Pôvod Kaaby a hadždžu

Robert M. Kerr

Pokiaľ ide o pôvod islamu, v ľudovej predstavivosti sa všetko zdá byť jasné. Aby som parafrázoval Ernsta Renana, francúzskeho akademika devätnásteho storočia, islam sa zrodil „za úplného svetla histórie“. Keď sa však bližšie pozrieme na pramene, objaví sa zložitejší a mätúcejší obraz.

Platí to najmä v súvislosti s pôvodom islamskej púte do Kaaby v Mekke, Alláhovho „posvätného chrámu“ (al-bajt al-harám) a aktivitami, ktorých sa zúčastňujú veriaci. (Púť zahŕňa hadždž aj umru – všimnite si, že islamské texty sú nejasné ohľadom splynutia umry s hadždžom a toho, kedy k nemu malo dôjsť, pričom sa často predpokladá, že tá druhá púť vždy zahŕňala chodenie do kruhu okolo Kaaby).

V islamských textoch týkajúcich sa týchto obradov je často nesúlad v súvislosti s niektorými rituálmi, preto napríklad slávny hadís, v ktorom Umar vyjadruje svoju nechuť s vykonávaním istilámu (vítania alebo bozkávania) čierneho kameňa Kaaby, je dobre známy, rovnako ako aj al-Ghazálího priznanie, že niektoré rituály hadždžu nemajú zjavný estetický pôžitok či racionálne vysvetlenie. Často sa tiež stretávame so zmienkami o púti hadždž do Arafátu, nie do mekkskej Kaaby, ktoré sa zrejme spojili až v neskoršom období.

V Koráne, čo je podľa islamu zjavenie Mohamedovi, najmenej tri pasáže predpokladajú, že hadždž smeruje k bajtu, ktorý je v jednej pasáži označený ako Kaaba:

- vo verši 3:97 sa dočítame, že Boh uložil ľudstvu púť ku chrámu tomuto (hidždž al-bajt);

- vo verši 2:158 sa píše, „kto si plní povinnosť púte ku Chrámu alebo koná malú púť“ (man hadždža 'l-bajt awi 'tamara) a obsahuje názvy as-Safá a al-Marwa;

- vo verši 2:196, ktorý začína príkazom „Konajte starostlivo púť i malú púť kvôli Bohu“, sa ďalej, vo verši 198, nachádza zmienka o Arafáte;

- verše 22:26-29 najprv uvádzajú, že Alláh ukázal Abrahámovi miesto chrámu, po čom mu prikázal vyzývať ľudí ku konaniu púte, čo zrejme naznačuje, že objektom hadždžu je práve „chrám“ alebo bajt – verš 28 následne odkazuje na porážku zvierat, ktoré treba zjesť a podeliť sa oň s chudobnými a verš 29 predpisuje záverečné obchádzanie „Chrámu starobylého“ (al-bajt al-'atík), po dokončení tafasu (zvyčajne vykladaného ako rituálne zanedbávanie).

Celkovo vzaté, tieto pasáže naznačujú, že objektom hadždžu má byť práve bajt a pravdepodobne majú veľa spoločného so všeobecne uznávanou myšlienkou, že Kaaba bola vždy stredobodom hadždžu. Kaaba je prirovnaná ku bajtu vo verši 5:97, v ktorom sa píše, že Alláh stvoril Kaabu, al-bajt al-harám, a vztýčil (kijám) ju pre ľudstvo (al-nás). Tieto pasáže sú dosť nejasné, aj keď ich berieme ako celok.

Vedecký výskum ukázal, že verše v Koráne, ktoré odkazujú na Abraháma a bajt, sú adaptáciami židovského a kresťanského midrašu a vieme, že na Blízkom východe sa v neskorom staroveku nachádzalo mnoho svätýň spájaných s Abrahámom, kde sa každoročne slávil sviatok v určitom mesiaci.

Zdá sa teda, že veľká časť koránového materiálu zameraného na bajt (najmä verše 3:97 a 22:26-29) ako centrum sviatku alebo oslavy (hadždž) vznikla s odkazom na iné miesto než Kaabu v Mekke a skutočne, kľúčový výraz hadždž s týmto významom je vypožičaný zo sýrčiny (ktorá si ho zase vypožičala z hebrejskej biblie). Až neskôr sa začal spájať s Kaabou, ktorá bola označená za Abrahámov základ.

Materiál, ktorý možno získať z islamských prameňov týkajúcich sa histórie hadždžu počas obdobia raného islamu – medzi smrťou proroka a Ibn az-Zubajra – ho zobrazuje ako symbol náboženskej a politickej autority, ale nijako nenaznačuje, akým spôsobom by mohol byť spojený s Mohamedom alebo Abrahámom.

Legitímnou otázkou vo svetle dostupných dôkazov alebo ich nedostatku je, či sa prorok vôbec zúčastnil hadždžu? Pred prorokovou „rozlúčkovou púťou“ (hidždžat al-wadá) nemáme skutočné dôkazy a treba poznamenať, že o rozlúčkovej púti existuje mnoho rôznych správ a je jasné, že tie časom prešli značným literárnym rozšírením.

Niekto by mohol byť v pokušení predstaviť si vývoj, ktorý začal prorok a v roku 72 po hidžre (Ibn az-Zubajr) sa ešte stále formoval, hoci sa to podľa všetkého zdá byť dosť pritiahnuté za vlasy. Pozornosť, ktorú pramene venujú prestavbe Kaaby za vlády Ibn az-Zubajra a zmenám jej podoby, sa zdá byť v rozpore s pocitom kontinuity v jej histórii, ktorú sa moslimská tradícia vo všeobecnosti snaží prezentovať.

Na základe dostupných islamských prameňov týkajúcich sa obdobia medzi smrťou proroka a fitnou Ibn az-Zubajra je ťažké dokázať, že hadždž sa sústreďoval alebo bol spojený s Kaabou, ktorá sa nespomína až tak často, ako by sa dalo očakávať, a na základe tých istých dôkazov je dokonca možné spochybniť historickosť tradičných záznamov o rozlúčkovej púti.

Okrem al-Ja'kúbího správy o Abd al-Malikových návrhoch týkajúcich sa Skalného dómu sa len zriedka, ak vôbec, jasne uvádza, že súčasťou hadždžu bola návšteva Kaaby. V závislosti od nášho postoja ku spoľahlivosti záznamov by sme mohli dospieť k záveru, že mekkská svätyňa bola stavbou určitého náboženského významu, prípadne spojená s anachronickou predstavou, že sa v nej prorok možno kedysi modlil, a že keď ľudia prichádzali do Mekky na hadždž, mohli ju navštíviť.

Napriek tomu sa moslimská tradícia o mekkskej svätyni pred Ibn az-Zubajrovou stavebnou činnosťou skutočne nezmieňuje o abrahámovských asociáciách tohto miesta. Je známe, že Ibn az-Zubajr zdôvodňoval svoju prestavbu odvolávaním sa na údajné želanie proroka a tvrdenie, že stavbu obnovuje podľa pôvodných základov, ktoré položil Abrahám. Je dosť nejasné, prečo to v tom čase malo byť nevyhnutné, ale tradícia vzbudzuje dojem, že nevhodnú alebo aspoň nedokonalú stavbu z obdobia džáhilíje (predislamského obdobia – pozn. prekl.) mala nahradiť vhodná islamská (čiže mohamedánska alebo abrahámska) stavba.

V tejto chvíli by sme si mali položiť niekoľko relevantných otázok.

Čo je to Kaaba a je jedinečná?

Ako som poznamenal, existovalo mnoho dobových svätýň zasvätených Abrahámovi:

- Chúzistánska kronika hovorí o „Dóme Abrahámovom“, no neuvádza jeho polohu;

- Ján bar Penkaje hovorí o „Dome Božom“;

- a jestvujú mnohé zmienky o ďalších kaabach (ka'abát).

Tradične sa výraz Kaaba chápe vo význame „kocka“ vzhľadom na súčasný tvar mekkskej svätyne (porovnaj kockovú sémantiku koreňa v modernej arabčine, ktorá je neskoršia a odvodená od islamskej svätyne).

Lenže v arabčine je hlavným významom koreňa k-'-b „opuch“ (ابو كعيب – ábw k'yb – „mumps“), často prsníkov mladých dievčat počas puberty (alebo porovnaj كواعب – káw'b), preto neprekvapuje, že كعبة znamená k'b, atď., „panenskosť“.

V Epifanovom Panarione nájdeme zmienku o matke nabatejského boha Dušaru (ذو الشرى – dhu al-šará) ako Χααβου alebo Chaabou, lebo rovnako ako Mária bola panna. Matku i syna teda v staroveku vo veľkej miere uctievali Arabi i ostatné semitské národy, z čoho pramenia početné svätyne dosvedčené v literatúre.

Kaaba, svätyňa zasvätená tejto bohyni (a jej synovi), je teda obdobou Parthenónu, čiže stavby zasvätenej panenskej bohyni (alebo mnohých kresťanských kostolov pomenovaných po „našej pani“, čo je predkresťanské pomenovanie bohyne). Čo to však má do činenia s Abrahámom?

Ak sa pozrieme na súčasnú Kaabu, možno sa nám ešte podarí nájsť nejaké stopy. Na severozápade stavby nájdeme nízko stojaci polkruhový múr, ktorý je súčasťou posvätného priestoru (okolo ktorého sa vykonáva tawáf), nazývaný الحطيم (ál-hatim, „niečo zničené“?), v ktorom nájdeme حجر إسماعيل (ḥidžr Ismá'il, tradične považovaný za Izmaelov hrob), pri ňom nájdeme hrob Hagar.

V islame, podobne ako v judaizme, platí tabu na mŕtvoly, na rozdiel od kresťanstva, v ktorom kostoly kedysi museli obsahovať relikvie alebo byť postavené na hrobe mučeníka či biblickej postavy (najmä od čias sv. Heleny, Konštantínovej matky). Skutočnosť, že jediní dvaja ľudia údajne pochovaní v islamskej svätyni sú pochovaní v المسجد الحرام (al-masdžid al-haram, Veľkej mešite) je prinajmenšom prekvapujúca.

Je jasné, že Arabi vysledovali svoj pôvod ku Abrahámovi prostredníctvom Izmaela, čo nie je pôvodná tradícia, ale tradícia, ktorú rozvinul Josephus a neskôr ju rozšírili cirkevní otcovia, najmä sv. Hieronym. V piatom storočí vidíme, že slúžila na obrátenie pohanských Arabov, teda po obrátení na kresťanstvo by mohli získať späť svoje prvorodenstvo – Izmael bol Abrahámovým prvorodeným synom a bol prítomný, keď s ním boh uzavrel zmluvu.

Najmä pre Arabov a semitských kresťanov, ktorí odmietali pavlovskú soteriológiu a v osobe Ježiša videli ľudského proroka, ktorý nezavrhol zákon, boli Abrahám a Izmael dôležití. Určitý náhľad do tejto dlhodobej teologickej diskusie, vrhajúcej svetlo aj na tradície, ktoré sa neskôr stali súčasťou islamu, môžeme nájsť v 3. a 4. kapitole listu Galaťanom, najmä v 4:21 a nasledujúcich. Arabi siedmeho storočia, ktorí odmietali chalcedónsku kristológiu, sa považovali za duchovných aj biologických potomkov Abraháma prostredníctvom jeho syna Izmaela.

Ako som uviedol v predchádzajúcom texte, nenachádzame žiadne skutočné dôkazy o tom, že Mekka bola pred Ibn az-Zubajrom miestom hadždžu. Ako som napísal, on svätyňu prebudoval, údajne podľa jej pôvodného zámeru alebo návrhu. Zároveň sa v (neskorších!) islamských textoch kritizoval jeho súčasník a protivník, Abd al-Malik, za to, že vraj odklonil púť z Mekky do Jeruzalema.

Tieto texty však zanechávajú dojem, že neskorší autori vedeli o Umajjovskej púte do Jeruzalema – ale nechápali, že Mekka získala primárny význam až neskôr. Zdá sa, že neexistujú tradície o spojení Umajjovcov s Mekkou – a preto neskorší autori predpokladali, že presmerovali hadždž. V tomto období neexistujú dôkazy spájajúce Mekku ani s al-'Isrá' wal-Mi'rádž (to až o niekoľko storočí neskôr), ani Jeruzalem nie je označovaný ako al-Kuds; namiesto toho nachádzame zachytenie latinského názvu mesta Aelia.

V týchto neskorších textoch sú Umajjovci často kritizovaní za to, že sa trochu odklonili od neskoršej islamskej ortopraxie. Toto znevažovanie je oprávnené už len preto, že v siedmom storočí islam ešte neexistoval, až v druhej polovici ôsmeho a prvej polovici deviateho storočia môžeme vidieť, ako sa v Abbásovskom hlavnom meste Bagdad pomaly objavuje niečo, čo sa stane islamom.

V predchádzajúcom texte sme si všimli, že Korán neuvádza žiadnu konkrétnu zmienku o hadždži k mekkskej Kaabe. Okrem toho je Mohamedovo spojenie s ňou prinajlepšom falošné. V skutočnosti, pred Ibn az-Zubajrom, počas druhej fitny, nemáme žiadny skutočný hmatateľný dôkaz a podľa všetkého sa konala veľká púť hadždž do Jeruzalema, čo je pre monoteistické „abrahámske“ náboženstvo sotva prekvapujúce.

Zdá sa však, že Mekka bola tiež jedným z mnohých pútnických miest zasvätených Abrahámovi, najmä v súvislosti s uctievaním jeho syna Izmaela, a navštevovali ju najmä arabskí veriaci, ktorí sa považovali za Abrahámových biologických a duchovných dedičov prostredníctvom Izmaela (ktorého prvorodený syn Nabajot, Genezis 25:13, sa niekedy považuje za praotca Nabatejcov).

Pôvodne však bola Kaaba v Mekke v predkresťanských časoch zasvätená semitskému božstvu Dušaresovi a jeho matke Kaabou, čo bol vlastne posvätný kameň (baetylus, čiže beth-'el, príbytok boha, بيت الله – bajt allah). To, že sa zmenil účel kultových miest a prispôsobili sa novým náboženským skutočnostiam („pod novým vedením“) netreba ďalej vysvetľovať.

Podľa všetkého si Ibn az-Zubajr v mocenskom boji koncom siedmeho storočia, občianskej vojne medzi rôznymi arabskými frakciami, o hegemóniu nad Arabskou ríšou (islamská je anachronizmus), vybral za svoje miesto Mekku, ktorá musela mať pre Arabov dlhodobo veľký kultový význam. Po jeho smrti dostalo toto miesto pochopiteľne prednosť pred Jeruzalemom a časom sa stalo hlavnou svätyňou toho, čo sa neskôr stalo islamom.

Prevzaté z https://www.thepostil.com/origins-of-the-kaba-and-the-hajj/