Johannes J.G. Jansen
Konferenčný článok, Davis, Kalifornia, január 2007
Všetky opisy života Mohameda, proroka islamu, pochádzajú z jediného
zdroja: knihy, ktorú okolo roku 750 napísal istý Ibn Ishák, ktorý zomrel
v Bagdade v roku 767. Kniha sa k nám dostala v redakcii istého
Ibn Hišáma, ktorý zomrel v Káhire v roku 833. Táto kniha mala obrovský
vplyv. Neskorší moslimskí učenci z klasického obdobia, ako napríklad Tabarí
(zomrel 923), ju často citujú. V tomto máme šťastie, lebo takto sa zachovalo
množstvo pasáží z diela Ibn Isháka, ktoré boli v Ibn Hišámovom skrátení vynechané.
Neskoršie knihy o Mohamedovi sa v podstate
obmedzujú na prerozprávanie Ibn Ishákovho príbehu. Niekedy sú o niečo podrobnejšie
ako Ibn Ishák, ale ďalšie podrobnosti, ktoré poskytujú, nevzbudzujú v dnešných
skeptikoch veľkú dôveru. Aj súčasné západné životopisy Mohameda sú všetky úplne
závislé od Ibn Isháka. Rovnako i všetky encyklopedické články
o Mohamedovi, či už populárne alebo akademické, nie sú ničím iným ako zhrnutím
Ibn Ishákovho rozprávania.
Ibn Ishákova kniha je známa ako „Síra“, čo je arabský výraz pre
„životopis“. Wehrov slovník modernej štandardnej arabčiny nás uisťuje, že
„As-Síra“, teda „životopis“, znamená „životopis proroka“. Až do 70-tych a 80-tych
rokov minulého storočia sa bádatelia v oblasti islamu zhodovali na tom, že
táto kniha môže mať viacero nedostatkov, ale napriek tomu predstavuje viac-menej
solídny základ, na ktorom sa dá založiť životopis proroka. Túto zhodu narušila práca
Johna Wansbrougha a Patricie Croneovej.
Patricia Croneová sa vyjadrila k tejto téme pri analýze
slávneho Wattovho životopisu Mohameda. V 50-tych rokoch minulého storočia
vydal škótsky akademik W. M. Watt v dvoch zväzkoch životopis Mohameda:
prvý má názov Mohamed v Mekke a druhý sa volá Mohamed v Medine. Tento
životopis bol mimoriadne úspešný. Napriek tomu nepredstavuje výnimku z pravidla,
že všetko, čo bolo kedy napísané o Mohamedovom živote, sa zakladá na diele
Ibn Isháka.
Patricia Crone bola pravdepodobne prvou vedkyňou, ktorá poukázala
na to, že Wattove dva autoritatívne a úspešné zväzky o živote
Mohameda sú vlastne knihy veľmi zvláštnej povahy. Watt vo svojom rozprávaní
vynechal zázraky (okrem zjavenia Koránu, samozrejme) a zvyšok poňal ako históriu.
Keby sme postupovali rovnako pri písaní životopisu Ježiša,
znamenalo by to, že by sme za pravdivé považovali všetko, čo zo štyroch
evanjelií nenaznačuje božský alebo nadprirodzený zásah. Samozrejme, že Ježiš
nechodil po vodách Galilejského mora, ani nepremenil vodu na víno, ale
napríklad textu kázne na vrchu, ako ho uvádza autor evanjelia, môžeme plne dôverovať.
Máloktorý vedec skúmajúci Nový zákon by bral takýto nesofistikovaný prístup
vážne. Wattove dve knihy o Mohamedovi sa však stali nesmierne úspešnými v akademických
kruhoch i mimo nich, takmer rovnako úspešnými ako kniha Ibn Isháka. Každý so
zdravým rozumom profesorovi Wattovi závidí.
Napriek úspechu Wattových kníh si musíme položiť otázku, či
Watt a jeho konkurenti, ako napríklad francúzsky bádateľ Maxime Rodinson, mali
pravdu, keď knihu Ibn Isháka považovali za historický prameň, na ktorom by sa dal
rozumne založiť moderný životopis. Odpoveďou je, že sa v tomto ohľade skutočne
mýlili, lebo nič z obsahu Ibn Isháka nie je potvrdené nápismi, ani iným archeologickým
materiálom. Neexistujú svedectvá nemoslimských súčasníkov. Grécke, arménske, sýrske
a iné pramene o počiatkoch islamu sa veľmi ťažko datujú, ale žiaden z nich
nie je presvedčivo súdobý s prorokom islamu. Za takýchto okolností nemôže
byť žiaden životopis odbornou prácou v modernom zmysle tohto slova, a to
ani s pomocou vševediaceho Ibn Isháka.
V nemeckom Göttingene v roku 1858 nemecký vedec F.
Wüstenfeld prvýkrát upravil Ibn Ishákovu knihu na základe viacerých rukopisov. V roku
1864 G. Weil preložil knihu do nemčiny. V roku 1955 britský arabista
Alfred Guillaume preložil Ibn Ishákovu knihu do angličtiny. Sedemnáste vydanie
tohto anglického prekladu vyšlo v roku 2004.
Prvé tlačené arabské vydanie Ibn Isháka vyšlo v Káhire
v roku 1843 a toto vydanie bolo základom pre vydanie Mahmúda Sajjída
al-Tahtáwího z roku 1927, ktorý ho doplnil o množstvo poznámok pod čiarou.
Tomuto vydaniu z roku 1927 sa často robila dotlač. Kniha je teda všeobecne
dostupná v angličtine i v arabčine. Úryvky boli publikované v mnohých
ďalších jazykoch. Profesor Wim Raven je autorom skráteného holandského vydania Ibn
Isháka (skrátený slovenský preklad Síry vyhotovil arabista Ján Paulíny a vyšiel
v roku 2003 pod názvom Život Mohammada, posla božieho – pozn. prekl.).
V štandardnom biografickom diele o klasickej
arabskej literatúre, Geschichte der Arabischen Literatur od Carla Brockelmanna,
je kniha Ibn Isháka klasifikovaná ako historiografia (GAL I 135), rovnako
ako aj neskoršie Mohamedove životopisy, ktoré napísali Ibn Ishákovi nasledovníci
Al-Wákidí (zomrel 823) a Ibn Sa'd (zomrel 845). Pozorné čítanie Ibn Isháka
však túto klasifikáciu nepodporuje. Kniha chce výslovne priniesť „dobrú správu“
o Mohamedovom poslaní pre ľudstvo. Ako každý vie, alebo by mal vedieť, „dobrá správa“
je doslovný preklad gréckeho slova evangelion, „evanjelium“, z ktorého boli
odvodené slová ako „evanjelista“.
Etymológia však nie je všetko. Ibn Ishák opisuje opatrenia,
ktoré bolo treba zaviesť v nebi predtým, ako mohol byť Mohamed vyslaný ako
prorok. Opisy scén, ktoré sa nachádzajú v nebi, sú v Biblii zriedkavé
a žiaden dnešný vedec neklasifikuje správy o činnostiach v nebi ako historiografiu.
Samozrejme, je toho oveľa viac. V Síre od Ibn Isháka je
mnoho paralelných verzií príbehov a zvyčajne je jasné, že jedna z týchto dvoch
verzií je vylepšením tej druhej. Ibn Ishákova kniha dokonca obsahuje príbeh
o zázračnom rozmnožení jedla, nie však chleba a rýb ako v Novom zákone,
ale datlí a baraniny. Sú tam podrobne opísané prejavy pri príležitostiach, pri ktorých
nemohli byť prítomní žiadni svedkovia. Mohamedovi sú tam pripisované zázračné uzdravenia.
Mohamed podobne ako Mojžiš čerpal vodu zo skaly a podobne ako Eliáš privolal
dážď. Niektoré zo svojich kontroverznejších činov neinicioval sám, ale prikázali
mu ich anjeli. Keď zapľul na skalu, rozpustila sa. Mohamed znova a znova
predpovedá budúcnosť, len v príbehu o nájazde na mesto Tabúk je sedemkrát
predstavený ako jasnovidec. Znova a znova vie, kde sa nachádza ťava, ktorá
zablúdila.
Ak toto čitateľa nepresvedčí, že Ibn Ishákova kniha je
evanjelium a nie dôveryhodná historiografia, tak čo ho presvedčí? Možno Mohamedov
list rímskemu cisárovi. V Ibn Ishákovej verzii má tento list len tri
riadky, vo verzii Al-Bucharího, približne o dve storočia po Ibn Ishákovi,
list obsahuje osem riadkov, vrátane pôvodných troch. Takmer by sa dalo povedať,
že Ibn Ishák je, aby sme si vypožičali termín z terminológie synoptickej vedeckej
práce o Novom zákone, Marekom islamskej tradície.
Podobne ako Marek, aj on mohol mať predchodcov, ktorí mohli
zanechať dokumenty a mohol poznať ľudí, ktorí mohli poznať svedkov. Ale niektorých
svedkov spomínaných Ibn Ishákom možno len ťažko nazvať svedkami v bežnom zmysle
slova. Ibn Ishák často prisudzuje svoje príbehy správam od Aiši, tradične
považovanej za Mohamedovu obľúbenú manželku. Podľa tradičnej chronológie mala Aiša
v čase Mohamedovej smrti len 18 rokov. Ale aj keby bola trochu staršia,
aké spoľahlivé môže byť jej svedectvo o veciach, ktoré sa netýkali jej samotnej,
alebo o veciach, ktoré sa museli stať pred jej narodením?
Ale aj keby bola skúsenou a zrelou pozorovateľkou nových
náboženských hnutí, ktorou, samozrejme, nebola, blízki členovia jej rodiny
zohrávali v ranom islamskom hnutí dôležité politické a iné úlohy. Je
takmer nepredstaviteľné, že by mohla byť objektívnym svedkom vývoja,
v ktorom jej otec, strýkovia, synovci a bratranci, nehovoriac
o jej manželovi a ďalších jeho manželkách, zohrávali také dôležité úlohy.
Aiša mala staršiu polovičnú sestru Asmu. Asmá mala syna
menom Urwa ibn Zubajr (643-712). Mnohé z Aišiných správ zachoval Urwa. Ale
Urwa bol synom Zubajra ibn Awwáma (zomrel v r. 657), ktorý bol vnukom Abd
al-Muttaliba, ktorý bol tiež Mohamedovým starým otcom. Zubajr utrpel v roku 656
významnú porážku proti Alímu. Aký objektívny mohol byť Urwa, keď rozprával
o Alím, ktorý porazil jeho otca?
Urwa mal mladšieho brata, Abdalláha ibn Zubajra. Abdalláh
ibn Zubajr roky viedol vojnu s Umajjovskými kalifmi, ktorí ho v roku 692
porazili. Aký objektívny mohol byť Urwa ohľadom nepriateľov svojho mladšieho
brata a ich predkov?
Urwov materiál odovzdal istý Zuhrí (zomrel v r. 742). Zuhrí
bol dôležitým funkcionárom Umajjovského kalifátu. Aký objektívny mohol byť
Zuhrí ohľadom nepriateľov Umajjovskej rodiny?
Ale čo je najhoršie, spojenie medzi Aišou, Urwom
a Zuhrím na jednej strane a Ibn Ishákom na druhej strane je slabé. Ibn
Ishák doslova píše, že príbehy o Aiši, Urwovi a Zuhrím počul od muža, ktorého neuvádza
menom, ale píše, „Nepodozrievam ho (z nespoľahlivosti alebo z vymýšľania príbehov).“
Ostatné línie prenosu informácií trpia podobnými nedostatkami.
Sú dve možnosti: títo svedkovia a tí, ktorí odovzdávali ich príbehy, boli
nadľudia, alebo sú ich svedectvá chybné kvôli blízkym rodinným vzťahom ku hlavným
aktérom v dramatických udalostiach, o ktorých informujú.
Chronologická medzera
Existuje však oveľa všeobecnejší argument, prečo nepovažovať
Ibn Ishákovu knihu za historiografiu. Už jej chronológia nezvratne naznačuje,
že niečo nie je v poriadku. Ako všetci viete, arabský moslimský kalendár je
lunárny kalendár. Rok v moslimskom kalendári pozostáva z dvanástich
lunárnych mesiacov. Preto je v moslimskom kalendári tento lunárny rok približne
o 11 dní kratší než slnečný rok. V období pred rokom 629/630 sa tento
problém riešil pridaním priestupných mesiacov. Jeden priestupný mesiac každé
tri slnečné roky by udržal kalendár viac-menej v súlade so štyrmi ročnými
obdobiami.
Mohamed zrušil priestupné mesiace v roku 629/630
a toto zrušenie potvrdzuje aj Korán. Verš 9:37 kategoricky zakazuje
zavedenie priestupných mesiacov, pretože, ako sa píše na začiatku verša 9:36,
počet mesiacov u boha je dvanásť. Nie je známe, ako a kedy starovekí
Arabi pridali priestupný mesiac v desaťročiach predtým, ako sa to zakázalo,
ale nech už používali akýkoľvek systém, tento stav vytvára množstvo problémov a anomálií.
Jeden letmý pohľad na tabuľky, ktoré sa používajú na
nájdenie zodpovedajúcich dátumov z kresťanského a moslimského
kalendára, ukazuje, že tieto tabuľky nezohľadňujú priestupné mesiace v období
pred zákazom takýchto mesiacov. Prezentujú nám roky pozostávajúce
z dvanástich lunárnych mesiacov, a to aj v období pred rokom 629/630.
Ale teraz vieme, hoci len z koránových veršov 9:36-37, že pred rokom 629
sa takéto priestupné mesiace skutočne pridávali.
Internetové stránky, ktoré ponúkajú výpočet kresťanského
dátumu z moslimského dátumu alebo naopak, trpia rovnakou chybou, hoci to
nie je tak ľahko viditeľné ako v tlačených tabuľkách, ktoré ponúkajú napr.
Wüstenfeld, Mahler a Spuler.
Čo to znamená pre historickosť Ibn Ishákovho životopisu
Mohameda? Rozprávanie Ibn Isháka pokrýva obdobie takmer 21 slnečných rokov, od prvého
povolania Mohameda za proroka okolo roku 610 až po zákaz priestupných mesiacov
v roku 629/630. Samozrejme, rozprávanie pokračuje po tomto zákaze, až do
Mohamedovej smrti v roku 632, ale v tomto poslednom období nemohli
byť žiadne priestupné mesiace.
V takomto období dvadsiatich slnečných rokov muselo nastať
šesť alebo sedem priestupných mesiacov. Naším jediným problémom je, že nevieme,
kedy boli tieto priestupné mesiace pridané a kto rozhodol o ich zavedení.
Pri každej udalosti, ktorá sa odohrala v živote
Mohameda, Ibn Ishák vo svojej Síre dôkladne zaznamenal, v ktorom mesiaci
sa stala. Korán a jeho komentáre taktiež datujú aspoň jednu dôležitú
udalosť podľa mesiaca, a to bitku pri Badr, ktorá sa podľa Koránu odohrala
v mesiaci Ramadán.
Toto dôkladné a systematické datovanie podľa mesiacov,
ktoré je Ibn Ishákovým zvykom, je samozrejme jedným z hlavných dôvodov, prečo
západní historici klasifikovali jeho knihu ako historiografiu v bežnom zmysle
tohto slova.
Ako však už vieme, v období, o ktorom píše Ibn
Ishák, sa vyskytlo najmenej šesť, možno sedem priestupných mesiacov. Ako je teda
možné, že ani jedna z mnohých udalostí, ktoré Ibn Ishák opisuje a ku
ktorým priraďuje dátum, sa neodohrala počas priestupného mesiaca?
Ak by sa jeho rozprávanie o živote Mohameda zakladalo
na historických spomienkach a na skutočných udalostiach, nech už by boli akokoľvek
skreslené, ale takých, ktoré si pamätajú skutoční ľudia, ako je možné, že polovica
slnečného roka (alebo viac) zostala nespomenutá a zmizla zo záznamov? Treba
pripustiť, že to predstavuje len 2,8% príslušného obdobia, ale napriek tomu je to
závažné, lebo Ibn Ishák opakovane vymenúva po sebe idúce mesiace, v ktorých
sa Mohamed zdržiaval v Medine alebo inde. Ako je možné, že tieto mesiace idúce
po sebe nikdy neobsahujú priestupný mesiac?
Ten istý dôvod, pre ktorý bol Ibn Ishák mylne považovaný za historika
ako bol Tukydides alebo Herodotos, jeho presné datovanie udalostí podľa mesiacov,
sa teraz môže stať argumentom, ktorý ho demaskuje ako evanjelistu, autora evanjelia.
Jeho príbehy nie sú odrazom udalostí, ktoré si pamätá, ale sú to kázne zamaskované
ako príbehy. Neexistuje spôsob, akým by mohol vynechať priestupné mesiace, ak bol
svetským historikom. Jeho príbehy môžu pochádzať len z obdobia, v ktorom ľudia
zabudli, že priestupné mesiace kedysi existovali.
Tieto Ibn Ishákove príbehy, ako musíme konštatovať, sa nesnažia
opísať spomienky na udalosti, ktoré sa odohrali v minulosti, ale chcú
presvedčiť čitateľa, že hlavný hrdina týchto príbehov, Mohamed, je posol boží. Podobne
ako štyri evanjeliá Nového zákona nie sú históriou v bežnom zmysle tohto
slova. Ibn Ishákova kniha, jeho všeobecne známa a často parafrázovaná
Síra, nie je ničím iným než evanjeliom.
Prevzaté z http://arabistjansen.nl/Arabist/Davis.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára