Hans Jansen
Mohamedov príklad
Mohamed, ako všetci viete, je prorokom islamu. Slovo
„prorok“ pochádza z gréčtiny a v gréčtine slovo „prorok“ pôvodne
znamenalo „hovorca“.
Musíme pochopiť, že podľa islamského učenia bol Mohamed
božím hovorcom a že zomrel v roku 632 v Medine, meste
nachádzajúcom sa v zemepisnej oblasti, ktorá je teraz časťou súčasnej Saudskej
Arábie. (1)
Islam prikazuje moslimom, aby nasledovali Mohamedov príklad
do najmenších detailov.
Povinnosť napodobňovať Mohameda zdôrazňuje význam toho, aby
moslimovia presne vedeli, ako sa Mohamed správal, ktoré skutky a činy zakazoval,
odporúčal, prikazoval alebo toleroval. Navyše, všetko, čo urobil, je právnym
precedensom.
Napokon, bol božím hovorcom.
Zvedavým ľuďom ponúka islam veľké množstvo príbehov (2)
o Mohamedovom životnom štýle. Okrem týchto príbehov sú veriaci požehnaní rozsiahlymi
a dokonca kanonizovanými zbierkami jeho výrokov. (3)
Nabádajú nás, aby sme verili, že tieto výroky a príbehy
stelesňujú Mohamedov príklad. To môže, no nemusí byť pravda.
Nedostatok dôkazov
Upokojilo by nás, keby sme mali archeologické dôkazy
podporujúce oficiálnu moslimskú verziu niektorých udalostí, ktoré tieto výroky
a príbehy rozprávajú alebo na ktoré nepriamo odkazujú – ale žiadne také
dôkazy neexistujú. (4)
To však nevyhnutne neznamená, že neexistujú. Stále môžu byť ukryté
v pieskoch Arábie.
Tak či onak, tento nedostatok archeologického potvrdenia je ohromujúci,
ale čo je ešte ohromujúcejšie, ľudia a kultúry, s ktorými prišli islamské
armády v prvej polovici siedmeho storočia nášho letopočtu do kontaktu, sa vo
svojich spisoch o Mohamedovi nezmieňujú.
Dokonca sa zdá, že aj slová „islam“ a „moslim“ boli dosť
dlhú dobu neznáme.
Všimnite si, prosím, že tieto kultúry boli vyspelé
a gramotné. Hovoríme tu o Židoch, Arménoch, Grékoch, Sýrčanoch
a Palestínčanoch.
Žiadna z týchto kultúr nevytvorila nič čo i len
trochu podobné dôveryhodnému svedectvu o Mohamedovi datujúce sa do obdobia,
kedy Mohamed údajne žil, alebo do pomerne blízkeho obdobia.
Aj tu si treba všimnúť, že také svedectvo sa teoreticky môže
objaviť v budúcnosti.
Je Mohamed historická
osobnosť?
Môže to znieť šialene, ale nie je to až také šialené, ako to
znie: niektorí akademici majú preto podozrenie, že Mohamed nie je historická osobnosť,
ale literárna postava vytvorená starovekými arabskými poviedkarmi, asi na začiatku
ôsmeho storočia nášho letopočtu.
Ak majú títo akademici pravdu, môže byť emočne
a intelektuálne omnoho náročnejšie považovať správy o Mohamedových
skutkoch za absolútny, autoritatívny vzor skutočného islamského správania, ako by
tomu malo byť v prípade moslimov.
Netreba ani hovoriť, že v očiach pravého veriaceho sa autorita
ľudského poviedkara nikdy nemôže rovnať božskej autorite posla božieho.
Dá sa dokonalo obhájiť, že príbehy a kázne
o Mohamedových skutkoch boli vymyslené jednoducho preto, aby dali božské
schválenie ľudským pravidlám, ktoré tieto príbehy stelesňujú.
Tieto príbehy sa tešia náboženskej autorite, ale aj tak majú
len malý alebo žiadny základ v historickej realite. Sú poučné, môžu byť i múdre
a dobré, ako príbeh o dobrom samaritánovi v Novom zákone, ale sú
históriou?
Súčasní neveriaci si z tejto otázky nerobia ťažkú
hlavu, ale praví veriaci by sa určite cítili podvedení, keby kanonické príbehy
o Mohamedovi boli výmyslom bez akejkoľvek historickosti.
Nikto sa zatiaľ neodváži presadzovať názor, že musíme
odmietnuť historicitu proroka islamu, ale pochybnosti sú úplne oprávnené a je
ťažké pochopiť, prečo moslimovia nezorganizujú výskumné projekty, aby objasnili
aspoň niektoré aspekty tejto otázky historicity.
Nemôžu sa báť toho, čo zistia. Alebo áno?
Samozrejme, žiadny výskum nemôže zodpovedať otázku, či
Mohamed naozaj bol poslom božím, ale archeológia by nám mohla povedať niekoľko
vecí o starovekej Arábii, ktoré by sme veľmi radili vedeli a ktoré by
potvrdili alebo si protirečili s oficiálnym islamským všeobecným obrazom
o danom období.
Poviedkari nie sú
historici
Bolo by príliš odvážne odmietnuť historicitu Mohameda, Aiši
(jeho detskej nevesty) a ktovie, koho ešte, kvôli nedostatku dôkazov.
Napriek tomu nemožno poprieť, že je často zjavné, že
poviedkari raného islamu neznejú ako skutoční historici. Ich cieľom je presvedčiť
svoje publikum o politických, právnych a náboženských hodnotách.
Napríklad, Korán 4:34 prikazuje mužom biť svoje ženy,
wa-dribúhunna. To je, samozrejme, nepríjemné. Bitie žien nie je práve niečo
odvážne. Preto, keď poviedkari opisovali Mohamedovo posledné vystúpenie pred
smrťou, vraj povedal, že muži by mali byť svoje ženy len mierne.
Ich príbeh môže predstavovať historickú pamäť, ale na druhej
strane je omnoho pravdepodobnejšie, že slúži inému cieľu: zbaviť svätú knihu islamu
viny za kázanie násilia voči neozbrojeným ženám.
Poviedkari chceli presvedčiť svoje publikum, že Mohamed bol
skutočne prorokom božím. Aby to dokázali, uisťovali svoje publikum, že aj
kresťania, dokonca i mnísi, ho spoznali ako proroka.
Nepamätali si skutočnú udalosť, ale chceli svoje publikum
presvedčiť, že uznanie Mohameda za proroka je dobrá vec.
Tvrdili, že ak neutrálna kresťanská autorita už uznala Mohameda,
o čo viac by ho mali uznať ostatní!
Mohamed a mních
V tomto prípade by sa poviedkarom mohlo podariť
rozšíriť svoje posolstvo len vtedy, keby vytvorili prostredie, kde Mohamed
skutočne mohol stretnúť mnícha. Preto vyrozprávali niekoľko príbehov
o tom, ako šiel Mohamed ako dieťa do Sýrie spolu s jedným zo svojich
strýkov. Tam stretol svojho mnícha a ten ho spoznal.
Mnohé príbehy o Mohamedových cestách do Sýrie nie sú
produktom skutočnej historickej pamäte, akokoľvek nejasnej, ale výmyslom, ktorý
bol nevyhnutný kvôli teologickej potrebe, aby Mohameda uznali za proroka kresťania,
najlepšie nejaký mních.
Príbeh o stretnutí Mohameda s mníchom je
nepravdepodobný, objavuje sa v mnohých protirečiacich si verziách, ale
poslúžil svojmu účelu. Z rovnakého dôvodu poviedkari šírili príbehy o ceste
raných moslimov do Etiópie.
Tieto príbehy neobsahujú žiadne podrobné informácie a ak
aj áno, podrobnosti si protirečia, čo naznačuje, že môžu byť vymyslené – aspoň čiastočne
alebo aj úplne. Ťažko povedať.
Ľudia, ktorí kázali, že Mohamed je prorokom božím, vytvorili
korpus príbehov o Mohamedovom živote a niektoré z nich môžu byť
pravdivé. Ale ktoré?
Niektoré incidenty sa uvádzajú v troch alebo štyroch
verziách. Mali by sa akademici pokúsiť zistiť, ktorá z tých štyroch verzií
je „správna“? Alebo žeby jediná správna, piata verzia, bola proste zabudnutá?
Tieto veci nevieme a nikdy ich vedieť nebudeme. Ale
pravdepodobnosť, že jedna zo známych verzií by mohla byť pravdivá, bola silnou
motiváciou pre učencov raného islamu, aby zachovali každý príbeh, čo našli. To
pridalo na chaotickom stave korpusu ich príbehov.
Ďalšie podozrenia
Nie je to len nedostatok archeologického potvrdenia a zvláštna
literárna postava islamskej, oficiálnej verzie ranej histórie islamu, čo
vyvoláva neľahké otázky.
Podozrivé sú aj mená niektorých hlavných postáv. Môže byť
náhoda, že mená Mohamedových dvoch najpoprednejších manželiek, Chadídža
a Aiša, majú navzájom opačný význam?
Arabské slovo „chadídža“ znamená „mŕtvo narodená“, teda
„mŕtva“, zatiaľ čo Aiša znamená „žijúca“, „nažive“. Podobných podozrení
týkajúcich sa mien menších postáv je množstvo.
A napokon, najchúlostivejší problém: chronológia.
Chronológia ranej histórie islamu je neistá už len preto, že
ľudia vtedy nemali kalendáre, ani agendy. Čo je ešte vážnejšie, krátko pred
Mohamedovou smrťou islam úplne zmenil spôsob počítania rokov a mesiacov.
Korán aj zbierky výrokov a príbehov dosť podrobne
pojednávajú o tejto reforme kalendára.
Poviedkari však často svoje príbehy datujú do mesiaca
súčasného moslimského lunárneho roka, ale ani raz do priestupného mesiaca
predchádzajúceho systému.
Bol Mohamed a raní moslimovia počas takého mesiaca
úplne neaktívni? Nestalo sa počas žiadneho z týchto priestupných mesiacov
nič, čo by sa oplatilo uverejniť alebo zaznamenať? Ťažko si niečo také
predstaviť.
Je možný len jeden záver. Poviedkari nebrali túto doloženú reformu
kalendára do úvahy. Prečo by nás to malo znepokojovať?
Touto reformou v roku 631 sa priestupné mesiace
staršieho systému zrušili. Nezachovali sa ani len názvy starovekých
priestupných mesiacov. Chýbajúce priestupné mesiace v príbehoch silno
naznačujú, že príbehy v ich súčasnej podobe sa datujú do obdobia, kedy bol
skorší kalendár s priestupnými mesiacmi úplne zabudnutý.
Musíme sa vyrovnať aj s ďalšími náhodami. Symetria
chronológie oficiálnej verzie ranej histórie islamu je úplne úžasná. Mohamed
strávil desať rokov ako kazateľ v Mekke, a potom bol desať rokov
štátnikom v Medine. Desať rokov pred Trójou, desať rokov trvajúca cesta
späť do Itaky (v gréckej mytológii Odyseova vlasť – pozn. prekl.). Nie je to
nemožné, ale nie je to ani pravdepodobné.
Aišina záhada
Najstarší poviedkari mohli zdôrazňovať, že keď Mohamed
zomrel, Aiša bola mladá. Ďalšia generácia poviedkarov mohla príbeh vylepšiť.
Ak bola v čase Mohamedovej smrti mladá, v roku
632, kedy Mohamed zomrel, mohla mať v skutočnosti len 18 rokov. Ale
v takom prípade mala v roku 623, kedy s ňou Mohamed prvý krát
spal, len deväť rokov (presne to je aj zaznamenané v autentických
hadísoch, napr. Sahíh Bucharí 7.62.64 – pozn. prekl.)!
Iní poviedkari mohli uviesť niečo navyše – pozrite sa na krásu
symetrie, ktorá tu vzniká: počet rokov, kedy žila s Mohamedom ako
s manželom po ich svadbe sa rovná počtu rokov, kedy žila predtým bez neho.
V štandardnej islamskej verzii histórie raného islamu je takýchto
náhod požehnane veľa. To mohlo v tom čase pomôcť veriacim veriť, čo je dobrá
vec, no súčasní skeptici v takej náhode nenachádzajú potešenie, ale len
podozrenie.
Niektoré príbehy majú pokračovania, čo zistíme už len tým, že
si ich pozorne prečítame. Iné príbehy majú dokonca svojich predchodcov. To je úžasné
a naše podozrenia to len posilňuje.
Ak je chronológia chybná, potom je veľmi nepravdepodobné, že
Aiša mala skutočne 9 rokov, keď s ňou Mohamed začal spávať, ako tvrdia
islamské pramene.
To však nie je bez právnych následkov. Ak je chronológia
takýchto správ neistá, je rozumné používať ich ako právne precedensy?
Môžu odborníci na moslimské právo ospravedlniť sobáš veľmi
mladých dievčat so starými mužmi odvolávkou na správy o živote Mohameda? Vyzerá
to mimoriadne pochybne.
Vieme toho veľa, napríklad, o rímskych cisároch,
a to zo širokého spektra zdrojov. O prvých moslimoch však nevieme
takmer nič.
O chronológii prvého storočia islamu vieme toho s istotou
veľmi málo. Príbehy, ktorým máme veriť, vykazujú príjemnú mieru symetrie, ale
skutočný svet je len veľmi zriedkavo symetrický.
Mohamed, ako všetci viete, je prorokom islamu. Ale inak toho
nevieme oveľa viac, bez ohľadu na to, čo nám islamskí náboženskí vodcovia
tvrdia.
(1) Dánsky akademik Frants Buhl
napísal štandardný životopis, ktorý predpokladá, že zdroje sú aspoň čiastočne historické:
Das Leben Muhammeds z roku 1929 s mnohými dotlačami. Prvý krát vydaný
v dánčine v roku 1903, Muhammeds Liv med en Indledning om Forholdene
i Arabien før Muhammeds Optræden. Pozri tiež Hans Jansen, Muhammad: The
Mecca and Medina Stories, (v tlači) 2012, 525 strán; alebo Hans Jansen, Mohammed:
Eine Biographie, Mníchov (C.H. Beck), 2008, 492 strán (v nemčine).
(2) Anglický preklad štandardnej
zbierky príbehov: Alfred Guillaume, The Life of Muhammad: A translation of
Ishaq's Sirat Rasul Allah, prvý krát vydaný v roku 1955, s mnohými
dotlačami.
(3) Šesť kánonických zbierok
výrokov sa zvyčajne označujú ako Bucharí, Muslim, Ibn Madža, Abú Dawud,
Tirmidhí a Nasaí, všetky pochádzajú z neskorého 9. storočia. Preklady
týchto zbierok sa ľahko dajú nájsť na internete (napríklad tu, tu
alebo tu – pozn. prekl.).
(4) Islamské zdroje tiež uvádzajú
všeobecnejší obraz histórie raného islamského obdobia, ale dostupné dôkazy nepodporujú
ani tento obraz. Opäť, je dôležité uvedomiť si, že „argument z mlčania“,
argumentum ex silentio, nič nedokazuje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára