Je nám veľkou cťou, že môžeme zverejniť sériu otázok (O), ktoré sme položili Dr. Arnaudovi Imatzovi o maurskom Španielsku a jeho odpovede. Dr. Imatz je člen korešpondent Španielskej kráľovskej akadémie histórie a autor niekoľkých dôležitých štúdií.
O: Na akých
historických dôkazoch môžeme založiť naše tvrdenie, že údajné zlaté spolunažívanie
v al-Andaluse bolo mýtom?
Arnaud Imatz (AI):
Najskôr si ujasnime, čo je mýtus o al-Andaluse – o to viac, keďže pravda sa,
ako viete, popiera, napáda alebo dokonca zatajuje, no nerobia to len
extrémistickí aktivisti a polemici, ale tiež akademici, ktorí sa horlivo usilujú
obhájiť svoje miesto. Stručne povedané, je to myšlienka „strateného raja“ alebo
„zlatého veku“ či „edenu“, podporená nekonečne veľa arabskými textami, no
rovnako ju prechováva aj veľa Európanov či západniarov.
Naopak, stretávame sa s o nič menej rozšírenou predstavou
hrozby kresťanského sveta, ktorý je opisovaný ako nevzdelaný, krutý, barbarský,
intolerantný, militaristický a... európsky. Túto myšlienku si osvojili arabisti
a mnohí historici 19. storočia. Podľa nich, autochtónna povaha a cnosti
Pyrenejského polostrova nevyhnutne prispôsobili, obmäkčili a poeurópčili islam
v oblasti al-Andalusu, čím mu nevyhnutne dali črty odlišné od zvyšku stredovekého islamského
sveta. Je to predstava tolerantného, pokročilého či „pokrokového“ islamu, ktorý
predbehol svoju dobu, predstava, ktorú prevzali naši súčasníci, snažiaci sa
demonštrovať otvorený, modernizujúci a tolerantný charakter islamu. Je to
„irenistická“ vízia (snažiaca sa o mier, pokoj, nenásilnosť
a zmierenie – pozn. prekl.) harmonického spolunažívania troch kultúr a medzi
politikmi, novinármi a veľkou časťou akademického prostredia je taká rozšírená,
že je takmer nemožné dať ju na pravú mieru. Je to niečo ako dogma vnútená navzdory
všetkému historickému výskumu dôsledných a nezaujatých odborníkov, ktorí ukazujú
presný opak. Lebo al-Andalus nebol raj, ale skôr opak.
Nie je možné zhrnúť do pár riadkov to množstvo informácií,
početných zdrojov a historických dokumentov (arabsko-moslimských a kresťanských),
na ktoré sa arabisti, filológovia a historici stredoveku spoliehajú, aby sme
vyvrátili mýty o al-Andaluse a urobili jeho históriu zrozumiteľnejšou.
Som v pokušení povedať, že ak chceme hovoriť o spolužití,
spolunažívaní či dokonca „tolerancii“ na Pyrenejskom polostrove v období
stredoveku (tolerancii, ktorej história siaha do staroveku a nie do 18. storočia,
ako vyhlasuje väčšina šovinistických ideológií, najmä francúzskych), bude
lepšie, keď sa zmienime skôr o kresťanských kráľovstvách než islamských.
Aby sme sa o tom presvedčili, stačí si pripomenúť
situáciu žien v al-Andaluse, vrátane zahaľovania, sexuálneho otroctva, ženskej
obriezky (ako právneho a sociálneho zvyku), kameňovania či absolútneho
nedostatku slobody vo verejnom priestore pre hurra („slobodné moslimky“) a následne
si ju porovnať s podmienkami omnoho slobodnejších kresťaniek v stredovekom
Španielsku.
Na tomto mieste tiež môžeme citovať práce Bernarda Lewisa a jeho
predchodcu, jedného z otcov vedeckého orientalizmu, Maďara Ignaza Goldzihera, ktorí na príklade mnohých dobových arabských textov dokázali,
že v al-Andaluse boli bežné etnické a aj rasové kritériá: Arabi zo
severu proti Arabom z juhu, Berberi proti Arabom, Arabi proti Slovanom
(„Európanom“), Arabi a Berberi proti muládíom (konvertovaným moslimom
hispánskeho pôvodu) a napokon, všetci proti černochom... a naopak.
Dielo
španielskeho lingvistu, historika a arabistu Serafína Fanjula je základom,
ale musíme tiež zdôrazniť význam štúdií niekoľkých medievalistov a výskumníkov
ibero-románskych jazykov. Sám som sa pričinil o to, aby som vo
frankofónnych krajinách spropagoval dielo troch najlepších odborníkov
v oblasti, dvoch Španielov a Američana.
Najprv už spomínaný Serafín Fajnul, profesor arabskej
literatúry, člen Kráľovskej akadémie histórie, autor knihy Al-Andalus contra España (2000) a La quimera de al-Andalus (2004), vydanej vo francúzštine v jednom zväzku
pod názvom Al-Andalus,l’invention d’un mythe (2017).
Potom Američan Darío Fernández Morera, profesor románskej a hispánskej
literatúry a autor knihy The Myth of the Andalusian Paradise (2015); francúzsky názov Chrétiens, juifs
et musulmans dans al-Andalus, 2018.
A napokon Rafael Sánchez Saus, profesor stredovekej
histórie, bývalý dekan fakulty a rektor univerzity, člen Kráľovskej
španielsko-americkej akadémie, autor knihy Al-Andalus y la Cruz (2016), vydanej vo francúzštine pod názvom Les chrétiens dans al-Andalus. De la soumission à l’anéantissement (Kresťania
v al-Andaluse. Od podrobenia po vyhladenie, 2019).
Celkom jednoznačne odporúčam prečítať si tieto knihy, ktoré vyšli
v niekoľkých novších vydaniach, vrátane toho posledného vo vreckovom
formáte (marec 2019, august a september 2020). Ľutujem a som
prekvapený, že tieto dve španielske diela neboli doteraz preložené do
angličtiny.
Čo sa mňa týka, napísal som úvod ku knihám Serafína Fanjula
a Rafaela Sánchez Sausa, kým Rémi Brague, uznávaný odborník na stredovekú filozofiu (emeritný profesor na
Sorbonne), bol taký láskavý a napísal predslov ku práci Daría Fernández-Moreru
hneď potom, ako som ho informoval, že čoskoro vyjde vo francúzštine.
Musím dodať, že ostatné diela španielskych historikov si
taktiež zaslúžia preklad; mal by som spomenúť konkrétne Acerca de la conquista árabe de Hispania. Imprecisiones, equívocos y patrañas (O
arabských výbojoch. Nepresnosti, nejednoznačnosti a klamstvá; 2011) od Felipe Maílla Salgada, profesora arabských a islamských štúdií na univerzite
Salamanca.
Knihy Fanjula, Fernández-Moreru a Sánchez Sausa sú rozhodujúcimi
míľnikmi vo vyvracaní mýtov a klamstiev o histórii al-Andalusu.
Odlišujú sa vo svojich prístupoch a metódach, čo tiež súvisí s rôznou
odbornou znalosťou autorov. Ale taktiež sa perfektne dopĺňajú.
Serafín Fanjul podrobne analyzuje myšlienku rajského
charakteru „pozemského edenu“ al-Andalusu a tiež „arabských“ či moslimských
preživších, charakteru, ktorý sa údajne preniesol z al-Andalusu na Španielsko a utváral
jeho charakter.
Darío Fernández-Morera skúma konkrétne kultúrne zvyky
moslimskej, kresťanskej a židovskej komunity počas islamskej hegemónie a porovnáva
ich s ostatnými stredomorskými kultúrami, presnejšie, s grécko-rímskou čiže
Byzantskou kresťanskou ríšou.
Napokon, Rafael Sánchez Saus študuje osud kresťanov
v severnej Afrike a Španielsku: vpád islamu a zloženie Arabskej
ríše, dobytie a zrodenie al-Andalusu, prvé reakcie kresťanov, utláčateľský
režim dhimma, podriadenosť, kolaboráciu, orientalizáciu a arabizáciu, hnutie mučeníkov,
odpor, vzburu, prenasledovanie a konečné vyhladenie kresťanov v al-Andaluse.
Títo traja autori, spolu s dvomi najlepšími
francúzskymi odborníkmi, Marie-Thérèse
a Dominique Urvoy, predstavili svoje diela počas konferencie s názvom „Al-Andalus,
od mýtu po históriu“, konanú v Paríži 6. októbra 2019 a podporenú l’Association
pour l’histoire (Asociáciou pre históriu).
O: Neexistuje
však napriek tomu intelektuálny príspevok vďaka postavám ako Averroes, spolu so
značnými umeleckými, vedeckými a architektonickými pokrokmi v porovnaní
s archaickým obdobím, za ktoré vďačíme konkrétne moslimskému Španielsku?
AI: Nie je to o tom,
že by som popieral najobdivuhodnejšie a najslávnejšie kultúrne
a umelecké prvky al-Andalusu, ponoril sa do niečoho ako obrátená karikatúra,
vyžíval sa v neobmedzenom ospravedlňovaní kresťanského sveta a reconquisty;
inými slovami, nesnažím sa opätovne vytvoriť presne to, čo oprávnene vyčítame propagátorom
mýtu. Snažím sa rozobrať piliere legendy, údajnej ohromnej medzináboženskej harmónie (medzi
Židmi, kresťanmi a moslimami), prehnanom oceňovaní kultúrnych
a vedeckých výdobytkov a všeobecnej idealizácie spoločenských a politických
úspechov al-Andalusu.
Musím zdôrazniť, že ideologické interpretácie a predpojaté
redukovanie prác Fanjula, Moreru a Sánchez Sausa nemajú základ v samotných
dielach týchto odborníkov. Títo traja výskumníci a historici chcú len
porovnať zvyčajný názor, ktorý máme na túto časť histórie Pyrenejského
polostrova, s dokázanými a overenými faktami. A fakty hovoria
samé za seba. Teraz je na čitateľovi, aby ich posúdil.
Preto vážne nechápem, čo máte na mysli pod pojmom „archaické
obdobie“. Mali by sme to chápať tak, že napriek zdarom a nezdarom, dokonca
i nejakému násiliu, ktoré by bolo, ako hovoríme, „v stredovekej
spoločnosti nevyhnutné“, je moslimská Hispánia jediným skutočným príkladom
tolerancie vďaka moslimským dobyvateľom, ktorí sa votreli barbarskej, nevzdelanej
a intolerantnej rímsko-vizigótskej kultúre?
Znamená to tiež, že túto pozoruhodnú moslimskú civilizáciu
následne zničili barbarskí kresťania, ktorí sa opäť zmocnili polostrova
a zaviedli ešte intolerantnejší režim než ten, čo existoval pred príchodom
Berberov a arabských moslimov a že to bola skutočná prekážka pre
pokrok Západu? O tom môžete len snívať!
Skutočnosťou je, že kultúra vizigótskej Hispánie
sa zakladala na dedičstve rímskej civilizácie a vývoji izidorského myslenia.
Aj keď sa týkalo len elít, radikálne sa odlišovalo od myslenia Berberov
a arabských dobyvateľov, ktorí väčšinou nevedeli ani čítať, ani písať.
Kultúra vizigótskeho kráľovstva asimilovala „grécko-rímsko kresťanskú ríšu“. Spánia (krajný juh súčasného
Španielska) bola provinciou Byzantskej ríše. Som si vedomý pohŕdania niektorých
akademikov voči kultúre prevažne porímčených vizigótskych „barbarov“. Ale
rýchlo zabúdame na miesto a úlohu, akú zohrávali také uznávané osobnosti ako
Eugen II. z Toleda, Leander zo Sevilly, Izidor zo Sevilly alebo Teodulf Orleánsky, aby som
uviedol aspoň pár príkladov.
Spomínate slávneho filozofa Averroa (Ibn Rušda). Darío Fernández-Morera
mu venuje mnoho poučných strán. Opisuje na nich jemné rozdiely v jeho portréte
a pripomína menej známu stránku tejto postavy. Averroes bol málikovský právnik
patriaci k jednej z najprísnejších škôl výkladu Koránu, ktorá
existovala prevažne v al-Andaluse. Bol poradcom bezohľadného almohadského kalifa, sudcom
zodpovedným za dohliadanie nad uplatňovaním práva šaría, autorom knihy Bidajat al-Mudžtahid, spisu obsahujúcom
najpoučnejšie usmernenia pre moslimských sudcov (komentáre ku svätej vojne,
džihádu, džizjy, kameňovaniu
atď.).
V skutočnosti, keď ide o vzájomné „veľké dlhy“
medzi rôznymi kultúrami, musíme byť mimoriadne opatrní. Vždy sú relatívne a čiastočné.
Dva príklady z množstva ostatných by nám mali na ukážku stačiť.
Najprv si vezmime názov časopisu vydávaného Institut du Monde Arabe v Paríži, Qantara
(po arabsky „most“). Španieli taktiež poznajú, ako podstatné meno
a toponymum, slovo Alcantára, Alcanadre a niektoré
iné odvodeniny z arabčiny. Ale treba dodať, že arabské slovo qantara
pochádza zo sýrskeho qenterun, ktoré samé pochádza z gréckeho kentro, či
dokonca z latinského centrum (táto myšlienka je vysvetlená a zdokumentovaná
v Diccionario de arabismos y voces Afines en iberorromance od filológa Federica Correinte Córdoba).
Ďalším, omnoho viac do očí bijúcim príkladom, je Korán. Filológovia
dokázali, že posvätný text islamu, pre moslimov, obsahuje relatívne hojnú slovnú
zásobu latinského a gréckeho pôvodu (asi 170 cudzích výrazov). Ale nebolo
by absurdné, nerozumné či dokonca bezbožné, keby sme tvrdili, že Korán má
„veľký dlh“ voči Rímu a Grécku?
Povrchné analýzy alebo predstavy o al-Andaluse – ako sú tie od
cudzincov cestujúcich po Španielsku v 19. storočí alebo mnohých súčasných polemikov
a ideológov – môžu viesť len ku niekoľkým zvlášť nápadným vizuálnym prvkom ako
sú Alhambra, Mezquita-Catedralde Córdoba alebo Giralda
v Seville. Ale, ako hovorí Serafín Fanjul, sú to len pekné kamene
a nič iné. Skôr by sme sa mali pozrieť na žijúce a aktívne prvky,
ktoré prežili v spoločnosti po roku 1492 alebo 1609 (rok vypudenia
posledných Maurov). A tu máme skutočný malý breviár akceptovaných predstáv, ktoré
je dobré vyvrátiť.
Jedným z najčastejších argumentov na podporu islamského
vplyvu v Španielsku je slovná zásoba arabského pôvodu, ktorú si
španielčina a kastílčina ponechali. Profesor Fanjul dokázal, že sa dokopy jedná
o tritisíc slov (s asi dvetisíc ďalšími menšími toponymami) pochádzajúcich z 13.
storočia (obdobia, kedy bola arabská slovná zásoba v kastílskej literatúre
najrozšírenejšia); je to sotva 0,5% z celej slovnej zásoby (a 0,6% z diela
Cervantesa v 16. storočí). Je to pomerne veľmi málo a o to menej,
keďže je to slovná zásoba súvisiaca so stredovekými technikami (poľnohospodárstvo,
zbrane, stavebníctvo, medicína), ktoré sa odvtedy prestali používať. Neexistuje
tiež žiadna arabská slovná zásoba s duchovným či abstraktným významom, čo
je dosť veľavravné. Napokon, arabsko-moslimské vplyvy v oblasti jedla,
odievania, populárnych slávností či hudby sú rovnako obmedzené – zatiaľ čo
v týchto istých oblastiach prevažujú, dokonca drvivo prevažujú, latinsko-germánske
a kresťanské filiácie.
O: Tak odkiaľ
tento mýtus o al-Andaluse pochádza? Prečo a ako vznikol a čo ho
dodnes udržuje pri živote?
AI: Je veľmi zaujímavé
pýtať sa, prečo mýty pretrvávajú a prečo i dnes stále vznikajú. Tento
mýtus šíria tri skupiny ľudí. Po prvé, politici a novinári, ktorí, niekedy
v dobrej viere, nie sú informovaní (ako napríklad Obama, Blair či Macron),
ale často sú to oportunisti (boja sa cenzúry „politickej korektnosti“). Po
druhé, fanatici alebo extrémni islamofili. A po tretie, konformistickí akademici,
ktorí zubami-nechtami obhajujú svoje spoločenské záujmy. Najmä
z posledných dvoch skupín pochádzajú najnevraživejší polemici proti prácam
Fanjula, Fernández-Moreru, Sánchez Sausa a všeobecnejšie proti všetkým kritikom
tohto mýtu.
Najzanietenejší sú zvyčajne podporovatelia vymyslenej tézy, že
arabskí moslimovia Španielsko nikdy vojensky nenapadli. Táto téza sa nepriamo snaží
dokázať, že katolicizmus je pre Španielsko cudzie náboženstvo. Tvrdia, že
obyvatelia „Hispánie“ by ho zapudili a zvíťazilo iba na nejakú dobu pred príchodom
moslimov a aj to iba silou a násilím. Túto tézu vymyslel koncom 60-tych
rokov baskický paleontológ Ignacio Olagüe (ktorý bol v mladosti členom JONS
– Júnt národno-syndikalistickej ofenzívy – nacionalistického a fašistického
politického hnutia Ramira Ledesma Ramosa). V súčasnosti ju prevzali andalúzski nacionalisti
a najmä neomarxistický filológ, profesor na univerzite v Seville, Emilio González Ferrín.
V rovnakom vysoko postavenom okruhu sa nachádza a môžeme
citovať diela orientalistky a teoretičky unitárneho univerzalizmu Sigrid Hunke, ktorá za
mlada pracovala pre SS (výskumný inštitút Ahnenerbe). Prívrženkyňa národno-socialistického
neopohanstva, obhajkyňa islamu, „mužného náboženstva proti kresťanskému
náboženstvu zženštených otrokov“, považovala arabsko-moslimské dedičstvo Západu
za priamejšie či dokonca dôležitejšie než grécko-rímske. Všetky tieto tézy, alebo
skôr všetky tieto chvastania, sú rovnako dôveryhodné ako tézy, podľa ktorých
postavili pyramídy mimozemšťania.
V druhej kategórii, teda konformistických akademikov,
nehovoriac o prísnych úradníčkoch, nájdeme kopu arabistov, antropológov
a zopár medievalistov. To je aj prípad antisionistického antropológa José Antonio González Alcantuda, ktorý sa nebojí posmechu, keď tvrdí, že „popierači andalúzskeho odkazu
používajú metódy podobné metódam popieračov holokaustu“ (viď jeho kniha, Al Ándalus y lo Andaluz, 2017). Ako úplne typický príklad, hoci mimo
Španielska ho nikto nepozná, tiež môžeme uviesť historika z univerzity
Huelva, Alejandra García Sanjuána, ktorý má tri posadnutosti a fóbie: kresťanstvo,
cirkev a národ.
Spomedzi militantných „historikov“ môžeme uviesť aj Američana
kubánskeho pôvodu, Maríu Rosa Menocala, alebo, vo Francúzsku, Alaina de Liberu,
Jeana Pruvosta, Abderrahima Bouzelmateho a geografa, lektora, ochotného a výstredného ohovárača,
Emmanuella Tixier du Mesnila (viď L’Histoire, no. 457, marec 2019).
Umiernenejšou arabistkou v slovných útokoch je pravdepodobne
Španielka Maribel Fierro (viď Revista de Libros), ale aj ona jemným spôsobom opakuje niektoré z najotrepanejších
klišé. Podľa nej, odborníci na arabistiku už dávno všetko vedia – že došlo k násiliu,
čo však bolo v stredovekej spoločnosti úplne normálne; že „existoval
právny rámec“ a „dhimma mala aj svoje výhody“. Skrátka, mýtus existuje len
v mysliach tých, ktorí tvrdia, že existuje a neustále ho zdôrazňujú –
a teraz sa rozíďte, nič tu neuvidíte!
Útoky či obvinenia týchto spisovateľov o histórii proti
Fanjulovi, Fernández-Morerovi a Sánchez Sausovi vysvetľuje posledný
dôležitý faktor – ich odpor voči veľmi pozitívnemu prijatiu, dokonca obdivu, zo
strany väčšiny hlavnej tlače a ich nespochybniteľne úspešné náklady, v akých
vyšli. Tri mesiace po vydaní Fanjulovej knihy sa z nej predalo už viac než
15 000 výtlačkov. To je rekord, keďže je to kniha o histórii, z ktorej
následne vyšlo niekoľko nových vydaní v pevnej väzbe a vo vreckovej
veľkosti. Knihy Fernández-Moreru a Sánchez Sausa boli taktiež pozoruhodne úspešné.
Ale títo mytologisti al-Andalusu nesedeli nečinne. Tie najnenávistnejšie
a najmanichejskejšie mysle medzi nimi, tí, ktorí vedia, že sú odsúdení mať
iba pár stoviek čitateľov, použili celú paletu obvyklých zbraní a ľstí a zúfalo
sa snažili vrátiť úder – ohováraním, urážkami, narážkami, útokmi proti náboženským
presvedčeniam či údajným politickým názorom, obvineniami z islamofóbie,
nacionalizmu, fašizmu či dokonca z túžby vyvolať zrážku civilizácií, bez toho,
samozrejme, aby zabudli záškodnícky použiť údajne „vedecký“ argument a výzvu na
útlak alebo vylúčenie z akademickej obce. Problémom je, že argumenty
Fajnula, Fernández-Moreru a Sánchez Sausa sú solídne, dôkladné, vyvážené a ich
zdroje sú nepopierateľné.
O: Mala džizja
skutočný vplyv na prestup určitých nemoslimov na islam? Boli v tejto súvislosti
prestupy úprimné? A ako sa zaobchádzalo s novými konvertitami
a ľuďmi mimo islamu?
AI: Kresťanský
dhimmí musel platiť vyššiu daň než moslim, a to bez ohľadu na svoj
majetok, pretože bol kresťan. Pri platbe sa musel pred úradníkmi ponížiť. Ale
tu sa diskriminácia neskončila a nebola len finančná. Uvediem niekoľko
príkladov – moslim cestoval na konskom chrbte a kresťan na somárovi;
kresťan, ktorý zabil moslima, hoci i v sebaobrane, bol nevyhnutne
odsúdený na smrť, ale v opačnom prípade toto pravidlo neplatilo; svedectvo
kresťana proti moslimovi nebolo na súde prípustné; kresťan sa musel postaviť,
keď vstúpil moslim a mohol okolo neho prejsť len po ľavej strane,
považovanej za prekliatu; kresťan nemohol mať moslimských služobníkov
a dom vyšší než dom moslima, inak mu ho zbúrali; kostol, pokiaľ ho
nezrovnali so zemou, musel byť nižší než mešita; pokuty ukladané za rovnaké
priestupky boli pre moslimov menej než polovičné; zmiešané manželstvá medzi
členmi podriadeného a islamizovaného obyvateľstva a Arabkami boli
takmer nemožné a medzi moslimami a pohanmi (mušrikún) boli absolútne
zakázané. Toto boli niektoré z takzvaných „výhod“ dhimma.
Hovoria nám ako mantru, že ak v al-Andaluse nebola tolerancia
samozrejmosťou v takej podobe, v akej ju chápeme od 18. storočia, „neznamená
to, že sa nejednalo o spolunažívanie, navyše mierumilovné.“ Ale pravdou
je, že neústupčivosť voči ostatným náboženstvám bola neobhájiteľná. Za vlády
Umajjovcov boli aj ten najmenší odpor či vážna vzbura kresťanov utopené v krvi.
Bola možná len kolaborácia a podriadenosť. Vieme o krutostiach Abd
al-Rahmána III. voči svojim sexuálnym otrokyniam, keďže nám o nich povedal
jeho životopisec Ibn Hajján;
vieme o jeho pedofilnej túžbe po mladom kresťanovi Pelagiovi,
ktorého napokon zabil, pretože mu vzdoroval.
Umajjovci boli najodhodlanejšími obrancami islamu a najväčšími
stínačmi hláv v dejinách al-Andalusu. Situácia kresťanov a Židov bola
taká, že po stáročia sa sťahovali do kresťanských kráľovstiev na Pyrenejskom
polostrove. Po víťazstve Almohadov nemala kresťanská a židovská komunita
inú možnú alternatívu než prestup na islam, alebo deportáciu do Afriky. V 12. storočí
kresťanská komunita al-Andalusu prestala existovať.
O: Zdajú sa vám
rôzne iniciatívy v Španielsku, snažiace sa požiadať moslimskú komunitu
o odpustenie za následky reconquisty, historicky odôvodnené a prečo?
AI: Je to úplne
absurdné, ale vždy môžete snívať. Ani na chvíľu nepochybujem, že podľa logiky
moslimov či islamistov je táto požiadavka oprávnená. Dar al-kufr („územie
neveriacich“ alebo „územie neviery“, poprípade „územie rúhania“) je výraz na
označenie území, kde kedysi platilo právo šaría, no už neplatí.
A presne toto je prípad Španielska, či skôr veľkej časti Španielska od čias reconquisty (hraničná línia sa dlhú dobu nachádzala v centre polostrova, kde sa nachádza Centrálna kordillera oddeľujúca súčasné autonómne spoločenstvá Kastília-León a Kastília-La Mancha). Ale napokon, podľa ich logiky, prečo by nemali mať právo požadovať rovnaké odpustenie za následky opätovného dobytia tej časti Francúzska, ktorú dobyli, až po Poitiers? Pokiaľ viem, nemusíme prijať túto propagandu a nesmieme zabudnúť ani na to, že nielen Španielsko, ale tiež severná Afrika boli kresťanské dávno predtým, než sa stali islamskými.
Prevzaté z https://www.thepostil.com/al-andalus-a-history-contaminated-by-political-correctness/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára