Materializmus nedokáže vysvetliť konflikt Západu s islamom

Ferghane Azihari

V roku 1905 sociológ Max Weber predpokladal, že ekonomická nerovnosť medzi nemeckými protestantmi a katolíkmi pramení z fundamentálneho rozdielu v hodnotách. Vo svojej knihe Protestantská etika a duch kapitalizmu opísal, že protestantizmus si vysoko cení úsilie a úspornosť a že celkovo pobáda ku tvrdej práci a obozretným úsporám. Týmto sa podľa Webera dali vysvetliť rozdiely v hromadení kapitálu a celkovej prosperite medzi náboženskými skupinami. Ale či už sa držíme weberovského výkladu protestantizmu alebo nie, ťažko poprieť jeho základnú hypotézu: na presvedčeniach záleží a majú rozhodujúci vplyv na skutky ľudí.

Materializmus verzus subjektivizmus

Až do devätnásteho storočia panovala o tejto myšlienke všeobecná zhoda. Osvietenských mysliteľov viedla k tomu, aby boj proti útlaku podriadili boju proti tmárstvu. Vo svojej Eseji o mravoch a duchu národov Voltaire poznamenal, že históriu ľudstva neustále znetvorovala poverčivosť, „kým filozofia napokon neosvietila ľudí.“

„Subjektivistická“ predstava histórie – ktorá považuje presvedčenie ľudí za hlavný popud pre dobrodružstvá človeka – ustúpila „materialistickému“ chápaniu, ktoré vplyv presvedčení a myšlienok degradovalo na druhoradé, podradné miesto, bez samostatného vplyvu a úplne závislé od politických, ekonomických a prirodzených okolností, ktoré im predchádzali.

Najprominentnejším teoretikom tohto materialistického výkladu histórie bol Karl Marx, pre ktorého boli ideológie len následky socioekonomickej súťaže a triedneho boja. Ale Marx nebol jediný, kto si to myslel. Rovnaká všeobecná predstava histórie podnietila liberálnych industrialistov, ktorí považovali ekonomický pokrok za nevyhnutnú – a pravdepodobne dostatočnú – podmienku morálneho pokroku.

Architekti Marshallovho plánu boli podobne naklonení tejto filozofii a verili, že záchrana Európy pred ekonomickou núdzou bude stačiť na porážku socializmu na jej území. Keď sa Spojené štáty vynorili ako popredná svetová mocnosť, americkí stratégovia boli takí presvedčení o tom, že prosperita prepožičala imunitu proti ľavicovej doktríne, že boli slepí voči jej rastúcej popularite u vlastných obyvateľov.

Problém radikálneho islamu

Nanešťastie, materialistické predsudky tiež zatemňujú naše vnímanie iného javu – islamského terorizmu, napríklad. Pravidelným terčom takýchto útokov sa stalo Francúzsko. Šestnásteho októbra 2020 bol učiteľ dejepisu Samuel Paty sťatý za to, že svojim mladistvým študentom počas hodiny o slobode prejavu ukázal dve slávne karikatúry Charlie Hebdo. O trinásť dní neskôr boli v Nice zavraždení traja kresťania. Tieto vraždy sú najnovšími z dlhého zoznamu politických zločinov a smútok z nich je posledným zo série národných smútkov.

Tieto vraždy nastolili atmosféru teroru, ktorá je pre slobodomyseľných ľudí ťaživá. Od smrtiaceho útoku na satirický časopis Charlie Hebdo v roku 2015 islamistické organizácie nepretržite vyzývajú na zabitie zvyšných členov redakcie. Títo novinári musia pracovať z tajného miesta, aby prácu Kouachiovcov nedokončil niekto iný. Najverejnejší kritici radikálneho islamu, ako novinárka Zineb El Razoui a Mohammed Sifaoui, právnik Richard Malka a imám Hassen Chalghoumi, musia žiť pod neustálou policajnou ochranou.

Táto hrozba tiež visí nad obyčajnými občanmi. V roku 2020 sa kvôli svojej nevraživej kritike islamu na sociálnych médiách dostala do pozornosti francúzska tínedžerka Mila. Kvôli záplave vyhrážok smrťou musela zmeniť školu. Verejnosť ani zďaleka nie je ľahostajná voči utláčateľskej nálade a diskutuje o protichodných teóriách, aby pochopila neúnosnú situáciu. Medzi množstvo motivácií pre pokračujúce násilie, ktoré uviedli, patria vojenské intervencie Francúzska, jeho koloniálna minulosť, jeho rasizmus, jeho islamofóbia, nedostatočná sociálna mobilita jeho menšín, jeho autoritatívna sekulárna tradícia a vulgárnosť jeho karikaturistov. Ale nech už sa sťažujú na čokoľvek, všetky trestné odvety sa zdajú byť spáchané v mene jedného náboženstva. Napriek tejto skutočnosti mu to mnoho ľudí odmieta dať za vinu.

Frankocentrická analýza

Nedostatky tohto obmedzeného postoja nepramenia len z prílišného lipnutia na historickom materializme. Popieranie má tiež pôvod vo frankocentrickej ľahostajnosti voči globálnym problémom. V roku 2019 zverejnil francúzsky think-tank Nadácia pre politickú inováciu podrobnú štúdiu o islamistickom terorizme v rokoch 1979 až 2019. Okrem iného zistila, že väčšina islamistických útokov bola spáchaná v moslimských krajinách. Keďže v islamských krajinách je viac islamistov než v západných krajinách, nemalo by nás to prekvapovať, ale zdôrazňuje sa tým, že aj tam existujú islamisti, podľa ktorých nič nie je „dostatočne moslimské.“

Zástancovia názoru, že francúzsky systém je príčinou islamského terorizmu, sú podivne ticho v súvislosti s globálnym rozsahom tohto javu. Všimnite si paradox tohto postoja, utvoreného na základe teórie o postkolonializme. Na jednej strane odmietajú eurocentrický výklad histórie. Na druhej strane zostávajú presvedčení, že Západ je jedinou hybnou silou histórie, ako keby ostatné civilizácie a ideológie neboli schopné sformulovať vlastné politické agendy, ako keby „reagovanie“ na Západ bolo to jediné, čoho sú schopné.

A napriek tomu bolo 9. novembra v Mozambiku sťatých viac než päťdesiat ľudí. Dvadsiateho ôsmeho novembra bolo v Nigérii popravených najmenej 110 civilistov, pravdepodobne príslušníkmi Boko Haram. Druhého novembra boli v Rakúsku zabití štyria ľudia, pričom by sme si mali zapamätať, že je to neutrálna krajina. Švajčiarsko, ktoré má podobnú tradíciu neutrality, je taktiež terčom pokusov o útoky a domovom islamistických buniek. Krajiny ako Írsko, Nórsko, Dánsko a Švédsko vysielajú islamistických bojovníkov do Iraku a Sýrie. Hoci žiadna krajina nie je úplne bez imperiálnych škvŕn na svojej minulosti, ťažko možno islamský hnev prisúdiť údajnému švajčiarskemu, írskemu, nórskemu, dánskemu či švédskemu imperializmu, alebo nespravodlivej nadvláde subsaharskej Afriky nad moslimským svetom.

Aj napriek týmto skutočnostiam hlasná kritika francúzskeho systému pretrváva. V článku zverejnenom v žurnále Foreign Policy Mustafa Akyol lamentuje nad tendenciou francúzskeho sekularizmu zakazovať náboženské symboly vo verejných priestoroch namiesto toho, aby sa im prispôsobil a tvrdí, že je to príliš autoritatívne. Navyše, hoci Francúzsko vyhlasuje slobodu svedomia a prejavu pre všetkých, jeho legislatíva stanovuje tresty za urážku národných symbolov. Podľa Akyolu tieto nezrovnalosti v uplatňovaní slobody svedomia čiastočne vysvetľujú nedôveru moslimov v liberálne hodnoty. Ako príklad používa krajinu svojho pôvodu, Turecko, na ktorom ukazuje, že vývoz francúzskeho sekularizmu do moslimského sveta bol kontraproduktívny.

Prirodzene, francúzska sekulárna tradícia, poškvrnená svojou jakobínskou minulosťou, by mala byť kritike otvorená rovnako ako akákoľvek iná inštitúcia. A niet pochýb o tom, že pre Francúzsko by bolo výhodné, keby prijalo liberálnejší výklad sekularizmu. Ale kritika francúzskeho modelu je jedna vec. Prisudzovať mu barbarské správanie je niečo celkom iné. Opäť, materialistický argument, že islamistické násilie je dôsledkom nedokonalostí Francúzska, nie je presvedčivý.

Ideologické reakcie na násilie

Mali by sme si všimnúť, že rôzni ľudia môžu na rovnaké okolnosti reagovať rôzne. Mustafa Akyol nám správne pripomína, citujúc prácu historičky Gertrudy Himmelfarbovej, že myslenie francúzskeho osvietenstva má spornejší vzťah ku náboženstvám než myslenie anglosaského osvietenstva, ktoré sa usiluje o harmóniu medzi vierou, rozumom a slobodou. Ale keď už začínal pri tomto postrehu, mohol si tiež položiť otázku, či francúzski katolíci niekedy stínali hlavy novinárom alebo protináboženským profesorom v reakcii na vylúčenie z kongregácií, ktoré sa odohralo v roku 1880 a začiatkom dvadsiateho storočia. Boli to časy, kedy francúzsky štát posielal policajtov, aby s pomocou zbraní vypudili personál administratívne neuznaných kláštorov. Mohol by pripustiť, že to boli omnoho vážnejšie zásahy do náboženskej slobody než nepríjemné opatrenia prijaté proti úplnému zahaľovaniu, ktoré sa nedotkli ani tak všetkých moslimov, ako skôr hŕstky extrémistov.

Zvážme ďalšie príklady. Antinacionalisti necítia potrebu ničiť verejné budovy v reakcii na zákaz urážania národných symbolov. Africkí Američania dlho znášali právny rasizmus, no Martin Luther King ich nežiadal, aby zabíjali učiteľov. Francúzsko má znepokojivú koloniálnu minulosť v Ázii, no napriek tomu ich laoská, vietnamská a kambodžská menšina akosi nepredstavujú riziko terorizmu. Európski Židia sa stali obeťami priemyselnej genocídy. Nepočujeme od nich však nič, čo by pripomínalo vyhlásenie bývalého malajzijského premiéra, ktorí moslimom udelil právo zabiť milióny Francúzov za zločiny svojich predkov. A hoci kresťania vo väčšine moslimských krajín trpia pod krutejším útlakom než akým je zákaz burky, napriek prenasledovaniu kvôli svojej viere sa zdržujú teroristických útokov.

Mohli by sme pripustiť, že Francúzsko nie je dosť liberálne vo vzťahu k náboženstvu, že jeho systém nedokáže integrovať určité menšiny a že jeho história má temnú stránku (tak ako história každej krajiny). I tak existuje mnoho spôsobov, ako reagovať na nedostatky politického systému. Niektorí ľudia zabíjajú kvôli obyčajným kresbám. Iní svojim katom „nastavia druhé líce“ a sú pokorní voči chybám. Ďalší zase mierumilovne bojujú za zlepšenie daného politického systému. Rozmanitosť týchto reakcií na neuspokojivú situáciu odráža rozmanitosť v hodnotách podnecujúcich ľudí.

Intelektuáli, ktorí vytrvalo popierajú ideológiu ako relevantný faktor vysvetľujúci terorizmus, nechápu, že ich samotný postoj si protirečí s ich materialistickými vysvetleniami. Ak hodnoty skutočne nemajú vplyv na to, ako vnímame a reagujeme na nespravodlivosť, ako si máme vysvetliť, že niektorí ľudia odsudzujú islamistickú agresiu, zatiaľ čo iní ju ospravedlňujú?

Nedôsledne uplatnené pobúrenie

Kritici francúzskeho sekularizmu ho obviňujú z radikalizácie moslimského sveta, no ich materialistické vysvetlenie uplatňuje dvojaký meter. Kritikom francúzskej sekulárnej tradície nikdy nenapadlo, aby si nedôveru tejto tradície voči určitým islamským symbolom vysvetľovali ako reakciu na krivdy spáchané v mene islamu.

Keby sme útoky extrémistov aj dali stranou, aj tak musíme priznať, že moslimské krajiny ani zďaleka nie sú žiarivým príkladom z hľadiska občianskych slobôd. Môžeme sa staviť, že Francúzi by na burku nazerali s väčším nadšením, keby bol islam otvorenejší voči slobode a rodovej rovnosti.

V článku pre inštitút Cato Mustafa Akyol priznáva katastrofálny stav občianskych práv, práv žien a slobody vierovyznania, združovania a prejavu v moslimskom svete. A porovnajte si to s článkom Jamesa McAuleyho pre Washington Post, v ktorom naznačuje, že islamistické násilie musí v prípade Francúzska predstavovať výnimku, keďže islamská prax zostáva všade inde „mierumilovná“.

Skutočnosť je taká, že práva a slobody francúzskych moslimov sú pozitívne zatienené právami a slobodami ich spoluveriacich a nemoslimov v krajinách, kde má hlavné slovo islam. Je zvláštne, že moslimskí lídri vo svete a ich podporovatelia sa o tejto skutočnosti zmieňujú len zriedka. Vážnosť ich kritiky nedostatkov Francúzska zodpovedá ich ľahostajnosti voči islamistickému útlaku.

Keď sa správa o sťatí Samuela Patyho rozšírila do sveta, niektoré časti moslimského sveta poslali Francúzsku súcitné správy. Človek by mohol očakávať určitú jasnú podporu občianskym slobodám, aby potvrdili úprimnosť tohto súcitu. Namiesto toho mnohé moslimské krajiny zažili demonštrácie proti karikatúram a kampane za bojkot francúzskych výrobkov v reakcii na opätovné uistenie zo strany prezidenta Emmanuela Macrona, že sloboda kritizovať všetky náboženstvá je neodňateľná. Čo je ešte horšie, niekoľko vysokopostavených moslimských lídrov, vrátane veľkého imáma univerzity Al-Azhar, zareagovali na túto udalosť vystupňovaním vlastnej kampane proti slobode a vyzvali na medzinárodnú legislatívu, ktorá by kriminalizovala kritiku islamu.

Medzitým čínska komunistická diktatúra, páchajúca genocídu proti Ujgurom, ticho spí. Moslimský svet nehovorí o čínskych zločinoch nič, iba im občas vyjadrí podporu. Prestaňme preto predstierať, že islamisti sú znepokojení pokleskami Francúzska. Skutočnou motiváciou ich brancov je zrážka ich civilizácie s otvorenými spoločnosťami, ktorých symbolom je Francúzsko, a to kvôli svojej histórii, tradíciám a kultúrnemu vplyvu.

Musíme im dať za pravdu, že sloboda prejavu nemôže mierumilovne spolunažívať s cenzúrou vykonávanou v mene údajne láskavého a milosrdného boha, rovnako ako nemohol mierumilovne spolunažívať liberálny kapitalizmus a komunizmus počas Studenej vojny. Sú to nezmieriteľné univerzalizmy.

Identifikácia kľúčových ideologických rozdielov

Moslimský svet urazilo Macronovo tvrdenie, že islam je „v kríze na celom svete“, ale keď vezmeme do úvahy hore posudzované fakty, môžeme len premýšľať, či ním zvolené slová nie sú príliš zhovievavé. Akoby naznačoval, že útlak páchaný v mene islamu nemá teologický základ, že náboženstvo niekto „uniesol“, ako to vyjadril vo svojom rozhovore s Al-Džazírou, a že ho treba len očistiť od jeho prekrútených výkladov, aby sa vrátilo ku zlatému veku, kedy pestovalo slobodu, rovnosť a toleranciu.

Voči tomuto sľubnému naratívu by sme mali byť z mnohých dôvodov skeptickí. Korán, ako o ňom tvrdia, je večné, nestvorené a nemenné slovo božie, od slova do slova. Táto kniha tvrdí, že každý človek sa rodí ako moslim a že akákoľvek odchýlka od tohto stavu je zradou tohto stavu. Obsahuje až príliš veľa otvorených príkazov na boj proti neveriacim, aby sme islamistické násilie mohli zredukovať na jednoduchú otázku výkladu. A jeho prorok, ideál človeka, nebol len kazateľ; bol tiež politickým a vojenským vodcom, ktorý spáchal všetky brutálne excesy, ktoré sa kedysi považovali za primerané úradu proroka. Tieto základné črty vysvetľujú, prečo despotické inštitúcie v moslimskom svete pretrvali do informačného veku.

Keď niekto poukáže na tieto skutočnosti, vždy sa nájde niekto, kto podotkne, že islamská civilizácia nemá monopol na historické násilie. O tom niet pochýb, ľudská povaha je taká, aká je, útlak, intolerancia a vojna boli súčasťou našich pôvodných podmienok. Je pravdepodobne nevhodné odsudzovať Mohamedovo zlé správanie v čase, kedy bolo také násilie normou. Napriek tomu si môžeme všimnúť, že Kristus – ktorého moslimovia považujú za proroka – nejakým spôsobom dosiahol mierumilovnejšiu existenciu v o nič menej búrlivých dobách, dokonca sa obetoval rímskemu utláčateľovi. To predstavuje ďalší dôkaz, že okolnosti nevysvetľujú všetko.

Napriek tomu nestačí len tvrdiť, že všetky krajiny spáchali zverstvá. Musíme uvažovať nad tým, prečo sa niektoré stali liberálnejšími, tolerantnými a sekulárnymi, zatiaľ čo iné zotrvávajú v útlaku.

Musfata Akyol zjednodušuje veľký rozdiel medzi kresťanským Západom a islamským svetom na historickú náhodu, jednoduchú otázku ľudského výkladu. Opomína skutočnosť, že výklad doktríny môže byť obmedzený doktrínou samotnou. Prečo tolerancia, sloboda a sekularizmus našli viac podpory a boli úspešnejšie v kresťanskom svete než v islamskom? Túto otázku nemožno zodpovedať bez toho, aby sme vyvrátili častý omyl porovnávania biblického a koránového textu. Korán nemá v moslimskej teológii rovnaké postavenie ako Biblia v kresťanskej. V jej prípade je slovo božie stelesnené v menšej miere knihou a vo väčšej miere osobou Krista.

Ak niekto aj pochybuje o božskej povahe Krista, musí uznať, že jeho učenie sa dá ľahšie zladiť so sekularizmom než nariadenia Koránu, ktoré tvoria daňové pravidlá a velebenie skutkov politického vodcu. Ježiš rozlišoval medzi tým, čo je božou povinnosťou a čo Cézarovou. A tým položil kultúrne základy sekularizmu. Toto je ten pocit, vďaka ktorému si filozof Marcel Gauchet všimol, že kresťanstvo je „náboženstvom úteku človeka od náboženstva.“ Nechcem tým povedať, že národy s kresťanskou kultúrou sa náboženstva vzdali, ale celkovo prestalo byť organizačným princípom politiky v západnej civilizácii.

To, že sloboda svedomia našla lepšie vyjadrenie na Západe než v islamskom svete, sa dá čiastočne vysvetliť rovnakými teologickými rozdielmi. „Spasiteľ“ šíriaci svoje myšlienky obracaním ľudí na svoju vieru, má mierumilovnejšie vystupovanie než „prorok“ komunikujúci z pozície veliteľa armády.

Samozrejme, aj v mene kresťanstva bolo spáchaných mnoho zločinov, vrátane zločinov najvyšších autorít, ktoré by mali byť jeho stelesnením. To viedlo filozofa Frédérica Lenoira k názoru, že kresťanstvo si vykopalo vlastný hrob, „keď ľudstvu prinieslo (Kristovo) posolstvo, ktoré neúprosne odsúdilo jeho vlastné inštitucionálne zvyky.“ Tieto prípady zneužitia potvrdzujú, že ľudia sú dosť zvrátení na to, aby skomolili aj tie najmierumilovnejšie hodnoty na trestné účely. Tento postreh sa týka aj sekulárnych filozofií. Napríklad, Európania ospravedlňovali kolonizáciu v mene ľudských práv, no bolo by smiešne označiť ľudské práva za imperialistické princípy, lebo protiimperialistické hnutia povstali proti koloniálnym mocnostiam taktiež v mene všeobecného – a teda prísnejšieho – výkladu ľudských práv.

A z toho vyplýva, že všetky doktríny môžu podnietiť útlak. Ale zatiaľ čo v niektorých prípadoch útlak vzniká kvôli prekrúteniu týchto doktrín, v iných prípadoch je následkom ich dôsledného uplatňovania. Európsky predvoj tolerancie a slobody si zjavne myslel, že „kresťanský“ útlak patrí do prvej kategórie, preto necítili potrebu zrieknuť sa svojej viery, aby obhájili jej liberálne hodnoty.

Gregor Nysský odsúdil otroctvo už vo štvrtom storočí nášho letopočtu v mene pôvodného výkladu Kristových nariadení; Francisco de Vitoria a Domingo de Soto, dvaja významní členovia školy Salamanca, odsúdili v šestnástom storočí španielskych misionárov za to, že nútili pôvodných Američanov prijať vieru; Étienne de la Boétie zverejnil práce proti absolutizmu; a Pierre Bayle, Montesquieu a John Locke položili základy tolerancie a pluralizmu. Skutočnosť, že ich myšlienky napokon zvíťazili, hoci po dlhom procese ideologického zrenia, je ďalším znakom zlučiteľnosti liberálnych hodnôt s kresťanským náboženstvom.

Naopak, islamské náprotivky Baylea, Lockeho a Montesquieua to mali vo svojich krajinách ťažšie. Postava Averroesa to nevyvracia. Hoci mu Západ môže byť intelektuálne nesmierne dlžný za jeho komentáre ku Aristotelovi, veľký kádí Córdoby nebol žiadnym vzorom tolerancie, keď nariadil zavraždiť kacírov. Fakt, že je považovaný za „najliberálnejšiu“ a „najracionálnejšiu“ postavu vyprodukovanú islamom za štrnásť storočí, predstavuje vážnu výzvu obhajcom islamu osvietenstva. Navyše, racionalistické aspekty jeho myslenia čerpali inšpiráciu viac z gréckej filozofie než z islamskej teológie, čo možno vysvetľuje, prečo bol o Averroa väčší záujem v Európe než v moslimskom svete, kde upadol do zabudnutia.

Myšlienky sa môžu zmeniť

Z toho, že islam nie je príliš spriaznený s pluralizmom nevyplýva, že všetci praktikujúci moslimovia sú zločinci. Je dôležité zdôrazniť, že tu, vo Francúzsku, je veľká väčšina moslimov mierumilovná. Ja sám pochádzam z rodiny, ktorá sa identifikuje ako moslimská. Ak som zostal nažive aj napriek môjmu verejnému odpadlíctvu, je to dôkaz, že človek sa môže hlásiť ku Koránu a učeniu Mohameda a zostať pri tom tolerantný. Všimnite si však, že „tolerantným moslimom“ sa hovorí „umiernení“. Potreba spresniť, že táto vlastnosť islamu spočíva v jeho umiernenosti, je tichým priznaním jeho autoritatívnej podstaty. Montesquieu si to všimol pred tromi storočiami, keď v knihe Duch zákonov napísal, že „mohamedánske náboženstvo, ktoré hovorí len o meči, stále pôsobí na ľudí ničivým duchom, ktorý ho stvoril.“ Inými slovami, islam je mierumilovný dovtedy, dokým je menej islamský. Keď v srdci praktikujúceho moslima vládne tolerancia, je to napriek jeho náboženstvu a nie vďaka nemu. Je to forma odpadlíctva, ktorú si celkovo nikto nevšíma.

Mnohých to zvádza k tomu, aby toto popierali a vyhli sa tak konfrontácii s umiernenými moslimami, ktorí sú úprimne presvedčení o mierumilovnej povahe svojho náboženstva. Vo svojom rozhovore pre Al-Džazíru Macron odsúdil výzvy na násilie z moslimského sveta a odvolával sa pritom na základ islamskej viery: „Nikdy som nepovažoval islam za legitimizujúce alebo podporné východisko k násiliu akéhokoľvek druhu.“ Toto predstieranie, že povaha islamu je mierumilovná, nielen zbavuje našu spoločnosť možností, ako pochopiť pôvod autoritatívneho správania, ktoré neschvaľujeme, ale je tiež riskantnou stratégiou. Iste, môže zjednotiť umiernených moslimov okolo liberálnejšieho výkladu svojho náboženstva. Ale na druhej strane islamu umožňuje vyhnúť sa neúprosnej kritike a šíriť sa ďalej. Toto spôsobuje radosť stúpencom tvrdej línie presvedčených o tom, že víťazstvo radikalizmu nad umiernenosťou je neodvratné, bez ohľadu na ideológiu.

Na čisto intelektuálnej úrovni je výzva na ideologickú umiernenosť vždy zdrojom nestability a rozporu. Protirečí si s hľadaním súdržnosti, ktorá motivuje všetky úprimné duše. To preto sa obhajcovia slobody počas Studenej vojny snažili o dekonštrukciu marxizmu-leninizmu namiesto toho, aby využívali intelektuálne skomoleniny a presvedčili tak jeho stúpencov, že je zlučiteľný s ústavnou demokraciou.

Skoncovanie s islamistickým násilím preto závisí od toho, kedy si moslimovia uvedomia, že musia prijať mierumilovnejšie presvedčenia. Je to vlastne žiadosť o odpadlíctvo. Moslimovia, ktorí sú podľa vlastných slov zdesení zločinmi spáchanými v mene svojho náboženstva, si musia sami položiť túto otázku: Môže dobrotivý a milosrdný boh skutočne byť tým, čím tvrdí, že je, keď presné uplatňovanie jeho prikázaní zaručene vedie k toľkému zármutku?

Bohužiaľ, len veľmi málo ľudí je ochotných pomôcť im v tomto ideologickom boji. Relativisti veria, že ľudia zakorenení vo svojej kultúrne nie sú otvorení prínosom cudzích civilizácií. Toto tvrdili aj odporcovia osvietenstva v osemnástom storočí. Zabúdajú, že národy Západu sa vypracovali tak, že spochybnili spiatočnícke tradície a pravidelne čerpali inšpiráciu z kultúr iných než vlastnej. V predkresťanských časoch boli pre Európanov sloboda a tolerancia cudzie pojmy. Praktizovali náboženstvá, ktoré by sme dnes opísali ako barbarské, lebo si vyžadovali ľudské obete. Ak títo Európania dokázali ísť za hranice svojich primitívnych náboženstiev, určite z toho vyplýva, že sú toho schopní aj súčasní prívrženci islamu.

Napriek tomu až príliš veľa západniarov stále verí, že moslimovia nedokážu uniknúť svojmu náboženstvu a prijať liberálne a univerzálne hodnoty, ktoré zmierili súčasnú spoločnosť, a že by sme sa mali vzdať nádeje na akýkoľvek krok od viery, ktorú do nich tak hlboko zakorenilo ich najbližšie sociálne prostredie – ako keby ich mysle boli odsúdené zostať väzňami tejto autoritatívnej ideológie a akékoľvek zapojenie do úprimného rozhovoru s nimi bolo len mrhaním času.

Za touto blahosklonnou diskusiou sa až príliš často ukrýva pocit nadradenosti. Táto infantilizácia moslimov je ešte pohŕdavejšia než koloniálna namyslenosť, lebo tá aspoň vsádzala na všeobecnú schopnosť ľudí robiť pokrok smerom k modernosti. Boj proti islamistickému útlaku nebude závisieť len od rečníckeho nadania kritikov islamu. Bude tiež závisieť od schopnosti nemoslimov zaobchádzať s týmito ľuďmi tak, ako keby boli obdarení rovnakým kritickým duchom, aký majú oni sami, skrátka, zaobchádzať s nimi ako s rovnými.

Prevzaté z https://mises.org/wire/materialism-fails-explain-wests-conflict-islam