Anestos Canelides
Podľa správy agentúry
Reuters z 27. júla 2008 islamskí extrémisti uviedli niekoľko indických miest
do stavu vysokej pohotovosti a počas dvoch dní bombových útokov sa obeťami
stalo približne štyridsať ľudí. V správe sa uvádzalo, že v indickom meste Ahmadábád
vybuchlo 16 malých bômb, ktoré zabili najmenej 39 ľudí a 110 zranili. O deň
neskôr ďalšia séria výbuchov v Bangalúre tragicky usmrtila ženu.
K zodpovednosti
za bombové útoky sa prihlásila málo známa skupina zvaná „Indickí mudžahedíni“,
hoci je nezvyčajné, aby sa k takýmto útokom hlásila akákoľvek skupina.
Predpokladá sa, že útok v skutočnosti spáchala militantná skupina z Pakistanu.
Islamskí analytici agentúry Reuters obvinili z násilia indickú vládu, a to
z dôvodu zanedbáva chudobou postihnutej moslimskej komunity. Podľa Udaya Bhaskara,
bezpečnostného analytika a bývalého riaditeľa Ústavu pre obranné štúdie
a analýzy v Novom Dillí, rozčarovanie indických moslimov ich donútilo
pridať sa ku globálnemu, poprípade regionálnemu džihádu. Je to naozaj preto, že
moslimovia čelili diskriminácii zo strany káfirov – indických neveriacich –
alebo to siaha omnoho ďalej do histórie? Pravdou je, že ak sa pozrieme na historické
záznamy, tieto útoky na hinduistov sa nedajú ospravedlniť. Niektoré z hlavných
cieľov týchto bombových útokov boli hinduistické chrámy a deje sa to už desaťročia.
Vzhľadom na útoky
islamských extrémistov na hinduistické chrámy počas posledných niekoľkých
desaťročí je dôležité uvedomiť si, že nejde o novodobý jav. Hoci nemožno
povedať, že by vôbec nesúvisel s takými otázkami, ako je napríklad nezávislosť
moslimov od Indie v Kašmíre, v skutočnosti korene siahajú omnoho hlbšie
do histórie. Ideológia islamskej nadradenosti sa nezmenila a je to ten
istý náboženský fanatizmus, ktorý viedol k islamským výbojom v starovekej
Indii, od dnešného Afganistanu až po južnú Indiu. Pre zbožných moslimov je
vláda nemoslimov stále neprijateľná a súčasný indický národ je stále z veľkej
časti pohanským národom plným modloslužobníkov.
Zmyslom tohto
článku nie je pochopiť dhimmí – ľudí knihy – ale skôr kontrast, ktorému čelili modloslužobníci
z historického hľadiska. Aká islamská ideológia sa skrýva za útokmi na
hinduistov v Indii a ich náboženstvo? Aké sú jej korene? Prečo
moslimovia ničili chrámy a ostatné náboženské artefakty v Indii?
Súvisí to so súčasnými útokmi v Indii?
Veľký historik
Will Durant jasne hovorí, že „mohamedánske dobytie Indie je pravdepodobne
najkrvavejším príbehom v dejinách.“ (2) Tieto slová napísal pred Druhou
svetovou vojnou, ale aj tak v porovnaní s moslimským dobývaním kresťanských
a židovských krajín bolo moslimské dobytie Indie mimoriadne brutálne.
India bola a stále
je prevažne hinduistická, s niekoľkými ohniskami budhizmu a iných rôznych
náboženstiev, ale podľa učenia Mohameda boli všetci uctievači modiel. Na
rozdiel od kresťanov, Židov a niektorých ďalších skupín neboli hinduisti klasifikovaní
ako „ľudia knihy“ a nemali možnosť platiť ochrannú daň zvanú džizja, aby
si mohli zachovať svoje náboženstvo.
Ľudia knihy mali tri
možnosti: konvertovať, platiť ochrannú daň alebo zomrieť. Po zaplatení tejto
dane sa presťahovali z domu vojny, dar al-harb, do domu islamu, dar
al-islam. Skupiny klasifikované ako modlári mali len dve možnosti: konvertovať alebo
zomrieť. Neskôr získali káfiri (neveriaci) v Indii rovnaké postavenie ako
ľudia knihy, ale stalo sa tak až potom, ako ich moslimskí páni videli, aké výnosné
by bolo zdaniť týchto modlárov. Napriek tomu islamské výboje v Indii priniesli
Indom stáročia krutosti, a to aj po tom, ako získali postavenie dhimmí.
Začiatok
Prvý moslimský
útok začal nájazdom na Multán v západnom Pandžábe v Indii a podobné
nájazdy pokračovali podľa potreby útočníkov aj v nasledujúcich troch storočiach.
Napokon to viedlo nielen ku dobytiu, ale aj k etablovaniu islamu v údolí
rieky Indus súčasne s bitkami, ktoré jeho spoluveriaci viedli proti Frankom
v bitke pri Tours v roku 731. Skutočné dobytie krajín hinduistov a budhistov
sa však naplno prejavilo až na prelome prvého tisícročia po Kristovi.
V každom
prípade, vojenský kontakt „mierumilovných“ armád islamu v pohanskej Indii
viedol ku konverzii na islam, ničeniu majetku, napríklad chrámov, priamemu vyvražďovaniu,
zotročovaniu a plieneniu. Tieto brutálne útoky pokračovali ďalších 500 rokov a prinášali
vojnu káfirom od Afganistanu po južnú Indiu. Invázie spôsobili zničenie mnohých
chrámov v celej Indii a v niektorých prípadoch navždy odstránili
hinduistickú a budhistickú kultúru z niektorých regiónov. Rovnakej
hrozbe zo strany islamu čelili aj iné skupiny, napríklad džinisti (1).
Arabské výboje: začiatok
Po úplnom dobytí Perzie
za vlády Sásánovskej dynastie v roku 637 n. l. sa hranice kalifátu dotkli
hraníc Indie, ktorú Arabi nazývali Hind va Sind. Bolo prirodzené, že India nemohla
uniknúť pozornosti islamských expanzionistov, ktorých oči neustále bažili po konvertitoch,
dobývaní, koristi a otrokoch.
Nájazdy začali na
územiach Sindu po súši a po mori. Spočiatku bol postup inváznych arabských
armád pomalý a pre tuhý odpor čelili mnohým porážkam. „Pri vyhlasovaní cieľov
moslimských útočníkov sa totiž nebrali do úvahy možnosti tuhého a skrytého
odporu Indie.“ (1)
Následné invázie
boli odrazené a Arabi sa tešili malému úspechu, až kým nezačali útočiť zo
severozápadu, povzbudení predchádzajúcim pripojením Chorásánu v roku 643 n.
l. Prvá arabská armáda prenikla do Zábulu, teda dnešného Afganistanu, ktorý bol
v tom čase územne aj kultúrne súčasťou Indie. Arabi boli zo Zábulu vyhnaní,
ale neskôr toto územie pod vedením arabského generála Abdula Rahmána znovu
dobyli a prinútili Kábul platiť moslimským dobyvateľom tribút (nemýliť si
provinciu Zábul s afganským hlavným mestom Kábul – pozn. prekl.). (1)
Pokusy o dobytie
južnej Indie pokračovali po súši a po mori, ale prvé podrobenie Indie sa začalo
v roku 712 n. l. plnohodnotnou inváziou. Hlavným cieľom invázie do Indie
bolo šírenie islamu v oblasti. V Koráne sa jasne píše, „bojujte teda proti nim
(mušrikún; modloslužobníkom – pozn. prekl.), aby už nebolo pokušenia
k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Alláhovo.“ (8:39)
Jediné, čo títo moslimovia vedeli o obyvateľoch Indie, bolo, že sú to uctievatelia
modiel a neveriaci, čo viedlo k jedinému záveru: k dobytiu. Opakuje sa to
v súre 69: „Chopte sa ho a v reťaziach ho zakujte, potom
v ohni pekelnom ho páľte.“ (69:30-31) a opäť: „A keď sa stretnete
s neveriacimi, udrite ich do šijí a keď im spôsobíte úplnú porážku,
pevne ich spútajte!“ (47:4)
Útočiaci moslimovia
vedeli o svojej povinnosti týkajúcej sa takýchto uctievateľov modiel,
pričom pokyny pochádzali z troch zdrojov: Koránu, hadísov a osobných
činov samotného Mohameda. Najvyšší Korán ich učil bojovať proti káfirom, teda
neveriacim, zo všetkých síl, kým si ich nepodrobia. Ich zbožnou povinnosťou bolo
obrátiť ich na islam a zničiť ich modly, svätyne a chrámy.
„Džihád alebo
svätá vojna je viacrozmerný pojem. Znamená boj za Alláha, za islam, za
obrátenie ľudí na pravú vieru.“ (1) Ústrednou témou islamu je obrazoborectvo a búranie
pohanských chrámov, často s cieľom nahradiť ich mešitami. Zdôvodňuje sa to
zjavením z Koránu a príklady sú zapísané v sunne Mohameda, ktorý
ničil arabské chrámy, čím dával príklad svojim nasledovníkom. Tento príklad preniesli
do Indie alebo kdekoľvek inde, kde prišli do kontaktu s káfirmi. Bez džihádu by
nebolo islamu a džihád je povinnosťou každého pravého žijúceho moslima, od
čias proroka Mohameda až dodnes. (1)
Dejiny skutočne svedčia
o skaze spôsobenej vpádom náboženstva mieru do Indie, ktorý začal Arabmi. (1)
Arabský džihád proti indickej kultúre
Jasným príkladom zničenia
hinduistickej a budhistickej kultúry a ich chrámov je obliehanie mesta
Debal Muhammadom bin Kásimom, ktorý napochodoval do Indie s veľkou vojenskou
výpravou. Jeho armády zásoboval Muhammad Hárún, správca Makránu, zbraňami na obliehacie
vojny, ako napríklad piatimi katapultmi. Debal sa nachádzal na pobreží
a nazýval sa tak kvôli svojmu Devalu, čiže chrámu. Kásim dorazil ku
mestským hradbám koncom roka 711 alebo začiatkom roka 712 n. l. s približne
20 000 pešiakmi a jazdectvom. Moslimovia vydali počiatočnú výzvu na konvertovanie
na islam a mnohí z nižších vrstiev spoločnosti, známi ako Džátovia a Médovia,
ktorí boli úplne nevzdelaní, túto výzvu prijali a húfne sa hlásili pod prápor islamu.
Ich hlavnou motiváciou bola nádej na väčší materiálny zisk a túžba utiecť
z hinduistického kastového systému.
Veľká časť obyvateľov
Indie – ako napríklad budhisti, ktorí boli úplne odmietaví k boju – bola pasívna;
ich viera ich učila vyhýbať sa krviprelievaniu. Mnoho ľudí bolo voči invázii
ľahostajných, ale niektorí sa postavili na odpor. K. S. Lal uvádza: „V takejto situácii
to boli len rádža Dahír zo Sindu, jeho kšatrijskí vojaci a bráhmanskí
kňazi z chrámu, ktorí boli povolaní brániť svoje mestá a svätyne,
citadely a krajinu. Toto tvrdenie pochádza z moslimského prameňa a treba
ho brať s rezervou.“ (1)
V neskoršej
časti obliehania Debalu informovali prebehlíci Muhammada o tom, ako by sa
dal chrám dobyť. Na základe ich informácií Arabi postavili svoje rebríky ku
hradbám citadely a vtrhli cez ne. Po dobytí Debalu dostali obyvatelia výzvu
prijať islam a po odmietnutí boli muži povraždení a ženy a deti odvlečené
do otroctva. Masaker trval tri dni: drancovanie, rabovanie a znásilňovanie. Ich
chrám bol zrovnaný so zemou a nahradila ho mešita. Muhammad nechal
v meste posádku 4000 vojakov. Korisť z dobýjania sa rozdelila najprv medzi
vedenie a potom medzi obyčajných vojakov, čo sa pri ďalších islamských výbojoch
opakovalo znova a znova. „Keďže toto bol vzor všetkých budúcich obliehaní Muhammada
bin Kásima – ako vlastne všetkých budúcich moslimských útočníkov na Hindustan –
možno ho opakovať. Obyvatelia dobytej pevnosti alebo mesta boli vyzvaní, aby prijali
islam, inak im hrozí smrť.“ (1) India mala v priebehu storočí čeliť trom veľkým
inváziám, počnúc Arabmi a pokračujúc seldžuckými Turkami v 11. storočí
n. l. Stále sa opakoval ten istý scenár, pričom tí, ktorí konvertovali na
islam, boli ušetrení a tí, ktorí neprijali náboženstvo mieru, boli zavraždení
alebo zotročení. V každom prípade boli ich chrámy zničené spolu so všetkými
modlami, ktoré sa v nich nachádzali, a zvyšky chrámu sa použili na stavbu mešity
na mieste bývalého chrámu. (1) Neskoršie turecké invázie budú ešte brutálnejšie.
Príklad: Džihád Turkov proti indickej
kultúre
Turkické
seldžucké kmene, ktoré konvertovali na islam, boli voči prevažne hinduistickému
a budhistickému obyvateľstvu Indie nemenej ničivé. Podobne ako Arabi, aj
Turci ich vyzvali, aby konvertovali na islam alebo zomreli.
V roku 997
n. l. turkický náčelník menom Mahmúd vo východnom Afganistane závistlivo
pozoroval bohatstvo za indickou hranicou, lebo jeho trón bol nový a jeho kráľovstvo
bolo chudobné. Mahmúd vedel, že káfiri v Indii sú mimoriadne bohatí
a chcel ich bohatstvo získať pre seba. Využil horlivosť proti modlárstvu
ako zámienku na vojnu a s vojskom inšpirovaným zbožnou túžbou po
koristi prešiel cez ich hranice. V Bhimnagáre zavraždil nepripravených hinduistov,
vyplienil ich mestá a zničil ich chrámy, pričom si odniesol poklady hromadené
po stáročia. Do svojho hlavného mesta v Afganistane sa vrátil s takou
veľkou korisťou, že udivoval zahraničných veľvyslancov, keď im ukazoval „drahokamy,
neotesané perly a rubíny žiariace ako iskry alebo ako víno stuhnuté ľadom,
smaragdy ako čerstvé vetvičky myrty a diamanty veľké a ťažké ako granátové jablká.“
(2) Každú zimu sa vracal a prepadával Indiu, aby naplnil svoje truhlice pokladmi
a dovolil svojim mužom drancovať a zabíjať, len aby sa vrátil do svojho hlavného
mesta bohatší než predtým. (2)
V meste
Mathura Mahmúd vyplienil z chrámu zlaté sochy obložené drahými kameňmi a vyprázdnil
jeho pokladnice zlata, striebra a šperkov. Zároveň vyjadril obdiv k architektúre
veľkej mestskej svätyne a usúdil, že zhotovenie jej duplikátu by ho stálo asi
sto miliónov dinárov a prácu na 200 rokov. Potom ju prikázal napustiť naftou
a vypáliť do tla. O šesť rokov neskôr vyplienil mesto v severnej
Indii zvané Somnath a zavraždil všetkých 50 000 jeho obyvateľov, hoci
inokedy ušetril obyvateľstvo kvôli tomu, aby si ho odviedol do svojho hlavného mesta
ako otrokov. (2)
Celý scenár
v tomto konflikte medzi Indiou a moslimským svetom bude pokračovať aj
po tom, ako sa India osamostatní od Veľkej Británie. Oddelenie Pakistanu od
Indie len potvrdzuje nepriateľstvo niektorých moslimských skupín voči svojim káfirským
susedom.
Stále je jasné,
že hlavným cieľom radikálnych moslimov pri ničení hinduistických chrámov boli príklady
ich proroka Mohameda. Pre zbožného moslima sú tieto chrámy nielen plné modiel
alebo falošných bohov, ale sú urážkou jedinosti boha – napokon, niet iného boha
okrem Alláha a Mohamed je jeho posol.
Islam nie je len
náboženstvo, ale aj politický systém, ktorý netoleruje vládu neveriacich
káfirov, nehovoriac o hinduistických modlároch. Kým nenastane deň, keď sa
islam zreformuje tak ako sa zreformovalo kresťanstvo, nebude medzi radikálnymi
moslimami a nemoslimským obyvateľstvom Indie mier. Bombové útoky v hinduistických
chrámoch a inom majetku budú pravdepodobne pokračovať aj v prípade, že Kašmír
získa nezávislosť od Indie.
Radikálny islam
rešpektuje len silu a odvahu. Túto skutočnosť podporuje Speros Vryonis
v knihe Čítanie v stredovekej historiografii. Vo svojej knihe uvádza,
že počas Prvej križiackej výpravy bola jedinou cnosťou, pre ktorú Arabi
rešpektovali Frankov (Francúzov), ich odvaha. Nemenej to môže platiť aj pre vládu
Indie a áno, aj USA.
Ak sa nepoučíme
z histórie, nikdy nebudeme schopní čeliť islamskej hrozbe. Rešpekt zo
strany moslimského sveta si získame len tak, že budeme mať väčšiu palicu.
Zdroje
(1) K.S. Lal, The Legacy
of Jihad: Muslims Invade India, Prometheus Books, 2005
(2) Will Durant, Our Oriental Heritage, Simon and Schuster, New York, 1954
Prevzaté z https://gatesofvienna.blogspot.com/2010/06/muslim-devastation-of-india.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára