Peter J. Leithart
Blízko dna pekelnej jamy Dante stretáva muža kráčajúceho
s trupom rozpolteným od brady po slabiny, kvôli čomu mu vytekajú črevá
a ostatné orgány. „Pozri, ako sa trhám!“, kričí muž. „Pozri, ako je
Mahomet zdeformovaný a roztrhaný!“ Pre nás je táto scéna nie len hrozná,
ale aj prekvapujúca, lebo Dante sa nenachádza v okruhu falošného
náboženstva, ale v okruhu vyhradenom pre tých, ktorí trhajú telo Krista. Podobne
ako mnohí stredovekí kresťania, ani Dante nepovažoval islam za konkurenčné
náboženstvo, ako skôr za schizmatickú formu kresťanstva.
Hŕstka západných akademikov si dnes myslí, že Danteho názor je
historicky pravdivý. Podľa štandardného moslimského príbehu Korán obsahuje
zjavenia, ktoré Alláh odovzdal Mohamedovi prostredníctvom anjela Džibríla v rokoch
609 až 632. Do písomnej podoby boli zaznamenané za vlády tretieho kalifa v polovici
siedmeho storočia. Islamský akademik Christoph Luxenberg väčšinu z nich spochybňuje.
V roku 2000 vydal nemecké vydanie knihy Sýrsko-aramejské čítanie Koránu,
ktorej zdržanlivý názov a nezaujatý tón nezodpovedajú jej výbušným argumentom –
až takým výbušným, že autor sa ukrýva za pseudonym. Vo viacerých islamských krajinách
knihu zakázali.
Jedným z Luxenbergových ústredných argumentov je, že
Korán je arabským prekladom pôvodného sýrskeho, resp. aramejského textu.
Luxenberg dokázal vyriešiť zvláštnosti v arabskom texte tým, že ich
považoval za chybné arabské preklady pôvodného sýrskeho textu. Slová, čo nemajú
arabský zdroj, sa ukazujú byť skomolenými verziami bežných sýrskych výrazov. Luxenberg
dokonca našiel v samotnom Koráne dôkazy o tom, že je to preklad. Podľa
jeho prekladu súra 44:58 hovorí, „Preložili sme (Korán) do vášho jazyka, snáď
si ho zapamätajú.“
Luxenberg sa stal notoricky známym kvôli spochybňovaniu
bežného prekladu slova huri, zvyčajne chápaného ako panny s príťažlivým telom,
ktorými veriaci moslimskí muži dúfajú, že budú odmenení v raji. Podľa
Luxenberga to nie sú panny s veľkými očami, ale biele hrozienka, „šťavnaté
ovocie visiace nadol,“ pripravené na oberanie (súra 38:52). Je to vízia raja
podobná vízii kresťanského básnika Efréma Sýrskeho zo štvrtého storočia: „Ten,
kto sa zdržal vína tu dole, túži po viničoch raja. Každý z nich mu rozširuje
ovisnutý strapec.“ (skomolená verzia Hymny 7.18 Efréma Sýrskeho – pozn. prekl.)
Tá narážka na Efréma nie je náhodná, lebo Luxenberg tvrdí,
že Korán pochádza zo sýrskeho kresťanského lekcionára. Dôkazy máme opäť pod nosom.
Medzi akademikmi islamu sa stalo samozrejmosťou, že slovo Korán znamená lekcionár,
ale len málokto vyvodzuje kontroverzný záver: „Ak Korán... skutočne znamená
lekcionár, potom môžeme predpokladať, že Korán sa mal chápať v prvom rade ako
liturgická kniha s vybranými textami z Písma (Starého a Nového
zákona) a vôbec nie ako náhrada Písma... ako nezávislé Písmo.“
Prispievatelia do knihy Skrytý pôvod islamu (The Hidden Origins
of Islam, 2010) posúvajú Luxenbergov revizionizmus ďalej. Editor knihy, Karl-Heinz
Ohlig, čitateľom pripomína, že väčšina životopisných informácií o Mohamedovi
nepochádza z Koránu, ale z textov napísaných plné dve storočia po
Mohamedovej smrti. Až od deviateho storočia moslimskí autori tvrdia, že Korán obsahuje
zjavenia dané Mohamedovi. Rok 622, ktorý moslimovia považujú za rok, kedy
Mohamed a jeho stúpenci uskutočnili hidžru, osudnú cestu z Mekky do
Mediny, pôvodne vôbec nesúvisel s Mohamedom. Predtým, ako sa objavili
záznamy o tom, že moslimovia datujú čas od hidžri, arabskí kresťania
datovali začiatok arabskej éry do roku 622, kedy získali nezávislosť od
perzskej Sásánovskej ríše.
Iné rané islamské texty podporujú názor, že islam nevznikol
ako nové náboženstvo, ale ako nový vývoj v sýrskom kresťanskom prostredí. Luxenberg
vo svojom príspevku do knihy Skrytý pôvod islamu použil svoju metódu na nápis
na Skalnom dóme, ktorý zrejme obsahuje priame islamské vyznanie: „Niet iného boha
okrem jediného Boha... Mohamed je služobník Boží a jeho posol.“ Luxenberg poukazuje
na to, že Mohamed, zvyčajne chápaný ako vlastné meno, znamená „vznešený buď“
alebo „pochválený buď“ a tiež podotýka, že sýrski kresťania, skeptickí
voči nicejskej doktríne o Ježišovi ako božom synovi, uprednostňovali pre
Ježiša Izaiášov titul „služobník“. Tvrdí, že nápis treba čítať: „Niet iného
boha okrem jediného Boha... Pochválený buď služobník Boží a jeho posol.“
Toto dáva väčší zmysel následnému textu, ktorý jasne označuje „Mesiáša Ježiša,
syna Márie“ ako „posla Božieho a jeho Slovo“. Nápis o Ježišovi bol neskôr inak
interpretovaný ako vyznanie celkom inej viery.
Keď Korán zasadíme do kontextu sýrskeho kresťanstva
a diskusií o ariánskej, nestoriánskej a monofyzitskej
kristológii, ktoré v tých storočiach otriasali východným kresťanstvom, pochopíme
jeho pravdepodobný dlh voči kresťanstvu. Korán obsahuje napríklad pasáže, čo
odrážajú sýrske útoky na monofyzitskú kristológiu. Ohlig vo svojej záverečnej
eseji v knihe Skrytý pôvod islamu tvrdí, že „väčšina teologických tvrdení
v Koráne – napríklad, koncepcia boha, kristológia a eschatológia – pochádza
zo sýrskych kresťanských tradícií.“
Toto sú v súčasnosti menšinové názory, ba až nekonvenčné.
Ak sa ukážu ako správne, mohli by otvoriť možnosť nového úsilia o rozuzlenie
zamotanej histórie kresťansko-moslimských vzťahov.
Zdroje
Karl-Heinz Ohlig, The Hidden Origins of Islam: New Research into Its Early History
Prevzaté z https://www.firstthings.com/web-exclusives/2012/12/the-christian-origins-of-islam
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára