Rozhovor s Karlom-Heinzom Ohligom
Vo svojej knihe „Skrytý pôvod islamu: Nový výskum jeho
ranej histórie“ dospel teológ Karl-Heinz Ohlig ku záveru, že islam nebol
pôvodne koncipovaný ako nezávislé náboženstvo. S autorom sa porozprával Alfred
Hackensberger.
Vaša kniha má názov „Skrytý
pôvod“. Čo je na pôvode islamu skryté?
Karl-Heinz Ohlig:
Všetky naše informácie o islame pochádzajú z neskorších textov –
„životopisov“ napísaných v 9. a 10. storočí. Jeden z týchto
textov, Anály At-Tabarího (10. storočie), je tiež zdrojom ďalších kníh
o histórii. Takže nám chýbajú podporné dobové texty pre prvé dve storočia.
Môžeme tieto
neskoršie dokumenty stále považovať za presné? Nie sú z akademického hľadiska
niečo ako podvrhy?
Ohlig: Zaradiť
tieto texty, alebo podobné knihy Mojžišove, čí príbeh o Romulovi a Removi
medzi podvrhy by bolo úplne nesprávne, lebo musíme brať do úvahy tento
konkrétny literárny žáner. Nábožensko-politické zakladajúce mýty nie sú textami
o histórii a ani nimi nehodlajú byť.
Obhajujete tézu, že islam
nebol koncipovaný ako nezávislé náboženstvo. Aký dôkaz máte pre toto tvrdenie?
Ohlig: Podľa
dôkazov kresťanskej literatúry z čias arabskej vlády v 7. a 8. storočí, rovnako
ako arabských mincí a nápisov z tohto obdobia, ako sú nápisy v Skalnom
dóme v Jeruzaleme, sa noví vládcovia držali sýrsko-perzskej podoby kresťanstva,
odmietajúcej rozhodnutia Nicejského koncilu. Namiesto toho považovala Ježiša za
posla, proroka, služobníka božieho, ale nie za fyzického syna božieho, ktorý je
striktne jednotnou bytosťou, bez „spojenia“ s nejakou osobou. Preto ich cirkevný
otec Ján z Damasku (zomrel asi 750) považoval za kresťanských kacírov, lebo nezodpovedali
jeho gréckemu chápaniu kresťanstva. Z obdobia pred 9. storočím nepochádza
žiadna zmienka o nezávislom náboženstve Arabov.
Znamená to, že z islamu
sa až neskôr stalo nezávislé náboženstvo?
Ohlig: Táto formulácia znie trochu svojvoľne alebo ako vedomé
rozhodnutie. Skôr je to tak, že náboženstvá často vznikajú prehodnotením toho, čo bolo v náboženských predstavách prevzaté z tradície, z ktorej
pochádzajú, inak to interpretujú a špecifickým spôsobom upevňujú a
systematizujú.
Venovali ste sa aj historicko-kritickému výskumu v súvislosti s prorokom
Mohamedom. Čo sa dá povedať o jeho osobe?
Ohlig: Dá sa dokázať,
že najstaršie mince s mottom MHMT sa objavili vo východnej Mezopotámii okolo
roku 660, dostali sa na západ a tam sa razili dvojjazyčné mince s mottom
MHMT uprostred a nápisom muhammad v arabskom písme na okraji. Tieto mince
nesú kresťanskú ikonografiu, čiže vždy sú na nich kríže, takže muhammad bol
zjavne chápaný ako Ježišov prísudok, ako v omšovom speve Sanctus („Požehnaný,
ktorý prichádza...“).
Muhammad v tomto prípade znamená „ctený“ a
„chvályhodný“, poprípade „ten, kto je ctený“ a „ten, kto je pochválený.“ Tomu
tiež zodpovedá aj text napísaný v Skalnom dóme, kde titul muhammad
odkazuje na mesiáša, Ježiša, syna Márie a služobníka božieho. Zodpovedá to
tiež polemike Jána z Damasku proti výrokom, ktoré považoval za kacírske.
Neskôr sa zdá, akoby tento kristologický prísudok stratil svoj
odkaz, preto sa v Koráne objavuje ako často spomínaný, bezmenný prorok,
z ktorého bolo následne možné urobiť historickú postavu v podobe
arabského proroka. Najstarší zdroj tohto procesu sa nachádza v spisoch Jána
z Damasku, ktorý hovorí o pseudoprorokovi Mamedovi. Až potom mohli bohaté
príbehy o tomto Mohamedovi zaplniť historický deficit.
Takže hovoríte, že
výraz muhammad mohol označovať Krista?
Ohlig: Je celkom možné
– aj keď to ešte nebolo historicky dokázané – že na začiatku alebo v inom bode
histórie Koránového hnutia bol prítomný významný kazateľ. Podľa dôkazov
arabských mincí a nápisov v Skalnom dóme však treba predpokladať, že
výraz muhammad, ctený alebo chvályhodný, bol pôvodne zdvorilostným
kristologickým oslovením.
Prečo sa o tomto
spojení neuvažovalo skôr?
Ohlig: Takéto otázky
sú v moslimskej teológii zakázané. Ešte si neprešla svojím osvietenstvom. Islamské
štúdiá na západe sa naďalej zaoberajú filológiou bez toho, aby využívali
zavedené metódy historickej vedy. Neskúmajú ani kultúrnu oblasť Blízkeho východu,
ktorá je z hľadiska náboženských dejín a kresťanskej teológie mimoriadne
rozmanitá, takže korene a motívy týchto tradícií nie sú uznané.
Vo svojej knihe „Raný
islam“ píšete, že tomuto náboženstvu nechcete ublížiť. Mnohí moslimovia budú vo
vašej práci ale vidieť presný opak.
Ohlig: Od 18. storočia
mnohí kresťania, ešte aj dnes, považujú osvietenstvo za útok a pokus
o zničenie ich náboženstva. V skutočnosti však umožnilo kresťanstvu
prežiť v modernom svete a byť použiteľné aj v živote moderných ľudí.
Touto fázou si islam ešte len musí prejsť, ale je nevyhnutná, ak nechce v budúcnosti
existovať len v uzavretých komunitách podobných getám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára