Ayaan Hirsí Alí
Za 14 rokov, odkedy útoky z 11. septembra 2001 vyniesli
islamský terorizmus do popredia povedomia ľudí v Amerike a na Západe
a odkedy vtedajší prezident George W. Bush zahájil „globálnu vojnu proti
teroru“ sa zdá, že násilný kmeň islamu sa rozšíril (článok je z roku 2015
– pozn. prekl.). Keďže časti Sýrie a Iraku sú v rukách samozvaného
Islamského štátu, Líbya a Somálsko zachvátila anarchia, Jemen sa zmieta
v občianskej vojne, Taliban zažíva v Afganistane obrodu a Boko Haram
terorizuje Nigériu, tvorcovia politiky sú ešte ďalej od eliminovania hrozby
násilného islamizmu než boli na začiatku svojho úsilia. Západné krajiny
v skutočnosti čoraz častejšie zažívajú útoky na domácej pôde, akým bola
vražda britského vojenského bubeníka Leeho Rigbyho a bombové útoky počas
Bostonského maratónu v roku 2013, streľba v kanadskom parlamente v roku
2014, útoky na satirický časopis Charlie Hebdo a na židovský supermarket
v Paríži v januári 2015 a teroristický útok v Chattanooga v štáte
Tennessee na vojenské náborové centrum a námorný areál.
Ale pramení tento násilný extrémizmus z islamských
posvätných textov? Alebo je to produkt okolností, ktoré prekrútili a skomolili
základy islamu?
Aby sme na túto otázku mohli odpovedať, musíme najprv rozlíšiť
medzi islamom ako súborom myšlienok a moslimami ako stúpencami.
Socioekonomické, politické a kultúrne okolnosti moslimov sú v rôznych
častiach sveta rôzne, ale verím, že môžeme rozlíšiť tri rôzne skupiny moslimov
v dnešnom svete podľa toho, ako si predstavujú a praktizujú svoju vieru.
Prvá skupina je najproblematickejšia – fundamentalisti, ktorí
si predstavujú režim založený na šaríi, islamskom náboženskom práve. Zastávajú
islam prevažne alebo vôbec nezmenený oproti svojej pôvodnej verzii zo siedmeho
storočia a jeho nanútenie ostatným považujú za článok svojej viery.
Nazývam ich „medinskí moslimovia“, lebo násilné zavedenie šaríe považujú za svoju
náboženskú povinnosť, podľa vzoru proroka Mohameda, keď sídlil v Medine.
Zneužívajú úctu ostatných moslimov voči šaríi ako božskému kódexu, ktorý má
prednosť pre občianskymi zákonmi. Až po položení týchto základov dokážu
presvedčiť svojich regrútov, aby sa zapojili do džihádu.
Druhá skupina – a jasná väčšina v moslimskom svete
– pozostáva z moslimov verných ústrednému učeniu a zbožnému uctievaniu,
ale neinklinujúcich k násiliu či intolerancii voči nemoslimom. Túto
skupinu nazývam „mekkskí moslimovia“. Základný problém spočíva v tom, že
väčšina inak mierumilovných a zákony dodržiavajúcich moslimov nie je
ochotná uznať, o to menej zavrhnúť, teologický príkaz k intolerancii
a násiliu, zakorenený v ich náboženských textoch.
V nedávnejšej dobe a zodpovedajúc vzostupu islamského
terorizmu sa v islamskom svete začala vynárať tretia skupina – moslimskí
reformátori alebo, ako im hovorím, „umierňujúci moslimovia“ – ktorí propagujú
odluku náboženstva od politiky a iné reformy. Hoci niektorí z nich sú
odpadlíci, väčšina disidentov sú veriaci, vrátane duchovných, ktorí si
uvedomili, že ich náboženstvo sa musí zmeniť, ak jeho nasledovníci nemajú byť odsúdení
na nekonečný cyklus politického násilia.
Budúcnosť islamu a vzťah sveta k moslimom bude
závisieť od toho, ktorá z dvoch menšinových skupín – medinskí moslimovia
a reformátori – získa podporu mekkskej väčšiny. Preto je zameriavanie sa
na „násilný extrémizmus“ v skutočnosti len zameriavaním sa na symptóm omnoho
hlbšej ideologickej epidémie prameniacej z islamskej doktríny.
Aby sme pochopili, či je násilie neoddeliteľnou súčasťou doktríny
islamu, je dôležité pozrieť sa na príklad zakladajúceho otca islamu, Mohameda,
a pasáže v Koráne a islamskej právnej vede slúžiace na
ospravedlnenie násilia, ktoré momentálne vidíme v toľkých častiach
moslimského sveta. V Mekke Mohamed kázal svojim súkmeňovcom, aby zanechali
svojich bohov a prijali toho jeho. Kázal o dobročinnosti
a podmienkach vdov a sirôt. (Táto metóda získavania konvertitov na
základe presviedčania, arabsky nazývaná dawa, zostáva dôležitým prvkom islamu
do dnešných dní.) Lenže počas svojho pobytu v Mekke zaznamenal Mohamed
a jeho skupina veriacich len malý úspech v obracaní ostatných na toto
nové náboženstvo. Preto, desať rokov potom, ako prvý krát začal s kázaním,
ušiel Mohamed do Mediny. Časom zbúchal milíciu a začal viesť vojny.
Všetci ľudia hľadajúci podporu pre ozbrojený džihád
v mene Alláha nájdu hojnú podporu v koránových pasážach
a hadísoch súvisiacich s Mohamedovým obdobím v Medine. Napríklad,
Korán 4:95 tvrdí, „Boh uprednostnil o jeden stupeň tých, ktorí usilovne bojujú
majetkami svojimi a dušami svojimi, pred tými, ktorí ostali doma.“ Korán 8:60
radí moslimom, aby „zastrašili nepriateľov Božích i nepriateľov svojich a iných
okrem nich, ktorých ešte nepoznáte, ale ktorých Boh dobre pozná.“ Napokon, Korán
9:29 nariaďuje moslimom: „Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v Deň
posledný a nezakazujú to, čo zakázal Boh a Jeho posol a ktorí neuctievajú
náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma, pokiaľ nedajú poplatok
priamo vlastnou rukou, pociťujúc pokoru.“
Islamská právna veda hlavnej školy naďalej zastáva názor, že
takzvané „verše o meči“ (9:5 a 9:29) „anulovali, zrušili
a nahradili“ tie verše v Koráne, ktoré vyzývajú na „toleranciu, súcit
a mier“.
Pokiaľ ide o príklad Mohameda, Sahíh Muslim, jedna zo
šiestich hlavných autoritatívnych zbierok hadísov, tvrdí, že prorok Mohamed
podnikol nie menej než 19 vojenských výprav a osobne bojoval vo ôsmich z nich.
Po Priekopovej bitke v roku 627 „mal Mohamed pocit, že môže kruto naložiť
s Banú Kurajza, preto popravil ich mužov a ich ženy a deti
predal do otroctva,“ tvrdí profesor náboženských štúdií z univerzity Yale
Gerhard Bowering vo svojej knihe Islamské politické myslenie. Ako poznamenal
akademik z Princetonskej univerzity Michael Cook vo svojej knihe Staroveké
náboženstvá, súčasná politika, „historický význam vojny proti neveriacim... bol
takto vpísaný do základných textov“ islamu.
V tomto spočíva dualita islamu. Podľa vzoru Mohameda v Mekke
môžeme tvrdiť, že islam je náboženstvo mieru. Ale takisto môžeme tvrdiť, rovnako
ako Islamský štát na základe Mohamedovho odkazu z Mediny, že Mohamedovi bolo
zoslané zjavenie prikazujúce moslimom viesť džihád, kým každý človek na svete
neprijme islam alebo stav podriadenosti. Kľúčovou otázkou nie je, či je islam
náboženstvom mieru, ale skôr, či moslimovia nasledujú príklad Mohameda
z Mediny, bez ohľadu na to, či sú sunniti alebo šiiti.
Dnes sa Západ stále snaží pochopiť náboženské zdôvodnenie
medinskej ideológie, ktorá sa rozrastá, a súvislosti medzi nenásilím
a násilím v nej obsiahnutej. V diskusii o príčinách
násilného extrémizmu v islame sa objavili dva hlavné názory. Rozdiel medzi
nimi sa odráža v rozdielnej terminológii používanou zástancami súperiacich
názorov.
Populárni akademici ako John Esposito na Georgetownskej
univerzite a spisovateľka Karen Armstrongová veria, že náboženstvo –
v tomto prípade islam – je „okolnostná“ záležitosť a že skutočnými
príčinami islamistického násilia sú chudoba, politická marginalizácia, kultúrna
izolácia a iné formy odcudzenia, vrátane skutočnej alebo vnímanej
diskriminácie moslimov. Títo apologéti islamu používajú slová ako
„radikalizmus“, „násilný extrémizmus“ a „terorizmus“ na opis rôznych útokov vo svete
spáchaných v mene islamu. Ak vôbec spomenú islam, povedia, že islam niekto
prekrútil či uniesol. Ihneď tvrdia, že islam nie je iný ako ostatné náboženstvá,
že aj ostatné náboženstvá obsahujú hrozné stránky a že islam nie je v žiadnom
prípade jedinečný. Tento názor je viac či menej „oficiálnym“ názorom tvorcov
politiky nielen v americkej vláde, ale tiež vo väčšine západných krajín
(hoci v niektorých krajinách ako Spojené kráľovstvo, Kanada
a Austrália sa začínajú objavovať zmeny v politike v tejto
oblasti).
Ale názor apologétov je úplným zlyhaním politiky, lebo
popiera náboženské zdôvodnenia násilia, rodovej nerovnosti a diskriminácie
ostatných náboženstiev zakladajúcich sa na Koráne a hadísoch.
Zástancovia iného názoru, ako zosnulá akademička Patricia
Crone a spisovateľ Paul Berman, sa spoliehajú na iné výrazy, ako
„politický islam“, islamizmus, saláfizmus, wahhábizmus a džihádizmus. Všetky
tieto výrazy majú za cieľ vyjadriť náboženský základ javu. Tvrdia, že na Strednom
východe, severnej Afrike, juhovýchodnej Ázii a aj v Európe získava
podporu ideologické hnutie snažiace sa zaviesť právo šaría, ak to bude nutné,
aj silou. Britský premiér David Cameron v prejave z júla 2015 povedal:
„Len popieranie akejkoľvek súvislosti medzi islamským náboženstvom
a extrémistami nefunguje, lebo títo extrémisti sa sami identifikujú ako
moslimovia. Faktom je, že od Woolwichu po Tunisko, od Ottawy po Bali všetci
títo vrahovia tárajú rovnaký prekrútený naratív, ktorý je vraj založený na
konkrétnom náboženstve. Je zbytočné popierať to.“ Súhlasím.
Názor, že ideológia radikálneho islamu je zakorenená
v islamských posvätných textoch, úplne vystihuje príčinu terorizmu; berie
vážne náboženské argumenty a nepovažuje ich za obyčajnú kamufláž pre
„skutočnú“ motiváciu, ako sú socioekonomické príčiny nespokojnosti. Táto škola
myslenia chápe, že problém radikalizácie sa začína dávno predtým, než si
samovražedný atentátnik oblečie vestu alebo militant zoberie do rúk guľomet;
začína sa v mešitách a školách, kde imámovia učia nenávisť,
intoleranciu a dodržiavanie medinského islamu.
Západné vlády sa pokúšajú zapojiť do diskusie „umiernených moslimov“:
imámov a komunitných vodcov, ktorí odsudzujú teroristické útoky a tvrdia,
že predstavujú pravý, umiernený islam. Ale toto sa nerovná zmysluplnej ideologickej
diskusii. Títo takzvaní umiernení predstavitelia islamu trvajú na tom, že
násilie nemá nič do činenia s islamom, kvôli čomu nikdy nepriznajú
a ani neodmietnu intolerantné a násilné aspekty Koránu a hadísov.
Nikdy nediskutujú o zmene v rámci islamu, aby zosúladili morálne
zastarané časti náboženstva s modernosťou či úprimnou toleranciou voči vyznávačom
iných náboženstiev.
Despotické vlády, občianska vojna, anarchia, ekonomické zúfalstvo
– všetky tieto faktory bez pochyby prispievajú ku šíreniu islamistického
hnutia. Ale jeho šírenie sa podarí zastaviť až potom, keď Západ, a čo je dôležitejšie,
samotní moslimovia, uznajú a porazia náboženskú ideológiu, na ktorej toto
hnutie spočíva. A ak tú ideológiu máme poraziť, nemôžeme sa sústreďovať
len na násilný extrémizmus. Musíme konfrontovať nenásilné kázanie šaríe
a mučeníctva, ktoré predchádzajú džihádistickým činom.
Proti medinskej ideológii nezvíťazíme tak, že zastavíme
samovražedného atentátnika predtým, než sa odpáli, nech už sa nachádza
kdekoľvek; jeho miesto zakrátko zaujme niekto iný. Nezvíťazíme ani tak, že zlikvidujeme
Islamský štát, al-Kájdu, Boko Haram či al-Šabab; niekde inde sa objaví nová
radikálna skupina. Zvíťazíme len vtedy, keď budeme konfrontovať ideológiu
islamistického extrémizmu a vzdorovať posolstvu smrti, intolerancie a honby
za posmrtným životom naším vlastným posolstvom života, slobody a honby za šťastím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára