistil, že väčšina britských moslimov má stále v úmysle voliť labouristov, a to
napriek výzvam imámov
aj Corbynistov, aby potrestali Starmera za podporu Izraela. Konflikt v Gaze
sa v ich volebných prioritách umiestnil na štvrtom mieste za životnými nákladmi,
zdravotnou starostlivosťou a ekonomikou. Časovo bohatí liberálni belosi si
možno môžu dovoliť luxus posadnutosti Palestínou s vylúčením všetkého ostatného,
ale mnohí pracujúci Bangladéšania, Pakistanci a Somálčania nie.
Už roky je jasné, že reči západných elít o homogénnej
„moslimskej komunite“ sú prázdne. V rovnakom čase, kedy sa medzi morálnymi
činiteľmi na Západe rozmohla performatívna starostlivosť o „moslimskú komunitu“,
sa veľká časť skutočného „moslimského sveta“ zmietala v smrteľnom sektárskom
násilí medzi šiitmi a sunnitmi.
Zástupné vojny medzi Saudskou Arábiou a Iránom spôsobili obrovskú deštrukciu,
v neposlednom rade v Jemene. A väčšina obetí vzostupu vyšinutých
islamistických skupín, ako je ISIS, boli moslimovia. O týchto „moslimských
obetiach“ sme však od našej aktivistickej triedy počuli len málo. Zdá sa, že
smrť moslima je dôvodom na smútok len vtedy, ak je za ňu zodpovedný Izrael,
Amerika alebo Británia. Veď viete, „belosi“.
Je samozrejme pravda, že vodcovia väčšinovo moslimských
krajín využívajú a zneužívajú izraelsko-palestínsku otázku, aby sa
pokúsili posilniť svoje morálne postavenie doma. Izraelofóbia vyhráva ceny od
Rijádu po Islamabad. To je, myslím, druh „moslimskej jednoty“: jednota morálneho
zneužívania, spoločná skúsenosť s využívaním palestínskej otázky na získanie
vplyvu. Ale aj tu je to komplikované. Saudská Arábia sa zblížila
s Izraelom, zatiaľ čo Irán je v podstate vo vojne s Izraelom prostredníctvom
svojich extrémistických zástupcov, ako je Hamas. Woke elity, ktoré presadzujú zjednodušenú
víziu Izraela a „moslimského sveta“, sa viac zaujímajú o lichotenie vlastnej
narcistickej potrebe cítiť sa súčasťou kozmického boja medzi dobrom a zlom,
ako o skutočné pochopenie politických zložitostí Blízkeho východu a ďalších
oblastí.
Prázdnota moslimskej identity bola len zriedkakedy tak ostro
odhalená. Francúzsky politológ Olivier Roy
na to upozorňuje už dlhšie. Vo svojich strhujúcich analýzach islamu na Západe
Roy neustále poukazuje na „deteritorializáciu“ novej islamskej identity. Medzi moslimami
druhej a tretej generácie na Západe je príťažlivosť abstraktnej
„moslimskej identity“ práve v tom, že im umožňuje oddeliť sa od západnej spoločnosti
aj od kultúrnych tradícií ich vlastných komunít. Alebo „ľudových zvykov“, ako
ich Roy nazýva. Bez záujmu o integráciu na Západe a s pohŕdaním etnickým
a národným dedičstvom vlastných rodičov a starých rodičov sa
samozvaný „moslim“ namiesto toho hlási ku „celosvetovej a abstraktnej“
umme, hovorí Roy, „imaginárnej umme, ktorá je mimo etnickej, rasovej, jazykovej
a kultúrnej príslušnosti, ktorá už nie je zakotvená na konkrétnom území.“
Royov najbystrejší postreh je, že táto nová moslimská
identita je skôr potomkom západnej globalizácie než východného fanatizmu. Abstrahovaný
moslim si buduje identitu ako spotrebiteľ v súlade s „modernými modelmi individualizácie
a voľného trhu“. V tomto zmysle sa moslimskí identitári na Západe až
tak veľmi nelíšia od iných západných kmeňov. Mnohí mladí západniari sa dnes
cítia odcudzení od národa aj komunity, od vlajky aj rodiny a radšej si skladajú
identitu z myšlienok a presvedčení, ktoré nachádzajú na internete a v iných
globálnych sieťach neskorého štádia kapitalizmu. Lenže tam, kde oni mávajú dúhovou
vlajkou a zbavujú sa zámen na znak odmietnutia národa a tradície, moslimský
identitár máva Koránom a odsudzuje Veľkého Satana imperializmu.
To neznamená, že by sme popierali špecifické problémy, ktoré
prináša abstrahovaná islamská identita. Ako sme videli, táto identita sa sama o sebe
podriaďuje extrémizmu, dokonca i násiliu. V skutočnosti je to práve „deteritorializácia“
islamskej identity na Západe, ktorá ju robí náchylnou na fanatizmus. Odtrhnutý od
konzervatívnej kultúry generácie svojich rodičov a starých rodičov, ako aj
od akéhokoľvek pocitu spojenia s národom alebo Západom, môže abstrahovaný moslim
dospieť k tomu, že sa odpútava od morálnych a spoločenských noriem. A tak
sa stáva obeťou extrémizmu. Veľkou tragédiou je, že naše elity sa ani zďaleka
nesnažia zmierniť odcudzenie mladých moslimov od kultúry a spoločnosti, ale ho oslavujú.
Inštitucionalizujú ho. Vďaka britským a americkým identitárnym vládcom sa
z abstrahovaného moslima stal moslim. Práve táto fráza, „moslimská komunita“, hovorí
o ich reakcionárskom presvedčení, že moslimovia existujú na úrovni mimo otázok
národnosti, triedy a materiálnych ašpirácií, ktoré oživujú iné, „normálne“
komunity.
Budovanie úzko moslimskej identity je hrozná myšlienka. Podnecuje
mladých ľudí v Británii, Amerike a inde, aby sa odstrihli od vlastnej
histórie a vlastnej spoločnosti. Nevyhnutne podnecuje pocity nepriateľstva
voči vlastnej komunite aj spoločnosti. A môže viesť, ako sme videli,
k tomu, že obrovské množstvo moslimských identitárov vyjde do ulíc Londýna
a iných hlavných miest, aby povzbudzovali fašistov z Hamasu. Veď aj oni
sú súčasťou „moslimského sveta“, a teda sú dobrí? Politika identity je
katastrofa. Oslabuje morálnu autoritu starších členov spoločenstva a národných
inštitúcií a pestuje akýsi divoký narcizmus. Odstránenie jej škôd je najnaliehavejšou
úlohou, ktorá pred nami stojí.
Prevzaté z https://www.spiked-online.com/2024/01/20/the-myth-of-the-muslim-world/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára