Veda a islamský svet – snaha o zblíženie

Pervez Amirali Hoodbhoy

(Článok bol zverejnený v auguste 2007. Aj keď sa odvtedy v moslimskom svete všeličo zmenilo, ponúka zaujímavý pohľad pakistanského fyzika na problematiku vedy a islamu – pozn. prekl.)

Vnútorné príčiny viedli k úpadku vedeckého významu islamu dávno pred dobou obchodného imperializmu. Aby ku nemu moslimovia opäť prispeli, musia sa pozrieť dovnútra a opýtať sa, kde sa stala chyba.

Tento článok vznikol na základe prednášky Maxa von Laueho, ktorú som predniesol začiatkom tohto roka na počesť toho významného fyzika a muža so silným sociálnym cítením. Keď bol Adolf Hitler na vzostupe, Laue bol jedným z veľmi mála slávnych nemeckých fyzikov, ktorí sa odvážili brániť Alberta Einsteina a teóriu relativity. Zdá sa preto vhodné, aby som sa na tomto mieste venoval otázke týkajúcej sa vedy a civilizácie.

Otázka, ktorú chcem položiť – možno rovnako sebe ako komukoľvek inému – znie takto: Prečo sa islamský svet, s viac než miliardou moslimov a rozsiahlymi materiálnymi zdrojmi, nezapája do vedy a procesu tvorby nového poznania? Aby som bol presný, ako zástupcu pre islamský svet tu používam 57 krajín Organizácie islamskej konferencie (OIC).

Nebolo to tak vždy. Veľkolepý zlatý vek islamu v 9. až 13. storočí priniesol veľký pokrok v matematike, vede a medicíne. Arabčina sa ujala v dobe, ktorá vytvorila algebru, objasnila princípy optiky, zistila krvný obeh v tele, pomenovala hviezdy a vytvorila univerzity. Ale na konci tohto obdobia sa veda v islamskom svete v podstate zrútila. Za posledných viac ako sedem storočí sa v moslimskom svete neobjavil žiaden významný vynález či objav. Tento zastavený vedecký vývoj je jedným z dôležitých prvkov – hoci v žiadnom prípade nie jediným – ktorý prispieva ku súčasnej marginalizácii moslimov a rastúcemu pocitu nespravodlivosti a obete.

Takéto negatívne pocity treba zastaviť skôr, než sa priepasť ešte viac rozšíri. Krvavý stret civilizácií, ak ku nemu skutočne dôjde, sa určite zaradí k ďalším dvom najnebezpečnejším výzvam pre život na našej planéte – zmene klímy a šíreniu jadrových zbraní.

Prvé stretnutia

Stretnutie islamu s vedou malo šťastné aj nešťastné obdobia. V počiatočnom období islamu, okolo roku 610, nebola v arabskej kultúre žiadna veda. Ale keď sa islam politicky a vojensky presadil, jeho územie sa rozširovalo. V polovici ôsmeho storočia narazili moslimskí dobyvatelia na staroveké poklady gréckej vzdelanosti. Liberálni a osvietení kalifovia nariadili preklady z gréčtiny do arabčiny a títo kalifovia zaplnili svoje dvory v Bagdade navštevujúcimi učencami z blízkeho i ďalekého okolia. Politike dominovali racionalistickí mutaziliti, ktorí sa snažili spojiť vieru a rozum, na rozdiel od svojich rivalov, dogmatických ašaritov. Všeobecne tolerantná a pluralistická islamská kultúra umožnila moslimom, kresťanom a Židom spoločne vytvárať nové umelecké a vedecké diela. Ale postupom času sa teologické napätie medzi liberálnymi a fundamentalistickými výkladmi islamu – ako napríklad v otázke slobodnej vôle verzus predurčenia – zintenzívnilo a prešlo do krvavého konfliktu. Oživená náboženská ortodoxia nakoniec spôsobila mutazilitom zdrvujúcu porážku. Odvtedy sa otvorené filozofické, matematické a vedecké úsilie čoraz viac odsúvalo na okraj islamu. (1)

Nasledovalo dlhé obdobie temnoty, prerušované občasnými žiarivými miestami. V 16. storočí založili tureckí Osmania rozsiahlu ríšu s pomocou vojenskej techniky. Ale nadšenie pre vedu a nové poznatky bolo slabé. V 19. storočí európske osvietenstvo podnietilo vlnu modernistických islamských reformátorov: Mohammed Abduh v Egypte, jeho nasledovník Rašíd Rida zo Sýrie a ich náprotivky na Indickom subkontinente, ako Sajjíd Ahmad Chán a Džamaluddín Afghání, nabádali svojich moslimských spoluveriacich, aby prijali myšlienky osvietenstva a vedeckej revolúcie. Ich teologický postoj by sa dal zhruba parafrázovať takto, „Korán nám hovorí, aby sme išli do neba, nie to, ako nebo funguje.“ Tú myšlienku už predtým povedal Galileo v Európe.

V 20. storočí sa skončila európska koloniálna nadvláda a vzniklo niekoľkých nových, nezávislých moslimských štátov, všetky spočiatku so sekulárnym národným vedením. Nasledoval prudký nárast modernizácie a získavania technológií. Mnohí očakávali, že nastane moslimská vedecká renesancia. Je zrejmé, že sa tak nestalo.

Čo trápi vedu v moslimskom svete?

Dnešní moslimskí lídri, ktorí si uvedomujú, že vojenská sila a ekonomický rast vyplývajú z technológii, často vyzývajú na rýchly vedecký rozvoj a vedomostnú spoločnosť. Často ide o rečnícke výzvy, ale v niektorých moslimských krajinách – okrem iných v Katare, Spojených arabských emirátoch, Pakistane, Malajzii, Saudskej Arábii, Iráne a Nigérii – sa v posledných rokoch výrazne zvýšila oficiálna podpora a financovanie vedy a vzdelávania. Jednotliví osvietení panovníci, vrátane Sultána ibn Muhammad Al-Kásimího zo Šardáhu (tretieho najväčšieho emirátu v Spojených arabských emirátoch – pozn. prekl.), Hamada bin Chalífa Al-Tháního z Kataru a iných odložili časť svojho obrovského osobného bohatstva na takéto účely (pozri tabuľku 2). Žiaden moslimský vodca verejne nevyzval na odluku vedy od náboženstva.

Stačí na oživenie vedy zvýšenie pridelených prostriedkov, alebo sú nutné zásadnejšie zmeny? Akademici z 19. storočia, ako priekopník sociológie Max Weber, tvrdili, že islamu chýba „myšlienkový systém“, rozhodujúci pre udržanie vedeckej kultúry založenej na inováciách, nových skúsenostiach, kvantifikácii a empirickom overovaní. Fatalizmus a orientácia na minulosť podľa nich sťažujú pokrok a dokonca ho robia nežiaducim.

V súčasnej dobe rastúceho nepriateľstva medzi islamským a západným svetom väčšina moslimov odmieta takéto obvinenia s nahnevaným rozhorčením. Majú pocit, že tie obvinenia sú pre Západ len ďalšou výhovorkou na ospravedlnenie jeho pokračujúcich kultúrnych a vojenských útokov na moslimských obyvateľov. Moslimovia sa rozhorčujú pri akomkoľvek náznaku, že islam a veda môžu byť v rozpore, alebo že príčinou pomalého pokroku môže byť základný konflikt medzi islamom a vedou. Korán, ktorý je nezmeneným slovom božím, sa nemôže mýliť: moslimovia veria, že ak existuje problém, musí pochádzať z ich neschopnosti správne interpretovať a uskutočniť božské pokyny Koránu.

Moslimovia pri obhajobe zlučiteľnosti vedy a islamu tvrdia, že islam udržiaval živú intelektuálnu kultúru počas európskeho temnoveku (obdobie raného stredoveku po páde Rímskej ríše, kedy došlo ku ekonomickému, intelektuálnemu a kultúrnemu úpadku západnej Európy – pozn. prekl.), a preto je tiež schopný modernej vedeckej kultúry. Pakistanský nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Abdus Salám pred publikom zdôrazňuje, že jedna osmina Koránu vyzýva moslimov na to, aby hľadali Alláhove znamenia vo vesmíre a teda, že veda je pre moslimov duchovnou aj svetskou povinnosťou. Snáď najpoužívanejší argument, ktorý počúvame, je, že prorok Mohamed nabádal svojich stúpencov „hľadať znalosti, aj keby ste mali ísť do Číny,“ z čoho vyplýva, že moslim je povinný hľadať svetské poznanie (spomínaný Mohamedov citát je vymyslený, pozri tu – pozn. prekl.).

O takýchto argumentoch sa už veľa diskutovalo a ešte bude diskutovať, ale na tomto mieste sa im nebudeme ďalej zaoberať. Namiesto toho sa pokúsme pochopiť stav vedy v súčasnom islamskom svete. Najprv, do tej miery, do akej to dostupné údaje umožňujú, kvantitatívne zhodnotím súčasný stav vedy v moslimských krajinách. Potom sa pozriem na prevládajúce moslimské postoje ku vede, technológii a modernosti, s cieľom identifikovať konkrétne kultúrne a sociálne zvyky pôsobiace proti pokroku. Napokon sa budem venovať základnej otázke: čo bude treba urobiť, aby sa veda vrátila do islamského sveta?

Meranie moslimského vedeckého pokroku

Meradlá vedeckého pokroku nie sú ani presné, ani jedinečné. Veda preniká našimi životmi nespočetnými spôsobmi, pre rôznych ľudí znamená rôzne veci a behom histórie sa jej obsah a rozsah dramaticky zmenil. Navyše, nedostatok spoľahlivých a aktuálnych údajov ešte viac sťažuje úlohu hodnotenia vedeckého pokroku v moslimských krajinách.

Použijem nasledovný súbor štyroch primeraných meradiel:

- množstvo vedeckých výstupov uvážené podľa určitého primeraného meradla relevancie a významu;

- úloha, akú hrá veda a technika v národnej ekonomike, financovanie vedy a techniky a veľkosť národných vedeckých podnikov;

- rozsah a kvalita vyššieho vzdelávania a

- miera, do akej je veda prítomná či neprítomná v populárnej kultúre.

Vedecké výstupy

Užitočným, i keď nedokonalým ukazovateľom vedeckých výstupov, je počet publikovaných vedecko-výskumných článkov spolu s ich citáciami. Tabuľka 1 ukazuje výstupy siedmych vedecky najproduktívnejších moslimských krajín v oblasti fyziky za obdobie od 1. januára 1997 do 28. februára 2007, spolu s celkovým počtom publikácií vo všetkých vedeckých oblastiach. Porovnanie s Brazíliou, Indiou, Čínou a USA ukazuje výrazne nižší počet. Štúdia akademikov z Medzinárodnej islamskej univerzity v Malajzii (2) ukázala, že krajiny OIC majú 8,5 vedca, inžiniera a technika na 1000 obyvateľov v porovnaní so svetovým priemerom 40,7 a 139,3 v prípade krajín Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj. Štyridsať šesť moslimských krajín sa na svetovej vedeckej literatúre podieľalo 1,17%, pričom 1,66% pochádzalo z Indie a 1,48% zo Španielska. Dvadsať arabských krajín prispelo 0,55%, zatiaľ čo samotný Izrael 0,89%. Americká NSF (Národná vedecká nadácia – pozn. prekl.) zaznamenala, že z 28 krajín, ktoré v roku 2003 vyprodukovali najmenej vedeckých článkov, polovica patrí do OIC (3).

Situácia môže byť ešte pochmúrnejšia než naznačujú počty publikácií alebo možno aj počty citácií. Posudzovanie vedeckej hodnoty publikácií – čo nikdy nie je ľahká úloha – ďalej komplikuje rýchly vznik nových medzinárodných vedeckých časopisov, ktoré publikujú nekvalitné práce. Mnohé majú zlé redakčné pravidlá a rozhodovacie postupy. Vedci v mnohých rozvojových krajinách, ktorí sú pod nátlakom, aby publikovali, alebo ktorých lákajú silné vládne stimuly, si vyberajú cestu najmenšieho odporu, vydláždenú čoraz komerčnejšími zásadami časopisov. Potenciálni autori vedia, že redaktori musia každý mesiac vydať časopis určitej hrúbky. Okrem značných neoverených dôkazov o týchto praktikách existuje aj niekoľko systematických štúdií. Napríklad (4), počet publikácií o chémii od iránskych vedcov sa za päť rokov strojnásobil, z 1040 v roku 1998 na 3277 v roku 2003. Mnohé vedecké články, ktoré ich iránski autori označili za originálne a boli publikované v medzinárodne recenzovaných časopisoch, v skutočnosti publikovali dvakrát a niekedy aj trikrát s rovnakým alebo takmer rovnakým obsahom tí istí autori. Ďalšie boli plagiátmi, ktoré mohol ktorýkoľvek primerane pozorný recenzent ľahko odhaliť.

Situácia s patentmi je taktiež skľučujúca: krajiny OIC ich produkujú zanedbateľne málo. Podľa oficiálnych štatistík vydal Pakistan za posledných 43 rokov len osem patentov.

Islamské krajiny sa vyznačujú veľkou rozmanitosťou kultúr a úrovňou modernizácie a zodpovedajúcim veľkým rozpätím vo vedeckej produktivite. Spomedzi väčších krajín – z hľadiska populácie ako aj politického významu – sú Turecko, Irán, Egypt a Pakistan vedecky najrozvinutejšie. Spomedzi menších krajín, ako stredoázijské republiky, sa Uzbekistan a Kazachstan umiestnili výrazne nad Turkménskom, Tadžikistanom a Kirgizskom. Malajzia – pomerne netypická moslimská krajina so 40 percentnou nemoslimskou menšinou – je oveľa menšia než susedná Indonézia, ale napriek tomu je produktívnejšia. Kuvajt, Saudská Arábia, Katar, Spojené arabské emiráty a ďalšie štáty, ktoré majú veľa zahraničných vedcov, sú z vedeckého hľadiska ďaleko pred ostatnými arabskými štátmi.

Národné vedecké podniky

Bežne sa predpokladá, že väčšie rozpočty pre vedu znamenajú alebo podnietia väčšiu vedeckú aktivitu. Odhaduje sa, že 57 štátov OIC vynakladá na výskum a vývoj v priemere 0,3% svojho hrubého národného produktu, čo je hlboko pod svetovým priemerom 2,4%. Trend zvyšovania výdavkov je však jednoznačný. Vládcovia v Spojených arabských emirátoch a Katare budujú niekoľko nových univerzít s pracovnou silou dovezenou zo Západu na výstavbu aj personálne obsadenie. V júni 2006 nigérijský prezident Olusegun Obasanjo oznámil, že do výskumu a vývoja investuje 5 miliárd amerických dolárov z ropy. Irán dramaticky zvýšil svoje výdavky na výskum a vývoj, zo zanedbateľnej sumy v roku 1988 na konci Iracko-iránskej vojny na súčasnú úroveň 0,4% svojho hrubého domáceho produktu. Saudská Arábia oznámila, že v roku 2006 minula na vedu a vzdelávanie 26% svojho rozvojového rozpočtu a poslala 5000 študentov na americké univerzity na plné štipendiá. Pakistan vytvoril svetový rekord, keď za posledných päť rokov zvýšil financovanie vyššieho vzdelávania a vedy o obrovských 800%.

Vyššie rozpočty však samé o sebe nie sú všeliekom. Rozhodujúca je schopnosť tieto zdroje dobre využiť. Jedným z určujúcich faktorov je počet dostupných vedcov, inžinierov a technikov. Ich počty sú v krajinách OIC nízke, v priemere okolo 400-500 na milión obyvateľov, kým rozvinuté krajiny sa zvyčajne nachádzajú v rozmedzí 3500-5000 na milión. Ešte dôležitejšia je kvalita a úroveň profesionality, ktoré je ťažšie kvantifikovať. Zvýšenie financovania bez adekvátneho riešenia týchto kľúčových otázok však môže viesť k nulovej korelácii medzi financovaním vedy a výkonom.

Úloha, ktorú zohráva veda pri tvorbe špičkových technológií, je dôležitým vedeckým ukazovateľom. Porovnanie tabuliek 1 a 2 ukazuje, že medzi výskumnými článkami a úlohou vedy a techniky v národnom hospodárstve siedmych uvedených krajín existuje malá korelácia. Anomálne postavenie Malajzie v tabuľke 2 má svoje vysvetlenie vo veľkých priamych investíciách nadnárodných spoločností a v tom, že jej obchodnými partnermi sú v drvivej miere krajiny mimo OIC.

Hoci to z tabuľky 2 nie je zrejmé, sú vedecké oblasti, v ktorých sa výskum v islamskom svete vyplatil. Poľnohospodársky výskum – čo je relatívne jednoduchá veda – predstavuje jeden z príkladov. Pakistan má napríklad dobré výsledky s novými odrodami bavlny, pšenice, ryže a čaju. Obranné technológie sú ďalšou oblasťou, kam investujú mnohé rozvojové krajiny, pretože sa snažia znížiť svoju závislosť od medzinárodných dodávateľov zbraní a podporiť domáce kapacity. Pakistan vyrába jadrové zbrane a strely stredného doletu. V súčasnosti sa rozvíja aj pakistanský zbrojný priemysel, ktorý sa čoraz viac orientuje na vývoz a produkuje širokú škálu zbraní, od granátov cez tanky, zariadenia na nočné videnie po laserom navádzané zbrane a malé ponorky až po cvičné lietadlá. Príjmy z vývozu presahujú 150 miliónov dolárov ročne. Hoci je veľká časť produkcie skôr triumfom reverzného inžinierstva než pôvodného výskumu a vývoja, je zrejmé, že existuje dostatočné pochopenie potrebných vedeckých princípov a schopnosť technického a manažérskeho posudku. Príklad Pakistanu nasledoval Irán.

Vyššie vzdelávanie

Podľa nedávneho prieskumu sa v 57 členských štátoch OIC nachádza približne 1800 univerzít (5). Z nich len 312 publikuje články v časopisoch. Rebríček 50 z nich, ktoré publikujú najviac, prináša tieto čísla: 26 je v ich Turecku, 9 v Iráne, po 3 v Malajzii a Egypte, 2 v Pakistane a po jednej v Ugande, Spojených arabských emirátoch, Saudskej Arábii, Libanone, Kuvajte, Jordánsku a Azerbajdžane. V prípade 20 najlepších univerzít bola priemerná ročná produkcia článkov v časopisoch asi 1500, čo je malý, no primeraný počet. Priemerný počet citácií na článok je však menej než 1,0 (správa o prieskume neuvádza, či boli vylúčené citácie predtým publikovaných prác rovnakých autorov). Pre porovnanie s univerzitami vo svete je dostupných menej údajov. Dve malajzijské vysokoškolské inštitúcie boli v roku 2006 na zozname 200 najlepších inštitúcií v časopise Times Higher Education Supplement. Do zoznamu prvých 500 univerzít podľa „Academic Ranking of World Universities“ (takzvaný Šanghajský rebríček – pozn. prekl.), zostavenom Šanghajskou dopravnou univerzitou, sa nedostala žiadna univerzita z krajín OIC. Tento stav viedol generálneho riaditeľa OIC k výzve, aby aspoň 20 univerzít z krajín OIC bolo dostatočne kvalitných na to, aby sa dostali na zoznam 500 najlepších. Nebol upresnený žiadny akčný plán a nebol definovaný ani pojem „kvalitných“.

Kvalita inštitúcie je základ, ale ako ju definovať? Poskytnutie väčšieho množstva infraštruktúry a zariadení je dôležité, ale nie kľúčové. Väčšina univerzít v islamských krajinách má výrazne nižšiu kvalitu výučby a vzdelávania, slabé prepojenie s pracovnými zručnosťami a výskum na nízkej úrovni po stránke kvality i kvantity. Za nedostatočnú výučbu vďačia skôr nevhodným prístupom než materiálnym zdrojom. Celkovo sa zdôrazňuje poslušnosť a učenie naspamäť a autorita učiteľa sa spochybňuje len zriedkavo. Debata, analýza a diskusie v triede sú zriedkavé.

Akademické a kultúrne slobody na akademickej pôde sú vo väčšine moslimských krajín veľmi obmedzené. Na univerzite Quaid-i-Azam v Islamabáde, kde učím, existujú podobné obmedzenia ako vo väčšine ostatných pakistanských verejných inštitúcií. Táto univerzita slúži typickému pakistanskému študentovi zo strednej triedy a podľa už spomínaného prieskumu (5) je na druhej priečke medzi univerzitami v OIC. Rovnako ako na iných pakistanských verejných univerzitách, aj tu sú filmy, divadlo a hudba odsudzované a niekedy dochádza ku fyzickým útokom zo strany členov študentskej hliadky, ktorí veria, že takéto aktivity porušujú islamské normy. V areáli sú tri mešity a plánuje sa štvrtá, ale nie je tu žiadne kníhkupectvo. Žiadna pakistanská univerzita, vrátane QAU, nedovolila Abdusovi Salámovi vstúpiť na svoju pôdu, hoci v roku 1979 získal Nobelovu cenu za svoju úlohu pri formulovaní štandardného modelu časticovej fyziky. Ahmadíovskú sektu, kam patril a ktorá bola predtým považovaná za moslimskú, vyhlásila pakistanská vláda v roku 1974 za kacírsku.

Keďže v moslimskom svete sa šíri intolerancia a militantnosť, osobné a akademické slobody sa zmenšujú v dôsledku rastúceho tlaku na prispôsobenie sa. Na pakistanských univerzitách je závoj v súčasnosti všadeprítomný a posledných zopár nezahalených študentiek je pod silným tlakom, aby sa zahalili. Vedúci vládou financovaného seminára v mešite v centre Islamabádu, hlavného mesta krajiny, vydal 12. apríla 2007 na svojej rozhlasovej stanici nasledovné mrazivé varovanie študentkám a pedagogickému zboru mojej univerzity:

Vláda by mala zrušiť spoločné vzdelávanie. Univerzita Quaid-i-Azam sa stala bordelom. Jej profesorky a študentky sa potulujú v nevhodných šatách... Športovkyne šíria nahotu. Varujem športovkyne z Islamabádu, aby sa prestali zúčastňovať na športoch... Naše študentky sa nevyhrážali chrstnutím kyseliny na nezahalené tváre žien. Takáto hrozba by sa však mohla použiť na vzbudenie strachu z islamu u hriešnych žien. Nie je to na škodu. Takéto ženy čakajú na druhom svete oveľa strašnejšie tresty. (6)

Tabuľka 1. Sedem vedecky najproduktívnejších islamských krajín od začiatku roka 2007 v porovnaní s vybranými inými krajinami.
	Články o fyzike	Citácie o fyzike	Všetky vedecké články	Všetky vedecké citácie
Malajzia	690	1685	11287	40925
Pakistan	846	2952	7934	26958
Saudská Arábia	836	2220	14583	49654
Maroko	1518	5332	9979	35011
Irán	2408	9385	25400	76467
Egypt	3064	11211	26276	90056
Turecko	5036	21798	88438	299808
Brazília	18571	104245	128687	642745
India	26241	136993	202727	793946
Čína	75318	298227	431859	1637287
USA	201062	2332798	2732816	35678385
Tieto údaje pochádzajú z filadelfskej spoločnosti Thomson Scientific, špecializujúcej sa na vedecké informácie.

Zavedenie závoja predstavuje zmenu. Moji kolegovia a ja máme rovnaké pozorovanie, že väčšina študentov – najmä zahalené študentky – časom upadá do pozície tichých zapisovateľov poznámok, sú čoraz bojazlivejší a menej náchylní klásť otázky či zapájať sa do diskusií. Tento nedostatok sebavyjadrenia a sebadôvery vedie väčšinu pakistanských univerzitných študentov, vrátane tých, ktorí majú okolo dvadsiatky, k tomu, že sa označujú skôr za chlapcov a dievčatá než za mužov a ženy.

Veda a náboženstvo stále v rozpore

Veda je pod tlakom na celom svete, a to zo strany každého náboženstva. Keďže veda sa stáva čoraz dominantnejšou súčasťou ľudskej kultúry, jej úspechy vzbudzujú úctu aj strach. Kreacionizmus a inteligentný dizajn, obmedzovanie genetického výskumu, paveda, parapsychológia, viera v UFO a tak ďalej sú niektorými z jeho prejavov na Západe. Náboženskí konzervatívci v USA sa zhromaždili proti výučbe Darwinovskej evolúcie. Extrémistické hinduistické skupiny ako Višva Hindú Parišad, vyzývajúce na etnické čistky kresťanov a moslimov, propagujú rôzne „chrámové zázraky“, vrátane takého, kde boh podobný slonovi zázračne ožil a začal piť mlieko. Niektoré extrémistické židovské skupiny čerpajú ďalšiu politickú silu aj z protivedeckých hnutí. Napríklad, istí americkí dobytkárski magnáti roky spolupracujú s izraelskými partnermi, aby sa pokúsili vyšľachtiť v Izraeli čisto červenú jalovicu, ktorá podľa ich výkladu kapitoly 19 knihy Numeri bude znamenať príchod vybudovania Tretieho chrámu (7), udalosti, ktorá zapáli Blízky východ.

V islamskom svete nadobúda odpor voči vede vo verejnej sfére aj ďalšie podoby. Protivedecké materiály majú na internete obrovské zastúpenie, s tisíckami dôkladne navrhnutých islamských webstránok, niektoré s počítadlami návštev ukazujúcimi stovky tisíc. Typická a často navštevovaná stránka má nasledovný banner: „Nedávno objavené ohromujúce vedecké fakty, presne opísané v moslimskej svätej knihe a prorokom Mohamedom pred 14 storočiami.“ Zistíte tam, že všetko od kvantovej mechaniky až po čierne diery a gény bolo predpovedané už pred 1400 rokmi.

Veda je z pohľadu fundamentalistov cenná najmä preto, aby získala ďalšie dôkazy o bohu, dokázala pravdu islamu a Koránu a ukázala, že moderná veda by bez moslimských objavov nebola možná. Zdá sa, že záleží len na starovekosti. Človek má dojem, že hodiny histórie sa pokazili niekde počas 14. storočia a že plány na opravu sú prinajlepšom nejasné. Podľa toho až príliš rozšíreného názoru veda nie je o kritickom myslení a uvedomení, tvorivých neistotách či neustálom bádaní. Chýbajú webstránky či diskusné skupiny zaoberajúce sa filozofickými dôsledkami teórie relativity, kvantovej mechaniky, teórie chaosu, superstrún, kmeňových buniek a ďalších súčasných vedeckých otázok z pohľadu islamu.

Podobne aj v masmédiách moslimských krajín sú diskusie na tému „islam a veda“ bežné a vítané len do tej miery, že sa v nich potvrdzuje a nie spochybňuje viera v status quo. Keď v roku 2005 zasiahlo Pakistan zemetrasenie, pričom zahynulo viac než 90 000 ľudí, žiaden významný vedec v krajine verejne nespochybnil presvedčenie, čo sa voľne šírilo v masmédiách, že zemetrasenie bolo božím trestom za hriešne správanie. Mullovia sa vysmievali predstave, že veda by mohla poskytnúť vysvetlenie; vyzývali svojich stúpencov k tomu, aby rozbili televízne prijímače, ktoré vyprovokovali Alláhov hnev a teda aj zemetrasenie. Ako ukázalo niekoľko diskusií v triede, drvivá väčšina študentov vedy na mojej univerzite prijala rôzne vysvetlenia božieho hnevu.

Prečo ten pomalý vývoj?

Hoci relatívne pomalé tempo vedeckého vývoja v moslimských krajinách nemožno spochybniť, mnohé vysvetlenia sa spochybniť dajú a niektoré bežné sú úplne nesprávne.

Napríklad, je mýtus, že ženy v moslimských krajinách sú z vyššieho vzdelávania prevažne vylúčené. V skutočnosti je ich počet podobný ako v mnohých západných krajinách: v Egypte je podiel žien medzi vysokoškolskými študentmi 35%, v Kuvajte 67%, v Saudskej Arábii 27% a v Pakistane 41%, aby som uviedol pár príkladov. Vo fyzikálnych vedách a inžinierstve je podiel zapísaných žien približne podobný ako v USA. Obmedzenia slobody žien im však v porovnaní s ich mužskými kolegami ponechávajú oveľa menej možností, a to tak v ich osobnom živote, ako aj pri profesionálnom postupe po ukončení štúdia.

Takmer úplná absencia demokracie v moslimských krajinách taktiež nie je zvlášť dôležitým dôvodom pomalého vedeckého rozvoja. Určite je pravda, že autoritatívne režimy vo všeobecnosti popierajú slobodu skúmania či nesúhlasu, ochromujú odborné spoločnosti, zastrašujú univerzity a obmedzujú kontakty s vonkajším svetom. Ale žiadna moslimská vláda, aj keď je diktátorská alebo nedokonalo demokratická, sa dnes ani zďaleka nepribližuje teroru Hitlera či Josifa Stalina – režimom, v ktorých veda prežila a mohla dokonca napredovať.

Ďalším mýtom je, že moslimský svet odmieta nové technológie. Neodmieta. V skorších dobách sa ortodoxia bránila novým vynálezom, ako tlačiarenský lis, reproduktor a penicilín, ale takéto odmietanie už takmer vymizlo. Všadeprítomný mobilný telefón, tento dokonalý prístroj vesmírneho veku, stelesňuje prekvapivo rýchle vstrebanie technológie čiernej skrinky do islamskej kultúry. Napríklad, pri jazde Islamabádom by vás nemalo prekvapiť, ak vám príde naliehavá SMS správa so žiadosťou o okamžité modlitby, aby ste pomohli pakistanskému kriketovému tímu vyhrať zápas. Nové populárne modely islamských mobilných telefónov teraz poskytujú presný smer podľa GPS, ktorým sa moslimovia majú modliť, certifikované preklady Koránu a podobné pokyny na vykonanie pútí Hadždž a Umra. Obľúbené sú už aj digitálne Korány a debutovali aj modlitebné podložky s mikročipmi (pre počítanie úklonov počas modlitby).

Tabuľka 2. Percentuálny podiel vývozu špičkových technológií na celkovom vývoze priemyselných výrobkov.
Malajzia	58%		Irán	2%
Pakistan	1%		Egypt	0%
Saudská Arábia	0%		Turecko	2%
Maroko	11%
Tieto údaje pochádzajú zo Správy Svetovej banky o svetovom rozvoji za rok 2006.

Pre pomalý vedecký rozvoj moslimských krajín sa ponúka niekoľko relatívne vierohodnejších dôvodov. Za prvé, hoci má hŕstka bohatých moslimských krajín produkujúcich ropu extravagantné príjmy, väčšina z nich je pomerne chudobná a je na jednej lodi s ostatnými rozvojovými krajinami. V skutočnosti je priemerný príjem na hlavu v rámci OIC výrazne nižší ako svetový priemer. Za druhé, dôležitým napomáhajúcim dôvodom je nedostatočná úroveň tradičných islamských jazykov – arabčiny, perzštiny a urdčiny. Asi 80% svetovej vedeckej literatúry vychádza najprv v angličtine a len málo tradičných jazykov v rozvojovom svete sa primerane prispôsobilo novým jazykovým požiadavkám. S výnimkou Iránu a Turecka sú preklady zriedkavé. Podľa správy Organizácie spojených národov napísanou arabskými intelektuálmi a vydanou v egyptskej Káhire, „Celý arabský svet preloží ročne približne 330 kníh, čo je jedna pätina z toho, čo sa preloží v Grécku.“ Správa dodáva, že za 1000 rokov od vlády kalifa Ma'múna preložili Arabi toľko kníh, koľko sa preloží v Španielsku len za jeden rok. (8)

Myšlienka je to, čo sa počíta

Ale ešte hlbšie dôvody sú postojové, nie materiálne. Základom je zatiaľ nevyriešené napätie medzi tradičným a moderným spôsobom myslenia a spoločenského správania.

Toto tvrdenie si vyžaduje vysvetlenie. Žiadny veľký spor, ako napríklad medzi Galileom a pápežom Urbanom VIII., nezastaví čas. Veda a technológie si vyžadujú osvojenie zložitých, ale svetských pravidiel a postupov, ktoré nijako nezaťažujú systém viery žiadneho rozumného jednotlivca. Mostný inžinier, odborník na robotiku alebo mikrobiológ určite môže byť dokonale úspešným odborníkom bez toho, aby sa zamýšľal nad hlbokými tajomstvami vesmíru. Skutočne fundamentálne a ideologicky zaťažené problémy sa týkajú len tej malej menšiny vedcov, ktorí sa zaoberajú kozmológiou, neurčitosťou v kvantovo mechanických a chaotických systémoch, neurovedou, ľudskou evolúciou a ďalšími podobnými hlbokými témami. Preto by sme mohli usúdiť, že rozvoj vedy je len otázkou založenia dostatku škôl, univerzít, knižníc a laboratórií a nákupu najnovších vedeckých nástrojov a vybavenia.

Ale vyššie uvedená úvaha je povrchná a zavádzajúca. Veda je v podstate myšlienkový systém, čo vyrástol okolo akejsi kostry z drôtu – vedeckej metódy. Zámerne pestovaný vedecký návyk je povinný pre úspešnú prácu vo všetkých vedných a príbuzných oblastiach, kde je kritický úsudok nevyhnutný. Neustálou požiadavkou vedeckého pokroku je, aby sa fakty a hypotézy overovali a preverovali a neberie ohľad na autoritu. Ale v tom spočíva problém: vedecká metóda je tradičnému, nereformovanému náboženskému mysleniu cudzia. Len výnimočný jedinec dokáže uplatňovať takéto myslenie v spoločnosti, v ktorej absolútna autorita pochádza zhora, otázky sa kladú len s ťažkosťami, tresty za nevieru sú prísne, intelekt je znevažovaný a existuje istota, že všetky odpovede sú už známe a treba ich len objaviť.

Veda považuje každú pôdu za neúrodnú, pokiaľ sa v nej zázraky berú doslovne a vážne a zjavenie sa považuje za autentické poznanie fyzického sveta. Ak vedeckú metódu zahodíme do koša, žiadne množstvo zdrojov či hlasných vyjadrení zámeru vyvinúť vedu to nevynahradí. Za takých podmienok sa vedecký výskum stáva prinajlepšom niečo ako katalógom „zbierania motýľov“. Nemôže byť tvorivým procesom skutočného bádania, v ktorom sa vytvárajú a overujú pevné hypotézy.

Náboženský fundamentalizmus je pre vedu vždy zlou správou. Čo však vysvetľuje jeho prudký vzostup v islame za posledné polstoročie? V polovici 50-tych rokov 20. storočia boli všetci moslimskí vodcovia sekulárni a sekularizmus v islame rástol. Čo sa zmenilo? Na tomto mieste musí Západ prijať svoj podiel zodpovednosti za zvrátenie tohto trendu. Irán za vlády Muhammada Mosaddeka, Indonézia za vlády Ahmeda Sukarna a Egypt za vlády Džamála Abdala Násira sú príkladmi sekulárnych, ale nacionalistických vlád, ktoré chceli chrániť svoje národné bohatstvo. Západná imperiálna chamtivosť ich však rozvrátila a zvrhla. Zároveň konzervatívne arabské štáty bohaté na ropu – ako napríklad Saudská Arábia – ktoré vyvážali extrémne verzie islamu, boli klientmi USA. Fundamentalistickej organizácii Hamas pomohol Izrael v jej boji proti sekulárnej Organizácii pre oslobodenie Palestíny v rámci zámernej izraelskej stratégie v 80-tych rokoch minulého storočia. Azda najdôležitejšie je, že po sovietskej invázii do Afganistanu v roku 1979 americká Ústredná spravodajská služba vyzbrojila najzúrivejších a ideologicky najpresvedčenejších islamských bojovníkov a priviedla ich zo vzdialených moslimských krajín do Afganistanu, čím pomohla vytvoriť rozsiahlu globalizovanú džihádistickú sieť. Dnes, keď sekularizmus naďalej ustupuje, islamský fundamentalizmus zapĺňa vákuum.

Ako by sa veda mohla vrátiť do islamského sveta

V 80-tych rokoch sa ako alternatíva voči „západnej vede“ predstavila vymyslená „islamská veda“. Táto predstava bola široko propagovaná a dostala podporu od vlád v Pakistane, Saudskej Arábii, Egypte a inde. Moslimskí ideológovia v USA, ako Ismail Faruqi a Syed Hossein Nasr, vyhlasovali, že nová veda má byť vybudovaná na vznešených morálnych princípoch ako sú tawhíd (jedinosť Boha), ibáda (uctievanie), chilafa (poručníctvo) a odmietanie zulmu (tyranie) a že hlavným vodidlom ku platnému poznaniu bude zjavenie namiesto rozumu. Iní považovali verše z Koránu, týkajúce sa opisov fyzického sveta, za doslovné tvrdenia vedeckých faktov. Tieto pokusy viedli ku mnohým prepracovaným a nákladným islamským vedeckým konferenciám po celom svete. Niektorí učenci vypočítali teplotu pekla, iní chemické zloženie nebeských džinov. Žiaden z nich nevyrobil nový stroj či prístroj, neuskutočnil experiment, ba dokonca ani neformuloval jedinú testovateľnú hypotézu.

Pragmatickejší prístup, čo sa snaží podporovať skôr bežnú vedu namiesto islamskej, uplatňujú inštitucionálne orgány ako COMSTECH (Výbor pre vedeckú a technologickú spoluprácu), založený na islamskom samite OIC v roku 1981. Pripojil sa k IAS (Islamskej akadémii vied) a ISESCO (Islamskej organizácii pre vzdelávanie, vedu a kultúru) v službe „umme“ (svetovému moslimskému spoločenstvu). Návšteva webstránok týchto organizácií však prezrádza, že za dve desaťročia sa súhrn ich aktivít rovná sporadicky organizovaným konferenciám na rôznorodé témy, hŕstke výskumných a cestovných grantov a malým sumám na opravu vybavenia a náhradných dielov.

Človek si takmer zúfa. Vari sa veda do islamského sveta nikdy nevráti? Bude svet navždy rozdelený medzi tých, ktorí majú vedu a tých, ktorí ju nemajú, so všetkými sprievodnými následkami?

Aj keď súčasnosť vyzerá bezútešne, tento výsledok nemusí prevládnuť. Dejiny nemajú konečné slovo a moslimovia majú šancu. Stačí si spomenúť, ako anglo-americká elita vnímala Židov, keď sa začiatkom 20. storočia dostali do USA. Akademici ako Henry Herbert Goddard, známy eugenik, opísali v roku 1913 Židov ako „beznádejne zaostalých ľudí, prevažne neschopných prispôsobiť sa novým požiadavkám vyspelej kapitalistickej spoločnosti.“ Jeho výskum zistil, že 83% Židov sú „debili“ – výraz, ktorý spopularizoval na označenie slabomyseľných ľudí – a ďalej navrhol, aby boli využívaní na úlohy vyžadujúce si „nesmierne veľa námahy“. Táto absurdná bigotnosť si nezaslúži žiadnu ďalšiu diskusiu, okrem poznámky, že mocní vždy vytvárali falošné obrazy slabých.

Pokrok si bude vyžadovať zmeny v správaní. Ak má moslimská spoločnosť rozvíjať technológie a nie ich len používať, nemilosrdne konkurenčný globálny trh si bude vyžadovať nielen vysokú úroveň zručností, ale aj intenzívne sociálne pracovné návyky. Tie sa nedajú ľahko zlúčiť s náboženskými požiadavkami na čas, energiu a duševné sústredenie plne praktizujúceho moslima: veriaci sa musia zúčastňovať piatich denných bohoslužobných modlitieb, vydržať mesiac pôstu, ktorý zaťažuje telo, každý deň recitovať z Koránu a podobne. Hoci tieto povinnosti veriacich obdivuhodne dobre orientujú na úspech v živote na druhom svete, znižujú pravdepodobnosť svetského úspechu. Bude potrebný vyváženejší prístup.

Veda môže medzi moslimami opäť prosperovať, ale len ak budú ochotní prijať určité základné filozofické a postojové zmeny – svetonázor, ktorý sa zbaví mŕtvej ruky tradície, odmietne fatalizmus a absolútnu vieru v autoritu, uzná legitimitu svetských zákonov, ocení intelektuálnu dôslednosť a vedeckú poctivosť a bude rešpektovať kultúrne a osobné slobody. Boj za zavedenie vedy bude musieť prebiehať ruka v ruke s oveľa širšou kampaňou, ktorej cieľom bude odstrániť prísnu ortodoxiu a zaviesť moderné myslenie, umenia, filozofiu, demokraciu a pluralizmus.

Rešpektované hlasy medzi veriacimi moslimami nevidia žiadny rozpor medzi hore uvedenými požiadavkami a pravým islamom, ako ho chápu oni. Napríklad, Abdolkarima Sorousha, opisovaného ako islamského Martina Luthera, si vybral ajatolláh Chomejní na to, aby začiatkom 80-tych rokoch 20. storočia viedol reformu iránskych univerzít. Jeho úsilie viedlo ku zavedeniu moderných analytických filozofov, ako Karl Popper a Bertrand Russel, do učebných osnov iránskych univerzít. Ďalším vplyvným moderným reformátorom je Abdelwahab Meddeb, Tunisan, ktorý vyrástol vo Francúzsku. Meddeb tvrdí, že už v polovici ôsmeho storočia vytvoril islam predpoklady osvietenstva a že v rokoch 750 až 1050 moslimskí autori využívali ohromujúcu slobodu myslenia v prístupe ku náboženskej viere. Meddeb hovorí, že vo svojich analýzach sa priklonili ku prvenstvu rozumu, čím si uctili jeden zo základných princípov osvietenstva.

V snahe o modernosť a vedu pokračujú v islamskom svete vnútorné boje. Pokrokové moslimské sily boli nedávno oslabené v dôsledku konfrontácie medzi moslimami a Západom, ale nevyhasli. Na neustále sa zmenšujúcej zemeguli nemôžu byť v tomto konflikte žiadni víťazi: je čas upokojiť vody. Musíme sa naučiť upustiť od presadzovania úzkych nacionalistických a náboženských programov, a to tak na Západe, ako aj medzi moslimami. Z dlhodobého hľadiska by sa politické hranice mali a môžu považovať za umelé a dočasné, ako to dokazuje úspešné vytvorenie Európskej únie. Rovnako dôležité je, aby praktizovanie náboženstva bolo vecou voľby jednotlivca, nie vynucované štátom. To robí zo sekulárneho humanizmu, založeného na zdravom rozume a princípoch logiky a rozumu, našu jedinú rozumnú voľbu pre správu vecí verejných a pokrok. Ako vedci to ľahko chápeme. Úlohou je presvedčiť tých, ktorí to nechápu.

Pervez Hoodbhoy je vedúcim katedry fyziky a profesorom na univerzite Quaid-i-Azam v pakistanskom Islamabáde, kde učí už 34 rokov.

Odkazy

1. P. Hoodbhoy, Islam and Science—Religious Orthodoxy and the Battle for Rationality, Zed Books, London (1991).

2. M. A. Anwar, A. B. Abu Bakar, Scientometrics 40, 23 (1997).

3. Pre ďalšie štatistiky pozri zvláštne vydanie „Islam and Science,“ Nature 444, 19 (2006).

4. M. Yalpani, A. Heydari, Chem. Biodivers. 2, 730 (2005).

5. Statistical, Economic and Social Research and Training Centre for Islamic Countries, Academic Rankings of Universities in the OIC Countries (April 2007), dostupné tu.

6. The News, Islamabad, 24 April 2007, dostupné tu.

7. Pre viac informácií o červenej jalovici pozri tu.

8. N. Fergany et al., Arab Human Development Report 2002, United Nations Development Programme, Arab Fund for Economic and Social Development, New York (2002), dostupné tu.

Prevzaté z https://www.imsc.res.in/~rahul/articles/hoodbhoy.pdf