Monidipa Bose Dey
Po získaní nezávislosti sa indickí néhrúovskí akademici v snahe
zaviesť západnú teologickú ideológiu sekularizmu v oblasti indickej histórie
zamerali na velebenie cudzích moslimských votrelcov a prikrášľovanie ich zverstiev
voči indickým kráľom, poddaným a ich svätyniam. V tomto úsilí pohodlne
prehliadli jednu dôležitú kapitolu: otroctvo hinduistov za vlády moslimov. Je síce
pravda, že otroctvo v Indii nezaviedli cudzí moslimskí votrelci
a existovalo v Indii už v období pred naším letopočtom, ale historicky
sa tento systém inštitucionalizoval a zmenil na nesmierne výnosný biznis počas
moslimskej vlády, ktorá sa zamerala na rozšírenie otroctva na obchodné aj politické
účely.
Predtým malo otroctvo v starovekej Indii humanistický charakter
a otroci neboli vnímaní ako tovar, z ktorého sa dá predajom dosiahnuť
zisk, čo bol hlavný dôvod, prečo cudzinci ako Megasthenes, vedomí si osudu otrokov
v západných krajinách, nevideli v Indii žiadnych otrokov
a vyhlásili, že všetci Indovia sú slobodní (Megasthenés, Indika, citované v Om
Prakash, „Religion and society in Ancient India,“ 1985, s. 140).
Hoci západný svet už od staroveku otroctvo dobre poznal, bol
to práve islam, kto začal obchodovať s otrokmi a rozšíril ho do obrovských
rozmerov, vďaka čomu fungoval za účelom zisku ako ktorákoľvek iná obchodná činnosť.
Prorok Mohamed pokračoval v prevládajúcom zvyku pohanských Arabov držania
otrokov a podľa jeho prvého ortodoxného životopisca Ibn Isháka vytvoril precedens,
keď predal zopár zajatých židovských žien a detí z Mediny výmenou za
kone a zbrane v Egypte (The Life of Muhammad: A translation of
Ibn Ishaq's Sirat Rasul Allah od A. Guillaumea, 1987, s. 466). Korán tiež výslovne
dovoľuje moslimom získavať otrokov prostredníctvom výbojov.
Otroctvo
a formovanie ríše sa zvlášť dobre spájalo s iktou (pozemkom
udeľovaným za vojenské zásluhy – pozn. prekl.) a práve v tomto
kontexte islamskej expanzie sa neskôr bežne vyskytovalo elitné otroctvo. V trinástom
storočí sa stalo prevládajúcim systémom v severnej Indii a v štrnástom
storočí si udržalo značný význam. Otroctvo bolo v Bengálsku v pätnástom
storočí stále živé, zatiaľ čo po tomto období sa presunulo do Dekánu, kde
pretrvalo až do sedemnásteho storočia. V menšej miere pretrvávalo v mogulských
provinciách počas celého sedemnásteho storočia a v osemnástom storočí
sa opäť výrazne oživilo za vlády Afgancov v severnej Indii.
– Al Hind, André Wink (Al-Hind: The Making of the
Indo-Islamic World, zv. 1, s. 14-15)
O pohybe obchodníkov, učencov, náboženských postáv
a votrelcov medzi Indiou a strednou Áziou a o tom, ako
vytvorili ekonomické a kultúrne väzby medzi severnou Indiou
a strednou Áziou, sa viedlo mnoho diskusií. Jedna skupina ľudí sa však
medzi vyššie uvedenými skupinami vôbec nespomína a nehovorí sa o nej, hoci
je najdôležitejšou súčasťou prepravy ľudí ako trhového tovaru cez hranice. Išlo
o hinduistických otrokov, ktorí tvorili dôležitú súčasť stredovekých trhov
v strednej Ázii a v snahách o vybudovanie ríše, ktoré
vyvíjali zahraniční moslimskí votrelci, Dillíjsky sultanát a Tímúrovské (mogulské)
dynastie.
Počas invázie Muhammada al-Kásima bolo vždy zotročených mnoho žien a detí. Pramene uvádzajú, že teraz sa v povinnom súlade s náboženským právom „jedna pätina otrokov a koristi“ vyčlenila pre kalifovu pokladnicu a vyslala do Iraku a Sýrie. Zvyšok sa rozptýlil medzi armádu islamu. V meste Rúr bolo do otroctva odvlečených 60 000 náhodných zajatcov. V Brahamanabáde bolo údajne odvlečených 30 000 otrokov. V Multáne 6000. Nájazdy na chytanie otrokov pokračovali počas celého neskorého Umajjovského obdobia v Sindhe, ale aj oveľa ďalej v Hinde, až po Udždžain a Málvu. Abbásovskí miestodržitelia podnikali nájazdy do Pandžábu, kde pochytali mnoho zajatcov a otrokov.
– Al Hind,
André Wink (Al-Hind: the Making of the Indo-Islamic World, zv. 1, s. 172-173)
Vzhľadom na to, že hinduisti boli v moslimskej
spoločnosti označovaní za káfirov, teda neveriacich, boli hinduisti na trhoch
s otrokmi v strednej Ázii v ranom novoveku mimoriadne žiadaní,
spolu s Európanmi, šiitskymi Iráncami a zoroastercami. Dopyt po
hinduistoch z Indie na stredoázijských trhoch bol taký veľký, že moslimskí
vládcovia v Indii poskytli hinduistom postavenie „dhimmí“ (chránených) z dôvodu
účelnosti (niečoho, čo je ziskové alebo výhodné, hoci nie morálne správne).
Prítomnosť hinduistických otrokov v stredovekej
a rano-novovekej strednej Ázii sa v rámci indickej histórie prehliadala
a venovalo sa jej málo pozornosti. Napríklad, Bucharanská waqfnama (1326;
waqfnama – listina alebo dokument uvádzajúci zámer prispieť majetkom alebo pozemkom
na charitatívne účely – pozn. prekl.) viackrát uvádza prítomnosť hinduistických
otrokov, kým ďalší podobný dokument (1489) z archívu Šejcha Chwadžá Ahrára hovorí
o hinduistických otrokoch pracujúcich ako remeselníci a pracovníci na
farmách. Existujú aj zmienky o hinduistických otrokoch medzi turkickými pastierskymi
skupinami, ktoré sú zdokumentované v historických záznamoch
o vojnovom víťazstve uzbeckého vládcu Šejbáního Chána nad Tanišom Sultánom.
Hinduisti boli vo veľkom počte odvážaní na stredoázijský trh
s otrokmi rôznymi spôsobmi. Ako sa uvádza v rôznych obchodných záznamoch,
mnoho otrokov prepravovali karavánoví obchodníci, ktorí ich kupovali priamo ako
otrokov alebo ich dostávali výmenou za iný tovar (napríklad kone). Ako
zdokumentoval portugalský jezuitský misionár otec Antonio Monserrate (1581), pandžábsky
kmeň Gacharov vymieňal hinduistických otrokov za stredoázijské kone tak často, že
vzniklo príslovie „otroci z Indie a kone z Partie“.
Stredoázijské trhy s otrokmi zaznamenali prudký nárast počtu
hinduistických otrokov po porážke Šáha Džahána v Balchu (1646-47), po
ktorej bolo mnoho hinduistických vojakov v porazenej tímúrovskej armáde odvlečených
ako otroci do Samarkandu, Turkestanu a Taškentu. Bolo ich toľko veľa, že
33-ročný hinduistický otrok, za ktorého by sa v Samarkande v roku
1589 bežne platilo 225 tanga, mal po porážke tímúrovcov v roku 1647 cenu
len 84 tanga.
V ojedinelých prípadoch moslimskí vládcovia
v Indii často posielali do strednej Ázie ako dary (otrokov) aj
kvalifikovaných hinduistických remeselníkov. Badr al-Dín Kašmírí napríklad zdokumentoval,
že Akbar daroval bucharanskému panovníkovi Abd Alláh Chánovi II. štyroch hinduistických
murárov. Šáh Džahán údajne poslal 100 hinduistických otrokov aj aštarchanovským
vládcom imámovi Kulimu Chánovi a Nadírovi Muhammadovi. Hinduistickí
cestovatelia a obchodníci boli cestou do strednej Ázie často unesení a násilne
predaní ako otroci a existujú historické správy o stovkách takýchto
hinduistických rodín, ktoré boli nútené k otrockej práci (S. Gopal,
Indians in Central Asia – 16th and 17th centuries, Proceedings of the Indian
History Congress, s. 17-18). O takýchto hinduistických otrokoch písal aj Babúr, ktorý
vo svojich záznamoch spomína, že videl 200 až 300 hinduistických rodín nútených
žiť ako otroci v Afganistane, kde za živili chytaním vtákov (Babur-nama:
Memoirs of Babur, preložila Annette Beveridge, s. 225).
Medzi rôznymi faktormi, ktoré viedli k takému prudkému nárastu
obchodu s hinduistickými otrokmi na stredoázijských trhoch počas
moslimskej nadvlády v Indii, boli dva najdôležitejšie faktory neustále
vojny a daňová politika moslimských vládcov. Počas raných arabských invázií
do Sindhu (začiatkom 8. storočia) historické záznamy uvádzajú, že armády
Muhammada Kásima odvliekli tisíce hinduistov ako otrokov. Tento systém brania hinduistických
zajatcov ako otrokov sa ešte viac rozšíril počas neskorších turko-afganských
invázií na Indický subkontinent.
Podľa Tarich-i Firišta v roku 1014, po dobytí mesta
Thanesar, „armáda islamu (Ghaznavidská armáda)
priviedla do Ghazny asi 200 000 zajatcov a množstvo bohatstva, takže hlavné
mesto vyzeralo ako indické mesto, pričom žiadny vojak v tábore nebol bez majetku
alebo bez mnohých otrokov.“ O niekoľko desaťročí neskôr ďalší ghaznavský
panovník, sultán Ibrahim, vyplienil Multán a vzal so sebou do Ghazny 100 000
hinduistických zajatcov (Muhammad Kásim Firišta, Tarích-i Firišta, s. 27-28,
48-49).
Arabský historik al-Utbí vo svojej knihe Tarich i Jamini
z 11. storočia zdokumentoval, že Mahmúd z Ghazny obsadil Péšavár v roku
1001 a zajal asi 100 000 hinduistických mladíkov. V roku 1019, po
svojom dvanástom vpáde do Indie, sa Mahmúd opäť vrátil s toľkými
hinduistickými otrokmi, že ich trhová hodnota na hlavu sa znížila len na 2-10
dirhamov. Vďaka takýmto nízkym cenám ich húfne prichádzali kupovať obchodníci zo
vzdialených miest a čoskoro sa mnohé stredoázijské krajiny, ako Churásán
a Irak, zaplnili hinduistickými otrokmi.
Počas vlády Dillíjskeho sultanátu v 12. až 15. storočí sa
v nespočetných prameňoch spomína veľký počet hinduistických otrokov, ktorí
boli ľahko dostupní za nízke ceny. Podľa názorov odborníkov sa predpokladá, že
systém príjmov zavedený Dillíjskym sultanátom bol jedným z hlavných
faktorov, ktoré spôsobili taký vysoký nárast počtu hinduistických otrokov. Títo
zahraniční vládcovia a im podriadení iktadarovia (správcovia vyššie uvedených
pozemkov, v Dillíjskom sultanáte označovaných ako ikta – pozn. prekl.) nariadili
svojim armádam, aby násilne uniesli čo najviac hinduistov ako spôsob vymáhania daní
(Kidwai, Sultans, Eunuch and Domestics, s. 87).
Práve Aláuddín Chaldží počas svojej vlády
inštitucionalizoval systém nútených únosov a zotročovania hinduistov,
ktorí nezaplatili dane (Baraní, Tárích-i Fírúz Šáhí, editoval Sajjid Ahmad Chán,
s. 57-59, 382). Táto politika zotročovania hinduistov za dane pokračovala aj v Mogulskej
ére a za vlády Šáha Džahána sa zhoršila, ako zaznamenali Manucci
a Manrique (K.S. Lal, Slavery in India – Muslim Slave System in India, s.
58).
Moslimskí vládcovia tiež zvyšovali počet svojich
hinduistických otrokov, keď v rámci rozširovania svojho kráľovstva útočili
na iné regióny. Napríklad, Kutbuddín Ajbak počas svojej invázie do Gudžarátu
(1197) zotročil asi 20 000 hinduistov a počas svojho nájazdu na Kalindžár
(1203) zotročil ďalších 50 000 hinduistov.
K.S. Lal vo svojej knihe uvádza, že nútené zotročovanie Indov
z nájazdov „nabralo na obrátkach“ za vlády dynastií Chaldžíovcov a Tughlakovcov;
a podľa Baraního vlastnil Aláuddín Chaldží približne 50 000 chlapčenských otrokov
a ďalších 70 000 bolo nútených vykonávať rôzne architektonické práce,
zatiaľ čo Firúz Tughlak vlastnil 180 000 otrokov.
Fatawa-i-Alamgiri, vypracovaná podľa príkazov Aurangzéba (koncom
17. storočia), obsahuje zbierku zákonov (právo šaría založené na Hanafiovskej škole)
pre Mogulskú ríšu, ktorá obsahuje aj zákony o otroctve.
Niektoré zákony týkajúce sa otroctva sú (Fatawa-i-Alamgiri,
zv. 1-6, Šejch Nizam):
- právo moslimov kupovať a vlastniť otrokov,
- právo moslima mať sex so zajatou otrokyňou, ktorú vlastní, alebo
s otrokyňou, ktorú vlastní iný moslim (so súhlasom jej pána), bez toho,
aby sa s ňou oženil,
- žiadne dedičské práva pre otrokov,
- na súde nie je prípustné svedectvo žiadnych otrokov,
- otroci potrebujú pred sobášom povolenie svojho pána
- slobodný moslim sa môže oženiť s otrokyňou, ktorú
vlastní, ale moslim ženatý s moslimkou sa nesmie oženiť s otrokyňou,
- podmienky, za akých sa otroci môžu čiastočne alebo úplne vyslobodiť.
Zdokumentovaná história núteného zotročovania a obchodu
s hinduistickými otrokmi za vlády moslimov je taká rozsiahla téma, že sa nedá
obsiahnuť v jednom krátkom článku a aby sme tejto téme a otrokom urobili
úplne za dosť, bola by možno lepšou voľbou kniha.
Tento článok sa zaoberá obchodom s otrokmi vo všeobecnosti,
aby poskytol stručný pohľad na hrozný systém, ktorý existoval v stredovekej
Indii za vlády moslimov, čo je téma, o ktorej sa hovorí len zriedka. Okrem
hinduistických mužov prinútených ku zotročeniu boli ešte hroznejšie podmienky hinduistických
žien a detí, zajatých týmito moslimskými armádami, lebo sa z nich stali
sexuálne otrokyne a predávali sa na trhoch v strednej Ázii, čomu sa
budem venovať v samostatnom článku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára