Džihád: Ako akademici zamaskovali jeho skutočný význam

 

Daniel Pipes

(článok je z 3. decembra 2002 – pozn. prekl.)

Minulú jar vybrala fakulta na Harvardovej univerzite absolventa menom Zayed Yasin, aby v júni predniesol prejav pri slávnostnom odovzdávaní diplomov. Keď bol oznámený názov prejavu – „Môj americký džihád“, celkom prirodzene to vyvolalo otázky. Prečo, pýtali sa, by mal Harvard propagovať pojem džihád – alebo „svätá vojna“ – len pár mesiacov po tom, čo tisíce Američanov prišli o život v dôsledku džihádu, ktorý vykonalo devätnásť samovražedných únoscov konajúcich v mene islamu? Yasin, bývalý prezident Harvardskej islamskej spoločnosti, mal pripravenú odpoveď. Povedal, že spojiť džihád s vojnou, znamená nepochopiť ho. Skôr ide o to, že „v moslimskej tradícii džihád predstavuje boj za správne konanie.“ Jeho vlastným cieľom, dodal Yasin, bolo „prinavrátiť tomuto slovu jeho skutočný význam, ktorým je duchovný boj.“

V samotnom prejave Yasin rozvinul túto myšlienku:

Džihád vo svojej najpravdivejšej a najčistejšej podobe, v akej k nemu všetci moslimovia smerujú, je odhodlanie konať správne, konať spravodlivo aj proti vlastným záujmom. Je to individuálny boj za osobné morálne správanie. Najmä dnes je to boj, ktorý prebieha na mnohých úrovniach: sebaočista a sebauvedomenie, verejná služba a sociálna spravodlivosť. V globálnom meradle je to boj zahrňujúci ľudí všetkých vekových skupín, farieb pleti a vierovyznaní, o kontrolu nad veľkými rozhodnutiami: nie len o to, kto kontroluje ktorý kus zeme, ale čo je dôležitejšie, kto dostane lieky, kto sa môže najesť.

Môže to byť pravda? Iste, Yasin nebol odborníkom na islam, rovnako ako ani dekan Harvardu Michael Shinagel, ktorý s nadšením ocenil jeho „premyslený prejav“ a vo vlastnom mene vyhlásil, že džihád je osobný boj „za presadzovanie spravodlivosti a pochopenia v nás samých i v našej spoločnosti.“ Ale obidvaja presne odzrkadľovali konsenzus islamských špecialistov vo svojej inštitúcii. Preto David Little, harvardský profesor náboženstva a medzinárodných vzťahov, po útokoch z 11. septembra 2001 vyhlásil, že džihád „nie je povolenie zabíjať“, zatiaľ čo pre Davida Mittena, profesora klasického umenia a archeológie a zároveň fakultného poradcu Harvardskej islamskej spoločnosti, je skutočný džihád „neustálym bojom moslimov o prekonanie svojich vnútorných základných inštinktov, o nasledovanie cesty k Bohu a o konanie dobra v spoločnosti.“ V podobnom duchu profesor histórie Roy Mottahedeh tvrdil, že „väčšina vzdelaných moslimských mysliteľov, opierajúc sa o bezchybnú vedeckú erudíciu, trvá na tom, že džihád treba chápať ako boj bez zbraní.“

Ani akademici z Harvardu nie sú v tomto ohľade žiadnou výnimkou. Pravdou je, že každý, kto hľadá usmernenie v súvislosti s kľúčovým islamským pojmom džihád, dostane takmer identické informácie od vysokoškolských profesorov po celých Spojených štátoch. Ako som zistil pri skúmaní mediálnych vyjadrení týchto univerzitných odborníkov, majú tendenciu opisovať fenomén džihádu pozoruhodne podobným spôsobom – lenže práve tento obraz je falošný.

Džihád: Názor profesorov

Z viac než dvoch desiatok odborníkov, ktorých som preskúmal*, vyplynulo niekoľko vzájomne prepojených tém. Len štyria z nich pripúšťajú, že džihád má vôbec nejakú vojenskú zložku a aj oni, až na jednu výnimku, trvajú na tom, že táto zložka má čisto obranný charakter. Valerie Hoffmanová z univerzity v Illinois je jediná, kto tvrdí (ako to parafrázoval novinár), že „žiaden moslim, ktorého pozná, by nepodporil taký terorizmus (ako útoky z 11. septembra 2001), pretože je to v rozpore s islamskými pravidlami boja.“ Žiaden iný akademik nezašiel až tak ďaleko, aby aspoň naznačil, že džihád obsahuje útočnú zložku.

John Esposito z Georgetownu, snáď najviditeľnejší akademický odborník na islam, sa preto domnieva, že „v snahe byť dobrým moslimom môžu nastať situácie, keď bude človek povolaný brániť svoju vieru a komunitu. V takom prípade môže (džihád) nadobudnúť význam ozbrojeného boja.“ Ďalší špecialista zastávajúci tento názor je Abdullahi Ahmed An-Na'im z Emory, ktorý vysvetľuje, že „vojna je podľa šaríe (islamského práva) zakázaná s výnimkou dvoch prípadov: sebaobrana a šírenie islamskej viery.“ Podľa Blakea Burlesona z Bayloru to znamená, že v islame by akt agresie, ako bol ten z 11. septembra 2001, „nebol považovaný za svätú vojnu.“

Podľa ďalšieho poltucta odborníkov v mojom prieskume môže džihád podobne zahŕňať aj vojenské obranné operácie, ale tento význam je sám o sebe podriadený vznešeným predstavám o morálnom sebazdokonaľovaní. Charles Kimball, predseda katedry náboženstva na univerzite Wake Forest, to vyjadril stručne: džihád „znamená bojovať alebo usilovať sa v mene Boha. Veľký džihád je pre väčšinu boj proti sebe samému. Menší džihád je vonkajší, obranný džihád.“ Podobne sa vyjadrujú aj také autority ako Mohammad Siddiqi z Western Illinois, John Iskander z Georgia State, Mark Woodard z Arizona State, Taha Jabir Al-Alwani z postgraduálnej školy islamských a spoločenských vied v Leesburgu vo Virgínii a Barbara Stowasserová z Georgetownu.

Ale ešte väčšia skupina respondentov – deväť zo skúmaných – popiera, že by džihád mal akýkoľvek vojenský význam. Pre Joea Eldera, profesora sociológie na univerzite vo Wisconsine, je predstava, že džihád znamená svätú vojnu, „hrubým nedorozumením.“ Podľa neho je džihád skôr „náboženským bojom, ktorý oveľa vernejšie odráža vnútorné, osobné zápasy v rámci náboženstva.“ Pre Della DeChanta, profesora svetových náboženstiev na univerzite South Florida, to slovo „v bežnom chápaní“ znamená „boj o vernosť Božej vôli a nie svätú vojnu.“

Súhlasné názory vyjadrili okrem iných ľudí aj John Kelsay z John Carroll University, Zahid Bukhari z Georgetownu a James Johnson z Rutgers. Roxanne Eubenová z Wellesley College, autorka knihy The Road to Kandahar: A Geneaology of Jihad in Modern Islamist Political Thought, tvrdí, že „pre mnohých moslimov džihád znamená odolávať pokušeniu a stať sa lepším človekom.“ John Parcels, profesor filozofie a náboženských štúdií na Georgia Southern University, definuje džihád ako boj „proti túžbam a vlastnej vôli.“ Pre Neda Rinalducciho, profesora sociológie na Armstrong Atlantic State University, sú ciele džihádu: „vnútorne, byť dobrým moslimom. Navonok, vytvoriť spravodlivú spoločnosť.“ A Farid Eseck, profesor islamských štúdií na Auburn Seminary v New York City, pamätne opisuje džihád ako „odpor voči apartheidu alebo boj za práva žien.“

Napokon sú tu aj takí akademici, ktorí sa zameriavajú na koncept džihádu v zmysle „sebaočisty“ a následne ho zovšeobecňujú, pričom ho uplatňujú nielen na moslimov, ale aj na nemoslimov. Pre Brucea Lawrencea, významného profesora islamských štúdií na Duke, teda samotný džihád nie je len veľmi pružným pojmom („byť lepším študentom, lepším kolegom, lepším obchodným partnerom. Predovšetkým ovládať vlastný hnev“), ale aj nemoslimovia by mali „pestovať... občiansku cnosť známu ako džihád“:

Džihád? Áno, džihád... džihád, ktorý by bol skutočným bojom proti vlastnej krátkozrakosti a zanedbávaniu, rovnako ako je proti tým druhým vonku, ktorí nás odsudzujú alebo nenávidia za to, čo robíme, nie za to, kým sme... Pre nás, Američanov, by väčší džihád znamenal, že musíme prehodnotiť americkú domácu a zahraničnú politiku vo svete, ktorý momentálne vykazuje len málo známok presadzovania spravodlivosti pre všetkých.

Tu sa opäť dostávame k názorom vyjadreným rečníkom na promóciách na Harvarde, ktorý sa snažil presvedčiť svoje publikum, že džihád je niečo, čo by všetci Američania mali obdivovať.

Problém s touto nahromadenou múdrosťou akademikov sa dá vyjadriť jednoducho. Naznačuje, že Usáma bin Ládin nemal ani potuchy, čo vlastne hovorí, keď pred niekoľkými rokmi vyhlásil džihád proti Spojeným štátom a potom opakovane vraždil Američanov v Somálsku, na amerických veľvyslanectvách vo východnej Afrike, v prístave Aden a potom 11. septembra 2001. To naznačuje, že organizácie, ktoré majú vo svojom názve „džihád“, vrátane Palestínskeho islamského džihádu a bin Ládinovho vlastného „Medzinárodného islamského frontu za džihád proti Židom a križiakom“, sú veľmi nesprávne pomenované. A čo všetci tí moslimovia, ktorí vedú násilné a agresívne džihády pod týmto názvom práve v tejto chvíli v Alžírsku, Egypte, Sudáne, Čečensku, Kašmíre, Mindanau, Ambone a na ďalších miestach po celom svete? Nepočuli snáď, že džihád je o ovládaní vlastného hnevu?

Ale, samozrejme, je to bin Ládin, Islamský džihád a džihádisti na celom svete, kto definuje ten pojem, nie skupina akademických apologétov. A čo je ešte dôležitejšie, spôsob, akým tento pojem chápu džihádisti, je v súlade s jeho používaním v priebehu štrnástich storočí islamskej histórie.

Džihád a história

V predmoderných časoch mal džihád medzi sunnitskými moslimami, ktorí vtedy, rovnako ako dnes, tvorili islamskú väčšinu, hlavne jeden význam. Znamenal právne, povinné a spoločenské úsilie o rozširovanie území ovládaných moslimami (v arabčine známymi ako dar al-islam) na úkor území ovládaných nemoslimami (dar al-harb). Podľa tohto prevládajúceho chápania je účel džihádu politický, nie náboženský. Jeho cieľom nie je ani tak šíriť islamskú vieru, ako skôr rozšíriť zvrchovanú moc moslimov (hoci to prvé často nasledovalo po tom druhom). Cieľ je výrazne útočný a jeho konečným zámerom nie je nič menšie než dosiahnutie moslimskej nadvlády nad celým svetom. (zvýraznenie pridané – pozn. prekl.)

Získaním územia a zmenšovaním rozlohy oblastí ovládaných nemoslimami dosahuje džihád dva ciele: prejavuje nárok islamu na nahradenie ostatných náboženstiev a prináša prospech v podobe spravodlivého svetového poriadku. Slovami Madžída Chaddúrího z Johns Hopkins University, ktorý písal v roku 1955 (predtým, ako politická korektnosť ovládla univerzity), je džihád „nástrojom na všeobecné rozšírenie (islamského) náboženstva, ako aj na vytvorenie imperiálneho svetového štátu.“

Pokiaľ ide o podmienky, za ktorých možno džihád podniknúť – kedy, kým, proti komu, s akým vyhlásením vojny, s akým koncom, s akým rozdelením koristi a tak ďalej – toto sú záležitosti, ktoré náboženskí učenci v priebehu storočí rozpracovali do mučivých podrobností. Ale ohľadom základného významu džihádu – vojny proti neveriacim s cieľom rozšíriť moslimské územia – panovala úplná zhoda. Napríklad, najdôležitejšia zbierka hadísov (správ o slovách a skutkoch Mohameda), nazývaná Sahíh al-Bucharí, obsahuje 199 zmienok o džiháde** a každá jedna z nich sa naň odvoláva v zmysle ozbrojenej vojny proti nemoslimom. Podľa citácie zo Slovníka islamu z roku 1885 je džihád „záväznou náboženskou povinnosťou, ustanovenou v Koráne a v tradíciách (hadísoch) ako božská inštitúcia a nariadenou hlavne na účely šírenia islamu a odrážania zla od moslimov.“ (v zbierke Sahíh Bucharí sa podľa rôznych webstránok nachádza 294, 282 alebo 275 hadísov o džiháde – pozn. prekl.)

Džihád nebol v priebehu storočí žiadnou abstraktnou povinnosťou, ale kľúčovým aspektom života moslimov. Podľa jedného výpočtu sa samotný Mohamed zúčastnil 78 bitiek, z ktorých len jedna (Priekopová bitka) bola obranná. Behom storočia po prorokovej smrti v roku 632 sa moslimské armády dostali na východe až do Indie a na západe do Španielska. Hoci sa takáto dramatická expanzia už nikdy nezopakovala, medzi dôležité víťazstvá v nasledujúcich storočia patrilo sedemnásť indických výprav Mahmúda z Ghazny (vládol v r. 998-1030), bitka pri Manzikerte, ktorá otvorila cestu do Anatólie (1071), dobytie Konštantínopolu (1453) a víťazstvá Usmána dan Fodia v západnej Afrike (1804-17). Stručne povedané, džihád bol súčasťou nie len predmodernej moslimskej doktríny, ale aj predmoderného života moslimov.

Džihád však mal v priebehu dejín aj dva odlišné významy, z ktorých jeden je radikálnejší než bežný význam a druhý celkom mierumilovný. Prvý, spájaný hlavne s mysliteľom Ibn Tajmíjjom (1268-1328), tvrdí, že rodení moslimovia, ktorí nedodržiavajú požiadavky svojej viery, sa majú považovať za neveriacich a teda za legitímne ciele džihádu. To sa hodilo najmä vtedy, keď (ako sa často stávalo) jeden moslimský vládca viedol vojnu proti inému; len tým, že nepriateľa vykreslil ako nesprávneho moslima, mohla byť vojna označená ako džihád.

Druhý variant, zvyčajne spájaný so súfistami, teda moslimskými mystikmi, bol doktrínou, ktorá sa zvykne prekladať ako „väčší džihád“, hoci by bolo možno výstižnejšie nazvať ju „vyšším džihádom“. Tento súfistický variant využíva alegorické spôsoby výkladu, aby doslovný význam džihádu ako ozbrojeného konfliktu obrátil naruby, pričom namiesto toho vyzýva ku stiahnutiu sa zo sveta, aby človek bojoval proti svojim nižším inštinktom v snahe dosiahnuť božské vedomie a duchovnú hĺbku. Ale ako poznamenáva Rudolph Peters vo svojej autoritatívnej knihe Jihad in Classical and Modern Islam (1995), tento výklad sa v predmoderných právnych spisoch o džiháde „takmer nespomína“.

V drvivej väčšine predmoderných prípadov teda džihád znamenal len jednu vec: ozbrojenú akciu proti nemoslimom. V moderných časoch sa veci, samozrejme, trošku skomplikovali, keďže islam prešiel protichodnými zmenami vyplývajúcimi z jeho kontaktu so západnými vplyvmi. Moslimovia, ktorí si museli poradiť so Západom, mali tendenciu prijímať jeden z troch širokých prístupov: islamistický, reformistický alebo sekulárny. Pre účely tejto diskusie môžeme sekularistov (ako Kemal Ataturk) odložiť stranou, lebo džihád v celom jeho rozsahu odmietajú, a namiesto toho sa zamerať na islamistov a reformistov. Obe skupiny sa sústredili na rôzne významy džihádu, aby vyvinuli vlastné výklady.

Islamisti nielenže vyznávajú pôvodnú koncepciu džihádu ako ozbrojenej vojny proti neveriacim, ale osvojili si aj výzvu Ibn Tajmíjju, aby sa zameriavali na bezbožných moslimov. Tento prístup nadobudol počas 20. storočia na význame vďaka islamistickým mysliteľom ako Hasan al-Banna (1906-49), Sajjd Qutb (1906-66), Abu al-A'la Mawdúdí (1903-79) a ajatolláh Rúholláh Chomejní !1903-89), ktorí presadzovali džihád proti údajne moslimským vládcom, ktorí nedodržiavali alebo neuplatňovali islamské zákony. Revolucionári, ktorí v roku 1979 zvrhli iránskeho šacha a atentátnici, ktorí o dva roky  neskôr zastrelili egyptského prezidenta Anwara Sadata, sa otvorene hlásili k tejto doktríne. Rovnako aj Usáma bin Ládin.

Pre porovnanie, reformisti prehodnocujú islam tak, aby bol zlučiteľný zo západnými zvyklosťami. Sú to práve oni – najmä prostredníctvom spisov Sira Sajjida Ahmada Chána, indického reformistického vodcu z 19. storočia – ktorí sa snažili premeniť myšlienku džihádu na čisto obranné úsilie, zlučiteľné s predpokladmi medzinárodného práva. Tento prístup, ktorý v roku 1965 charakterizovala autoritatívna Encyklopédia islamu ako „úplne apologetický“, vďačí oveľa viac západnému než islamskému mysleniu. V dnešnej dobe sa ďalej vyvinul do podoby, ktorú Martin Kramer nazval „akýmsi orientálnym kvakerizmom“, a práve to, spolu s oživením súfistickej predstavy „väčšieho džihádu“, povzbudilo niektorých k popieraniu toho, že džihád má akúkoľvek vojenskú zložku, a namiesto toho predefinovali túto myšlienku na čisto duchovnú alebo spoločenskú činnosť.

Pre väčšinu dnešných moslimov sú tieto snahy o odklon od starého chápania džihádu pomerne vzdialené. Svojich vládcov nepovažujú za ciele hodné džihádu a zároveň nie sú ani pripravení stať sa kvakermi. Naopak, klasická predstava o džiháde rezonuje u veľkého počtu z nich, ako v roku 1993 poznamenal Alfred Morabia, popredný francúzsky odborník na túto tému:

Útočný, vojnový džihád, ten, ktorí uzákonili odborníci a teológovia, neprestáva rezonovať v moslimskom povedomí, či už individuálnom alebo kolektívnom... Samozrejme, súčasní apologéti tejto náboženskej povinnosti ju prezentujú tak, aby bola v súlade so súčasnými normami ľudských práv,... ale ľudí to nepresvedčilo... Prevažná väčšina moslimov zostáva pod duchovným vplyvom zákona... ktorého kľúčovou požiadavkou je nielen nádej, ale aj požiadavka, aby slovo božie zvíťazilo všade na svete.

Stručne povedané, džihád vo svojej surovej podobe zostáva v moslimskom svete mocnou silou, čo do veľkej miery vysvetľuje obrovskú príťažlivosť osobnosti, akou je Usáma bin Ládin, bezprostredne po 11. septembri 2001.

Na rozdiel od absolventa Harvardu, ktorý svoje publikum ubezpečoval o tom, že „džihád nie je niečo, čo by malo v niekom vyvolávať nepríjemné pocity,“ tento koncept spôsobil a naďalej spôsobuje nielen nepríjemné pocity, ale aj nevýslovné ľudské utrpenie: slovami švajčiarskej odborníčky Bat Ye'or, „vojnu, vyvlastňovanie, postavenie dhimmí (podriadenosti), otroctvo a smrť.“ Ako poukazuje Bat Ye'or, moslimovia „majú právo ako moslimovia hovoriť, že džihád je spravodlivý a duchovný,“ ak si to želajú; ale rovnako tak by akékoľvek skutočne čestné zhodnotenie muselo dať hlas nespočetným „neveriacim, ktorí boli a sú obeťami džihádu“ a ktorí, o nič menej ako obete nacizmu alebo komunizmu, majú „svoj vlastný názor na džihád, ktorý je namierený proti nim.“

Zamaskovanie džihádu

Islamisti snažiaci sa presadzovať svoje ciele v západnom, nemoslimskom prostredí – napríklad ako lobisti vo Washingtone D.C. – nemôžu otvorene prezradiť svoje názory a zároveň zostať hráčmi v politickej hre. Aby nevzbudzovali obavy a aby sa neizolovali, tieto osoby a organizácie zvyčajne maskujú svoje skutočné názory umierneným jazykom, prinajmenšom vtedy, keď oslovujú nemoslimskú verejnosť. Keď hovoria o džiháde, používajú terminológiu reformistov a prezentujú vojnu ako niečo, čo je jednoznačne druhoradé v porovnaní s cieľom vnútorného boja a zlepšenia spoločnosti. Preto Rada pre americko-islamské vzťahy (CAIR), najagresívnejšia a najvýznamnejšia islamistická skupina v Spojených štátoch, trvá na tom, že džihád „neznamená 'svätú vojnu'“, ale je to skôr „široký islamský pojem, ktorý zahŕňa boj proti sklonom ku zlu v sebe samom, boj za zlepšenie kvality života v spoločnosti, boj na bojisku v sebaobrane (napr. udržiavanie stálej armády na obranu krajiny) alebo boj proti tyranii či útlaku.“

Takéto reči sú čistou dezinformáciou, ktorá pripomína jazyk sovietskych krycích skupín v minulých desaťročiach. Dramatický príklad toho sme mohli vidieť na súdnom procese s Johnom Walkerom Lindhom, tínedžerom z okresu Marin, ktorý sa vybral na džihád v mene režimu Talibanu v Afganistane. Pri vynesení rozsudku začiatkom októbra Lindh povedal súdu, že podobne ako „moslimovia hlavného prúdu po celom svete,“ aj on sám chápal džihád ako rôzne činnosti siahajúce „od úsilia prekonať vlastné osobné chyby, cez hovorenie pravdy za nepriaznivých okolností, až po vojenské akcie na obranu spravodlivosti.“

To, že džihádista prichytený pri akte útočnej ozbrojenej vojny nehanebne ponúka takúto vyhýbavú definíciu svojich činov, sa môže zdať neuveriteľné. Je to však úplne v súlade s ospravedlňovaním džihádu, ktoré presadzujú akademickí odborníci, rovnako ako islamistické organizácie zaoberajúce sa vzťahmi s verejnosťou. Ak chceme tento termín používať v jeho doslovnom význame, musíme sa obrátiť na islamistov, ktorí sa nimi nezaoberajú. Takíto islamisti otvorene hovoria o džiháde v jeho pravom, vojenskom zmysle. Tu je Usáma bin Ládin: Alláh „nám prikazuje viesť svätý boj, džihád, aby sme povýšili slovo Alláhovo nad slová neveriacich.“ A tu je mula Muhammad Omar, bývalý vodca režimu Talibanu, ktorý nabáda moslimskú mládež: „Vyrazte do džihádu a majte svoje zbrane pripravené.“

Je intelektuálny škandál, že od 11. septembra 2001 akademici na amerických univerzitách opakovane a takmer jednohlasne vydávajú verejné vyhlásenia, ktoré obchádzajú alebo prikrášľujú primárny význam džihádu v islamskom práve a moslimskej histórii. Je to, ako keby historici špecializujúci sa na stredovekú Európu popierali, že výraz „križiacka výprava“ mal niekedy vojenský podtón, a namiesto toho poukazovali na pojmy ako „križiacka výprava proti hladu“ alebo „križiacka výprava proti drogám“, aby dokázali, že tento pojem znamená snahu o zlepšenie spoločnosti.

Medzi dnešnými akademickými odborníkmi, ktorí sa zaviazali prikrášliť tento kľúčový islamský pojem, mnohí nepochybne konajú pod vplyvom politickej korektnosti a multikulturalistického nutkania chrániť nezápadnú civilizáciu pred kritikou tým, že ju prezentujú ako našu vlastnú. Pokiaľ ide o islamistov medzi týmito akademikmi, prinajmenšom niektorí z nich majú iný cieľ: podobne ako CAIR a iné, podobné organizácie, sa snažia zamaskovať hrozivý pojem tým, že ho vyjadrujú v pojmoch prijateľných v rámci univerzitného diskurzu. Nemoslimskí kolegovia, ktorí sa na tomto klamstve podieľajú, môžu byť vnímaní ako tí, ktorí v podstate prevzali úlohu dhimmí, čo je islamský výraz pre kresťana alebo Žida žijúceho pod moslimskou nadvládou, ktorý je tolerovaný, pokiaľ sa skloní a prijme nadradenosť islamu.

Ako môžem dosvedčiť, ten, kto sa odváži nesúhlasiť a vysloviť pravdu o džiháde, čelí obrovskej kritike – a to nielen na univerzitách. V júni tohto roka som v diskusii s islamistom v relácii Nightline na ABC vyhlásil: „Faktom je, že z historického hľadiska – hovorím ako historik – džihád znamenal rozširovanie sféry islamu prostredníctvom ozbrojenej vojny.“ Nedávno v programe Lehrer NewsHour na PBS o údajnej diskriminácii moslimov v Spojených štátoch bol odvysielaný záznam zo seminára s hraním rolí, ktorý zorganizovala Rada pre verejné záležitosti moslimov, na ktorom moslimskí „aktivisti“ nacvičovali, ako reagovať na „nepriateľských“ kritikov. V rámci tohto cvičenia bola účastníkom seminára premietnutá moja fotka, na ktorej som vyslovoval túto vetu z diskusie v programe Nightline. Komentár hlásateľa PBS k tejto scéne bol nasledovný: „Moslimských aktivistov trápia kritici, ktorí verejne odsudzujú islam ako násilné a zlé náboženstvo.“ Dospeli sme teda do bodu, kde už len samotné konštatovanie všeobecne známeho faktu o islame v prestížnej a verejne financovanej televíznej relácii vynesie človeku status nepriateľského fanatika.

Američania snažiaci sa nájsť zmysel vo vojne, ktorú proti nim vyhlásili v mene džihádu, či už ide o politikov, novinárov alebo občanov, majú všetky dôvody na to, aby boli hlboko zmätení, pokiaľ ide o to, kto je ich nepriateľ a aké sú jeho ciele. Dokonca aj ľudia, ktorí si myslia, že vedia, že džihád znamená svätú vojnu, podliehajú spoločnému úsiliu akademikov a islamistov, ktorí sa oháňajú pojmami ako „odpor voči apartheidu“ alebo „boj za práva žien.“ Výsledkom je zahmlenie reality, ktoré bráni možnosti dosiahnuť jasné a úprimné pochopenie toho, proti čomu a proti komu bojujeme a prečo.

Práve z tohto dôvodu má takmer všeobecné skresľovanie džihádu zo strany amerických akademických odborníkov ďalekosiahle dôsledky. Malo by to byť predmetom naliehavej pozornosti nielen pre každého, kto je spojený s univerzitným životom alebo je ním priamo ovplyvnený – ostatných členov fakulty, správcov, absolventov, zástupcov štátnych a federálnych orgánov, rodičov študentov či samotných študentov – ale pre nás všetkých.

*Aby som zistil, čo sa podáva verejnosti, zameral som sa skôr na komentáre, citáty v novinových článkoch a televízne rozhovory než na články v odborných časopisoch.

**Táto analýza vychádza z článku Douglasa Streusanda, „Čo znamená džihád?“, zverejneného v časopise Middle East Quarterly (september 1997).

Prevzaté z https://www.historynewsnetwork.org/article/jihad-how-academics-have-camouflaged-its-real-mean