Raymond Ibrahim
Islamská šabľa opäť rinčí kresťanskou krvou.
Koncom roka 2020 vypukla medzi Arménskom a Azerbajdžanom
vojna. O dva mesiace neskôr sa podarilo dosiahnuť mier pod podmienkou, že starobylý
kresťanský národ odstúpi
moslimskému susedovi časť územia svojich predkov, konkrétne Arcach, od
dvadsiateho storočia známy ako „Náhodný Karabach“.
Mier dosiahnutý takýmto ústupkom bol prinajlepšom nestály. Devätnásteho
septembra zahájil Azerbajdžan ďalší rozsiahly vojenský útok na Arménov v Arcachu
– po tom, čo ich deväť
mesiacov obliehal a nechal hladovať – čo vyvolalo ďalší „poplach pred genocídou“.
Faktom je, že mocných susedov Arménska, teda Azerbajdžan
a jeho „veľkého brata“ Turecko, nikdy neuspokoja žiadne ústupky, okrem úplnej
kapitulácie.
Privlastnenie si Arcachu bolo vždy len prvým krokom väčšieho
projektu. Ako raz otvorene vyhlásil
azerbajdžanský prezident Ilham Alijev, „Jerevan (hlavné mesto Arménska) je naše
historické územie a my, Azerbajdžanci, sa na tieto historické územia
musíme vrátiť.“ Za „naše historické územia“ označil aj ďalšie starobylé arménske
územia, vrátane oblastí Zangezur a jazera Sevan. Dobytie týchto území „je naším
politickým a strategickým cieľom,“ tvrdil Alijev, „a musíme pracovať krok
za krokom, aby sme sa k nemu priblížili.“
Ale ako reagoval
Tigran Balajan, hovorca arménskeho ministerstva zahraničných vecí, „Vyhlásenie o územných
nárokoch prezidenta Azerbajdžanu, štátu, ktorý sa na politickej mape sveta
objavil len pred 100 rokmi... opäť dokazuje rasistický charakter vládnuceho
režimu v Baku.“
To je pomerne zdržanlivý a diplomatický spôsob, ako
povedať, že azerbajdžanské nároky sú nielen absolútne nepravdivé, ale sú aj –
ako väčšina nepravdivých tvrdení v súčasnosti – presným opakom pravdy.
Arméni sú jedným z najstarších národov na svete. Arméni
založili svoje súčasné hlavné mesto Jerevan v roku 782 pred Kristom –
presne 2700 rokov pred vznikom Azerbajdžanu v roku 1918. A predsa tu
prezident Azerbajdžanu vedie vojnu, lebo „Jerevan je naše historické územie
a my, Azerbajdžanci, sa na tieto historické územia musíme vrátiť.“
Arménsko bolo pred viac než dvetisíc rokmi tiež podstatne väčšie
a v rámci svojich hraníc zahŕňalo aj súčasný Azerbajdžan. Potom sa
z východu prihnali turkické národy, ktoré v mene džihádu vraždili,
zotročovali, terorizovali a kradli územia Arménov a iných kresťanov.
Každý, kto o tomto zhrnutí pochybuje, by si mal prečítať
„Kroniku Matúša z Edessy“ (zomrel v r. 1144). Podľa tejto skoro tisícročnej kroniky, ktorá sa takmer kryje s popisovanými udalosťami, sa až v roku 1019 „prvý krát objavili krvilačné beštie... divoký národ
neveriacich nazývaný Turci vstúpil do Arménska... a nemilosrdne vraždil mečom
veriacich kresťanov.“
O tri desaťročia neskôr boli nájazdy prakticky nepretržité.
V roku 1049 sám zakladateľ turkickej Seldžuckej ríše, sultán Tughril Beg
(vládol v r. 1037-1063), dorazil do arménskeho mesta Arzden západne od
jazera Van a „vyvraždil celé mesto, čím spôsobil ťažký masaker až stopäťdesiat
tisíc ľudí.“
Aj ďalší súčasníci potvrdzujú, že Arzden bol spustošený.
„Ako vyhladované psy,“ píše očitý svedok Aristakes (zomrel 1080), „sa Turci vrhli
na naše mesto, obkľúčili ho a vtlačili sa do vnútra, vraždili mužov a kosili
všetko ako ženci v poliach, čím z mesta urobili púšť. Tých, ktorí sa ukryli
v domoch a kostoloch, bez milosti upálili.“
O jedenásť rokov neskôr, v roku 1060, Turci
obľahli mesto Sebastia (ktoré bolo pôvodne arménskym mestom, hoci dnes je tureckým). Zničili
šesťsto kostolov, „mnoho a nespočetne veľa ľudí bolo upálených (na smrť),“
a nespočetné množstvo žien a detí „bolo odvedených do zajatia.“
V rokoch 1064 a 1065 Tughrilov následník, sultán
Muhammad bin Dawud Čaghri – potomkom známy ako Alp Arslan, jeden
z nechutných, ale národných hrdinov Turecka – obľahol Ani, vtedajšie
hlavné mesto Arménska. Hromové ostreľovanie z Muhamadových obliehacích strojov
spôsobilo, že sa celé mesto otriaslo, a Matúš opisuje nespočítateľne veľa rodín,
ktoré sa v strachu schúlili a plakali – nie nepodobne tým v dnešnom Arcachu,
ako to dobre zachytáva táto fotka
s nasledovným popisom:
„Po deviatich mesiacoch trvania hladu teraz spíme v bombovom
kryte s deťmi, ktoré včera snívali o chlebe a dnes snívajú
o tom, že sa zajtra zobudia. Neviem, či sa zobudíme, ale dúfam, že si nás
zapamätáte za to, že sme tejto genocíde vzdorovali so cťou.“
Pokiaľ ide o ich predkov, keď sa moslimovia dostali do Ani,
„začali nemilosrdne vraždiť obyvateľov celého mesta... a hromadili ich
telá na sebe... Nespočetné množstvo chlapcov s jasnými tvárami a pekných
dievčat odvliekli spolu s ich matkami.“
Vyplienenie hlavného mesta Arménska dokumentujú nielen
viaceré kresťanské pramene – jeden súčasník stručne poznamenáva, že sultán
Muhammad „masakrami a ohňom premenil Ani na púšť“ – ale aj moslimské pramene,
často v apokalyptickom duchu: „Chcel som vstúpiť do mesta a vidieť ho
na vlastné oči,“ vysvetlil neskôr jeden Arab. „Snažil som sa nájsť ulicu bez
toho, aby som musel ísť cez mŕtvoly. Ale bolo to nemožné.“
Taký „bol začiatok nešťastia Arménska,“ píše na záver svojho
rozprávania Matúš z Edessy: „Tak si vypočujte tento melancholický prednes.“
Táto poznámka sa ukázala ako zlovestná, lebo vyššie uvedená história krvi
a sĺz bola skutočne len „začiatkom nešťastia Arménska,“ ktorého
„melancholický prednes“ trvá dodnes.
Ale čo bolo dôvodom, prečo Turci vtrhli do Arménska
a tak bezohľadne naň zaútočili? Ako im bolo „ukrivdené“? Je to jednoduché:
Arménsko bolo kresťanské a Turci boli moslimovia – a podľa islamu musia
byť všetci nemoslimskí nepriatelia zabíjaní mečom, kým sa nepodriadia islamu.
Mimochodom, nevraživosť islamu voči kresťanstvu sa vtedy neprejavovala
o nič menej ako dnes. Počas spomínaného vyplienenia mesta Ani sa moslimský
bojovník vyšplhal na vrchol hlavnej katedrály mesta „a strhol veľmi ťažký kríž,
ktorý bol na kupole, a hodil ho na zem,“ napísal Matúš.
Zlomený kríž vyrobený z čistého striebra a „veľkosti
človeka“ – ktorý je dnes symbolom moci
islamu nad kresťanstvom – poslali ako trofej na ozdobu mešity v dnešnom
Azerbajdžane, čo je ironické. Keď sa rýchlo posunieme vpred o tisícročie
do roku 2020, kedy Azerbajdžan viedol vojnu proti Arménsku, bol na videozázname
zachytený moslimský bojovník, ktorý triumfálne kričal
„Alláhu Akbar!“, zatiaľ čo stál na vrchole kaplnky arménskeho kostola, kde bol
kríž odlomený.
Takáto je predstava o tom, čo urobili turkické národy
kresťanským Arménom – nie počas arménskej genocídy pred sto rokmi, keď bolo zmasakrovaných asi 1,5 milióna
Arménov a ešte viac ich bolo vysídlených – ale pred tisíc rokmi, keď sa začalo
islamské dobývanie Arménska.
Táto neúprosná história nenávisti jasne ukazuje jednu vec: ak
odhliadneme od všetkých novodobých zámienok a „územných sporov“, skutočný a trvalý
mier medzi Arménskom a jeho moslimskými susedmi sa dosiahne až vtedy, keď
bude kresťanský národ buď dobytý, alebo sa vzdá svojej existencie.
Nebol by ani prvým, ktorý by tak urobil. Treba pripomenúť, že
srdce dnešného „moslimského sveta“ – Blízky východ a severná Afrika – bolo
pred inváziou meča islamu úplne kresťanské. Kúsok po kúsku, storočie za
storočím po počiatočných moslimských výbojoch a okupáciách v siedmom storočí,
strácalo svoju kresťanskú identitu. Jeho národy sa stratili v močiari
islamu, takže dnes si už len málokto spomenie, že Egypt, Irak, Sýria atď.
patrili medzi prvé, najstaršie a najpočetnejšie kresťanské národy.
Arméni – prvý národ sveta, ktorý prijal kresťanstvo – sa drží
v ústraní, je tŕňom v oku islamu a ako taký nikdy nebude poznať
trvalý mier od moslimov, ktorí ho obklopujú – aj preto, že ho Západ obetoval, aby
tým niečo získal pre seba.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára