Hugh Fitzgerald
Je to rečnícka otázka – s jedinou predstaviteľnou
odpoveďou „nie“ – ktorú si v Iráne narodený David Shariatmadari,
momentálne žijúci v Spojenom kráľovstve, položil v článku
pre The Guardian.
Svoju takíju (islamskú metódu klamania – pozn. prekl.) začal
tvrdením, že hoci sa koncom 20. a začiatkom 21. storočia niektorí moslimovia
začali uchyľovať ku „džihádistickému terorizmu“, taká zbraň nebola nikdy
predtým v 1400-ročnej histórii islamu použitá. A keďže na posolstve
islamu sa nezmenilo nič – texty zostali rovnaké od počiatku islamu – čo by
mohlo vysvetliť tento nečakaný vznik „džihádistického terorizmu“ koncom 20. storočia?
Shariatmadari nachádza príčinu v „politických, ekonomických,
vojenských a spoločenských zmenách na Strednom východe.“ Odsudzuje, že mnoho nemoslimov
začína hľadať vysvetlenie moslimského násilia v Koráne. Cituje slová
filozofa Rogera Scrutona, že si „musíme poradiť s týmito náročnými súrami“
a o Scrutonovi povýšene podotýka, „nie je to neodôvodnené uvažovanie,
ak islam nepoznáte.“ Shariatmadari totiž tvrdí, že to, čo sa nachádza
v Koráne, „poskytuje ľahko pochopiteľný záznam o činoch, ktoré sa inak
zdajú byť nevysvetliteľné. Kto vie (alebo sa unúva zistiť), čo tie verše
(skutočne) hovoria a ako ich si ich možno vysvetľovať?“ Áno, neveriaci tie
verše zle pochopia – nebudú sa „unúvať zistiť“, čo skutočne znamenajú – čiže
ich budú brať doslovne a tým si vysvetlia fenomén „džihádistického terorizmu“.
Necíti sa však povinný nechať svojich čitateľov, aby sa sami
rozhodli, čo môžu koránové verše znamenať. Nezacitoval ani jediný verš, vetu či
frázu z Koránu alebo hadísov. Shariatmadari chce, aby ste sa od týchto
textov držali ďalej a tvrdí, že „správne vysvetlenie (moslimského
terorizmu a násilia) sa tam (v islamských textoch) nenachádza.“ Vlastne, Korán
stojí v ceste zmysluplnému skúmaniu: „všetko to (nahliadanie do Koránu) stojí
v ceste správnemu skúmaniu. Je to ako značka s nápisom 'pozeraj sa sem
a nikam inam', čím sa niekedy až príliš pohodlne zastierajú omnoho zložitejšie
príčiny.“ Preto už radšej nehovorme o Koráne.
Shariatmadari hovorí, že sa musíme „pozrieť nad rámec (islamských)
textov.“ Prečo? Je to preto, že ich neveriaci nedokážu pochopiť a len by
ich miatli, ako naznačuje, alebo je to skôr tak, že texty sú až príliš jasné – a
to už celých 1400 rokov – v tom, že prikazujú používať násilie
a teror proti neveriacim?
Len málokto bude súhlasiť s pánom Shariatmadarim
v tom, že nahliadnutie do Koránu „stojí v ceste zmysluplnému skúmaniu“
islamu. Fakticky je to jediný spôsob, ako zistiť, čo islam učí. A keď sa
posmieva tým, ktorí tvrdia, že „islam je zvlášť náchylný k násiliu,“ vzbudzuje
to v človeku ešte väčší záujem nahliadnuť do týchto textov. Zozbierajme
teda zvyčajné podozrivé verše z Koránu. Tu sú štyri najveľavravnejšie:
Korán (3:151) – Vrhneme do sŕdc tých, ktorí neveria, hrôzu
za to, že pridružili k Bohu niečo, k čomu On nezoslal žiadne splnomocnenie.
Korán (8:12) – Ja vrhnem hrôzu do sŕdc tých, ktorí neveria.
Udierajte ich ponad krk a udrite ich po koncoch všetkých prstov.
Korán (9:5) – A keď uplynú posvätné mesiace, tak
zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte
ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú
dodržovať modlitbu a dávať almužnu, nechajte ich ísť cestou ich, veď Boj je
veru odpúšťajúci, milosrdný.
Korán (9:29) – Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v
Deň posledný a nezakazujú to, čo zakázal Boh a Jeho posol a ktorí neuctievajú
náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma, pokiaľ nedajú poplatok
priamo vlastnou rukou, pociťujúc pokoru.
V Koráne je viac než sto ďalších veršov o násilí a terore. Shariatmadari nespomína žiadny
zo 109 veršov o džiháde a násilí, ktorých je plný Korán a hadísy, ani
sa ich nepokúša ospravedlniť tým, že ich „zasadí do kontextu“. Pokračuje vo svojom
zosmiešňovaní ľudí, ktorí chcú vyvodiť závery z toho, čo sa v týchto textoch
nachádza: „Kto vie (alebo sa unúva zistiť), čo tie verše (skutočne) hovoria
a ako ich si ich možno vysvetľovať?“ Nuž, mnohých neveriacich neodradilo, aby
zistili, „čo tie verše hovoria“ a to, „ako si ich vysvetľujú“, je jasné zo
správania moslimov v posledných 1400 rokoch. Ak 1,5 miliardy moslimov vie
zistiť, „čo tie verše hovoria“, tak to môžem zistiť aj ja, vy a ktokoľvek
iný. A zistíme, že tie príkazy veriacim, aby sa zapojili do násilného
džihádu proti neveriacim, ktorých tiež majú terorizovať, tie isté verše, ktoré
citovali al-Awlakí, al-Baghdádí , Usáma bin Ládin a ostatní vodcovia alebo
členovia teroristických skupín, presne uvádzajú ako textové zdôvodnenie svojich
činov.
Tieto verše sú normatívne, platné naveky a pre moslimov
všade na svete. Môžeme nájsť podobné verše prikazujúce násilie a teror
proti nepriateľovi, ktoré sú skôr normatívne
než opisné, v židovských posvätných textoch? V Novom zákone?
Robert Spencer si všíma význam tohto rozdielu: „Vlastne, v priebehu
histórie neboli tieto texty (v Biblii) považované za božské príkazy, ktoré
veriaci musia alebo môžu uskutočňovať v praxi v novoveku. Všetky tieto
pasáže sú napokon opisné, nie normatívne. Veriacim nikde neprikazujú
napodobňovať toto správanie alebo veriť za akýchkoľvek okolností, že boh od
nich chce, aby konali ako nástroje jeho súdu v akejkoľvek súčasnej situácii.“
Nájdeme príkazy pre hinduistov k násiliu alebo ich opisy
v Bhagavad Gíte? A kde Kristus hovorí o vojne a násilí takým
spôsobom ako Mohamed? Prehliadli sme niečo v kázni na vrchu? Kde Kristus
učí o vojne proti nekresťanom? Kde Budha učí o nekonečnej vojne proti
všetkým nebudhistom? Židia si môžu nárokovať krajinu Izrael, ale moslimovia si
nárokujú celý svet. Je v tom rozdiel. Islam, tvrdí Shariatmadari, „nie je
zvlášť náchylný k násiliu.“ Ale základné texty žiadneho veľkého náboženstva
neobsahujú nič, čo by sa podobalo násiliu nachádzajúcemu sa v celom Koráne,
hadísoch a Síre.
A čo moslimské dobyvačné vojny, pýta sa Shariatmadari.
Áno, „určite ku nim došlo,“ priznáva, „ale nie takým spôsobom, že by sa tým
islam odlišoval od ostatných kultúr.“ Lebo „dominantné (často genocídne) vojenské
mocnosti boli od 17. storočia kresťanské.“ Nie po prvý krát nám predvádza apel
na pokrytectvo. Je tu však jeden jednoduchý rozdiel: keď moslimovia dobyli
mnoho rôznych krajín a podrobili si mnoho rôznych národov, konali v súlade s Alláhovými
príkazmi a nasledovali príklad Mohameda, vzor správania a dokonalého
človeka a vojenského vodcu mnohých vojenských výprav, zaznamenaných v hadísoch
a Síre. Keď kresťania dobyli krajiny a podrobili si nekresťanské národy
(ako to urobili Španieli s veľkou zúrivosťou v južnej Amerike), nekonali
v súlade s učením Ježiša, ale v rozpore s ním. Práve v tomto
sa islam odlišuje od „ostatných kultúr“. Mohli by sme tiež povedať, že
správanie španielskych conquistadorov v južnej Amerike má niečo do činenia
s islamom, lebo ich násilie odrážalo 770 rokov reconquisty, kedy
španielska taktika a postoje odrážali brutalitu moslimov, proti ktorým
bojovali.
Shariatmadari sa posmieva tým, ktorí dospeli k záveru,
že na islame je niečo „zvláštne“:
Od čias útokov na Westminsterskom moste mnohí ľudia akoby uviazli
na nasledovnej otázke, väčšinou po prejavoch džihádistického násilia: „Je na
islame niečo zvláštne? Niečo, čo sa prepožičiava terorizmu?“
Niektorí ľudia mohli „uviaznuť na otázke“, či „je na islame
niečo zvláštne“, ale po každom útoku moslimských teroristov je ich menej. To
„niečo zvláštne“ sa nachádza vo vyššie citovaných veršoch a vo viac než stovke
ďalších, rovnako smrtiacich veršoch. A môžeme to nájsť aj v slovách
a skutkoch Mohameda, zaznamenaných v hadísoch a Síre. Nech sa na
mňa Shariatmadari nehnevá, ale ľudia v západnom svete sa nesústreďujú na moslimských
teroristov „od útokov na Westminsterskom moste“, ani s prestávkami „po
väčšine prejavov džihádistického násilia“, ale neustále od 11. septembra 2001,
kedy útok džihádistických teroristov na Svetové obchodné centrum signalizoval
skutočný začiatok ich teroristickej výpravy proti neveriacim na Západe. Tá výprava
pokračuje od toho prorockého dátumu a došlo počas nej ku viac než
30 000 útokom moslimských teroristov po celom svete. A teror, spolu s konvenčnou
vojnou džihádistov proti neveriacim v uplynulých desaťročiach, bol použitý
na mnohých miestach: v Afganistane proti ruským vojakom; v Kašmíre
proti hinduistickým panditom (indickým učencom – pozn. prekl.); na Filipínach
proti kresťanským farmárom na ostrovoch s menšinou Moro; v Thajsku
a na Čittágongských horách v Bangladéši proti budhistom; a v Nigérii
proti kresťanským Igbo (etnickej skupine v západnej Afrike – pozn. prekl.).
Mnohí ľudia na Západe pochopili, prečo islam vedie toľkých
moslimov buď k účasti na terorizme proti neveriacim, alebo k jeho podpore,
poprípade k vyjadreniu súhlasu s ním. Títo ľudia pochopili, že sa nemôžu
spoliehať na to, čo hovoria o islame samotní moslimovia, lebo takíja – nábožensky
povolené klamanie na obranu islamskej viery, pochádzajúce zo šiitskeho islamu,
no s analógiou v sunnitskom islame – je až príliš častá a príliš
priehľadná. Nemôžu veriť ani akademickým „odborníkom“ na islam, vzhľadom ku
intelektuálnej korupcii na univerzitách (kde majú islamské štúdiá na starosti
takmer vždy ľudia ako Esposito a Armstrongová). Namiesto toho sa pustili
do samostatného štúdia, niečoho ako domáceho vzdelávania, kedy si prečítali
Korán a podstatnú časť hadísov a Síry, aby pochopili túto vieru, ktorá,
ako zakrátko zistili, je tiež politickou ideológiou. Lebo islam nielen upravuje
takmer každú stránku života svojich prívržencov, ale ukladá im tiež povinnosť
dobýjať. Islam je založený na nekompromisnom rozdelení sveta medzi moslimov a neveriacich
a nariaďuje medzi nimi vojnu, až kým nezvíťazia džihádisti a kým islam,
spolu s moslimami, nebudú vládnuť všade. O tomto sa David
Shariatmadari nezmieňuje.
Mnohí nemoslimovia sa nechcú pozrieť na islam zblízka. Je to
znepokojujúce. Radšej veria tomu, že islam je „mierumilovný“ a „tolerantný“
(ako ich moslimskí apologéti neustále uisťujú). To je utešujúca, ale aj nebezpečná
fikcia, keďže minimalizuje hrozbu a príliš veľa ľudí na ohrozenom Západe sa
vďaka nej tvári pokojne, hoci vedia, že situácia je zlá. Zvlášť znepokojivé je
vidieť, že ľudia v mocenských pozíciách, ktorí by nás mali inštruovať a chrániť,
radšej zavrhujú islamský terorizmus so slovami, že „nemá nič do činenia
s islamom“, alebo že ho majú na svedomí „ľudia, ktorí islam nepochopili“
(Barack Obama). Iní tvrdia, že moslimskí teroristi „očierňujú“ islam (generál
Mattis), alebo trvajú na tom, že títo teroristi predstavujú „prekrútenú vieru“
(generál McMaster a Theresa May). Nezáleží na tom, koľko krát moslimskí
teroristi dosť jasne zdôvodnia svoje útoky citáciami z Koránu
a hadísov, nezáleží na tom, koľko učených duchovných podobne ospravedlňuje
tieto útokmi citáciami islamských právnikov, kopa neveriacich stále odmieta
spájať islam s islamským terorizmom a naďalej vyhlasujú, že každý,
kto tak robí, je islamofób, čo je v dnešnom svete postavenom na hlavu neospravedlniteľná
urážka.
David Shariatmadari tvrdí, že ľudia spájajúci terorizmus
páchaní moslimami s tým, čo je v Koráne a hadísoch, si „nedokážu
poradiť so spletitosťami sveta, v ktorom sa politika... vzájomne
ovplyvňuje s náboženstvom.“
Jeho tvrdenia sú absurdné. Ľudia „spájajúci terorizmus“
s Koránom a hadísmy nie sú tí, ktorí si „nedokážu poradiť so
spletitosťami sveta“, ale naopak, sú to tí, ktorí najlepšie dokážu priamo čeliť
znepokojivej realite islamského učenia. Práve ľudia popierajúci túto súvislosť nedokážu
zniesť priveľa reality. Ľudia unúvajúci sa študovať Korán a hadísy (čiže
pár stoviek hadísov najviac súvisiacich s džihádom a terorizmom),
presne tí ľudia, ktorým sa Shariatmadari opakovane vysmieva, vedia, že na
islame skutočne je niečo „zvláštne“. Vedia, že Korán obsahuje viac než sto
veršov ospevujúcich a prikazujúcich násilie a hovoriacich veriacim,
aby „vrhli hrôzu“ do sŕdc neveriacich. Vedia, že Mohamed bol vojenský vodca, ktorý
podnikol desiatky nájazdov na nepriateľov a že hadísy a Síra sú plné
príbehov o tom, že sa podieľal na útokoch, dokonca i na masovom
stínaní hláv zajatcov. Vedia, že islamské texty sú prestúpené násilím, lebo si
ich prečítali.
Shariatmadari píše: „Predpokladajme na chvíľu, že islam je
zvlášť náchylný k násiliu. Ak si to myslíte, budete musieť vysvetliť, prečo je história džihádistického terorizmu taká
krátka: rozhodne je to jav z konca 20. a začiatku 21. storočia, no islam existuje
od siedmeho storočia.“
Toto je hlavné Shariatmadariho tvrdenie a je kategoricky
mylné. História džihádistického terorizmu je stará ako samotný islam. Islamské
výboje neboli len konfliktami armád, ale terorom zámerne uplatňovaným moslimami
s cieľom podrobiť si omnoho početnejšie obyvateľstvo. Ako sa im podarilo
dobyť severnú Afriku, Pyrenejský polostrov a časť Francúzska, kde Karol
Martel v bitke pri Tours moslimov napokon zastavil? Nebolo podrobené
obyvateľstvo terorizované? Čo boli moslimské výboje proti Byzantskej či Sásánovskej
ríši, ak nie činy trvalého teroru v podobe masového vraždenia? Čo bolo dobytie
Indie, ak nie rozsiahly džihádistický terorizmus, predstavujúci najväčšiu
genocídu v dejinách, kde sa vláda drobnej moslimskej menšiny po stáročia udržiavala
terorom, s miliónmi hinduistov zabitých počas výprav naplánovaných tak,
aby ani nepomysleli na vzburu? Namiesto dnešného terorizmu za pomoci
samovražedných viest a vozidiel sa jednalo skôr o „vrhanie hrôzy“ do sŕdc
neveriacich, kedy boli masakrovaní nielen zajatí nepriateľskí vojaci, ale aj
civilisti, vrátane žien, detí a starých ľudí.
Shariatmadari sa histórii islamských výbojov vôbec nevenuje,
až na zmienku o tom, že hoci sa takéto „dobyvačné vojny“ udiali, nebolo to
„takým spôsobom, že by sa tým islam odlišoval od ostatných kultúr.“ Napokon, on
len obhajuje vieru a klamanie na jej obranu nie je len povolené, ale aj chvályhodné.
Je pravda, že taký teror, o akom dnes prirodzene uvažujeme, nebol skôr než
koncom 20. storočia možný. Po dobu prvých 1350 rokov islamu neexistovali tie
najsmrtiacejšie zbrane používané dnešnými teroristami – výbušniny, samovražedné
vesty, automatické zbrane, čo by mohli zasypať nočný klub či reštauráciu streľbou,
lietadlá, čo by sa dali zabrať na vojenské účely alebo vyhodiť do vzduchu, nákladné
a osobné autá, čo by sa dali ukradnúť a použiť na narazenie do davov
neveriacich, tlakové hrnce upravené tak, aby vybuchli uprostred iných davov.
Ale džihádistický teror znášali civilisti po dobu 1400 rokov, s mečmi,
šabľami, mangonelmi (obliehacími zbraňami na vrhanie projektilov ponad mestské
alebo pevnostné hradby) a omnoho neskôr aj so strelnými zbraňami. Ak
vraždíte bezbranných civilistov, bez ohľadu na to, akými obmedzenými
prostriedkami, nejedná sa o konvenčnú vojnu; je to zasievanie hrôzy podľa príkazov
Koránu.
Shariatmadari mal povedať toto: moderná technológia urobila
pre moslimských teroristov dve veci: za prvé, poskytla im smrtiacejšie
a rozmanitejšie nástroje teroru (hoci stínanie hláv je stále základom), než
aké boli dostupné moslimským teroristom v minulosti; za druhé, technológia
umožnila okamžité šírenie správ o týchto útokoch po celom svete, a to
prostredníctvom internetu, čo nikdy v minulosti nebolo možné a vďaka
čomu je takýto terorizmus tiež farbistejší a desivejší.
Je tu tiež ďalšia zmena, o ktorej sa Shariatmadari
nezmienil a ktorá vysvetľuje výraznejšie využívanie teroru moslimami na
Západe, počnúc koncom 20. storočia. Jednoducho môžu. Len behom niekoľkých posledných
desaťročí môžu moslimovia chodiť a usádzať sa presne na tom istom Západe medzi
budúcimi obeťami islamského teroru. Moslimskí páchatelia teroristických útokov
v Londýne, ktorí umiestnili bomby do metra, zavraždili bubeníka Rigbyho,
francúzskych karikaturistov, židovských nakupujúcich, návštevníkov nočného
klubu, stolujúcich ľudí v Paríži, chodcov na promenáde v Nice, ktorí popravili
Pima Fortuyna (zabil ho ľavičiar, ktorý povedal, že to „urobil pre holandských
moslimov“) a Thea van Gogha v Holandsku, ktorí zabili Američanov v San
Bernardine, v Orlande, vo Fort Hood a v Bostone, by za starých
čias jednoducho nežili vo Veľkej Británii, Francúzsku, Holandsku či USA. Veľká
migrácia moslimov na Západ – v Európe sú ich už desiatky miliónov –
a dostupnosť nových zbraní, spolu s novými spôsobmi, ako premeniť na
zbraň niečo, čo ako zbraň nikdy nebolo zamýšľané (lietadlá, nákladné autá,
autobusy, osobné autá), sú vysvetlením prekvitajúceho islamského terorizmu
koncom 20. a začiatkom 21. storočia. My na Západe si všímame súčasný moslimský
teror, lebo sme jeho dobre medializovanými a najnovšími obeťami a máme
tendenciu zabúdať, že čo do počtu bolo omnoho viac ľudí, rádovo milióny,
zabitých v Ázii a Afrike behom výprav islamského teroru v minulých
storočiach.
Shariatmadari tvrdí, že koncom 20. storočia určité
„politické, ekonomické, vojenské a spoločenské zmeny na Strednom východe“
spôsobili vznik džihádistického terorizmu. Prečo teda neopíše ani jednu z tých
zmien? Čo má na mysli? Hlavnou zmenou na Strednom východe bolo určite toto:
niektoré kedysi chudobné moslimské krajiny sa vďaka rope a plynu stali rozprávkovo
bohatými. A ako všetky tieto príhodne nespresnené zmeny „na Strednom
východe“ vysvetľujú džihádistických teroristov mimo Stredného východu, teda
v Pakistane, Afganistane, Bangladéši, Indonézii, Filipínach, Thajsku,
dokonca v Číne a v mnohých iných krajinách? Ako sa zmenami na
Strednom východe dá vysvetliť džihádistický terorizmus páchaní konvertitami na islam
v Európe? Mohla by núdza – chudoba alebo nedostatok vzdelania – vysvetliť,
prečo moslimovia podporujú alebo sa zapájajú do nepretržitých vojenských a teroristických
výprav proti nemoslimom? Nie, všetky štúdie sa zhodujú, že moslimovia páchajúci
terorizmus sú na tom finančne lepšie a majú lepšie vzdelanie než priemerný
moslim. Afričania v chudobných mestských štvrtiach, chudobní hinduisti v Kalkate
či kresťania v biednych favelách v Brazílii (favela – nízkopríjmové
neformálne sídlo zanedbávané vládou – pozn. prekl.) sa nestávajú teroristami, ale
bohatí moslimovia – najmä Saudi a ostatní Arabi z krajín Perzského
zálivu – áno. Jedinou konštantou medzi džihádistickými teroristami, či už na
Strednom východe, v Ázii alebo Európe a bez ohľadu na to, či sú to konvertiti
alebo moslimovia od narodenia, bohatí alebo chudobní, je, že čítajú a berú
si k srdcu Korán a Sunnu. Pre džihádistický terorizmus je to
nevyhnutné a postačujúce.
Áno, na islame je niečo „zvláštne“. Siaha to späť k Mohamedovi
ako vojenskému vodcovi so sklonmi k dobýjaniu a habaniu koristi. Korán
je príručka pre vojnu. Shariatmadari dúfa, že sa nebudete unúvať prečítať si
buď Korán alebo príbehy o vojne v hadísoch. Dúfa, že toho neviete veľa o histórii
islamských výbojov a že sa domnievate, že to bola len séria bitiek medzi
pravidelnými armádami, nie aj teroristické výpravy, ktoré boli pre moslimov často
úplne bežné.
Zbrane džihádistického terorizmu sa v priebehu času zmenili, technológia na vysielanie správ o terore sa stala nesmierne silnejšou a ľudia, na ktorých sa tento teror zameriava, sa taktiež zmenili, keďže sa objavili nové miesta činu (Paríž, Londýn, New York). Násilný džihád je pre ideológiu islamu ústredný a vzhľadom k nemennej povahe Koránu nikdy nestratí podporu, ani sa nestane ničím iným.
Prevzaté z https://www.newenglishreview.org/should-we-blame-islam-for-terrorism/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára