Alexander Stille
Pre moslimov je Korán samotným slovom boha, ktorý prehovoril
prostredníctvom anjela Gabriela k Mohamedovi: „Toto je písmo, o ktorom
pochýb nie je,“ vyhlasuje Korán jednoznačne na svojom začiatku. Vedci
a spisovatelia v islamských krajinách, ktorí toto varovanie ignorovali,
sa niekedy stali terčom vyhrážok smrťou a násilia, čo vydesilo univerzity po celom
svete.
Napriek strachu však hŕstka odborníkov v tichosti skúma
pôvod Koránu a ponúka radikálne nové teórie o význame tohto textu a vzniku
islamu.
Christoph Luxenberg, nemecký odborník na staroveké semitské jazyky,
tvrdí, že Korán bol po stáročia nesprávne čítaný a prekladaný. Vo svojej práci,
založenej na najstarších rukopisoch Koránu, tvrdí, že časti svätej knihy islamu
sú odvodené z už existujúcich kresťanských aramejských textov, nesprávne interpretovanými
neskoršími islamskými učencami, ktorí pripravili vydania Koránu bežne čítané dnes.
Tak napríklad panny, ktoré vraj čakajú na dobrých islamských
mučeníkov ako odmena v raji, sú v skutočnosti skôr „biele hrozienka“
kryštálovej čistoty než krásne panny.
Christoph Luxenberg však vystupuje pod pseudonymom a jeho
vedecká práca „Sýrsko-aramejské čítanie Koránu“ mala problém nájsť vydavateľa,
hoci ju viacerí poprední vedci v tejto oblasti považujú za nové významné dielo.
Knihu napokon vydalo vydavateľstvo Verlag Das Arabische Buch v Berlíne.
Táto opatrnosť nie je prekvapujúca. Kniha Salmana Rushdieho
„Satanské verše“ si vyslúžila fatwu, lebo sa zdalo, že sa vysmieva Mohamedovi.
Egyptského spisovateľa Naguiba Mahfouza pobodali, lebo jedna z jeho kníh
bola považovaná za nenáboženskú. A keď arabský akademik Suliman Bashear
tvrdil, že islam sa ako náboženstvo vyvíjal postupne, a nie ako úplne sformované
z úst proroka, bol zranený po tom, ako ho jeho študenti na univerzite v Nábluse
na Západnom brehu Jordánu vyhodili z okna na druhom poschodí. Dokonca aj mnohí
liberálne zmýšľajúci moslimovia sa rozčúlia, keď sa spochybňuje historická pravdivosť
a pravosť Koránu.
Dozvuky zasiahli aj nemoslimských vedcov v západných
krajinách. „Medzi strachom a politickou korektnosťou nie je možné povedať o islame
nič iné než sladké nezmysly,“ povedal jeden vedec na americkej univerzite,
ktorý si neželal byť menovaný, pričom narážal na hrozbu násilia, rovnako ako na
rozšírenú neochotu na univerzitných kampusov v Spojených štátoch kritizovať
iné kultúry.
Hoci sa výklad posvätného textu môže zdať ako vzdialená
a neškodná činnosť, dôkladné štúdium židovských a kresťanských náboženských
textov zohralo nemalú úlohu pri uvoľňovaní nadvlády cirkvi nad intelektuálnym a kultúrnym
životom Európy a vydláždením cesty pre neobmedzené sekulárne myslenie.
„Moslimovia majú výhodu spätného pohľadu na európsku skúsenosť a veľmi
dobre vedia, že keď začnete spochybňovať posvätné texty, neviete, kde sa to
zastaví,“ vysvetlil vedec.
Citlivosť na spochybňovanie Koránu predchádzala najnovšiemu
vzostup islamskej militantnosti. Už v roku 1977 napísal John Wansbrough zo
Školy orientálnych a afrických štúdií v Londýne, že podrobenie Koránu
„analýze pomocou nástrojov a techník biblickej kritiky je prakticky neznáme.“
Pán Wansbrough trval na tom, že text Koránu je zrejme
zložený z rôznych hlasov alebo textov, ktoré vznikali desiatky, ak nie stovky rokov.
Napokon, vedci sa zhodujú, že až do roku 691 – 59 rokov po Mohamedovej smrti – keď
bola v Jeruzaleme postavená mešita Skalný dóm, obsahujúca niekoľko nápisov
z Koránu, neexistovali žiadne dôkazy o Koráne.
Tieto nápisy sa do určitej miery líšia od verzie
v Koráne, ktorá sa odovzdávala po stáročia, čo podľa vedcov naznačuje, že
Korán sa mohol vyvíjať ešte v poslednom desaťročí siedmeho storočia. Navyše,
väčšina toho, čo poznáme ako islam – život a výroky proroka – je založená na
textoch z obdobia 130 až 300 rokov po Mohamedovej smrti.
V roku 1977 dvaja ďalší vedci zo Školy orientálnych a
afrických štúdií na Londýnskej univerzite – Patricia Croneová (profesorka
histórie v Ústave pre pokročilé štúdium v Princetone) a Michael
Cook (profesor histórie Blízkeho východu na Princetonskej univerzite) – navrhli
radikálne nový prístup vo svojej knihe „Hagarizmus: Vznik islamského sveta“.
Keďže neexistujú žiadne arabské kroniky z prvého
storočia islamu, obaja sa pozreli na niekoľko nemoslimských záznamov zo
siedmeho storočia, ktoré naznačujú, že Mohamed nebol vnímaný ako zakladateľ
nového náboženstva, ale ako kazateľ v tradícii Starého zákona, ohlasujúci príchod
mesiáša. Mnohé z raných dokumentov označujú nasledovníkov Mohameda ako „hagarénov“
a „kmeň Izmaelov“, inými slovami ako potomkov Hagar, slúžky, ktorú židovský
patriarcha Abrahám použil na splodenie svojho syna Izmaela.
Pani Croneová a pán Cook tvrdili, že Mohamedovi nasledovníci
sa v najstaršej podobe mohli považovať za ľudí, ktorí sa znovu ujali svojho miesta
vo Svätej zemi po boku svojich židovských bratrancov. (A zdá sa, že mnohí Židia
vítali Arabov ako osloboditeľov, keď v roku 638 vstúpili do Jeruzalema.)
Myšlienka, že židovský mesianizmus oživil prvých stúpencov
proroka, nie je v tejto oblasti všeobecne prijímaná, ale „hagarizmus“ sa zaslúžil
o otvorenie tejto oblasti. „Croneová a Cook prišli s veľmi
zaujímavými revizionistickými myšlienkami,“ hovorí Fred M. Donner
z Chicagskej univerzity a autor knihy „Naratívy o pôvode islamu:
Začiatok islamského historického písania.“ „Myslím si, že v snahe zrekonštruovať,
čo sa stalo, konali unáhlene, ale kládli správne otázky.“
Revizionistická škola raného islamu v posledných rokoch
potichu nabrala na obrátkach, keď historici začali na tento materiál uplatňovať
racionálne normy dokazovania.
Pán Cook a pani Croneová prehodnotili niektoré svoje pôvodné
hypotézy a iných sa držali. „V mnohých veciach sme sa určite mýlili,“
povedala pani Croneová. „Ale držím sa základného tvrdenia, ktoré sme vyslovili:
že islamské dejiny nevznikli tak, ako hovorí klasická tradícia.“
Pani Croneová trvá na tom, že Korán a islamská tradícia
predstavujú základný paradox. Korán je text nasiaknutý monoteistickým myslením,
plný príbehov a odkazov na Abraháma, Izáka, Jozefa a Ježiša, a predsa
oficiálna história trvá na tom, že Mohamed, negramotný obchodník s ťavami,
dostal zjavenie v Mekke, odľahlej, riedko osídlenej časti Arábie, ďaleko
od centier monoteistického myslenia, v prostredí arabských beduínov
uctievajúcich modly. Ak neprijmeme myšlienku o anjelovi Gabrielovi, hovorí
pani Croneová, historici musia nejako vysvetliť, ako sa všetky tieto
monoteistické príbehy a myšlienky dostali do Koránu.
„Sú len dve možnosti,“ povedala pani Croneová. „Buď musel
byť v Mekke značný počet Židov a kresťanov, alebo musel byť Korán napísaný
niekde inde.“
Mnohí vedci, ktorí nie sú revizionistami, sa zhodujú v tom,
že islam treba zaradiť do širšieho historického kontextu náboženstiev Blízkeho
východu a nepovažovať ho za spontánny produkt panenskej Arabskej púšte.
„Myslím si, že aj mnohí moslimovia čoraz viac akceptujú, že islam vznikol zo
širšej monoteistickej polievky Blízkeho východu,“ hovorí Roy Mottahedeh,
profesor islamskej histórie na Harvardskej univerzite.
Vedci ako pán Luxenberg a Gerd-R. Puin, ktorý učí na
Sárskej univerzite v Nemecku, sa vrátili k najstarším známym rukopisom Koránu,
aby pochopili, čo hovorí o pôvode a zložení dokumentu. Pán Luxenberg
vysvetľuje, že tieto rukopisy sú napísané bez samohlások a diakritických bodiek,
ktoré používa moderná arabčina, aby bolo jasné, o aké písmeno ide. Vo
ôsmom a deviatom storočí, viac ako storočie po Mohamedovej smrti, islamskí
komentátori pridávali diakritické značky, aby objasnili nejednoznačnosti textu a dávali
pasážam presný význam na základe toho, čo považovali za ich správny kontext. Radikálna
teória pána Luxenberga spočíva v tom, že mnohé ťažkosti textu sa dajú objasniť,
keď sa naň pozrieme ako na text blízko príbuzný aramejčine, jazykovej skupine väčšiny
vtedajších blízkovýchodných Židov a kresťanov.
Napríklad, slávna pasáž o pannách sa zakladá na slove
hur, čo je prídavné meno v množnom čísle ženského rodu, ktoré znamená jednoducho
„biele“. Islamská tradícia trvá na tom, že výraz hur znamená „houri“, čo
znamená panna, ale pán Luxenberg tvrdí, že je to vynútené nesprávne čítanie textu.
V starovekej aramejčine aj v prinajmenšom jednom uznávanom slovníku
ranej arabčiny hur znamená „biele hrozienko.“
Pán Luxenberg vystopoval pasáže pojednávajúce o raji až
po kresťanský text zvaný Hymny o raji od autora zo štvrtého storočia. Pán Luxenberg
uviedol, že slovo raj je odvodené z aramejského slova pre záhradu
a všetky opisy raja ho opisujú ako záhradu s tečúcimi vodami, hojným
ovocím a bielymi hrozienkami, ktoré boli na starovekom Blízkom východe cenenou
pochúťkou. V tomto kontexte dávajú biele hrozienka, často spomínané ako hur,
podľa pána Luxenberga väčší zmysel než odmena v podobe sexuálnych služieb.
V mnohých prípadoch môžu byť rozdiely dosť výrazné. Pán
Puin poukazuje na to, že v prvých archaických rukopisoch Koránu nie je možné
rozlíšiť slová „bojovať“ a „zabíjať“. V mnohých prípadoch podľa neho islamskí
vykladači textu pridali diakritické znamienka, ktoré priniesli krutejší význam,
čo možno odráža obdobie, v ktorom bola Islamská ríša často vo vojne.
Pán Puin a ďalší naznačujú, že návrat k prvému Koránu
by mohol viesť k tolerantnejšej odnoži islamu, ktorý by si viac uvedomoval svoje
úzke väzby na judaizmus a kresťanstvo.
„Je to vážna a vzrušujúca práca,“ povedala pani
Croneová o práci pána Luxenberga. Jane McAuliffeová, profesorka islamských
štúdií na Georgetownskej univerzite, požiadala pána Luxenberga, aby prispel
esejou do Encyklopédie Koránu, ktorú vydáva.
Pán Puin by rád videl „kritické vydanie“ Koránu, založené na
najnovších filologických prácach, ale ako hovorí, „slovo kritické je v islamskom
svete nesprávne chápané – považuje sa za kritiku alebo útok na text.“
Niektorí moslimskí autori začali vydávať aj skeptické,
revizionistické práce o Koráne. Niekoľko nových zväzkov revizionistickej vedeckej
práce „Pôvod Koránu“ a „Pátranie po historickom Mohamedovi“ vydal bývalý
moslim, ktorý píše pod pseudonymom Ibn Warraq. Pán Warraq, ktorý stojí na čele skupiny
s názvom Ústav pre sekularizáciu islamskej spoločnosti, sa netají tým, že
má politickú agendu. „Výskum Biblie urobil ľudí menej dogmatickými
a otvorenejšími,“ povedal, „a ja dúfam, že sa to stane aj v moslimskej
spoločnosti.“
Mnohí moslimovia však považujú tón a tvrdenia revizionizmu
za urážlivé. „Myslím si, že širšie dôsledky niektorých revizionistických
vedeckých prác spočívajú v tvrdení, že Korán nie je autentická kniha, že ju zostavili
o 150 rokov neskôr,“ hovorí Ebrahim Moosa, profesor náboženských štúdií na
Dukeovej univerzite a moslimský duchovný, ktorý si svojimi liberálnymi
teologickými sklonmi vyslúžil nevraživosť fundamentalistov v Južnej
Afrike, ktorú opustil po tom, ako bol jeho dom podpálený.
Andrew Rippin, islamológ z univerzity vo Victorii
v Britskej Kolumbii v Kanade, tvrdí, že sloboda prejavu
v islamskom svete sa skôr vyvíja vo vnútri islamskej interpretačnej
tradície než v dôsledku útokov na ňu zvonka. Prístupy ku Koránu, ktoré sa
dnes označujú za kacírske – výklad textu skôr metaforicky než doslovne – boli
pred tisíc rokmi v hlavnom prúde islamu bežne praktizované.
„Keď vyučujem dejiny výkladu, študentom otvára oči, koľko nezávislého
myslenia a rôznorodosti výkladu existovalo v prvých storočiach islamu,“ hovorí
pán Rippin. „Až v posledných storočiach vznikla potreba obmedziť výklad.“
Prevzaté z https://www.nytimes.com/2002/03/02/arts/scholars-are-quietly-offering-new-theories-of-the-koran.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára