Marion Duvauchel
Ako napísal
Fernand Braudel v svojej knihe Dejiny civilizácií, rozsiahla obchodná organizácia, ktorú nazývame „obchod
s otrokmi“, nie je „diabolským vynálezom Európy“, ale začala sa vo 8. storočí
n. l. s moslimskými výbojmi. Poznaniu a oceneniu tejto témy bránia klišé a
stereotypy, ktoré ju obklopujú, rovnako ako nedostatok informácií v tlači aj o tých
najprístupnejších akademických prácach (ako napríklad kniha Le génocide voilé od Tidiane N'Diayeho alebo Les Negriers En Terre D'islam od Jacquesa Heersa). Ale je to aj preto,
lebo duch doby nám diktuje, aby sme našich moslimských bratov neznepokojovali poukazovaním
na zlé skutky náboženstva, ktoré je nám prezentované ako ohnisko mieru a tolerancie.
Trinásť storočí eurázijského obchodu s otrokmi túto mytológiu rozhodne popiera.
Rozsiahly obchod
s mužmi, ženami a deťmi, známy ako „obchod s otrokmi“, bol
organizovaný v „chronologickom a geografickom taviacom kotle“, ktorým bol
od 8. do 11. storočia islam. Tento hanebný obchod sa začal v roku 652, keď
emir a generál Abd Alláh ibn Sa'd uzavrel dohodu s Núbijčanmi, ktorá nariaďovala
každoročné nútené dodávky stoviek otrokov, z ktorých väčšina bola odobratá
z obyvateľstva Dárfúru.
Obchod sa zastavil
až dlho po tom: aj keď kalifát zanikol a vznikli diferencované islamské
svety, ešte nie moslimské „národy“, ak niečo také bolo vôbec možné. Až
v 20. storočí, približne sto päťdesiat rokov po západniaroch (ktorí si dali
načas, aby túto hanebnosť zastavili), moslimský svet oficiálne zatvoril veľké cesty
krvi, smrti, kastrácie a poníženia.
V stredoveku
bolo hospodárstvo moslimských krajín založené na sile, ktorá sa vyžadovala od
otrokov v baniach a na plantážach. A existovalo aj domáce
otroctvo: stredná trieda požívala celé toto domáce obyvateľstvo, ktoré sa dalo
podľa ľubovôle využívať, rovnako ako ženy a eunuchovia z háremu (podľa
tradície bolo v háreme kalifa Abd ar-Rahmána III. v Córdobe 3600
žien), sluhovia, speváci a hudobníci v palácoch mocnárov a veľkých
osobností.
Obchod
s otrokmi sa rozvinul pozdĺž dvoch hlavných os: za prvé, transsaharský
obchod (alebo obchod s otrokmi), ktorí prepravoval zajatcov zo Sudánu do Maghrebu
cez Saharu; a za druhé, námorný obchod, ktorí ich prepravoval z východného
pobrežia Afriky do orientu po rôznych trasách, ktoré opísal Maurice Lombard (L’islam
dans sa première grandeur) s precíznou, dobre zdokumentovanou kartografiou.
Orientálny obchod s otrokmi zahŕňal veľký rezervoár ľudí, ktorí sa stali
známymi ako „Slovania“, od čoho je odvodené slovo „otrok“ (po anglicky Slovan =
Slav, otrok = slave – pozn. prekl.).
Vo Francúzsku je
práca o moslimskom obchode s otrokmi stará len pol storočia a strela
sa s veľkým odporom. Pozornosť francúzskych výskumníkov a vedcov
najprv upútalo sudánske zlato, pretože všetci arabskí autori ho označovali za „hlavný
výrobok čiernych krajín“. Pohodlne zabúdajú na iný obchod: obchod s ľuďmi. Émile
Félix Gautier, etnograf špecializujúci sa na Alžírsko, Saharu
a Madagaskar, spustil v roku 1935 šialenstvo. Vytušil, že autor cestopisu
Hanna Moreplavca (medzi 5. storočím pred n. l. a 1. storočím n. l.), kartáginský
sufet (sufet – jeden z hlavných úradníkov, ktorý vládli v starovekom
Kartágu – pozn. prekl.), podnikol svoju výpravu, aby Kartágu zabezpečil zlatý prášok,
ktorý už dávno poznali Lybio-Feničania. Zavedenie tiav na Saharu za vlády
cisára Septimia Severa (145-211), ktorý sa narodil v jednom z tých púnskych
miest a snažil sa zachovať spojenie s čiernou Afrikou, umožnilo dobývanie
púšte a obchod s týmto takmer legendárnym Sudánom. Rimania však
nepochopili hodnotu kartáginských pozícií a transsaharských obchodných
vzťahov a tradícií, ktoré by upadli do zabudnutia, nebyť toho, že púnske
mestá v Afrike, zahrnuté do orbis romanus (rímskeho sveta – pozn. prekl.),
ich udržiavali prostredníctvom berberských karavánových kmeňov.
Po islamizácii
bolo treba nájsť ďalšie ľudské rezervoáre, pretože Korán zakazuje zotročovanie
moslimov (čo sa takmer nikdy neuplatňovalo). Títo Berberi mali využiť saharské
cesty, obnoviť staroveký obchod so zlatom na jeho niekdajšiu slávu a predovšetkým
rozvinúť obchod s černochmi zo Sudánu a subsaharskej Afriky.
Neboli však
jediní, kto sa podieľal na rozsiahlej organizácii tohto monštruózneho obchodu. Do
8. storočia sa sformovaním moslimského sveta vytvorila obrovská oblasť vo
vzťahu k „akémusi spoločnému trhu“ od Strednej Ázie po Indický oceán, od Sudánu
po barbarský Západ a oblasť veľkých ruských riek. Tento súbor bol vybudovaný
v troch predchádzajúcich oblastiach: sásánovskej ríši, byzantskej Sýrii a Egypte
a barbarskom západnom Stredomorí. Tento „spoločný trh“ sa vyznačoval prílevom
zlata, veľkým prísunom otrokov (Turkov, Afričanov a Slovanov) a sieťou
hlavných obchodných ciest tiahnucich sa od Číny po Španielsko a od čiernej
Afriky po Strednú Áziu. Táto sieť pokrývala celú Euráziu, ale zároveň podliehala
nestabilným križovatkám, ktoré súviseli najmä s konfliktami medzi veľkými ríšskymi
štátmi (ako Byzancia a Perzia).
V pôvodných
krajinách starovekých civilizácií – v Iráne, Sýrii, Mezopotámii a Egypte – neexistovala
medzera medzi byzantsko-sásánovským obdobím a moslimskou érou z hľadiska
obsadenia miest, dielní alebo umenia a techniky, pretože ekonomické rámce existovali
už v predvečer moslimských výbojov. Východ bol domovom všetkých hybných síl
a rozptylových centier, z ktorých sa rôzne vplyvy spojené s novými
dobyvateľmi šírili na západ: islamizácia, arabizácia, semitizácia a predovšetkým
iranizácia. Bola to Perzia, prostredníctvom islamu dedič starovekého mezopotámskeho
domova, kto poskytol dobyvateľom mentálne rámce a techniky, rovnako ako
repertoár ideí a umeleckých foriem, s ktorými sa mohli presadiť.
Ale v celom
moslimskom svete mali veľké obchody pripadnúť židovským obchodníkom.
Prvé vyhnanstvo za
vlády Nabuchadnezara vytvorilo rozptyl a pásmo židovských komunít,
usadených pozdĺž všetkých hlavných obchodných ciest, čo zodpovedalo líniám judaizácie.
Zo sásánovskej Mezopotámie sa tieto náboženské a obchodné trasy dostali do
Arménska, na Kaukaz a do kaspických krajín, do krajiny Chazarov (dolná Volga
a ponto-kaspické stepi), do Iránu, Chorásánu, Chórezmu a Transoxánie a napokon
do Perzského zálivu a Indie (Malabarské pobrežie). Práve v týchto komunitách
sa veľmi dávno v histórii vytvorila trieda obchodníkov a remeselníkov,
verných obchodnému duchu a starým technickým a obchodným metódam
semitského Východu. Na niektorých miestach boli tieto komunity početnejšie
a aktívnejšie. No tieto jadrá judaizmu neboli vždy dobre prepojené, a to
kvôli rozdeleniu medzi barbarským (vtedy kresťanským) Západom, byzantskou oblasťou
a sásánovskou oblasťou. Rabínizmus, ktorý sa v rámci moslimskej oblasti stal
oficiálnym, spojil jadrá judaizmu od Východu na Západ: rabínska centralizácia
a obchodné vzťahy, vyplývajúce z hybných síl abbásovskej Mezopotámie,
išli ruka v ruke. Tieto vzťahy pokračovali aj za hranicami moslimského
sveta, a to prostredníctvom väzieb so vzdialenými komunitami Eurázie.
Až do moslimskej éry
boli kresťanskí Sýrčania (predovšetkým Sýrčania a Peržania) pánmi obchodu
medzi Východom a Západom. Ich obchod bol tiež založený na pásme nestoriánskych
a jakobínskych komunít. Po vylúčení z námornej oblasti si zachovali svoj
význam v kontinentálnych vzťahoch v Egypte, Sýrii, Mezopotámii,
Iráne, Arménsku a Strednej Ázii, pričom ekonomickú úlohu zohrávali kláštory
a pútnické miesta.
Na všetkých
hraniciach moslimského sveta bola preto veľká časť obchodu v rukách Židov
a ich obchodných domov, vrátane obchodu s otrokmi a všetkých
súvisiacich aktivít: výrobou eunuchov, výučbou a vzdelávaním otrokov, obchodu s valutami
a bankovníctvom. Najkrajšie ženy smerovali do háremov: uniesli ich vo veľmi
mladom veku a absolvovali rozsiahle školenia, najmä v hudbe a žalmovom
speve, no nie len v nich. Niekoľko miest vrátane Verdenu sa špecializovalo
na kastráciu chlapcov a mužov. Skutočnosť, že ju vykonávali najmä Židia, vyplývala
z ich povesti lekárskych znalostí založených na starogréckej medicíne, obohatených
o príspevky z iránskych a indických škôl. Nestoriánski
„polyhistori“ (lekári a učenci) zohrávali ústrednú úlohu v „preklade
poznania“, teda starovekého poznania do nového arabizovaného sveta. Dvojité
lekárske a filozofické vedomosti (najmä Aristotelove diela) nasledovali
rovnaký okruh. Od Grécka po Sýriu sa prekladali do sýrčiny, aramejčiny
a arabčiny, následne sa preniesli do hlavných centier Bagdadu, Káhiry a Córdoby,
kde ich španielski Židia preložili do latinčiny. Odtiaľ sa dostali do centier
kresťanského Západu, najmä do Toleda.
Arabskí
dobyvatelia premenili tento kmeňový islam na kalifálny islam: politický systém rozsiahlej
nadvlády a plienenia. Nielen, že sa zmocnili zlata porazených (poklady sásánovských
panovníkov, sýrske a egyptské kostoly, systematické vykopávky hrobiek faraónov),
ale privlastnili si aj vedomosti týchto starovekých, aramejsky hovoriacich
usadlých civilizácií, poprípade toho, čo z nich zostalo po prvom
pustošivom období dobývania. A práve na rozhraní Východu a Západu, v starovekej španielskej krajine, stratili tieto „materské“ civilizácie svoj lesk a zanikli.
Al-Andalus nebola
znamenitá civilizácia oslavovaná v dnešných francúzskych učebniciach
dejepisu pre piatakov. Je to labutia pieseň tejto veľkej pokresťančenej
civilizácie, ktorá prevzala grécke a indické vedomosti a odovzdala ich
v jazyku dobyvateľov, než zmizla v pieskoch púšte a histórie.
Na islamizovanom
Východe stále prežíva niekoľko kresťanských komunít, ktoré hrdinsky udržiavajú
ústne štruktúry, prostredníctvom ktorých sa viera a evanjeliá odovzdávali napriek
ranám osudu v priebehu storočí a neustáleho prenasledovania zo strany islamu.
Prevzaté z https://www.thepostil.com/the-slave-trade-an-islamic-invention/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára