Dr. Andrew G. Bostom
„Takíja“, z Kratšej encyklopédie Islamu, redigoval H.A.R.
Gibb a J.H. Kramers, Leiden/Nai Dillí, 1953/2008, strany 795-796:
Samotný Mohamed sa vo
svojom živote vyhýbal motívu utrpenia kvôli náboženstvu v dogmatike doketizmu (Korán
4:157; t.j. v ranokresťanskom kacírskom presvedčení, že Kristovo ľudské
telo, jeho utrpenie a smrť na kríži boli len zdanlivé, čo je zopakované
v uvedenom koránovom verši) a v každodennom živote prostredníctvom
hidžri (Mohamedovho úteku z Mekky do Mediny) a tiež tým, že v prípade
potreby dovolil zaprieť vieru (Korán 16:106), priateliť sa s neveriacimi (Korán
3:28) a jesť zakázané jedlá (Korán 6:119, 5:3). Tento pohľad je v islame
bežný... Tabarí (838-923, narodený v Tabaristane, zomrel v Bagdade;
historik, teológ a znalec práva; autor monumentálneho komentára ku Koránu
a všeobecnej histórie, Anály, taktiež autor Kitáb al-Džihád – Kniha
o svätej vojne) o koránovom verši 16:106 hovorí: „Ak niekoho donútia a vyzná
svojím jazykom nevieru, aby unikol nepriateľom, zatiaľ čo jeho srdce mu
protirečí, nie je vinný, lebo Alláh sa postará o svojich služobníkov,
pokiaľ ich srdcia veria...“ V šiitskych životopisoch je zatajovanie pravidelnou
črtou; hovoria nám, bez akejkoľvek apologetiky, že hrdina bol donútený porušiť náboženské
zákony, ako je zákaz vína... máme tu pre porovnanie nasledovné slová Alího (zomrel
v r. 661, Mohamedov bratanec a zať, štvrtý „Správne vedený kalif“, ktorého
si šiiti ctia z troch dôvodov, ako imáma, bojovníka a islamského svätca):
„Ten z vás, ktorý je pred Alláhom najctenejším, sa (Alláha) bojí najviac,“
čiže je to „ten, kto najviac využíva takíju“; a hovorí sa tiež, že „Kitman
(synonymum slova takíja) je náš džihád...“ (veľmi podobný text sa nachádza aj
tu
na stranách 134-135 – pozn. prekl.)
Sami Mukaram, bývalý profesor islamských štúdií na Americkej
univerzite v Bejrúte, napísal súčasnú odbornú publikáciu o takíji
s názvom At-Takíjja fi 'l-Islam („Predstieranie v islame“), vydanú v roku 2004.
Potvrdil v nej súhrnnú diskusiu z Kratšej encyklopédie islamu
(vyššie) spred 50 rokov a zdôraznil pokračujúcu štandardnú povahu, rozšírenosť
a hlavný význam takíje, najmä ako islamského politického nástroja:
Takíja má v islame
zásadný význam. Prakticky každá islamská sekta ju schvaľuje a praktizuje...
Môžeme zájsť až tak ďaleko, že povieme, že takíja je v islame bežná... Takíja
je v islamskej politike veľmi rozšírená, najmä v súčasnej dobe. (At-Taqiyya
fi ' l-Islam, Londýn, Mu'assisat at-Turath ad- Druzi, 2004, p. 7, citovaní v Raymond
Ibrahim, “How Taqiyya Alters Islam's Rules of War”, Middle East Quarterly
Winter, 2010, str. 3-13, dostupné tu)
Vynikajúci orientalista Ignaz Goldziher si o takíji
konkrétne v šiitskych tradíciách všimol nasledovné:
Alí (štvrtý „Správne vedený
kalif“, uctievaní šiitmi) sa ukázal počas prestupu gréckeho filozofa na
islam, kedy mu vysvetlili podrobnosti o takíji. Keď ho zoznámil so základnými
dogmami šiitskeho islamu, dal mu rozsiahle napomenutie: „Nariaďujem ti, aby si
vo svojom náboženstve používal takíju (cituje súru 3:28). Dovoľujem ti povedať,
že tvoji nepriatelia sú lepší, ak ťa k tomu núti strach. Dovoľujem ti
verejne nás zavrhnúť. Môžeš zanedbať povinné modlitby, pokiaľ by ti ich
vykonanie spôsobilo ujmu. Ak uprednostníš našich nepriateľov pred nami vtedy,
keď sa bojíš, nepomôže im to a nám to neuškodí. Neutrpíme žiadnu nevýhodu,
ak nás odmietneš zo strachu. Lebo to hovoríš len dočasne a vo vnútri sa
držíš viery, aby si si zachránil život a ušetril na nasledujúce mesiace
a roky tých veriacich a bratov, ktorých poznáš, až kým súženie nezmizne
a zúfalá situácia sa nerozplynie. Je to lepšie ako sa vystaviť zničeniu a pripraviť
sa o všetky možnosti pracovať pre vieru a spásu svojich bratov. Preto
ti odporúčam, aby si nezabudol používať takíju, lebo by si mohol preliať
vlastnú krv a krv svojich bratov, vystaviť svoje a ich blaho zničeniu
a odovzdať seba a aj ich do rúk nepriateľov náboženstva. Boh ti
prikázal priniesť slávu jeho viere a jej veriacim. Ak budeš konať proti
môjmu rozkazu, uškodíš sebe a svojim bratom viac než nawásib (šiitsky výraz
označujúci osoby, ktoré vraj nenávidia Ahlu 'l-Bajt, teda Mohamedovu rodinu) a neveriaci.“
Z tohto napomenutia vidíme, že takíja sa presadzuje v prvom rade a predovšetkým
v záujme bezpečnosti spojencov, ktorých blaho by mohlo byť v ohrození
kvôli statočnosti a mučeníckej odvahe jednotlivca. Preto sa takíja
objavuje prevažne v súvislosti s hukuk al-ichwán, „záujmami bratov“.
Imám Alí b. Muhammad (Alí ibn Muhammad ibn 'Alí, desiaty imám, 9. storočie)
dostal otázku, „Kto je najdokonalejšou osobou v dobrých vlastnostiach?“
Odpovedal, „Ten, kto najopatrnejšie
používa takíju, čím pre svojich bratov získava najviac dobra.“ (Ignaz
Goldziher, „Das Prinzip der takijja im Islam“, Zeitschrift der Deutschen Morgenländischen
Gesellschaft, 1906, str. 213–226; zo strán 219-220, preložil profesor James L. Hodge;
Goldziher [1860–1921], popredný maďarský odborník na islam, bol všeobecne
uznávaný ako jeden z najhlbokomyseľnejších a najoriginálnejších európskych
akademikov z doby, ktorá vyprodukovala vplyvných bádateľov.)
A analýza takíje od Etana Kohlberga z roku 1975 zdôrazňuje
kritický význam, ktorý táto doktrína mala na život šiitov:
...dosvedčujú mnohé tvrdenia
v literatúre imámov, že mnohí vyznávajúci sunniti boli v skutočnosti
šiiti praktizujúci takíju. Zmiznutie
dvanásteho imáma (v roku 874) sa vysvetľuje ako akt takíje, čo ho má chrániť
pred ujmou, až kým sa nevráti ako mahdí. Dokonca existuje zvláštny právny
výraz, dar al-takíja, označujúci oblasti, kde je takíja povinná. Podobne má
predstava takíje významné dôsledky pre rôzne aspekty šiitskych hadísov.
V raných šiitskych kruhoch sa, napríklad, prisudzoval veľký význam
princípu, že skutočné šiitske tradície treba pred cudzincami zatajiť (kitman,
takíja) a šíriť ich (idhdá'a) len medzi veriacimi. Princíp takíje sa
neobmedzoval na nepriateľský vonkajší svet, ale niekedy sa uplatňoval aj vo
vzťahoch medzi samotnými šiitmi. (Etan Kohlberg, „Some Imāmī-shīʿī Views on
Taqiyya,“ Journal of the American Oriental Society, 1975, zv. 95, č. 3, str. 395-402;
s. 397, dostupné tu a na stiahnutie
tu – pozn. prekl.)
Viac než storočie predtým si orientalista a francúzsky
chargé d'affaires v Teheráne (v rokoch 1855-1858) Joseph Arthur de Gobineau
na základe svojej osobnej skúsenosti všimol o doktríne a praktizovaní
kitmanu (takíje) nasledovné:
Nie je dobrý nápad
vystaviť svoju vieru urážkam neveriacich... Majiteľ pravdy nesmie vystaviť
svoju osobu, svoj pozemský majetok či úctu pomätenosti, hlúposti a zvrátenosti
tých, ktorých boh s radosťou uviedol a udržal v omyle. Kým je rozumný
a kráča správnou cestou, boh si ho cení; jeho zdravie a prosperita sú pre svet
dôležité. Hovoriť odľahčene nikdy nemôže priniesť výhodu; lebo boh vie, čo chce
a ak mu vyhovuje, že neveriaci alebo spurný veriaci objaví správnu cestu,
nepotrebuje od nikoho pomoc s vykonaním tohto zázraku. Mlčanie preto treba
považovať za rovnako užitočné ako vedomosť o tom, že hovoriť a odhaliť
veriaceho a možno i náboženstvo je neuvážené a niekedy sa rovná bezbožnosti.
Sú však prípady, kedy mlčanie nestačí a mohlo by sa považovať za priznanie. V takom
prípade netreba váhať. Človek by sa nemal zriecť len skutočného vlastného
názoru, ale je nutné uviesť do omylu svojho nepriateľa všetkým možnými úskokmi.
Človek môže vyznať svoju vieru akokoľvek len chce, vykonať všetky
najzbytočnejšie obrady, skomoliť vlastné knihy, vyčerpať všetky možnosti
podvádzania. Takto získa mnohonásobné uspokojenie a zásluhy za to, že ochránil
seba a svojich milovaných, že nevystavil ctihodnú vieru odpornému kontaktu
s neveriacim a napokon, že ho (neveriaceho) duchovne zahanbil a zbedačil
podľa jeho zásluh, a to tým, že ho podviedol a utvrdil v jeho omyle...
Kitman zušľachťuje toho, kto ho vykonáva. Veriaci sa povyšuje do večného stavu nadradenosti
nad tým, koho podvádza, či už je to minister alebo mocný kráľ, na tom nezáleží;
lebo ten, proti komu niekto využíva kitman, je predovšetkým úbohý chudák, ktorému
človek uzatvára správnu cestu a nič netuší; otrhaný a hladujúci
stojíš, navonok sa trasúci vo svojich čižmách pred oklamanou mocou, no napriek
tomu sú tvoje oči plné svetla; ty kráčaš najjasnejšie pred svojimi nepriateľmi.
Vysmievaš sa hlúpemu človeku; zneškodňuješ nebezpečné zviera. To sú ale pestré pôžitky!
(Comte de Gobineau and Orientalism—Selected eastern writings, preložil Daniel
O’Donoghue, redigoval Geoffrey Nash, 2009, New York, str. 119-120, dostupné tu
– pozn. prekl.)
Napokon, podľa konsenzu najuznávanejších sunnitských a šiitskych
komentátorov Koránu, klasických i súčasných, je koránový verš 3:28 kľúčovým
veršom schvaľujúcim moslimské klamanie nemoslimom, čo je podrobnejšie
vysvetlené v doktríne takíje/kitmanu. Nasledujú komentáre k tomuto veršu
v chronologickom poradí naprieč tisícročím: al-Tabarí (zomrel 923), ako je
uvedený vyššie; Ibn Kathir (zomrel 1373), jeden z najznámejších sýrskych
historikov a tradicionalistov za vlády bahriovských mamlúkov, ktorý tiež
zostavil dôležitý komentár ku Koránu; al-Sujutí (zomrel 1505), uznávaný ako vynikajúci
právnik, historik a životopisec, medzi jeho mnohé odborné príspevky patrí asi
dvadsať kníh o koránových štúdiách, vrátane významných komentárov Koránu;
Maulana Muhamad Šáfí (zomrel 1976), bývalý veľký muftí Indie (pred jej
rozdelením v roku 1947), autor Máriful Kuran, ktorý zostáva najznámejším komentárom
Koránu v jazyku urdu, napísal tiež viac ako tristo kníh a okrem nich niekoľko
rokov vysielal tafsír Koránu na Rádiu Pakistan; a najvýstižnejšie, Muhamad
Husajn Tabatabaj (zomrel 1981), popredný šiitsky komentátor Koránu v 20. storočí
a uznávaný moslimský filozof a učiteľ.
Tabarí – Ak ste (moslimovia) pod ich nadvládou
(neveriacich) a máte o seba strach, správajte sa voči nim lojálne
svojím jazykom, zatiaľ čo vnútri voči nim prechovávajte nevraživosť... (vedzte,
že) boh zakázal veriacim priateliť sa a mať s neveriacimi dôverné vzťahy na
úkor veriacich – okrem prípadov, keď sú neveriaci nad nimi (vládnu im). V takom
prípade sa ku nim môžu správať priateľsky, zatiaľ čo zachovávajú svoje
náboženstvo. (Abu Ja’far Muhammad at-Tabari, Jami’ al-Bayan ‘an ta’wil
ayi’l-Qur’an al-Ma’ruf: Tafsir at-Tabari, Beirut: Dar Ihya’ at-Turath
al-‘Arabi, 2001, zv. 3, s. 267, preložené v Ibrahim, “How Taqiyya Alters
Islam’s Rules of War”, dostupné tu)
Ibn Kathir – Veriaci, ktorí sa v niektorých oblastiach
alebo dobách boja o svoju bezpečnosť kvôli neveriacim... takí veriaci môžu
preukazovať priateľstvo neveriacim navonok, ale nikdy nie vo vnútri. Napríklad,
Al-Bucharí (zomrel v r. 869, autor najdôležitejšej zo šiestich kánonických
zbierok hadísov) zaznamenal, že Abú Darda povedal, „Usmievame sa do tváre
niektorých ľudí, zatiaľ čo naše srdcia ich preklínajú.“ Podľa Al-Bucharího Al-Hasan
povedal, „Tukja (takíja) je dovolená do Dňa vzkriesenia.“ (Tafsir Ibn
Kathir, anglický preklad vyhotovila skupina akademikov pod dohľadom Šajcha
Safiur-Rahmána Al-Mubarakpurího, zv. 2, 2000, Rijád, s. 142)
Al-Sujutí – Veriaci by si nemali brať neveriacich za
priateľov a ochrancov namiesto veriacich. Každý, kto to urobí a spriatelí
sa s neveriacimi, nemá nič do činenia s dín (náboženstvom) Alláhovým –
pokiaľ to nie je preto, že sa ich obávate a pokiaľ sa nejedná o predstieranie
zo strachu z nich, kedy sa s nimi spriatelíte len svojím jazykom, ale
nie srdcom. (Tafsir al-Jalalayn, 2008, preložila Aisha Bewley, Londýn, str.
122-124)
Šáfí – Priateľstvo, ktoré zaväzuje moslima veľmi
silnými putami k nemoslimom, nie je povolené za žiadnych okolností... zdvorilosť
a priateľské správanie je... povolené, keď je účelom zábava hosťa,
odovzdanie islamského učenia nemoslimom alebo zachovanie bezpečnosti pred nimi.
(Máriful Kuran, 2009, zv. 2, Karáčí, s. 58)
Tabatabaj – Verš (3:28) jasne povoľuje takíju, ako
dokazujú tradície imámov Ahlu 'l-bajt (Mohamedovej rodiny; šiiti veria, že
pozostáva z Mohameda, Fátimy a Mohamedových „následníkov“, Alího,
Hasana a Husajna)... Korán a sunna sa zhodujú, že takíja je na
niektorých miestach povolená. Podporuje ju aj logika. Hlavným účelom náboženstva a apoštola je udržať pravdu nažive;
a niekedy sa tento účel dá dosiahnuť vykonávaním takíje, udržiavaním dobrých
vzťahov s nepriateľmi náboženstva, zatiaľ čo zavrhnutie takíje by
neposlúžilo žiadnemu účelu. Je to realita, ktorú nemôže žiaden rozumný človek
popierať... Tafsír as-Sáfí (komentár ku Koránu, v tomto prípade sa jedná
o komentár napísaný šiitskym učencom Mohsenom Fajzom Kašáním [zomrel
v r. 1679] v 17. storočí) cituje pod
slovami: okrem prípadov, kedy sa pred nimi chránite... od al-Ihtidžádža, že
veliteľ veriacich povedal v tradícii, okrem iného: „a on vám prikázal robiť
takíju vo svojom náboženstve; lebo Alláh
hovorí: Buďte opatrní a opäť buďte opatrní, nevystavujte sa skaze
a nezanedbávajte takíju, ktorú som vám prikázal (robiť); inak spôsobíte
preliatie svojej krvi a krvi svojich bratov; vystavíte svoje, rovnako ako ich
odmeny skaze; a spôsobíte, že ich nepriatelia náboženstva Alláhovho ponížia,
hoci Alláh vám prikázal velebiť ich.“ As-Sádik (zomrel 765, šiesty šiitsky
imám a právnik) povedal: „Apoštol
Alláhov hovorieval: Nemá náboženstvo ten, kto nemá takíju“. Potom hovorieval: „Alláh
hovorí: okrem prípadov, kedy sa pred nimi chránite zo strachu z nich.“ (Al-Ajjáší)
(zomrel asi 932, šiitsky komentátor a tradicionalista) al-Bákir (zomrel 733, piaty šiitsky imám
a právnik) povedal: „takíja je
(dovolená) v každej záležitosti, kvôli ktorej sa človek dostane do
nepríjemnej situácie; a Alláh mu ju dovolil.“ (al-Káfi, šiitska zbierka
hadísov zostavená Muhammadom Ja'kubom Kulajním [zomrel
941]): Existuje veľmi veľa
tradícií od imámov Ahlu 'l-bajt – pravdepodobne dosahujúcich hranicu mutawátira
(„ten, kto prichádza víťazne“;
môže sa tým označovať prorocká tradícia, hadís alebo vo všeobecnosti akákoľvek správa
s viacerými reťazcami rozprávačov), obsahujúcich povolenie na takíju; a už
ste videli, ako ju koránový verš (najmä 3:28) nesporne dokazuje. (Sayyid
Muhammad Husayn at-Tabataba’i, Al-Mizan fe Tafsir al-Quran, preložil Sayyid Saeed
Akhtar Rizvi, 1982, zv. 3, Teherán, str. 221-222, 234-235; dostupné napríklad tu – pozn.
prekl.)
Prevzaté z https://www.andrewbostom.org/2019/10/takiya-taqiyya-a-brief-annotated-reference-guide/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára