Uzay Bulut
Vo francúzskom
Štrasburgu sa stavia
najväčšia európska mešita. Projekt v hodnote 25 miliónov eur financuje
prevažne „Národná vízia islamskej komunity“ (IGMG), turecká islamská
organizácia, ktorá spravuje
518 mešít a 2330 pobočiek po celej Európe, ako aj v Austrálii a Kanade.
V roku 2025
francúzska europoslankyňa Marion Maréchal uviedla, že táto organizácia je
obvinená z „podpory separatistického islamu v štýle Moslimského bratstva“:
„Túto radikálnu
organizáciu využíva režim (tureckého prezidenta) Erdogana na udržanie kontroly nad
komunitami tureckých imigrantov tu, v našej krajine.“
Maréchal dodala,
že francúzski a európski politici, na ľavici i pravici,
„Rozprestreli islamským
komunitám červený koberec s dotáciami, stavebnými povoleniami, pôžičkami a pozemkami
– všetko s cieľom kúpiť si ich hlasy vo voľbách. Tento kompromis, otvorene
prijatý na ľavici a niekedy skrytý na pravici, sa deje na úkor našej
bezpečnosti a našej identity, sekularizmu, národnej súdržnosti
a samozrejme boja proti islamizmu.“
Týmto veľkým projektom
mešity v Štrasburgu je Mešita sultána Eyyuba (taktiež známa ako Veľká
mešita Štrasburgu). Práca na projekte začala v roku 2017. Stavia ju nemecká
organizácia „Národná vízia islamskej komunity“ alebo „Islamische Gemeinschaft Mili Görüş“ (IGMG),
ktorá je údajne financovaná z prostriedkov Turecka a Kataru.
Mešita sultána Eyyuba
nie je jedinou, ktorú na Západe postavili a spravujú za pomoci
financovania zo zahraničia. Vláda Turecka – rovnako ako Kataru a Iránu – si
dala za cieľ stavať mešity po celom Západe s cieľom šíriť islam. Medzitým však kruto
prenasledujú vlastných kresťanských občanov.
Turecko, ktorého
súčasná vláda podporuje Moslimské bratstvo (MB), sa aktívne podieľa na výstavbe
mešít v Spojených štátoch, Európe, Južnej Amerike, Ázii, Afrike a ďalších
regiónoch. Turecká vláda míňa
stovky miliónov dolárov na výstavbu mešít v rámci dlhodobého úsilia o globálnu propagáciu islamu.
Turecký štátny Úrad
pre náboženské záležitosti, známy ako Diyanet, sa spojil s Tureckou nadáciou pre
náboženské záležitosti (TDV) s cieľom budovať mešity, rovnako ako islamské vzdelávacie a kultúrne centrá po celom
svete – na miestach
ako sú Spojené štáty, Rusko, Nemecko, Švédsko, Anglicko, Venezuela a Japonsko.
Napríklad,
v roku 2016 turecký prezident Recep Tayyip Erdogan otvoril
gigantickú mešitu v osmanskom štýle v americkom Marylande. V roku 2018
Erdogan slávnostne otvoril ďalšiu mešitu, „Ústrednú mešitu v Kolíne“ v Nemecku. Mešitu postavila
Turecko-islamská únia pre náboženské záležitosti (DITIB) po ôsmich rokoch stavebných
prác.
DITIB prevádzkuje
len v Nemecku približne 900 až 1000 mešít, čo z neho robí najväčšiu
zastrešujúcu organizáciu pre mešity v krajine. Tieto mešity sú prepojené s Diyanetom,
ktorý mešitám DITIB poskytuje imámov.
Doma sa však
Turecko venuje znesväcovaniu alebo zneužívaniu historických kostolov. Turecko
dokonca premenilo najväčšiu katedrálu sveta na mešitu. V roku 2020 prezident Erdogan
nariadil
premenu takmer 1500-ročného gréckeho pravoslávneho kostola z byzantskej éry,
Hagia Sofia, späť na mešitu po tom, ako súd zrušil prezidentský dekrét z roku
1934, ktorý z neho urobil múzeum.
Vo vnútri Hagia
Sofia sú umiestnené
dve zelené osmanské vlajky. Vlajky predstavujú osmanské vojenské výboje
a tri biele polmesiace na nich symbolizujú osmanskú okupáciu Európy, Ázie a
Afriky.
Turecko v roku
2020 formálne premenilo
ďalší grécky kostol z byzantskej éry, kostol sv. Spasiteľa v Chore (v
turečtine známy ako Kariye), na mešitu. Stalo sa tak krátko po tom, ako sa
z Hagia Sofia stala moslimská modlitebňa.
Mnohé historické
kostoly v Turecku sa zmenili
na stajne, sklady alebo stodoly, využívajú sa na iné svätokrádežné účely alebo sú
ponechané v ruinách. Zanedbávanie, nedostatok ochrany týchto kostolov a vandalizmus
viedli k ich chátraniu alebo premene na iné účely, vrátane útulkov pre zvieratá.
Mnoho kostolov tiež zničili alebo poškodili lovci pokladov.
Protestantské
cirkvi v Turecku taktiež čelia
značným prekážkam pri zriaďovaní modlitební, keďže vláda ich oficiálne neuznáva.
Mnohé protestantské cirkvi pôsobia v neuznaných, prenajatých priestoroch, čo
vedie ku hrozbám zatvorenia, sledovaniu a právnym problémom. Medzitým bolo
z Turecka vyhostených
mnoho zahraničných pastorov a členov cirkvi a bol im odopretý opätovný
vstup do krajiny s odôvodnením, že predstavujú „hrozbu pre národnú bezpečnosť“.
Aj Katar aktívne financuje
výstavbu mešít a islamských centier v západných krajinách, najmä
v Európe, prostredníctvom organizácií ako Katarská charita a Katarská nadácia. Podľa oficiálnej webstránky Katarskej charity, mimovládnej organizácie financovanej
katarskou kráľovskou rodinou, „Pokiaľ ide o výstavbu mešít, Katarská charita
dosiahla v tejto oblasti významné míľniky. Začali sme s výstavbou celkovo
9063 mešít po celom svete, z ktorých bolo 7896 odovzdaných do užívania. Vyzývame
všetkých našich moslimských bratov, aby pomohli dokončiť výstavbu zostávajúcich
mešít... Prispejte teraz a šírte pravé slovo islamu.“
Podľa knihy Qatar
Papers z roku 2019, ktorú vydali francúzski novinári Christian Chesnot
a Georges Malbrunot, Katarská charita financovala v Európe 140 projektov
mešít a islamských centier v celkovej výške 71 miliónov eur. Najviac projektov
(50) bolo realizovaných v Taliansku. Obaja autori čerpali informácie z interných
dokumentov, ktoré unikli z Katarskej charity.
„Katar je dnes hlavným
sponzorom islamu v Európe,“ povedal
Malbrunot v rozhovore pre švajčiarsku televíziu RTS v roku 2019. Uviedol, že
Katar to robí prostredníctvom siete kontaktov blízkych Moslimskému bratstvu.
Doma však má
Katar úplne inú politiku voči kresťanom. Islam je katarským štátnym
náboženstvom a politika aj kultúra krajiny sa riadia šaríou. Katarská
vláda považuje kresťanstvo za cudzí vplyv. V Katare sa opustenie islamu
(odpadlíctvo) zo zákona považuje za trestný čin, ktorý sa trestá smrťou. Preto je
misijná činnosť medzi moslimami a distribúcia biblie prísne zakázaná.
Tieto priestupky môžu viesť k prísnym trestom, vrátane trestného stíhania a
vyhostenia.
Jediné miesto v krajine,
kde sa kresťanskí migranti môžu legálne zhromažďovať na bohoslužby, je prísne
monitorovaný „náboženský komplex“ nachádzajúci sa tesne za hranicami hlavného mesta
Dauha. Kresťanské bohoslužby sú obmedzené na túto konkrétnu, neverejnú, vládou určenú
oblasť nazývanú náboženský komplex Mesaimeer. Verejné vystavovanie kresťanských symbolov (ako
sú kríže alebo kostolné veže) je zakázané a mimo tohto komplexu nemôžu kostoly
existovať.
Podobne ako
Turecko a Katar, aj Irán využíva sieť mešít, kultúrnych centier
a islamských inštitúcií v západných krajinách na šírenie „mäkkej sily“
a udržiavanie ideologického vplyvu v šiitskej diaspóre. Tieto inštitúcie
často slúžia ako centrá na podporu ideológie iránskeho režimu.
Podľa novej správy
organizácie Národnej únie za demokraciu v Iráne (NUFDI) strávil Teherán
desaťročia budovaním niečoho, čo opisuje ako trvalú, inštitucionálnu štruktúru vplyvu
v Spojených štátoch – štruktúru postavenú na nehnuteľnostiach, školách, mešitách,
duchovných kanáloch, programoch pre mládež, neziskových organizáciách a komunitných
ekosystémoch, navrhnutú tak, aby prežila vlády, cykly sankcií a mediálnu kontrolu.
Šiesteho marca
2026 vydal Ústav pre štúdie národnej bezpečnosti (INSS) správu
s názvom „Od Austrálie po Ameriku: Pripomínanie si Chameneího
v západných mešitách ako súčasť iránskej siete vplyvu.“ Podľa správy si mnohé
mešity a šiitske centrá v západných krajinách, ako sú Anglicko, Nemecko
a Spojené štáty, pripomenuli smrť ajatolláha Alího Chameneího, druhého
najvyššieho vodcu Islamskej republiky Irán:
„Spomienka na
Chameneího v rôznych mešitách na Západe ilustruje hĺbku väzieb medzi
časťami šiitskej diaspóry a iránskym režimom. Aj keď je regionálne
postavenie Iránu napádané a spochybňované, islamské inštitúcie
v diaspóre naďalej slúžia ako aréna na zachovanie jeho ideologickej
legitimity. To svedčí o mäkkej sile Iránu na Západe – o sieti náboženského
vplyvu, ktorá pomáha režimu udržať si vplyv aj v krízových časoch.“
Islamská
republika Irán však doma prenasleduje svojich kresťanských občanov. Prestup
z islamu na kresťanstvo sa podľa práva šaría považuje za odpadlíctvo a trestá
sa smrťou. Konvertiti sú často obviňovaní z moharebeh (nepriateľstva voči bohu)
alebo fisad fil-arz (rozvracania na zemi), pričom obidva tieto činy sú trestné činy,
za ktoré hrozí trest smrti, keďže sú obviňovaní z konania proti národnej bezpečnosti.
Okrem toho je v Iráne rozširovanie biblií nelegálne a považuje sa za
trestnú činnosť, najmä pokiaľ ide o sväté písmo v perzštine. Islamský
režim považuje šírenie kresťanstva za hrozbu pre islam, čo vedie k prísnym
obmedzeniam, konfiškácii kresťanských materiálov a potenciálnemu uväzneniu
zúčastnených osôb. Konvertiti tiež čelia obrovskému tlaku, vrátane straty zamestnania,
sledovania a raziám v domových cirkvách.
Na svete neexistuje ani jedna krajina
s moslimskou väčšinou, kde moslimovia môžu konvertovať na kresťanstvo a naďalej
žiť slobodne a bezpečne. (zvýraznenie pridané – pozn. prekl.) Kresťanskí konvertiti
čelia riziku diskriminácie, zatknutia, obťažovania, sexuálneho alebo fyzického násilia,
sledovania zo strany úradov a dokonca aj smrti. Moslimské vlády
systematicky obmedzujú kresťanské bohoslužby a šírenie biblií, dokonca vyhosťujú
kresťanských migrantov alebo pastorov, ktorí obracajú moslimov na kresťanstvo. Tie
isté vlády, ktoré prenasledujú svojich kresťanských a bývalých moslimských
občanov, postavili v západných krajinách tisíce mešít a islamských
centier – niekedy dokonca s finančnou podporou EÚ. Zdá sa, že islam je odhodlaný
dobyť svet a Západ sa mu v tom poddáva.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára