Sandro Magister
Nemecký odborník na staroveké jazyky prináša nový pohľad na posvätnú
knihu islamu. Tvrdí, že ju vytvorili sýrsko-aramejsky hovoriaci kresťania, aby
evanjelizovali Arabov. A nanovo ju prekladá.
RÍM – To, že aramejčina bola dorozumievacím jazykom na rozsiahlom
území starovekého Stredného východu, si už široká verejnosť stihla všimnúť
vďaka filmu Mela Gibsona „Umučenie Krista“, ktorý v tomto jazyku všetci
sledujú.
Ale že bola sýrska aramejčina aj koreňom Koránu,
a Koránu primitívneho kresťanského systému, je zvláštnejšia predstava,
takmer tajná. A je viac než len trochu nebezpečná. Autor najvýznamnejšej
knihy na túto tému – nemecký profesor starovekých semitských a arabských
jazykov – z opatrnosti radšej písal pod pseudonymom Christoph Luxenberg. Pred
pár rokmi pobúrení moslimskí študenti vyhodili z okna jedného z jeho
kolegov na univerzite v palestínskom Nábluse, Sulimana Bašíra.
V Európe 16. a 17. storočia, zmietanej náboženskými
vojnami, si aj znalci Biblie zachovávali bezpečný odstup pomocou pseudonymov.
Ale ak teraz takto konajú znalci Koránu, je to znamenie, že aj pre moslimskú
svätú knihu sa začala éra nového historického, lingvistického a filologického
čítania.
To je z mnohých dôvodov sľubný začiatok. Gerd-Rüdiger Puin,
profesor na Sárskej univerzite v Nemecku a ďalší znalec Koránu na
filologickej úrovni, tvrdí, že tento prístup ku svätej knihy islamu môže pomôcť
poraziť jej fundamentalistické a manichejské čítanie a lepšie objasniť
jej väzby na judaizmus a kresťanstvo.
Kniha „Christopha Luxenberga“ vyšla v Nemecku
v roku 2000 pod názvom „Die Syro-Aramäische Lesart des Koran“
(„Sýrsko-aramejské čítanie Koránu“), vydali ju v Berlíne vo vydavateľstve
Das Arabische Buch. Je vypredaná a v roku 2007 vyšiel jej anglický
preklad pod názvom „The Syro-Aramaic Reading of the Koran“.
Nasleduje rozhovor s autorom, uverejnený v Nemecku
v novinách „Süddeutsche Zeitung“ a v Taliansku v novinách „L'espresso“,
č. 11, v dňoch 12.-18. marca 2004:
Od evanjelia
k islamu
Rozhovor Alfreda Hackensbergera s „Christophom Luxenbergom“
Otázka (AH):
Profesor, prečo ste považovali za užitočné takýmto spôsobom nanovo čítať Korán?
Odpoveď (CL):
Lebo v Koráne je mnoho nejasných miest, ktoré už od začiatku nedokázali
vysvetliť ani arabskí komentátori. O týchto pasážach sa hovorí, že ich môže
pochopiť iba boh. Západný výskum Koránu, ktorý sa začal systematicky vykonávať až
približne od polovice 19. storočia, vždy považoval za svoj základ komentáre
arabských učencov. Ale tieto nikdy neprekročili rámec etymologického vysvetlenia
niektorých pojmov cudzieho pôvodu.
AH: V čom je
vaša metóda iná?
CL: Vychádzal som
z myšlienky, že jazyk Koránu treba študovať z historicko-lingvistického pohľadu.
V čase, keď Korán vznikal, arabčina ako písaný jazyk neexistovala; preto
sa mi zdalo zrejmé, že je nutné brať do úvahy predovšetkým aramejčinu, ktorá
v tom čase, od 4. do 7. storočia, nebola len jazykom písomnej komunikácie,
ale aj dorozumievacím jazykom tej oblasti západnej Ázie.
AH: Povedzte nám,
ako ste postupovali.
CL: Najskôr som vykonal
„synchrónne“ čítanie. Inými slovami, mal som na pamäti arabčinu aj aramejčinu.
Vďaka tomuto postupu som dokázal objaviť škálu predtým netušeného vplyvu aramejčiny
na jazyk Koránu; v skutočnosti, veľká časť toho, čomu dnes hovoríme „klasická
arabčina“, je aramejského pôvodu.
AH: Čo potom
hovoríte na doteraz prijímanú myšlienku, že Korán bol prvou knihou napísanou v arabčine?
CL: Podľa islamskej
tradície sa Korán datuje do 7. storočia, zatiaľ čo prvé príklady arabskej
literatúry v úplnom zmysle slova nachádzame až o dve storočia neskôr,
v čase „životopisu proroka“; čiže života Mohameda, napísaného Ibn Hišámom,
ktorý zomrel v roku 828. Môžeme teda konštatovať, že pokoránová arabská
literatúra sa vyvíjala postupne, v období po diele al-Chálila bin Ahmada,
ktorý zomrel v roku 786, zakladateľa arabskej lexikografie (kitáb al-ajn),
a Sibawwajha, ktorý zomrel v roku 796 a ktorému vďačíme za gramatiku
klasickej arabčiny. Ak predpokladáme, že tvorba Koránu sa skončila v roku smrti
proroka Mohameda, teda v roku 632, máme pred sebou interval 150 rokov,
počas ktorých sa nezachovala ani stopa po arabskej literatúre hodnej pozornosti.
AH: Takže v dobe
Mohameda nemala arabčina presné pravidlá a nepoužívala sa na písomnú
komunikáciu. Ako bol teda napísaný Korán?
CL: V tom čase
neexistovali arabské školy – možno okrem kresťanských centier al-Anbar
a al-Híra v južnej Mezopotámii, teda v dnešnom Iraku. Arabi v tej
oblasti boli pokresťančení a vyučovali ich sýrski kresťania. Ich liturgickým
jazykom bola sýrska aramejčina. A tá bola prostriedkom ich kultúry
a všeobecnejšie jazykom písomnej komunikácie.
AH: Aký je vzťah
medzi týmto jazykom kultúry a pôvodom Koránu?
CL: Počnúc tretím
storočím sa sýrski kresťania neobmedzovali len na evanjelizačnú misiu v okolitých
krajinách ako Arménsko či Perzia. Okrem celého Arabského polostrova až po Jemen
a Etiópiu postupovali aj smerom ku vzdialeným územiam, až ku hraniciam Číny a západnému
pobrežiu Indie. Je teda dosť pravdepodobné, že na ohlasovanie kresťanského posolstva
arabským národom by používali (okrem iných) jazyk beduínov, čiže arabčinu. Na šírenie
evanjelia nevyhnutne používali zmes jazykov. Ale v dobe, keď arabčina bola len súborom
nárečí a nemala písomnú podobu, nemali misionári inú možnosť, ako sa
uchýliť ku vlastnému literárnemu jazyku a vlastnej kultúre, teda ku sýrskej
aramejčine. Výsledkom bolo, že jazyk Koránu sa zrodil ako písomná arabčina, ale
arabsko-aramejského pôvodu.
AH: Chcete tým povedať,
že nikto, kto nemá na pamäti sýrsko-aramejský jazyk, nedokáže správne preložiť a vykladať
Korán?
CL: Áno. Každý,
kto chce dôkladne preskúmať Korán, musí mať znalosti zo sýrsko-aramejskej gramatiky
a literatúry toho obdobia, 7. storočia. Len tak môže určiť pôvodný význam arabských
výrazov, ktorých sémantický výklad sa dá definitívne stanoviť iba ich opätovným
prekladom do sýrskej aramejčiny.
AH: Poďme ku nedorozumeniam.
Jednou z najkrikľavejších chýb, ktoré uvádzate, sú panny sľúbené
samovražedným atentátnikom v islamskom raji.
CL: Začnime
výrazom „huri“, ktorému nemohli arabskí komentátori nájsť iný význam ako tie nebeské
panny. Ale ak máme na pamäti odvodeniny zo sýrskej aramejčiny, tento výraz označoval
„biele hrozno“, čo je jeden zo symbolických prvkov kresťanského raja, pripomínaného
pri Ježišovej poslednej večeri. Je tu ďalší koránový výraz, nesprávne interpretovaný
ako „deti“ alebo „mládež“ raja; v aramejčine označuje plody viniča, ktoré sú
v Koráne prirovnávané ku perlám. Čo sa týka symbolov raja, tieto interpretačné
chyby pravdepodobne súvisia s monopolom mužov v komentároch a výklade
Koránu.
AH: Mimochodom,
čo si myslíte o islamskom závoji?
CL: V súre
24, verš 31 je pasáž, ktorá v arabčine znie, „Nech bijú šatky svoje oproti
vemenám svojim.“ Je to nepochopiteľná fráza preložená ako: „Nech spustia závoje
svoje na prsia svoje.“ Ale ak túto pasáž čítame z pohľadu sýrskej
aramejčiny, znamená jednoducho: „Nech si zapnú opasky svoje okolo pásov svojich.“
AH: Znamená to,
že závoj je v skutočnosti opasok cudnosti?
CL: Nie tak
celkom. Je pravda, že v kresťanskej tradícii sa opasok spája s cudnosťou; Mária
je zobrazená s opaskom upevneným okolo pása. Ale v opise poslednej
večere podľa evanjelia si Kristus pred umývaním nôh apoštolov taktiež zaviaže zásteru
okolo pása. Je zrejmé, že existuje mnoho paralel s kresťanskou vierou.
AH: Zistili ste,
že v súre 97 v Koráne sa spomína narodenie Ježiša. A vo vašom
preklade slávnej súry o Márii je jej „pôrod“ legitimovaný „pánom“. Text
navyše obsahuje pozvanie prísť na svätú liturgiu, na omšu. Nie je teda Korán nič
iné než arabská verzia kresťanskej Biblie?
CL: Svojím
pôvodom je Korán sýrsko-aramejská liturgická kniha s hymnami a úryvkami
zo Svätého písma, čo sa mohli využívať pri posvätných kresťanských bohoslužbách.
V druhom rade môžeme v Koráne vidieť počiatok kázania zameraného na
odovzdávanie viery vo Sväté písmo pohanom v Mekke v arabčine. Jeho
spoločensko-politické časti, ktoré s pôvodným Koránom nijako zvlášť nesúvisia,
boli pridané neskôr v Medine. Na svojom počiatku nebol Korán koncipovaný ako
základ nového náboženstva. Predpokladá vieru v písmo a slúžil teda len ako
prienik do arabskej spoločnosti.
AH: Mnohým
moslimským veriacim, pre ktorých je Korán svätou knihou a jedinou pravdou,
by sa vaše závery mohli zdať rúhavé. Aké reakcie ste doposiaľ zaznamenali?
CL:
V Pakistane zakázali predaj vydania časopisu Newsweek, ktoré obsahovalo článok
o mojej knihe. Inak musím povedať, že pri mojich stretnutiach
s moslimami som nezaznamenal nijaké nepriateľské postoje. Naopak, ocenili angažovanosť
nemoslimov v štúdiách zameraných na objektívne pochopenie ich posvätného textu.
Moju prácu by mohli hodnotiť ako rúhačskú len tí, ktorí sa rozhodnú lipnúť na omyloch
vo výklade slova božieho. Ale v Koráne sa píše, že boh „vedie, koho chce,
ale ten, komu dal boh zblúdiť, ten nebude mať nikoho, kto by ho viedol.“
AH: Nebojíte sa
fatwy, rozsudku smrti, aký bol vynesený nad Salmanom Rushdiem?
CL: Nie som
moslim, takže mi to nehrozí. Okrem toho, neurazil som Korán.
AH: Ale aj tak ste
radšej použili pseudonym.
CL: Urobil som to
na radu moslimských priateľov, ktorí sa obávali, že nejaký nadšený fundamentalista
bude konať z vlastnej iniciatívy a nebude čakať na fatwu.
Prevzaté z https://chiesa.espresso.repubblica.it/articolo/7025%26eng%3Dy.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára