Robert M. Kerr
Keď sa pozrieme na neskoršie islamské naratívy
o každodennom živote v Mekke v časoch, kedy vraj žila istá
prorocká postava menom Mohamed, o ktorej neexistujú žiadne historické
dôkazy, na prvý pohľad by sa zdalo, že sme dobre informovaní, máme bohatú
dokumentáciu. Bližší pohľad na tieto odkazy však ukazuje, že pochádzajú
z obdobia 150 až dvesto rokov po udalostiach, ktoré údajne popisujú
a to, čo popisujú, je často dosť fantastické, vzhľadom k tomu, čo
vieme o starovekých Araboch a starovekom semitskom svete celkovo. Zaujímavým
ukážkovým príkladom je hlavné božstvo uctievané v mekkskej svätyni Kaaba v šiestom
storočí zvané Hubal.
Kniha modiel (Kitáb al-Asnám) od irackého
islamského učenca Hišáma ibn Muhammad ibn as-Sá'ib al-Kalbího (pozri Fuat Sezgin, Geschichte des arabischen Schrifttums), ktorý prekvital vo ôsmom a deviatom storočí, uvádza,
„Podľa toho, čo som počul, (modla) Hubal bola vyrobená z červeného karneolu,
mala ľudskú podobu, ale so zlomenou pravou rukou. Kurajšovci ho dostali
v takomto stave, ale dali mu náhradnú ruku zo zlata. Bol vnútri Kaaby.“
Ako je v islamských tradíciách bežné, je tu mnoho, často si protirečiacich
príbehov. Al-Kalbího súčasník, bagdadský sudca Muhammad b. 'Umar b. Vákid
al-Vákidí si myslel, že pred vstupom do Kaaby, vedľa dverí, stál vyrytý obraz.
Uvádza tiež, že pred jeho sochou bolo umiestnených sedem šípov na veštenie, čo robil
sáhib al-kidáh („pán šípov“) – čo je možno biblický motív, pozri napr. 1.
Samuelova 20; Ezechiel 21:26 a Habakuk 3:11: dva mali slúžiť na určenie legitímnosti
pôvodu dieťaťa v prípade pochybnosti, jeden slúžil na komunikáciu s mŕtvymi,
jeden na otázky týkajúce sa sobáša a tri, ktorých funkciu autor nevedel bližšie
určiť.
V dobre známej hagiografii (Síra) Mohameda,
prisudzovanej Ibn Hišámovi,
sa píše, že Mohamedov starý otec Abd al-Muttalib takmer obetoval vlastného syna
Abdalláha, čo pripomína obetu Izáka v knihe Genezis 22 po zložení sľubu (pozri
Jefteho v knihe Sudcov 11) – podľa islamského výkladu (odkazuje na ňu Súra
37:106) tiež nájdeme vysvetlenie, prečo Mohamedovi hovorili Ibn az-zabíhaini,
„syn dvakrát obetovaného“, t.j. jeho otca a jeho údajného predka Izmaela.
Na druhej strane, Mohameda, ktorý od narodenia nemal otca,
priniesol do Kaaby jeho starý otec, aby vykonal test otcovstva pomocou šípov,
tvrdí Júnus ibn Bukajr v knihe Rivaja
z 9. storočia; podľa at-Tabarího z 10. storočia, novorodenca priniesli ku
modle Hubala v Kaabe (fa-adcha-ahu 'ala Hubal fi džavi l-Ka'ba), hoci Ibn
Hišám modlu nespomína (fa-dachala bihi l-Ka'ba). Buď Ibn Hišám pozmenil svoj zdroj
(Ibn Isháka), alebo bol Hubal zaradený do tradície až neskôr.
Podľa všetkého sa druhá možnosť zdá pravdepodobnejšia, najmä
preto, že neskoršie islamské tradície zvyčajne poskytujú viac, hoci dosť zvláštnych
a vyložene nezvyčajných informácií.
Zo zasa iných tradícií sa dozvedáme, že Hubal býval
spolu s modlami 360 ďalších božstiev, zrejme jednou na každý deň vtedajšieho
slnečného roka (súčasný islamský lunárny kalendár bol zavedený až neskôr). To
je trochu prekvapujúce, lebo jednu a tú istú svätyňu obývalo zvyčajne
jedno, dve a pri niektorých príležitostiach tri božstvá. Kaaba sa údajne
zrútila potom, ako Mohamed predniesol koránový verš 17:82.
Iné záznamy dávajú ešte menší zmysel: napr. „modrooký“
historik mesta Mekka, Abú l-Valíd Ahmad ibn Muhammad al-Azrakí, ktorý údajne
žil v 7. storočí, tvrdí, že zvyčajnou obetou pre Hubala bolo sto tiav. Ako
mohli niečo také urobiť v malej budove ako Kaaba, alebo na maličkom kameni
(upevnenom v stene) nám, ako to už býva pri takýchto záznamoch zvykom, neuviedli.
Navyše, ako je u predislamských arabských božstiev
v islamských tradíciách často zvykom, Hubala nepovažujú za domáceho boha. Preto
sa v Knihe modiel (vydanie Klinke-Rosenberger, str. 33-37 v arabčine)
spája príchod rôznych bohov, vrátane Hubala, s cestou 'Amr Ibn Luhajja
do Sýrie (všimnite si podobnosť tohto opisu s opisom Námana a Elizea v 2. Kráľov
5).
Podľa al-Azrakího mal Hubal pochádzať z Hítu v Mezopotámii; Ibn Hišám naopak tvrdí, že pochádzal z Moábu v krajine Balká'. Do akej
miery tieto výroky obsahujú historické informácie zostáva neisté, taktiež aj preto,
že islamská tradícia prisudzuje postavenie Kaaby Abrahámovi a musí sa
snažiť zachovať určitú spomienku na svoj „pravý monoteizmus“ z prastarých čias,
ktorý vtedy prerušili vonkajšie vplyvy, ako to cudzinci zvyknú robiť.
Je pozoruhodné, že s výnimkou týchto islamských zdrojov
Hubala v Hidžáze
zrejme nepoznali. Nenájdeme ho ani ako teoforický prvok v arabských
osobných menách. Wellhausen
(Reste arabischen Heidentums, 1897) sa pokúsil vysvetliť toto podozrivé vynechanie
a tvrdil, že Hubala pôvodne považovali za dané meno Boha, t.j. Alláha –
rovnako ako je Jahve menom židovského Boha ('elóhím). Nie je to presvedčivý
argument, ale len zúfalý dohad na základe nedostatku informácií.
Zatiaľ však, pre naše účely, považujme islamský materiál za historicky
dôveryhodný – ak máme Hubala považovať za novo vzniknuté božstvo cudzieho
pôvodu, mohlo by to do určitej miery vysvetliť, prečo sa zdá, že je prevažne
neznámy; taktiež aj preto, že podľa islamskej tradície sa zaznamenaná história začala
až s Koránom po Mohamedovej smrti.
Ak je to naozaj tak, človek by očakával, že tento boh bude
dosvedčený niekde inde, napríklad vo svojej údajnej krajine (krajinách) pôvodu,
teda v Mezopotámii, Palestíne či Sýrii. V onomastikone (súpise
vlastných mien spravidla v knižnej podobe a s jazykovednými výkladmi
– pozn. prekl.) dosvedčenom najmä v starovekých severoarabských
a neskôr aramejských nápisoch nájdeme meno HBL (varianty WHBL, 'HBL), čo
aspoň zbežne zodpovedá islamským zisteniam uvedeným vyššie.
Nie je to však teoforický prvok, ale skôr sloveso, ktoré ho
modifikuje, napríklad whb + 'l – „boží dar“ (napr. Deodatus, Nathaniel atď.).
V sekundárnej literatúre nájdeme napríklad nabatejský nápis z Hegri (Madá'in Sálih) na území súčasnej Saudskej Arábie (Corpus Inscriptionum Semiticarum II, Paríž, 1889, č.
198).
Zmienka na podporu tohto božstva v texte napísanom arabskými
Nabatejcami (ktorí však obvykle používali aramejský dialekt ako svoj písaný
jazyk) by určite významne potvrdila islamskú tradíciu. Tento nápis je pohrebným
textom pre dve ženy, Kmkm a jej dcéru Kljbt, datované zhruba do roku 0
nášho letopočtu. Ako je pri takýchto nápisoch časté, proti tým, ktorí môžu
neskôr prísť znesvätiť hrob, sú vyrieknuté kliatby (riadky 3 až 8):
…wjlʿn dwšr’ wmwtbt w’lt mn ʿmnd wmnwtw wqjšh mn jzbn kpr’
dnh ’w mn jzbn ’w jrhn ’w jntn jth ’w jnpq mnh gt ’w šlw ’w mn jqbr bh ʿjr kmkm
wbrth w’ḥrhm wmn dj l’ jʿbd kdj ʿl’ ktjb p’jtj ʿmh ldwšr’ whblw wlmnwtw šmdjn 5
…
„A nech Dušara...
jeho ???... a Allat z 'Amnadu a Manútu a Kajša prekľajú toho,
kto predá tento hrob alebo toho, kto ho kúpi, toho, kto ho zdaní či toho, kto ho
daruje, odstráni telá alebo ich časti alebo tu pochová niekoho iného okrem Kmkm
alebo jej dcéry či ich potomkov. Každého, kto urobí opak, päťkrát prekľaje
Dušara, HBLW, Manútu...“
Ako som už uviedol, tento nápis je často citovaný ako dôkaz
pre kult božstva známeho ako Hubal (napr. CIS a.l. „ex antiquis Arabum diis“). Toto tvrdenie však spochybňujú dve skutočnosti:
1) Ako poznamenal Euting v CIS, datívna predložka l- chýba
(„Euting dubitat an hic verus sit sensus, præpositione lante nomen deficiente;
suspicatur ergo epitheton aliquod dei Dušara, sed vix probabile“). Redaktorove
pochybnosti ohľadom Eutingovho predpokladu sú dnes vlastne neudržateľné, lebo
za posledné storočie, kedy sa naše poznanie jazyka, rovnako ako počet známych
a zverejnených nápisov značne zvýšil, sa nenašli žiadne nespochybniteľné dôkazy
pre toto božstvo.
Omnoho pravdepodobnejšie je, že slovo HBLW by sme mali chápať
ako toponymum (geografické meno – pozn. prekl.), t.j. Dušara z hblw (porovnaj
s „Naša pani v/z/na/s...“) – porovnaj názov miesta hbltt v safaitickom
nápise (A. Jamme, Miscellanées d’ancient arabe VII, 28, obr. 6).
2) Obsah tohto nápisu nemožno v žiadnom prípade označiť
za jedinečný, keďže veľká časť korpusu nabatejskej epigrafiky pozostáva z takýchto
textov a navyše existuje niekoľko približne rovnako starých textov
z rovnakého miesta (s porovnateľnými nápismi). Pozri CIS II, č. 197, 199, 205, 209, 212, ktoré spomínajú Dušaru, popr. Manútu,
okrem iných, ale nikdy Hubala. Platí tu staré pravidlo: Unus testis, nullus
testis (jeden svedok, žiadny svedok – pozn. prekl.).
Na predchádzajúcich riadkoch sme jasne videli metodologický
problém islamológie. Orientalisti starších čias, lúštitelia a prví
redaktori takýchto nápisov, sa pri výklade týchto novo objavených textov často
opierali o islamské tradície. Tieto výsledky si následne našli cestu do
islamských štúdií, čo je klasický príklad kruhového dokazovania. Keby sa
jednalo o akékoľvek iné (nejasné) slovo namiesto hblw, nikto by ani nepomyslel
na to, aby ho zaradil do slovnej zásoby ako božstvo.
Ako potom máme analyzovať toto božstvo Hubala, vraj privedené
do Mekky, keď sa zdá, že ho nepoznali ani v jeho údajnej krajine pôvodu? Mohlo
by nám pomôcť preskúmanie pôvodu jeho mena? V krátkosti pripomeniem, že
v starších semitských jazykoch je tento koreň dosvedčený len
v biblickej hebrejčine a v niektorých neskorších aramejských
dialektoch, ktoré ňou boli (čiastočne) ovplyvnené, ako sýrčina (heblá, „prach,
márnosť“), targumická aramejčina („dych, márnosť“) a židovsko-babylonská
aramejčina Talmudu („dych, para, opar“)(v arabčine habalt znamená „výpar, opar“,
čo možno vysvetľuje, prečo si niektoré islamské tradície vykladajú Hubala ako
boha dažďa).
Hebrejský koreň HBL (porovnaj v slovníkoch) sa zvyčajne
považuje za onomatopoický výraz pre „dych, nádych“, rovnako ako „vietor“, ktorý
je potom v knihe Genezis 4 použitý ako meno druhého syna Adama a Evy,
pastiera Ábela (hebrejsky Hebel), rovnako ako výraz pre „nič“ („Preludu [la-hebel]sa
človek podobá, jeho dni sú ako letiaci tieň.“ – Žalmy 144:4; v českých
prekladoch sa možno stretnúť s výrazom vánok alebo para – pozn.
prekl.); alebo „márnosť“ („Márnosť, len márnosť [hábél hábálím] – hovorí Kazateľ.
Márnosť, len márnosť [hábél hábálím], všetko je iba márnosť [hábél].“
– kniha Kazateľ 1:2).
Často sa však stáva, najmä v deuteronomistickej
polemike proti (údajnému) modlárstvu, že táto lexéma (základná
formálno-významová lexikálna jednotka slovnej zásoby, zahrňujúca pri ohybných slovných
druhoch súbor všetkých slovných tvarov – pozn. prekl.) nadobúda technický teologický
význam v zmysle „modla“, „modlárstvo“, lebo v ich očiach bol prijateľný
len ortodoxný názor na uctievanie Jahveho a všetko ostatné sa považovalo za zbytočnú
márnosť. Takéto použitie výrazu Hebel, alebo jeho množného čísla Habálím, vidíme
napr. v Deuteronómium 32:21, 1. Kráľov 16:13,26; 2. Kráľov 17:15; Jeremiáš 2:5 („Toto
hovorí Pán: „Akú neprávosť našli na mne vaši otcovia, že sa vzdialili odo mňa,
išli za márnosťou a márnymi sa stali [ha-hebel waj-jehebbálú]?“); 8:19;
10:3,8; 14:22; Jonáš 2:9(8); Žalm 31:7(6)(v posledných dvoch príkladoch je
paralela s výrazom šáw, „prázdnota, zbytočnosť“).
Tento význam nájdeme aj v niektorých prekladoch Septuaginty,
napr. Deuteronómium 32:21; Jeremiáš 14:22; 16:19, kde je hebrejský výraz preložený
ako „modla“ (napr. εἴδωλον v klasickej gréčtine, pôvodne „fantóm, postava,
myšlienka“; až v neskoršej biblickej tradícii nadobudol význam „modla“) alebo
μάταιος (v skutočnosti „zbytočný, márny“ a až pod vplyvom hebrejčiny
získal význam „modla“), napr. v Jeremiáš 2:5 (porovnaj tiež Ester 4:17 –
modlitba Ester; 3. Machabejcom 6:11; rovnako ako toto použitie v Novom zákone,
najmä Skutky apoštolov 14:15).
Tu vidíme, ako sa význam slova, ktoré v skutočnosti
znamená „vôbec nič“, zmenil na niečo, čím nie je a nemôže byť. Aby ste to pochopili
správne, v tomto konkrétnom biblickom použití hebrejský výraz Hebel
(plurál Habálím) nenaznačuje božstvo (skutočné či vymyslené), ale je skôr pejoratívnym
výrazom na vyjadrenie toho, že všetky božstvá okrem Jahveho a všetky zobrazenia
bohov (vrátane Jahveho) sú „neúčinné“.
Z pohľadu semitskej etymológie teda Hubal nie je boh,
ale skôr Hebel, božská neexistencia. Je jasné, že sme dospeli k ničote,
lebo sme si ukázali, že Hubal je ničota (čo môže niektorých islamistov zmiasť),
doslova sa vyparil v biblickej búrke. Je možné priviesť tohto boha späť?
Aby si teológovia zachovali vieru v božstvo, vedia byť dosť vynachádzaví.
Ak na jednej strane môže byť Hebraica Veritas (latinský preklad Biblie – pozn. prekl.)
nápomocná pri pochopení islamskej tradície, môžeme tiež použiť arabčinu (kedysi
nazývanú Ancilla Fidei, „služobníčka viery“, lebo sa považovala za užitočnú pri
štúdiu hebrejskej slovnej zásoby Starého zákona) na výklad Biblie.
Napríklad, kanadský odborník na Starý zákon William Ewart Staples
sa pokúsil
použiť hebrejský výraz Hebel ako teologický výraz na označenie „záhady kultu“ v kanaánskom
prírodnom náboženstve. Neskôr jeho škandinávsky kolega Hans M. Barstad zašiel
ešte ďalej a tvrdil, že hebrejské slovo vlastne obsahovalo kanaánskeho boha dažďa (porovnaj napr. Zachariáš 10:1-2,
„Proste od Pána dážď v čase neskorej pŕšky! Pán tvorí oblaky a dá vám lejak
dažďa trávu na poli každému. Lebo bôžikovia hovorili naprázdno a všetci videli
klamstvo, vykladajú márne [hebel] sny, potešujú daromne. Preto odtiahli ako stádo, sú
pokorení, lebo niet pastiera.“ – jeho pravidlá hebrejskej gramatiky sú dobrovoľne
ignorované, aby do tohto biblického verša (pozri Bob Becking)
vsunul islamské božstvo dažďa (pozri vyššie). Tým pridal do pred chvíľou
spomenutého kruhového dokazovania ďalší odkaz.
Aby však z ničoho dostali niečo a aby zachránili,
čo sa zachrániť dá, iní odborníci sa pokúsili dať do súvisu Hubala (vokalizácia
je druhoradá a netreba ju považovať za pôvodnú) a údajné zbožštenie
Ábela (pozri Hibil-Ziwa v mandaickej tradícii) – porovnaj napr. T. Fahd, Le panthéon de l’arabie centrale à la veille de l’hégire. Ale to je
problematické a nepresvedčivé (porovnaj Fawzi Zayadine, Journal Asiatique
257, 1969, 172) – platí to aj o myšlienke, s ktorou prišiel už Edward Pockocke
v 17. storočí a ktorá sa príležitostne objavuje aj v súčasnosti – že
Hubal je odvodený od hebrejského hab-ba'al, „Baal“.
Na záver, napriek doterajšiemu spoločnému úsiliu islamológov,
odborníkov na Starý zákon a orientalistov, sa ich snahy dajú najlepšie
zhrnúť citátom z knihy Kazateľ: „Potom som obrátil pozornosť na všetky
svoje činy, aké (kedy) prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som
vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom,
lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.“
Tento boh, ako naznačuje jeho meno, nemohol existovať. Na
druhej strane, asi nemôže byť náhoda, že konkrétny deuteronomistický výraz z antipolyteistickej
polemiky (nepriamo) využíva neskoršia tradícia na podobný účel.
Skutočnosť, že veľká časť neskoršej islamskej tradície bola
prevzatá od Židov a judaizmu (takzvané Isrá'ilíyát), nie je ničím novým.
Podobne, islamská polemika o arabskom modlárstve v Hidžáze v
takzvanej džáhilíji („dobe nevedomosti“) je z veľkej časti sama
o sebe neinformovaná, t.j. zakladá sa z veľkej časti na vymyslených
základoch, čo je dosť jasné z mnohých anachronizmov.
Nemožno sa zbaviť dojmu, že keď chceli islamskí historici
a teológovia podať správu o zlých starých časoch modlárstva, uvedomujúc
si, že nemajú vôbec žiadne informácie z prvej ruky (taktiež preto, lebo
vznik islamu v Mekke a Medine je historicky nevierohodný), boli
závislí od tých, ktorí, ako dobre vieme, disponovali vedomosťami o dobách
dávno minulých, čiže od Židov.
Islamskí historiografi si zjavne požičali slovo na označenie márnosti modiel a hlavnej modly svojho svätého mesta vo vymyslenej minulosti – Hubal nikdy neexistoval. Snahy o jeho nájdenie sú ako honba za vetrom!
Prevzaté z https://www.thepostil.com/looking-for-the-god-hubal/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára