Raymond Ibrahim
V piatok, 12. augusta 2022, sa moslimský muž vrhol na
Salmana Rushdieho a opakovane ho pobodal, keď sa pripravoval na prejav na javisku
v New Yorku. Žalobcovia uviedli, že spisovateľa bodli 10-krát, utrpel
zranenie na krku, poranenie pečene, preťatie nervu v ruke a možno príde aj
o oko. Našťastie, podľa správ
z nedeľného rána je Rushdie odpojený od dýchacieho prístroja a dokáže
hovoriť.
Rushdie sa stal medzinárodne známym v roku 1988 po vydaní svojho
románu Satanské verše. Keďže kniha vykresľovala moslimského proroka neúctivo, vyvolala
hnev po celom moslimskom svete, čo vyvrcholilo fatwou z roku 1989,
v ktorej vtedajší najvyšší iránsky vodca ajatolláh Chomejní žiadal jeho
popravu ako rúhača.
Inými slovami, piatkový pokus o atentát na Rushdieho sa
pripravoval 35 rokov a nemal by nikoho prekvapiť.
A predsa, tí najviac poverení vysvetľovaním udalostí
nám ostatným, takzvané „médiá hlavného prúdu“, stále a dosť predvídateľne hľadajú
„motív“
– v neposlednom rade preto, že informovanie o úplnej pravde môže spôsobiť,
že islam bude vyzerať „zle“.
Dlhá, nefalšovaná história
útokov na tých, ktorí sa posmievajú Mohamedovi
V reálnom svete majú útoky moslimov na tých, ktorí sa podľa
ich názoru „rúhajú“ islamskému prorokovi, dlhú a nefalšovanú históriu
siahajúcu späť ku samotnému Mohamedovi. Áno, prorok islamu bol prvým moslimom,
ktorý vyzýval a teda legitimizoval úkladné zavraždenie ľudí, ktorí sa mu posmievali,
a tvrdil, že je to „božie dielo“.
Preto, keď sa Ka'b ibn Ašraf, starší židovský vodca, posmieval Mohamedovi,
prorok zvolal, „Kto zabije tohto muža, ktorý urazil Alláha a jeho posla?“
Mladý moslim menom Ibn Maslama sa dobrovoľne prihlásil pod podmienkou, že bude môcť Ka'ba oklamať,
aby si získal jeho dôveru a dostal sa ku nemu dosť blízko na to, aby ho
zabil. Mohamed súhlasil
a zvyšok – že Ibn Maslama priniesol Židovu hlavu Mohamedovi a ten víťazne vykríkol
„Alláhu akbar!“ – je história.
V ďalšom príklade, potom, ako sa Mohamed dozvedel, že
Asma bint Marwan, arabská poetka, skladá báseň, čo ho vykresľovala ako
obyčajného vraždiaceho banditu, vyzval na jej zavraždenie a zvolal: „Či ma
nikto nezbaví tejto ženy?“ Ešte v tú noc sa Umajr, horlivý moslim, zakradol do
Asminho domu, zatiaľ čo spala obklopená svojimi malými deťmi. Potom, ako jej Umajr
odstránil z hrude jedno z jej dojčených detí, vrazil do poetky svoj meč.
V nasledujúce ráno Mohamed, ktorý sa dozvedel o vražde, v mešite povedal,
„Pomohol si Alláhovi a jeho apoštolovi.“ Umajr, zrejme cítiaci výčitky svedomia,
odpovedal, „Mala piatich synov; mal by som sa cítiť vinný?“ „Nie“, odvetil prorok.
„Jej zabitie bolo také bezvýznamné ako keď sa bijú dve kozy“ (z Mohamedovho
prvého životopisu, Sírat Rasúl Alláh, s. 676).
Z tohto je jasné – okrem,
samozrejme, neúprimných
a naratívnych médií – prečo moslimovia v minulosti a súčasnosti napadli
a zabili nespočetné množstvo ľudí obvinených z toho, že sa vyjadrovali
(alebo písali) proti Mohamedovi. Overenie tohto tvrdenia je takmer zbytočné,
lebo príbehy súvisiace s rúhaním sa objavujú mimoriadne pravidelne (nedávne
prípady pochádzajú napríklad z Grécka,
Indie,
Afganistanu
a Malajzie).
V mojom mesačnom seriáli Moslimské prenasledovanie kresťanov, kde sa nachádza asi 130 správ od roku 2011, sa prakticky
každý mesiac objavuje niekoľko príbehov o tom, ako moslimovia napadli, poprípade
zavraždili kresťanov len na základe obvinenia z rúhania.
Prebieha dodnes
Nedávno napríklad dav moslimov ukameňoval a upálil na
smrť Deborah Emmanuelovú, kresťanskú univerzitnú študentku v Nigérii, na základe nepodloženej
fámy, že urazila Mohameda. Na podporu jej vraždy jeden moslimský duchovný
nadšene vyhlásil,
„Keď sa dotknete proroka, stanú sa z nás šialenci... Nikoho, kto sa dotkne
proroka, netrestajte – rovno ho zabite!“
V ďalšom obzvlášť pokrivenom príklade zo začiatku tohto
roka moslimka a jej dve netere podrezali hrdlo a zabili kresťanku v Pakistane
potom, ako sa príbuznému troch vrahýň len snívalo, že tá kresťanka sa rúhala
Mohamedovi. Len medzi rokmi 1990
a 2012, nehovoriac o poslednom desaťročí, bolo v Pakistane „mimosúdne
zabitých päťdesiat dva ľudí na základe obvinenia z rúhania“.
Táto záležitosť sa neobmedzuje len na „ostražitých“ alebo príliš
horlivých moslimov. Niekoľko islamských krajín kriminalizuje akúkoľvek kritiku
Mohameda. Napríklad podľa paragrafu 295-C pakistanského trestného práva,
„Kto slovami, či už vyslovenými alebo písanými, alebo viditeľným
zobrazením, alebo akýmkoľvek krivým obvineným, narážkou alebo nepriamou zmienkou,
priamo či nepriamo, pošpiní posvätné meno svätého proroka Mohameda (mier
s ním), bude potrestaný smrťou alebo doživotným väzením a bude mu uložená aj
pokuta.“
Krehkosť islamu
Čo vysvetľuje tento jav? Prečo stúpenci ostatných
náboženstiev nereagujú podobne na tých, ktorí sa „rúhajú“? Odpoveďou je, že len
zopár súčasných náboženstiev je takých krehkých ako islam. Keďže je postavený na
krehkom domčeku z kariet, čo sa dá ľahko zrúcať, umlčanie akejkoľvek kritiky
voči jeho zakladateľovi – ktorého slová a skutky sa tak ľahko dajú neustále
kritizovať
– vždy bolo a zostáva kľúčovým pre prežitie islamu. Pri diskusii
o koránovom verši 5:33, vyzývajúcom na ukrižovanie, poprípade zmrzačenie
„tých, ktorí viedli vojnu proti bohu a jeho poslovi a šírili na zemi pohoršenie,“
vysoko uctievaný Ibn Tajmíjja – „šejch islamu“ raz napísal:
Muharaba (vedenie vojny) je dvojakého druhu: fyzická
a slovná. Vedenie vojny proti islamu slovne môže byť horšie než vedenie vojny
fyzicky – preto prorok (mier a požehnanie Alláhovo s ním) zabíjal
tých, ktorí viedli proti islamu vojnu slovne, zatiaľ čo niektorých z tých,
ktorí viedli vojnu proti islamu fyzicky, nechal odísť. Toto nariadenie treba po
prorokovej (mier a požehnanie Alláhovo s ním) smrti uplatňovať prísnejšie.
Pohoršenie môže byť spôsobené fyzickým činom alebo slovami, ale ujma spôsobená
slovami je omnoho väčšia než ujma spôsobená fyzickým činom; a dobro dosiahnuté
slovami pri náprave môže byť omnoho väčšie než dobro dosiahnuté fyzickým činom.
Je dokázané, že viesť vojny proti Alláhovi a jeho poslovi (mier
a požehnanie Alláhove s ním) slovne je horšie a snahy o oslabenie
náboženstva na zemi prostredníctvom slov je účinnejšie (Crucified Again, s. 100).
Toto nie je len stredoveký výklad alebo výklad obmedzujúci
sa na „radikálnych moslimov“. Ak sa vrátime k nedávnemu pobodaniu Rushdieho,
Dr. Mohammad Jafar Mahallati, akademik z oblasti islamských štúdií, ktorý
učí na Oberlin College v štáte Ohio, v roku 1989 podporil
fatwu, lebo „všetky islamské národy a krajiny sa zhodujú s Iránom, že
každý rúhavý výrok proti posvätným postavám treba odsúdiť.“
Vzhľadom k tomu, že Dr. Mahallati je na akademickej pôde
Oberlinu všeobecne známy ako „profesor mieru“, mal by medzi svojimi stúpencami rozptýliť
akékoľvek pochybnosti o tom, aký prísny je trest pre kritikov Mohameda.
Prevzaté z https://www.meforum.org/63460/death-to-blasphemers-islam-ancient-war-on-critics
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára